Profesor mi po istom čase zavolal. Poďakoval sa za poskytnuté analýzy a mali sme si čo povedať. Počas dlhého a veľmi obsažného rozhovoru (takmer trojhodinový telefonický rozhovor bol asi najdlhším v mojom živote) sa ma pýtal čo plánujem na Veľkú noc – ďalší týždeň. Deti majú v škole prázdniny a tak ideme na Miami, trochu za teplom, odvetil som.
Pán Pohorelec sonduje, či by som neprišiel na konferenciu do Sarasoty. Poďakoval som sa s poznámkou, že zaujímavých konferencií je veľa a nebudem kaziť našim deťom prázdniny. Už sme končili, keď hovorí, že mi ponúka svoje miesto v diskusnom paneli. Toto som už nemohol odmietnuť – bol to presvedčivý argument. Po dohode s mojim šéfom veľvyslancom Branislavom Lichardusom som prerušil dovolenku, aby som odcestoval na podujatie. Cesta z atlantickej strany cez národný park Everglades bola zaujímavá aj pre deti. Mohli z auta pozorovať zívajúce krokodíly pri ceste a veľmi dobre rozumeli mojim argumentom, že radšej nebudeme zastavovať…
Pomohol mi doktorát z Karlovej univerzity
Po príchode na miesto konferencie ma informovali, že ďalšími účastníkmi diskusie sú: Géza Jeszenszky, bývalý maďarský minister zahraničných vecí (v prvej vláde po konci studenej vojny), v tom čase opozičný poslanec v maďarskom parlamente a John Davis, bývalý veľvyslanec USA v Bukurešti. Moderátorom debaty bol miestny akademický funkcionár s typickým americkým menom László Döme. Pred mojim príchodom si moderátor zistil „čo som zač“. Privítal ma už so slovami, že ide o vedecké podujatie na akademickej pôde a preto aktívna účasť diplomata alebo štátneho úradníka nie je vhodná.
Čítajte aj Ján Gábor: O strategických spojencoch. Ako uspela Kostarika?
V duchu som si nadával, že som prerušil rodinnú dovolenku, niekoľko hodín sa trmácam naprieč celou Floridou a teraz toto… V trápnej situácii intervenoval aj roztrpčený profesor Pohorelec, veď to bolo dohodnuté. Napokon moju účasť zachránil doktorát z Karlovej univerzity. Americká univerzita rešpektovala môj akademický titul a moderátor to musel akceptovať. Poskytol mi však len polovicu z času, ktorý mali k dispozícii na svoje úvodné vstupy ostatní účastníci. Mimochodom, podľa mojich vedomostí ani jeden z nich nebol vedeckým pracovníkom. Nebol som v takej komfortnej situácii aby som mohol moderátorovi vytknúť túto otvorenú diskrimináciu v priamom prenose a na akademickej pôde. Naopak, viac som sa sústredil na diskusiu.
Maďarský politik tvrdil, že slovenský jazyk v Uhorsku neexistoval
Na úvod debaty jednotliví panelisti prezentovali približne dvesto hosťom konferencie svoje pohľady na vzťahy v strednej Európe po ukončení studenej vojny, najmä medzi susedmi. Vo svojom príspevku som podčiarkol historický význam politickej Zmluvy o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci medzi Slovenskou republikou a Maďarskou republikou (uzavretej v Paríži v marci 1995) pre komplexný rozvoj vzájomných vzťahov. Zdôraznil som rozhodnutie oboch krajín nepozerať sa na minulosť, ale sústrediť sa na nadchádzajúce spoločné výzvy: na integračné procesy do euroatlantických štruktúr. Na konštruktívnosť a optimizmus môjho prejavu reagoval maďarský politik, pôvodným povolaním historik, ktorý tvrdil, že slovenský jazyk v časoch Uhorska neexistoval a preto slovenských škôl nebolo treba (sic?).
Aj vedľa neho sediaci pán Gábor je maďarského pôvodu, len o tom nevie. V mojej replike, ktorá nasledovala po úvodných prejavoch, som nemohol nereagovať na tieto slová. Uviedol som, že dôsledkom dynamického národnostného vývoja v kontexte historických pohybov v našom regióne môže byť neraz zavádzajúce určovať podľa mena etnický pôvod jeho nositeľa. Napokon, aj maďarský politik je toho dôkazom. Rod Jeseniovcov pochádza predsa z Turca. Jeden z jeho slávnych predkov – lekár robil prvý pitvu na tej istej pražskej univerzite, na ktorej som zhodou okolností študoval.
Z úcty k bývalému ministrovi zahraničných vecí (so zaujímavým životným príbehom) prvej maďarskej vlády po páde totalitných režimov v našej časti Európy som nechcel pokračovať v slovensko-maďarskej „roztržke“. Preto som na príklade nemeckej menšiny v Maďarsku ilustroval skutočnú národnostnú politiku u susedov (mal som informácie z nemeckého veľvyslanectva v Budapešti). Po druhej svetovej vojne zostalo v Maďarsku približne 720-tisíc Nemcov. Budapešť dostala na konferencii v Postupime súhlas na odsun 200-tisíc Nemcov, avšak koncom dvadsiateho storočia žilo na území Maďarska už len necelých 300-tisíc osôb tohto etnika. Položil som otázku: Kam sa podelo za obdobie ani nie dvoch generácií viac ako 200-tisíc príslušníkov nemeckej menšiny? V krajine, ktorá sa všade hrdí svojou národnostnou politikou? Pochopiteľne, odpoveď od adresáta mojej otázky neprišla.
Čítajte aj Ján Gábor: Maďarské elity si vytvorili fikciu, že Uhorsko = Maďarsko
Za pravdu by sa človek nemal uraziť
V nasledujúcej diskusii mi účastníci konferencie začali klásť rôzne doplňujúce otázky. Ochotne som odpovedal, avšak po siedmej otázke v poradí som taktne upozornil auditórium, že v paneli sú aj ďalší účastníci. Z publika sa ozvali hlasy: „Maďarov sme už počuli dosť, ale slovenského predstaviteľa, prezentujúceho zrozumiteľným spôsobom svoju krajinu v súvislostiach vidíme prvý krát …“
Záver diskusie skončil dosť zvláštne. Maďarský zástupca opustil sálu, evidentne v mizernej nálade a zrejme bez rozlúčenia s partnermi. Bol som od neho o generáciu mladší a tak som si najprv v duchu kládol otázku, či som niekde neurobil chybu, či som nebodaj maďarského politika niečím neurazil.
Došiel som k záveru, že určite nie. Každému bolo zrejmé, kto „názorový konflikt“ otvoril a kto hovoril relevantné fakty. Napokon za pravdu by sa človek nemal uraziť. Z celého prípadu sa dalo dedukovať najmä to, že maďarskí predstavitelia, ktorí cestujú po svete, využívajú svoje bohaté kontakty a podporu miestnej maďarskej loby, nie sú zvyknutí na vecnú a odbornú oponentúru od tých, ktorých sa to týka. Navyše, od nimi opovrhovaných Slovákov!
Môžeme len tušiť, že medzinárodných podujatí o našom regióne, keď dominoval „maďarský pohľad“ a slovenská strana z rôznych dôvodov absentovala, bolo v tom čase neúrekom. O sile maďarskej loby v USA môže veľa napovedať aj to, že vtedajšia ministerka zahraničných vecí Madeleine Allbrightová mala mať administratívnu silu na polovičný úväzok len na korešpondenciu s americkými Maďarmi. Pre komplexnosť spomínaného maďarského pohľadu treba dodať, že svoj príspevok k nemu aktívne poskytuje časť politickej reprezentácie maďarskej menšiny. Pochopiteľne, aj za peniaze slovenských daňových poplatníkov, keďže zvykne byť súčasťou vlády SR.
Čítajte viac Čaputová odmietla skúseného diplomata. A vysvetlenie nemá
Jeden z krstných otcov maďarského revizionizmu a slovenský diplomat pri jednom stole
Profesora Pohorelca som už potom nestretol. A tak som mu nestihol povedať, že nemohol ani tušiť aký husársky kúsok sa mu podaril. Neúmyselne posadil k rovnakému stolu jedného z krstných otcov maďarského historického revizionizmu (presnejšie povedané jeho resuscitácie po studenej vojne) spolu so slovenským diplomatom, ktorý pri rokovaní o zmluve s Maďarskom vyvinul maximálne úsilie k tomu, aby práve revizionizmus nebol určujúcim a najmä brzdiacim faktorom v rozvoji slovensko-maďarských vzťahov.
Ďalšie stretnutie s maďarským politikom mi už „osud“ nedoprial. Koncom toho istého roku 1998 sa spomínaný politik ujal funkcie maďarského veľvyslanca vo Washingtone. Desať rokov predtým prednášal dejiny strednej a východnej Európy na kalifornských univerzitách v Los Angeles a Santa Barbare, preto bola možno konferencia na Floride súčasťou jeho prípravy na novú diplomatickú misiu. Ja som v tom istom období, kedy som (zdôrazňujem) po odchode nášho veľvyslanca viedol veľvyslanectvo SR, za veľmi zvláštnych okolností a predčasne ukončil svoj pobyt v USA. Ani nie v polčase mojej diplomatickej misie, keď som bol už „dobre rozbehnutý“ ako sa hovorí.
Udialo sa tak po nástupe novej vlády v Bratislave, ktorej súčasťou sa stala maďarská menšinová strana. V dôsledku jej „šikovnosti“ sa úspešnosť demokratizačných a integračných procesov našej krajiny začala odvodzovať aj mierou ústupkov danej menšine a Budapešti. Z neskoršieho vývoja sa mi tiež poskladala mozaika poznania, že moja expertíza v tejto agende prekážala záujmom predstaviteľov tejto strany, respektíve Maďarska. Tu by sa čudesný príbeh z minulého storočia mohol tiež ukončiť, keby…
Čítajte viac O najkrajšej krajine na svete rozhoduje vnímavosť každého človeka
Busta humanistu a zrušené vyslanie na misiu do Škandinávie
…o desať rokov neskôr som sa vrátil z veľmi zaujímavej diplomatickej misie v Dubline, počas ktorej ma fascinoval intenzívny vzťah Írov k vlastnej histórii. Aj k tej časti dejín, ktorá predchádzala existencii írskej štátnej samostatnosti. Inšpirovalo ma to k tomu aby som sa pokúsil prispieť k oživeniu spomienky na zahraničné osobnosti, ktoré obhajovali kauzu slovenského národa v boji za jeho prežitie.
V popisovaných súvislostiach uvediem nositeľa Nobelovej ceny a humanistu Bjørnstjerna Bjørnsona. Do slovenských dejín sa zlatým písmom zapísal tým, že na európskej scéne verejne pranieroval brutálnu maďarizáciu vo vtedajšom Uhorsku. Výsledkom môjho snaženia bolo slávnostné odhalenie busty tejto osobnosti svetového významu v Bratislave na jeseň 2010 prezidentom Ivanom Gašparovičom a nórskym kráľom Haraldom V.
V pozadí tohto príbehu nastali pozoruhodné a navzájom súvisiace udalosti. Prvou bol „komplikovaný“ problém s umiestnením busty po tom, ako NR SR nie príliš dôstojným spôsobom odstúpila od dohodnutého scenára jej inštalácie na nádvorí Bratislavského hradu. Trápnu situáciu hroziacu škandálom pomohol napokon vyriešiť šéf Slovenskej filharmónie prof. Marian Lapšanský poskytnutím dôstojného „azylu“ pre Bjørnsona v priestoroch Reduty.
Čítajte viac Andy Warhol a (nielen) kultúrna diplomacia
Pán profesor sa mi neskôr sťažoval, že nikdy predtým nedostal také nenávistné listy. Koncom toho istého roka nová vláda (s účasťou politickej strany maďarskej menšiny) zrušila moje vymenovanie predchádzajúcou vládou za veľvyslanca do jednej škandinávskej krajiny. Do toho štátu, kde v tom istom čase nastúpil nový maďarský veľvyslanec, bývalý minister a pôvodom historik. Pozorný čitateľ sa rýchle dovtípi jeho meno… Aký je ten svet malý, pomyslel som si.
Od čias, kedy som si „tykal“ s popisovanou agendou, pretiekla v Dunaji jedna generácia vody. Vtedy, ale aj dnes (ešte viac), som bol presvedčený, že lepšiemu poznaniu a súčasne kvalite slovensko-maďarských vzťahov by prospela skutočná expertná diskusia historikov, právnikov, diplomatov, žurnalistov atď. Nemuseli by sa vždy dohodnúť, o to by ani nešlo, ale lepšie by sme sa poznali. Že sa maďarská strana takémuto odbornému dialógu vyhýba, tomu rozumiem – viď vyššie. Nie sú mi však pochopiteľné dôvody, prečo na slovenskej strane neboli vytvorené kvalifikované kapacity za týmto účelom. Ide predsa o nášho historického suseda! Pri absencii takejto komunikácie trvalejšieho charakteru sme odsúdení na konjunkturálny záujem (voľby) a paradoxne až vtedy, keď sa o ďalší osud nášho suseda zaujíma (nielen) Európa. Nech nás potom neprekvapuje, že sme prekvapení.
