Pravda Žurnál Esej Aj nepríjemná skúsenosť môže získať pozitívnu hodnotu, ak sa premení na poučenie

Aj nepríjemná skúsenosť môže získať pozitívnu hodnotu, ak sa premení na poučenie

Keď nám za humnom rinčia zbrane, náhle a podvedome si viac spomenieme na hodnotu mieru. Je to prejav našej odvekej ľudskej slabosti. Ak si niečo užívame dlhý čas, považujeme to za samozrejmosť, ktorá zostane naďalej (kvázi) istotou aj bez nášho pričinenia. Pri bezbrehých diskusiách o význame mieru pre svet a o spôsoboch, ako ho udržať, to občas vyzerá, že aj dôležití ľudia si myslia, že mier je niečo ako aplikácia, ktorú si stiahneme do mobilu a basta.

Ján Gábor, spisovateľ a bývalý veľvyslanec 20.06.2026 06:00

Úspech zahraničnej politiky každého štátu záleží na tom, do akej miery si politické elity daného štátu uvedomia, na ktorej šachovnici hrajú. Prvou súčasťou toho uvažovania je prostý pohľad na mapu. Správne využívanie akumulovanej historickej pamäte je už podstatne zložitejšou vecou. Prečo? Lebo s ňou treba priebežne pracovať. V spoločnosti, ale najmä s tými, ktorí o budúcnosti štátu rozhodujú. Práve táto pamäť môže ovplyvniť stanovenie strategických cieľov krajiny a výber spojencov k ich dosahovaniu.

Význam kvalitnej diplomacie

Diplomacia ako hlavný nástroj na výkon zahraničnej politiky by mala v štandardnej situácii brať do úvahy spomínané parametre. Význam kvalitnej diplomacie rastie úmerne tomu, čím je štát menší. Logicky, veľké štáty majú na presadzovanie svojich záujmov aj iné argumenty ako diplomaciu, rozumieme si, všakže? V istom slova zmysle je diplomacia integrálnou súčasťou aj domácej politiky. Túto súvislosť nám občas pripomenie mediálne vzrušujúce divadlo, ak príde na pretras verejne známa osoba a jej spôsobilosť pre výkon tohto náročného remesla.

Poukážem na dve ostrovné krajiny, ktoré sú síce od nás geograficky vzdialené, ale ich príbehy nám majú čo povedať. Raná história ich štátnosti bola poznačená preliatou krvou, čo je žiaľ pravidlom pri vzniku nových štátov. V ostatných desaťročiach sa im darí žiť nielen v mieri, ale aj prosperovať. Najmä vďaka rešpektovaniu pravidiel uvedených vyššie.

Cyprus – čarovný ostrov bájnej Afrodity

Ostrovný štát získal nezávislosť od Veľkej Británie pred necelými siedmimi dekádami. Napäté vzťahy medzi tam žijúcimi etnickými komunitami viedli k násilnému konfliktu. Susedné Grécko podporovalo väčšiu komunitu „svojich“ a ďalší sused Turecko vojensky intervenovalo v prospech „svojej“ menšej komunity.

Výsledkom konfliktu bolo rozdelenie ostrova, kde krehkú mierovú hranicu strážia jednotky OSN. Pre „istotu“ má na území ostrova (svojej bývalej kolónie) vojenské základne aj Spojené kráľovstvo. Pohľad na mapu hovorí jasnou rečou. Neveľký ostrov je veľkým magnetom nielen pre spomínaných vplyvných susedov. Stretávajú sa tu aj strategické záujmy jadrových veľmocí. Bývalé britské impérium chcelo mať v tomto priestore vždy svoj vplyv, ktorý sa snaží „vyvažovať“ svojim záujmom Moskva.

Ak si zrátame všetky uvedené siločiary a pridáme k tomu s nimi súvisiacu pohnutú históriu štátu, ktorého populácia je päťkrát menšia ako na Slovensku, je malým zázrakom, že je tam mier už niekoľko desaťročí. K udržiavaniu krehkého mieru prispieva tiež Slovenská republika. Od vzniku samostatného Slovenska organizovaním mierového dialógu medzi znepriatelenými stranami, jedinečného projektu v takejto agende. Od roku 2001 sa angažovanosť SR dramaticky zvýšila účasťou vo vojenskej misii OSN.

V roku 2009 sa k 20. výročiu mierového dialógu na Cypre konala konferencia v Bratislave za účasti významných hostí. Nielen všetkých cyperských politických strán z oboch táborov ale tiež predstaviteľov medzinárodných organizácií. Ako riaditeľ príslušného odboru na ministerstve zahraničných vecí som zodpovedal za jej prípravu a priebeh. Spomínam si na úvodné slovo najdôležitejšieho hosťa – viceprezidentky Európskeho parlamentu (EP) Dagmar Roth-Behrendtovej. Počas 27 rokov svojho mandátu v EP sledovala nemecká europoslankyňa agendu Cypru a podľa nej máloktorá krajina urobila toľko pre mier na ostrove ako SR. V pomere k veľkosti Slovenska žiadna.

Pochvala od generálneho tajomníka OSN a osud cyperského svätca

Ak považujeme EÚ za mierový projekt, je Slovensko jediným štátom, ktorý pomáha inému členskému štátu v takej citlivej otázke. Dôležité je zdôrazniť, že na rozdiel od spomínaných susedov Cypru a veľmocí nemá SR iný záujem, ako je udržiavanie mieru. Preto je dôveryhodným partnerom všetkých zúčastnených strán. Krátko po konferencii slovenský minister zahraničia cestoval do New Yorku, kde ho generálny tajomník OSN Pan Ki-mun na úvod stretnutia privítal so slovami veľkého ocenenia Slovenskej republiky za prácu na Cypre. Samotný šéf OSN pochádzal zo štátu na vojnou rozdelenom Kórejskom polostrove, takže veľmi dobre vedel o čom hovorí.

V roku 50. výročia samostatnosti Cypru ostrovný štát ako dôkaz svojich dlhodobých spojeneckých zväzkov otvoril veľvyslanectvo v Bratislave. Dňa 11. novembra 2010 pricestoval na túto udalosť osobne predseda cyperského parlamentu. Víkend predtým som sa bol pozrieť na rekonštruovanú kupolu Dómu sv. Martina. Deje sa to raz za sto rokov a tak som to nechcel odkladať na inokedy.

Ohromený som zistil, že v chráme sú uložené ostatky svätého Jána Almužníka z Cypru. Hneď som telefonoval cyperskému veľvyslancovi: „Mário, musíme mimo dohodnutého programu zobrať tvoju delegáciu aj do nášho korunovačného dómu. Máte tu svätca, ktorý zomrel v ten istý deň 11. novembra pred mnohými storočiami a má svoju vlastnú kaplnku.“ Nadšený ambasádor okamžite súhlasil a toto nadšenie sa prenieslo aj na cyperskú delegáciu počas návštevy. Bola to jedinečná pridaná hodnota k oficiálnemu programu, akési posvätenie priateľských vzťahov medzi našimi štátmi.

Osud cyperského svätca, alexandrijského patriarchu, po jeho smrti začiatkom siedmeho storočia do veľkej miery kopíroval dejiny nášho kontinentu. Jeho ostatky boli najprv uložené v Konštantinopole, neskôr v Benátkach. Relikvie svätých boli v stredoveku aj vzácnym darovacím artiklom. A tak v 15. storočí osmanský sultán na počesť uzavretia dohody o prímerí podaroval ostatky svätca uhorskému kráľovi Matejovi Korvínovi, ktoré sa stali ozdobou paláca v Budíne. Po bitke pri Moháči, ktorá otriasla monarchiou, presťahovali svätca do bezpečia, kde je dodnes. V našom hlavnom meste. Jeho telo je napriek predlhým vekom dobre zachovalé. Chýba mu len jedna kosť, ktorá bola vyňatá v jubilejnom roku 2000 a uložená v kostole v Nikózii, jeho rodnej zemi.

Minister obrany chcel zrušiť misiu na Cypre, zasiahol šéf diplomacie

Po týchto dvoch veľmi príjemných udalostiach padli onedlho slovensko-cyperské vzťahy takmer na bod mrazu. Minister obrany vo vláde Ivety Radičovej oznámil médiám svoj zámer zrušiť účasť SR v mierových jednotkách OSN, známych aj ako modré prilby. Postupoval bez súhlasu slovenskej vlády. O jeho nápade nevedeli ani dotknutí partneri na Cypre, ani v centrále OSN. Nikto.

Rozrušený cyperský predseda parlamentu telefonoval slovenskému partnerovi. Na ostrove sa blížili voľby a hrozila politická kríza. Opúšťa ich spojenecká krajina! Našťastie, vznikajúcu krízu odstránil ešte v zárodku oprávnene veľmi nahnevaný minister zahraničných vecí Mikuláš Dzurinda, ktorý „primeraným tónom“ vysvetlil svojmu kolegovi vo vláde, že takéto veci sa nerobia.

Tieto riadky píšem preto, lebo aj nepríjemná skúsenosť môže získať pozitívnu hodnotu ak sa premení na poučenie. Kedy si aj politici, ktorých hlavnou agendou nie je zahraničná politika, uvedomia, že okolo krehkého mieru sa kráča „po špičkách“. A najmä keď pochopia akú úlohu zohráva ich štát na medzinárodnej šachovnici.

Stáva sa, že do vedenia štátu sa dostanú aj nekompetentné osoby. Voličov z toho viniť nemôžeme, oni nemajú, ako si ich otestovať. Takíto politici by sa mali pred závažnými rozhodnutiami poradiť s tými, ktorí vedia posúdiť aj následky takýchto rozhodnutí. Poradiť sa predsa nie je žiadna hanba. Podstatne väčšia galiba nastane keď takýto ľudia nahradia svoju nekompetentnosť škodlivou bohorovnosťou.

Írsko – krajina hudby a spisovateľov

Prejdime k druhému ostrovu s pohnutou históriou na samotnom okraji Európy. Jediná krajina na svete, ktorej štátnym symbolom je hudobný nástroj (harfa) a ktorá má najviac nositeľov Nobelovej ceny za literatúru v pomere k jej veľkosti. Dlhý írsky príbeh cestou plnej zákrut k samostatnosti, mieru, neskôr k prosperite sprevádzalo úžasné umenie. Ale žiaľ tiež veľa vyhasnutých životov.

Po mnohých stáročiach Írsko vyhlásilo nezávislosť od Spojeného kráľovstva. Krátko po prvej svetovej vojne, v kontexte začínajúceho rozpadu britského impéria, nad ktorým dovtedy nikdy nezapadalo slnko. Albionu sa to pochopiteľne nepáčilo a Íri ešte preto museli nejaký čas o samostatnosť bojovať.

Dá sa povedať, že strata Severného Írska bola cenou za samostatnosť Írska a politicko-bezpečnostnou cenou bola neutralita malej krajiny. Veľký sused nehodlal mať za suseda menší, ale bojovný štát, budúceho nepriateľa. Keď jadrovej veľmoci hrozí nebezpečenstvo bezprostredne spoza plota, stráca status veľmoci. Nepripomína nám to niečo?

Napriek tomu zostalo Severné Írsko po desaťročia ohniskom napätia a násilia, atentátov a preliatej krvi. Ani spoločný vstup Írska a Veľkej Británie do Európskych spoločenstiev v sedemdesiatych rokoch 20. storočia nepriniesol mier na ostrov. Až razantný vstup americkej diplomacie na scénu (vďaka Clintonovej administratíve) viedol k Veľkopiatkovej dohode v apríli 1998. Špecifickej dohode, ktorá stanovila podiel oboch znepriatelených táborov na politickej a výkonnej moci.

USA boli ako reálna veľmoc relevantným hráčom, ktorý situáciu vyriešil a stal sa tiež garantom mieru. Prečo? Zrejme z nasledujúcich dôvodov: Veľká Británia je dlhodobo najbližším strategickým spojencom USA. Súčasne žije za veľkou mlákou mnohopočetná a najmä vplyvná írska komunita. A tak, keď došlo k relatívnej rovnováhe týchto vplyvov v americkom establišmente, mohlo sa to blahodarne prejaviť na malom zelenom ostrove. Kľúčom k mieru bol teda Washington. Ďalší vývoj v stabilizovanej krajine viedol neskôr k vstupu do eurozóny, ktorá otvorila dvere k írskej prosperite.

Uvedené dve krajiny (obe sú populačne menšie ako Slovenská republika) sú priam učebnicovým príkladom toho, že aj malý štát v komplikovanom geopolitickom priestore môže žiť nielen dlhodobo v mieri ale tiež prosperovať.

Zvíťazí politická zodpovednosť alebo…

O niekoľko dní sa na summite NATO zídu v Ankare veľké štáty, ktoré v prítomnosti menších a malých spojencov budú (možno) rozhodovať o ďalšom globálnom vývoji. Cyprus ani Írsko tam nebudú, podobne ako ďalších viac ako 160 krajín sveta. Popravde, obrazne povedané budú tam len biele figúrky veľkej šachovnice. Čierne figúrky sa budú z rôznych diaľok prizerať v optimistickom očakávaní prvého ťahu tých bielych.

Zaujímavé je tiež samotné miesto konania summitu. V máji roku 2004 došlo k historickému rozšíreniu EÚ. Krátko na to bol v júni toho istého roku summit NATO v Istanbule. V meste na brehoch Bosporu, odkiaľ sa Turecko pozerá do Európy (mimochodom, Napoleon považoval vtedajší Konštantínopol za budúce hlavné mesto sveta). Dialo sa to v čase, kedy sa ambície Turecka aj vďaka falošnému alebo skôr krátkozrakému vábeniu Európanov byť súčasťou starého kontinentu nielen v ekonomickom, ale i politickom zmysle, zdali tak trochu reálne. Tentokrát sa lídri schádzajú v hlavnom meste, v ktorom každým dňom silnejšie a asertívnejšie Turecko stojí pevne na ázijskej nohe. Krajina s druhou najväčšou armádou v NATO možno aj takto dáva najavo slabnúci geopolitický význam starej dobrej Európy.

Druhý júlový týždeň si, dúfajme, veľa ľudí na svete vydýchne s úľavou. Kedy zvíťazí politická zodpovednosť vychádzajúca tiež zo skúsenosti, že (asi) žiadna vojna nemôže byť projektom s vypočítateľným koncom. Sú len dve istoty vo vojne. Prvá obeť, ktorá v nej zahynie, je pravda. Druhou určitosťou je, že jediným istým víťazom je zbrojný priemysel. Civilizovaný svet sa rozhodnutiami aj svojich lídrov dostáva postupne do situácie, keď sa výber dobrých riešení dramaticky zužuje. Hlavne my, tu v Európe, by sme sa mohli konečne nadýchnuť a odohnať pochmúrne myšlienky v očakávaní na Gliwice.

(Toto mesto v Poľsku je známe z udalostí 31. augusta 1939, keď zinscenované prepadnutie tamojšieho vysielača poslúžilo ako casus belli nemeckého útoku na Poľsko, pozn. red.).