Lovci duchov opustených budov

Zabudnuté fabriky. Vysoké komíny. Opustené nemocnice. Veľká časť populácie by tieto temné miesta nenavštívila, ani keby ste im za to núkali odmenu.

31.08.2013 06:00
cementáreň, Rakúsko Foto:
Bývalá cementáreň pri Viedni.
debata (5)

Jestvujú však ľudia, ktorí majú skúmanie týchto objektov ako hobby. Adrenalínový koníček, keďže im pri ňom hrozí zranenie, zatknutie či aj čosi horšie. Fenomén, ktorý sa vo svete volá urban exploration (skrátene aj urbex) je definovaný ako prieskum človekom vybudovaných objektov, obyčajne opustených ruín alebo priestorov, kam sa smrteľník bežne nedostane.

Aj preto je to koníček, ktorý sa v lepšom prípade pohybuje na hrane zákona. Najčastejšie však ľudia, ktorí sa mu venujú, zákon porušujú, keďže vstupujú na cudzí súkromný pozemok. Praví urban exploreri však nie sú žiadni vandali. Ako hovorí ich krédo a nepísané pravidlo – „nezanechajte na mieste nič viac než stopy po vašich topánkach, neodneste si nič iné ako fotografie“. Práve zaujímavé zábery sú jedným z lákadiel objavovania zabudnutého, schátraného a zakázaného. A tie ďalšie?

„Jasne, že tie fotky stoja za to, vo väčšine prípadov navštevujeme naozaj fotogenické priestory. Ale baví nás na tom aj adrenalín. Človek nikdy presne nevie, do čoho ide. Bude tam strážnik? Bude mať psa? Je to dosť pevné? A množstvo ďalších otázok,“ opisuje slovenský urban explorer. Keďže sa venuje nelegálnej aktivite, želá si, aby sa v článku neuvádzalo celé jeho meno, ale iba prezývka Palco. „Ani vo svete si ľudia, čo robia urbex, príliš neuvádzajú vlastné meno. Zviditeľňujú sa skôr fotografiami,“ dodáva.

Bizarný výjav v objekte bývalej nemocnice na... Foto: NA HRANE
nemocnica, Svoradova Bizarný výjav v objekte bývalej nemocnice na Svoradovej ulici v Bratislave.

Záujem vyvolali televízne série

V zahraničí k rozmachu urban exploration prispeli iné faktory ako u nás. Koníček si mladí ľudia osvojili inšpirovaní rôznymi televíznymi sériami. Z najznámejších môžeme spomenúť Urban Explorers, ktorá v roku 2005 na programe Discovery Channel ukazovala objavovanie opustených objektov v amerických mestách ako Chicago, Denver či Pittsburgh. Ďalšou sériou, ktorá nakopla ľudí, aby sa sami vybrali skúmať temné priestory, bola Cities of the Underworld, ktorú v roku 2007 uviedla stanica History Channel.

Dnes nájdete na internete desiatky stránok, ktoré zbierajú fotky od urban explorerov či im dávajú rady a tipy týkajúce sa zaujímavých opustených a zakázaných miest po celom svete. Takisto sa na webe možno dostať k státisícom fotografií. Len na známom fotoserveri Flickr je v skupine Urban Exploration prihlásených viac ako 8 600 členov, ktorí od roku 2005 pridali už takmer 200-tisíc obrázkov. Na Facebooku zase nájdete špecializované skupiny – pre fanúšikov opustených blázincov, atómových krytov, schátraných zábavných parkov…

Na Slovensku sa rozmach fenoménu urbex viaže skôr k diskusii o ďalšom využití technických pamiatok, ktorá prebieha niekoľko posledných rokov. Po divokom búraní starých priemyselných komplexov v Bratislave i na celom Slovensku sa o osud tých pár, ktoré ešte zostali, začali zaujímať občianski aktivisti i rôzne skupiny nadšených architektov. To podnietilo mnohých ľudí, aby si takéto objekty prišli pozrieť na vlastné oči. Urban exploration malo teda na Slovensku neraz podobu posledných rozlúčok s budovami pred ich „popravou“.

Obľúbenym objektom v hlavnom meste boli dlhší čas napríklad bývalé Kúpele Centrál. Hoci boli obohnané plotom, nebol najmenší problém sa tam dostať. Objekt nestrážili žiadne bezpečnostné služby, preto boli vyhľadávané nielen urban explorermi, ale aj bezdomovcami či užívateľmi drog. Hoci už samotný prázdny bazén, deravé podlahy a porozhadzované farebné kachličky tvorili neskutočne fotogenickú kulisu, dočasní „nájomníci“ ju ešte zlepšovali porozhadzovanými injekčnými striekačkami a ďalším odpadom.

„Či je Slovensko dobrá krajina pre urban explorerov? Podľa mňa určite,“ mieni Palco. V Bratislave je dodnes vyhľadávaným miestom budova bývalej nemocnice na Bezručovej ulici. „Vidíte, a tam sme sa my nedostali. Vraj je tam vypustený strážny pes. Ale jedno z najlepších miest v Bratislave, ktoré sme navštívili, je iná schátraná nemocnica – na Svoradovej ulici. Sídli neďaleko umeleckých vysokých škôl, takže zrejme študenti to tam prikrášlili, spravili z toho rôznymi kresbami, nápismi a inštaláciami totálnu psychiatriu.“

Pre Palca a jeho skupinu sú v hlavom meste zaujímavé aj rôzne komíny, pozrieť sa boli aj vo vojenskom objekte na Devínskej Kobyle, na pomaly chátrajúcom bývalom futbalovom štadióne Slovana na Tehelnom poli či v známych podnikoch, ako je Istrochem či Matador. Bratislavou sa pole pôsobnosti urban explorerov zďaleka nekončí, práve naopak. Napokon opustené fabriky „zdobia“ mnoho slovenských miest. Ľudia, čo milujú urbex, skloňujú často napríklad bývalý cukrovar v Trnave alebo starú Niklovú hutu v Seredi.

Niklová huta v Seredi. Foto: Andrej Barát, Pravda
Niklová huta, Sereď Niklová huta v Seredi.

Raz skončili v rukách polície

No urban exploration sa vo svete netýka len opustených budov. Niektorí urban exploreri sa špecializujú na zakázané, zamknuté zóny stále fungujúcich priemyselných objektov. Výnimkou nie je ani skúmanie rôznych katakomb, šácht a tunelov. Na týchto miestach sa už zvyšujú riziká tohto koníčka – tak po stránke legálnosti, ako aj bezpečnosti. „My sa do aktívnych fabrík nesnažíme dostať, zaujímajú nás najmä tie opustené budovy,“ pokračuje Palco, ktorý s urban exploration začal asi pred tromi rokmi.

„Vtedy som ani len netušil, že niečo ako urban exploration existuje. Jednoducho sa mi tie budovy zdali zaujímavé a zatúžil som ich vidieť zvnútra,“ dodal. Odvtedy sa metodika jeho „bádania“ skoro vôbec nezmenila. Do terénu sa vyberú obyčajne dvaja, nanajvýš traja. Viac ľudí robí väčší hluk, ťažkopádnejšie sa presúva a vôbec, púta na seba viac pozornosti. Na rozdiel od niektorých iných slovenských urban explorerov Palco a jeho partia nie sú „zažraní“ do histórie budov a objektov, ktoré navštívia.

„Nemáme to nejak vopred naštudované. Čo sa však snažíme dopredu zistiť, je bezpečnostné zabezpečenie objektu. To sa ale nikdy nedá stopercentne. A tak, aj keď sme si takmer istí, že tam bude len jeden strážnik, ktorého nič nezaujíma, a žiadny strážny pes, vždy môžeme byť napokon prekvapení. Ale ten pocit, keď už človek stojí na mieste a spontánne sa rozhoduje, aký bude jeho ďalší krok, ten je skvelý a je jedným z hlavných dôvodov, prečo to robíme,“ opisuje Palco.

Za tri roky objavovania sa problémy nevyhli ani im. „Našťastie k nijakým zraneniam nedošlo. Ale párkrát sme len tak-tak ušli pozornosti strážnikov. V Istrocheme nás dokonca esbéeska chytila. Ale nevedeli pochopiť, čo sme tam vlastne robili, a tak privolali políciu. Mohlo to dopadnúť aj horšie, predsa len vstúpili sme na cudzí pozemok bez povolenia. Napokon však príslušníci pochopili, že sme v objekte naozaj nič zlé nespravili. No donútili nás zmazať všetky fotky, čo je škoda,“ pokračuje slovenský urban explorer.

Menej živelne a s väčšou prípravou skúmajú opustené budovy v Košiciach. Na ich stránke urbanexploration.sk môžu nadšenci nájsť podrobné opisy objektov záujmu. Ako napríklad o Hoteli Ali: „Nachádza sa na Alejovej 2 v Košiciach, blízko tržnice Blšák. Objekt je dvojpodlažný, na prízemí bola vstupná hala, reštaurácia, kuchyňa, bar, kancelárie a chodby so schodiskom. Na poschodí sa nachádzala ubytovacia časť – izby s vlastným sociálnym zariadením…“

V databáze košických urban explorerov si človek môže nájsť informácie asi o dvadsiatke objektov. Ten, kto nechce ísť naslepo, však nájde ďalšie informácie a fotografie slovenských opustených budov na najrôznejších diskusných fórach, ale aj v skupinách na Facebooku. No aj na urbanexploration.sk zdôrazňujú, že urbex nie je/nemá byť žiadnym vandalizmom, ale „prieskumom“. „Urban exploration ako mestský prieskum je súkromný prieskum verejne neprístupných objektov,“ píše sa na ich webe.

Bývalá odpočúvacia stanica americkej armády v... Foto: NA HRANE
Berlín, odpočúvacia stanica Bývalá odpočúvacia stanica americkej armády v západnej časti Berlína.

Láka Pripjať i Teufelsberg

Ešte viac informácií na internete sa dá nájsť, prirodzene, o zahraničných urban exploration destináciách. Akýmsi symbolom mestského prieskumu vo svete je neslávne známy Černobyľ. Konkrétne mesto Pripjať pri atómovej elektrárni, ktoré je od druhej polovice 80. rokov mestom duchov. Aj keď nie celkom správnym symbolom, keďže aj svetoznámi urban exploreri, ako napríklad UrbanX z Veľkej Británie, sa v Pripjati pohybovali len so súhlasom ukrajinských úradov.

Iným príkladom je ďalší známy sen všetkých fanúšikov urbexu – bývalá odpočúvacia stanica americkej armády v západnej časti Berlína na kopci Teufelsberg. Kopec vznikol na mieste, kde mala stáť nacistická fakulta vojenskej techniky. Keďže hrubú stavbu nevedeli po vojne zbúrať, rozhodli sa ju zasypať odpadom z berlínskych povojnových trosiek. Do roku 1972 sem navozili asi tretinu z nich, teda kopec vznikol z odpadu z približne 15-tisíc budov. No odpočúvacia stanica neláka len pre pohnutú históriu, ale aj pre svoj zaujímavý tvar.

Trendom a populárnou témou vo svete urban exploration sú aj zábery z bývalých blázincov. „Jedna všeobecná stránka o urbex vydávala istý čas fotografie prakticky len z opustených psychiatrických liečební. Keď som im navrhol, aby sa teda radšej premenovali na čosi ako fotografie starých blázincov, admin skupiny sa na mňa skoro urazil,“ smeje sa Palco, ktorý má sám v portfóliu dve schátrané nemocnice. Okrem spomínanej budovy na Svoradovej ešte aj nedokončené Rázsochy.

V každom prípade, záľuba urban explorerov v starých nemocniciach ako by vypovedala ešte o ďalšom lákadle tohto hobby. Ľudia si z opustených budov nechcú odniesť len fotografie a adrenalínový pocit. K urban exploration vždy patril aj prvok záhady a mystéria. Mestám, ktoré skrachovali a vyľudnili sa, hovoria ľudia mestá duchov. A akýsi duch miesta cítiť aj v schátraných fabrikách a opustených budovách. Človekom vybudované objekty bez ľudí vždy budú pôsobiť zvláštne. Tajomne. A niektorých ľudí budú práve preto vždy lákať.

Vyskúšali sme urbex v starej Niklovej hute

"Odkiaľ ste, páni?“ Pokus o urban exploration v bývalej Niklovej hute v Seredi sa takmer končí skôr, ako sa vôbec začal.

Auto sme síce odstavili v bezpečnej a nenápadnej vzdialenosti od opustenej rozpadávajúcej sa budovy, ktorú sme sa rozhodli preskúmať. Nechali sme ho hneď pri funkčných priemyselných objektoch, kde panuje čulý ruch a jedno vozidlo navyše si nik nevšimne. Nepostrehli sme však strážnika, ktorý pozoroval budovu z diaľky, nám od chrbta.

Hneď zisťujeme, že jeho hlavnou a asi aj jedinou úlohou, ktorú dostal od majiteľa objektu, je ustrážiť, aby bezdomovci nekradli z miesta železo do zberu. Keď po niekoľkých otázkach uzná, že na krádež železa naozaj nie sme ani oblečení, ani vybavení a keď mu oznámime, že si chceme iba spraviť niekoľko fotiek, mávne rukou a necháva nás napospas ozrute. Máme šťastie. Iný by možno zavolal políciu.

Na prvý pokus volíme zlý vchod, podľa gauča, prikrývok a neporiadku je jasné, že tu má ktosi spravený príbytok. Z krátkeho pohľadu ťažko usúdiť, či permanentný, alebo len občasný. Pred priestorom, kde kedysi bol jeden z hlavných vchodov do budovy, preskakujeme skrútené železné tyče. Asi príliš ťažké na prepravu do zberu. Sme vnútri!

Je deň, okolo poludnia, takže priestor presekávajú ako svetelné meče lúče ostrého slnka. Ako prvé nás ohúri majestátnosť obrovského prázdneho priestoru, z ktorého za roky vyniesli všetko, čo nebolo prikované. A niekedy zrejme aj to. Zvonku je to kolos s lesknúcimi sa sklami okien, ktoré ešte nevybili vandali či víchrice. Zvnútra sieť veľkých hál a malých chodieb so schodiskami a výťahovou šachtou.

Niklová huta v Seredi fungovala len tri desaťročia – od roku 1961 do roku 1991. Vyrábal sa tu nikel z rudy dovezenej z Albánska. Začiatkom 90. rokov sa však výroba ukázala ako nerentabilná, navyše podnik mal katastrofálnu povesť pri „ochrane“ životného prostredia. Odvtedy menil majiteľov a chátral. Zlá poloha na okraji mesta v priemyselnom areáli spôsobila, že na rozdiel od iných podobných objektov v centrách miest budovu ešte nezbúrali a nepostavili na jej mieste novú.

Výprava pokračuje. Všade je veľa prachu, po zemi sa váľajú fľaše, časopisy, dotrhané kusy gaučov a najrôznejšie odpadky. V noci by sme mali možno strach, že narazíme na nejakých bezdomovcov, cez deň je však až na pár tmavých komôr a chodieb dobrý prehľad a výhľad aj na väčšiu diaľku. Strach však vyvoláva samotná budova. A jej žalostný stav. Ako pomaly stúpame na vyššie a vyššie poschodia, zhoršuje sa kvalita schodov, v podlahe sa objavujú obrovité diery, tá najväčšia s priemerom možno aj päť metrov. Našľapujeme pomaly, dvakrát rozmýšľame, kam liezť a kam už nie. Práve narušené a schátrané časti budovy však pôsobia najfotogenickejšie. Cez dieru v podlahe sa pekne ukazujú ďalšie podlažia a na fotke to celé demonštruje kolosálnosť budovy. Rozpadávajúce sa schody, za ktorými sa črtá výhľad na okolie, sa na fotke tiež pekne vynímajú.

Asi po hodine sme v budove zorientovaní. Po vzájomnom dohovore sa vraciame na najpôsobivejšie miesta a robíme posledné fotografie. Z okna si všímame, že strážnik už nie je na svojom mieste, a tak hutu pre istotu rýchlo opúšťame. Aj pri relatívne pokojnom a bezproblémovom urban exploration cítime adrenalín. A nevieme sa dočkať fotiek a reakcií na ne. (MČ)

© Autorské práva vyhradené

5 debata chyba
Viac na túto tému: #budovy #urban exploration #ruiny