Pred ôsmimi rokmi som sa vrátil zo svojej druhej štandardnej misie. Štandardnej, čiže takej, počas ktorej diplomat strávi minimálne štyri roky v danej krajine. Spravidla sa prvý rok zoznamuje s prostredím a partnermi, druhý rok dokáže identifikovať čo je a čo nie je reálne, nuž a zvyšok času má na uskutočnenie toho, čo si predsavzal.
Rumunsko ako s mentalitou Latinskej Ameriky
Mal som šťastie, že som pôsobil v Rumunsku. V krajine nám (nielen) historicky blízkej, kedy vzájomné pochopenie bolo takmer garanciou, že viaceré podnety nachádzali živnú pôdu. V súvislosti s prípravou prvého slovenského predsedníctva v Rade EÚ v roku 2016 som si zámerne kládol vysoké méty, hovoriac v duchu, aby bolo z čoho ubrať. Keby niečo. Rumunské prostredie mi svojou mentalitou občas pripomínalo v dobrom slova zmysle Latinskú Ameriku, s ktorou som mal bohaté skúsenosti. Bol som teda pripravený aj v Bukurešti na všeličo. Napokon sa podarilo všetko. Takmer.
Ústretoví partneri a niekedy i zhoda okolností umožnili, že sa podarilo našu krajinu prezentovať na veľmi slušnej úrovni. Po takmer štyridsiatich rokoch zavítala do Bukurešti Činohra SND.
Čítajte aj Ján Gábor: O strategických spojencoch. Ako uspela Kostarika?
Predstavenie skvelého súboru v strede s kráľovnou javiska pani Marínou Kráľovičovou bolo ozdobou divadelnej sezóny. Výstava originálnych diel kráľa pop-artu Andy Warhola patrila medzi mediálne najviac sledované podujatia v roku 2016. Na odhalení busty Alexandra Dubčeka uprostred hlavného mesta bol prítomný rumunský prezident, senátori, primátorka Bukurešti a ministri zahraničných vecí oboch krajín. Rešpekt rumunskej strany k výnimočnosti slovenského politika je umocnený umiestnením busty len niekoľko sto metrov od jazdeckej sochy zakladateľa Rumunska kráľa Karola I. Jeden projekt sa mi však nepodarilo dokončiť…
Výzva presahujúca hranice oboch štátov
Dva roky pred naším predsedníctvom, v čase, keď som si už doplnil mnohé (predtým chýbajúce) vedomosti o rôznych prepojeniach medzi SR a Rumunskom, som hľadal nielen bežné témy, ale aj väčšiu výzvu pre obe krajiny. Výzvu, presahujúcu hranice oboch štátov, ktoré spája nielen história, ale tiež európsky veľtok Dunaj a karpatský oblúk. Na odľahčenie uvádzam, že tretina európskej populácie medveďov žije v našej krajine pod Tatrami a druhé dve tretiny práve v rumunských majestátnych horách – v Karpatoch. Ale nie o nich bude reč.
Už pred príchodom do Rumunska som vedel, že téma ľudských práv a ochrany menšín je v krajine, podobne ako u nás, veľmi zaujímavá. Z čias svojho pôsobenia vo výbore expertov Rady Európy v Štrasburgu v polovici deväťdesiatych rokov 20. storočia som si pamätal, že krajiny strednej a východnej Európy sa dosť venovali tejto agende. Dokonca na toľko, že na našom ministerstve zahraničných vecí vznikla samostatná sekcia, ktorú som istý čas viedol. Maďarskej diplomacii sa podarilo presadiť v Rade Európy ako prioritu tému ochrany národnostných menšín. Bolo zrejmé, ktorá menšina je uprostred tohto záujmu.
Čítajte aj Ján Gábor: Maďarské elity si vytvorili fikciu, že Uhorsko = Maďarsko
Na úvod mojej misie, aj s cieľom otestovať nové prostredie, som sa podujal dôstojnou formou predstaviť pozitívnu skúsenosť s menšinovou otázkou. Výsledkom bola medzinárodná konferencia na jeseň 2013 v rumunskom mestečku Nadlak k 210. výročiu príchodu Slovákov na územie dnešného Rumunska. Záštitu nad podujatím prevzali predseda vlády SR spolu s rumunským premiérom a pozvanie prijal aj generálny tajomník Rady Európy. Konferencia vyslala signál do sveta, že aj po mnoho generácií je možné, aby na našom kontinente žilo v mieri a bez etnického napätia, či nebodaj konfliktu mesto napoly slovenské a napoly rumunské. So svojimi školami, kostolmi, spolkami, kultúrnymi podujatiami apod. Uvedené inštitúcie by však boli len tehličkami v spoločnom slovensko-rumunskom múre, ktorý by bez cementu – vzájomnej tolerancie a rešpektu – nevydržal stáť niekoľko generácií.
O otvárajúcich sa nožniciach
Vrátim sa opäť k rokovaniam v Štrasburgu v minulom storočí, keď som európskych partnerov upozorňoval na to, že zatiaľ čo otázka maďarskej menšiny je cielene a umelo spolitizovaná, skutočným problémom v našom regióne je rómska menšina. Vyrastal som na východnom Slovensku a vedel som dobre, o čom hovorím. Na jednej porade ma zodpovedný pracovník informoval o výsledkoch prieskumu, z ktorého vyplývalo, že pribúdajú situácie, keď dvanásťročné dievčatá majú deti. Ak by sa tento trend potvrdil, rástol by počet ľudí, ktorí v produktívnom veku nikdy a nič nevložia do štátneho rozpočtu. Nožnice medzi nimi a tými, ktorí prispievajú do nášho spoločného hrnca sa tak budú ďalej nezadržateľne otvárať.
Uvoľnenie hraníc, náš vstup do EÚ v kombinácii s lákavými podmienkami pobytu v niektorých krajinách (zdôrazňujem takmer bez vlastného pričinenia), ktoré boli pozvánkou pre ťažko integrovateľných slovenských občanov, situáciu u nás tak akosi zastierali. Vytvorila sa dymová clona nad skutočným obrazom a najmä perspektívou ďalšieho vývoja. Súčasne sme nevedeli, lepšie povedané, nechceli pochopiť, že problém nemôže byť svojim rozsahom výzvou len pre jednu vládu.
Povzbudený spomínanou konferenciou v Nadlaku v tom, že o citlivej menšinovej otázke sa dá diskutovať aj konštruktívne, komplexne a na odbornej úrovni, som oslovil rumunskú stranu s návrhom pripraviť spoločnú konferenciu k téme marginalizovaných ľudí. Ešte predtým som kontaktoval splnomocnenca pre rómsku menšinu pri vláde SR, ktorý ma pri nástupe do funkcie zaujal tým, že ako prvý na tejto stoličke povedal nahlas to, čo si myslí veľa ľudí na Slovensku. Zdôraznil, že aj príslušníci tejto menšiny by sa podľa neho mali prihlásiť k svojmu podielu zodpovednosti (podčiarkujem) za vlastné bytie. Nemali by len vyčkávať na pomoc od väčšiny, respektíve od štátu.
Čítajte viac O najkrajšej krajine na svete rozhoduje vnímavosť každého človeka
Izolované ostrovčeky úspešných projektov
Rómska menšina sa stala z jednotlivých segmentov našej spoločnosti zrejme jednou z najväčších obetí transformačných a demokratizačných procesov následkom toho, že bola asi najviac závislá na paternalistickom prístupe (predchádzajúceho totalitného) štátu k jeho občanom. Ďalší vývoj v demokratickej a otvorenej spoločnosti ukázal, že podstatne väčší dôraz na podporu menšinovej etnicity, často na úkor vytvárania priaznivejších podmienok pre jej plnohodnotnú integráciu, asi nebola najlepšia cesta, ktorou sme sa vybrali. Po dohode so splnomocnencom vlády, na ktorom bolo zaujímavé tiež to, že nereprezentoval politické štruktúry vtedajšej vlády SR, s ktorou zo svojej pozície logicky spolupracoval, som oslovil rumunskú stranu.
„Prečo prichádzate za nami pán veľvyslanec?" znela prvá otázka rumunských partnerov. „My, Rumuni robíme takéto podujatia už tradične so štátmi ako Švajčiarsko, Kanada, Švédsko, USA apod.“ „Tieto krajiny vám poskytnú peniaze, avšak my si môžeme vymeniť reálne skúsenosti v tom, čo funguje, čo nie a prečo,“ bola moja odpoveď. „Aj my na Slovensku máme viaceré, žiaľ, iba izolované ostrovčeky úspešných projektov, prečo sa nepokúsiť o systémovejšie uchopenie veci a zapojiť viac spoluhráčov?“ dodal som.
Navštívil som postupne rumunského ministra školstva, zdravotníctva, práce a sociálnych vecí s tézou, že ak má príslušník danej menšiny aspoň minimálnu kvalifikáciu, je zdravotne spôsobilý a dostane podporu na pracovnom trhu, potom je väčšia časť problému vyriešená. S tou istou tézou som obišiel miestne mimovládne organizácie dlhodobo aktívne v týchto sektoroch. Výsledkom bola slovensko-rumunská konferencia na rezidencii slovenského veľvyslanca v Bukurešti, počas ktorej si účastníci mali čo povedať. Čestným hosťom bol rumunský europoslanec, prvý pochádzajúci z rómskej menšiny.
Čítajte viac Čaputová odmietla skúseného diplomata. A vysvetlenie nemá
Ohlasy boli priaznivé. Malo to zmysel
Na oboch stranách bolo podujatie priaznivo hodnotené. Treba v tom pokračovať, povedal som si. Ďalší rok sme počas slovenského predsedníctva vo V4 zorganizovali v Bukurešti podujatie štátov tohto formátu rozšíreného o Rumunsko a Bulharsko. Pricestovali predstavitelia vlád zodpovední za danú agendu. Tentokrát už bolo našim partnerom Zastúpenie Európskej komisie v Bukurešti, na pôde ktorej sa konala konferencia.
Posunuli sme tiež ďalej tému smerom k možnostiam čerpania eurofondov na identifikované problémy, o ktorých sa diskutovalo aj rok predtým. Prizvali sme šéfa danej agendy z bruselského ústredia, ktorým bol Portugalec. Ako spolupredsedu konferencie som pozval predstaviteľa nemeckej nadácie Friedrich Ebert Stiftung v Bukurešti. V úlohe pozorovateľov sa zúčastnilo asi osem ambasád západných krajín. Vo svojom úvodnom slove som zdôraznil regionálny rozmer a komplexnosť problému rómskej menšiny. Ohlasy na podujatie boli v krajine môjho pôsobenia priaznivé. Splnilo svoj cieľ.
Prvého júla 2016 Slovenská republika prvýkrát prevzala rotujúce polročné predsedníctvo v Rade EÚ. Využijúc predchádzajúce skúsenosti som sa snažil v tomto kontexte organizovať medzinárodnú konferenciu. Mojou predstavou bolo upriamiť pozornosť na regionálnu dôležitosť problému, ktorý nie je výzvou len pre Slovensko, Maďarsko, Česko, prípadne Rumunsko. Mali sa jej zúčastniť krajiny, v ktorých má problém svoje korene spolu so štátmi, na územie ktorých táto výzva v kontexte integračných procesov „migruje“ a neraz zaťažuje vzájomné vzťahy v Európe. Takéto podujatie som už však nemohol režírovať v Bukurešti. Prečo? Napriek môjmu úsiliu limitovanému stoličkou, na ktorej som sedel, sa mi nepodarilo presvedčiť príslušné slovenské inštitúcie o zmysluplnosti takejto konferencie.
Napriek tomuto nedokončenému projektu mala diplomatická misia v Bukurešti zmysel. Uvedomil som si to keď mi rumunský prezident Klaus Werner Iohannis udelil najvyššie štátne vyznamenanie. V roku 2018 ho udelil len jednej osobe. V tamojších pomeroch to nie je všedná vec, lebo liberálny prezident sa na tom musel dohodnúť so sociálnodemokratickou vládou a s rozhádaným parlamentom.
