Pol storočia od vzniku edície, ktorej sa vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ vždy hovorilo erbová, je síce dobrý dôvod na spomínanie, no hneď treba dodať, že už (pravdepodobne) nevychádza. Zanikať začala nenápadne, po novembri 1989 – teda v čase, keď vydavateľstvo Slovenský spisovateľ stratilo svoje výsadné postavenie v slovenskej knižnej kultúre.
No nie iba vydavateľstvo – svoje niekdajšie postavenie na knižnom trhu stratila aj poézia, pôvodná aj preložená.
Už v roku 2003, v príhovore pri 40. výročí edície KMP (nájdete ho na internete), súčasný riaditeľ vydavateľstva Martin Chovanec hovorí, že KMP vzdoruje nemilosrdným zákonom knižného trhu len z posledných síl.
Nad vodou sa ju ešte nejaký čas usilovala udržať najmä (dnes už, žiaľ, nebohá) redaktorka a výborná poetka Vierka Prokešová – no že to už nebolo to, čo to bývalo, bolo viditeľné aj z takejto maličkosti: tituly, vychádzajúce v edícii KMP, prestalo vydavateľstvo číslovať. Vierka Prokešová zomrela, ale istý čas ešte udržovala edíciu pri živote ďalšia obetavá redaktorka – Anka Šikulová.
A ako je to dnes? Priznám sa, že ani neviem, či edícia KMP už navždy zanikla, alebo či sa ešte z času na čas pokúša vydať posledný ston.
Som si však istý, že ani napriek svojej nedokonalej informovanosti sa nepomýlim, keď poviem, že za takmer polstoročnej existencie vyšlo v edícii KMP vyše 200 reprezentatívnych zväzkov – a že tá séria je aj veľavravným zrkadlom celého toho obdobia. (Áno, celého. Lebo krivým zrkadlom je aj jej miznutie a čosi to hovorí aj o rokoch, v ktorých zaniká, alebo už vôbec nevychádza.) Vráťme sa však a začnime jej príbeh rozprávať od začiatku.
Otváranie okien
To, že prvý titul edície KMP objavili jej abonenti vo svojich poštových schránkach v roku 1964, nebola náhoda.
Ak v tom roku vyšli jej prvé zväzky, značí to, že sa pripravovali už o rok skôr, čiže aj myšlienka založiť túto edíciu bola minimálne o rok staršia.
Čo také dôležité sa ešte stalo v roku 1963?
Pre celý svet to bol rok uvoľnenia obrovského napätia, ktoré na jeseň v roku 1962 vyvrcholilo kubánskou krízou, čo len-len že nevyústila do tretej svetovej vojny.
Pre slovenskú poéziu bol však rok 1963 pamätný ešte aj inou udalosťou: vládnuca moc konečne dovolila, aby sa smel na Slovensko vrátiť jeden z najväčších slovenských básnikov Laco Novomeský, ktorému po prepustení z väzenia dovolili spočiatku žiť iba v Prahe (pracoval tam v Památníku národního písemníctví).
Vznik edície KMP môžeme teda nazvať aj akousi „slávobránou“, ktorou sa Laco Novomeský vracia nielen na Slovensko (do bytu v paneláku na Bajkalskej ulici), ale aj do slovenskej literatúry. Už v prvom ročníku KMP nachádzame totiž jeho novú básnickú zbierku Stamodtiaľ a iné. A s Novomeským sa stretneme aj v ročníku 1965 – ako s prekladateľom titulu Boris Pasternak: Vlastnosti vášne.
Veľavravné je aj spojenie Novomeského a Pasternaka. Veď aj to bolo len nedávno, čo sa Boris Pasternak musel vzdať Nobelovej ceny. KMP teda vo svojom druhom ročníku prináša ďalšiu dobrú správu: meno Pasternak už nie je tabu. A dobrými správami sú aj mená Smrek, Ferlinghetti, Válek, Voznesenskij. Každé z tých mien akoby otváralo ďalšie okno – stačí čítať edičný plán Kruhu milovníkov poézie a z každého ročníka nás oveje čerstvý vzduch 60. rokov.
Vedúcim redaktorom edície bol v tomto období Vladimír Reisel. A hoci určite netvoril jej program iba on sám, prácu, ktorú odvádzal, treba hodnotiť pozitívne.
Ján Stacho
V roku 1972, keď sa Vladimír Reisel stal už o čosi menej úspešným šéfredaktorom Slovenských pohľadov, preberá úlohu vedúceho redaktora edície KMP Ján Stacho.
Meno Ján Stacho už predtým patrilo medzi ozdoby edície KMP. Nájdeme ho v nej ako autora – v ročníku 1967 mu vyšla zbierka Zážehy. A nájdeme ho aj ako prekladateľa: Dylan Thomas, Mariana Alcoforadová, Pablo Neruda, Octavio Paz, Stevan Raičkovič – to všetko sú básnici, čo za svoje uvedenie do slovenčiny a do edície KMP vďačia Jánovi Stachovi.
Ako editor edície však nemal, žiaľ, dosť času rozvinúť svoju koncepciu.
Stihol ešte edične pripraviť ročník 1974 – a ťažká autohavária, ktorú mal v septembri 1973, spôsobila, že musel opustiť vydavateľstvo Slovenský spisovateľ a už sa doň nevrátil. Vtedy som dostal ponuku zastupovať ho. Vyzeralo to spočiatku iba na niekoľko mesiacov, no napokon som sa zriekol voľnej nohy na trinásť rokov.
Na ročník 1974 som už vplyv nemal, a tak som sa zabával aspoň tým, že som v ňom zaviedol znútra potlačený prebal, akýsi časopis edície, vychádzajúci sedem ráz do roka pod názvom Ex libris. (Aj ten zanikol v období, keď už pracovala k svojmu zániku celá edícia.)
V roku 1974 prebehla vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ reorganizácia. V duchu myšlienky, že niet zásadného rozdielu medzi pôvodnou a prekladovou poéziou, vyňal šéfredaktor Vincent Šabík básnický preklad zo sortimentu redakcie prekladovej literatúry a prifaril ho k redakcii poézie. A to isté urobil aj s edíciou KMP, ktorá dovtedy žila samostatným životom. Tak som sa – hoci som bol rok editorom samostatnej edície – ocitol zrazu pod vedúcim redaktorom rozšírenej redakcie poézie. A keďže aj toho urobili zo mňa, stal som sa ako redaktor edície KMP svojím vlastným podriadeným. Alebo, naopak, ako vedúci redaktor oddelenia pôvodnej a prekladovej poézie som sa stal svojím vlastným šéfom a mohol som svoju prácu robiť s oveľa väčším prehľadom.
Ten prehľad som využil na uskutočnenie niekoľkých myšlienok, ktoré spomeniem aspoň heslovito.
Cesta pre nové mená
Vtedajšia básnická elita (ktorej viacerí predstavitelia patrili zhodou okolností aj k elite striedajúcej sa pri kormidle vydavateľstva) videla v KMP hlavne svoju vlastnú príležitosť. A keďže sa už všetci v nej vystriedali, začínalo sa druhé kolo – a začínalo sa zhodou okolností Mihálikovou Trinástou komnatou, ponúknutou práve do ročníka, ktorého program som už zostavoval ja.
Trinástu komnatu som do ročníka 1975 zaradiť neodmietol, no zároveň som si zaumienil, že takto to nepôjde a že treba otvoriť KMP aj novým menám. Jedno z nich – Vojtecha Kondróta – som uviedol už v ročníku 1975 a v ďalších ročníkoch nasledovali ďalšie.
Rovnako som si počínal smerom do minulosti a – po Mihálikovom experimente s Hviezdoslavom – som každoročne otváral KMP aj klasikom, pod zámienkou, že sú interpretovaní na nový spôsob. Tak sa mi postupne podarilo uviesť Hollého v Turčányho, Janka Kráľa v Rúfusovom či Andreja Sládkoviča v Krausovom podaní. A v ďalších rokoch ďalších klasikov sprevádzaných komentármi ďalších renomovaných súčasníkov.
Počnúc ročníkom 1979 som začal uvádzať každý rok aj nejakú tematicky alebo žánrovo definovanú antológiu, garantovanú kvalitným zostavovateľom. Tak vyšlo Turčányho 111 slovenských sonetov, Chmelove Žihadlice, Kondrótovo Dieťa v slovenskej poézii, Šmatlákov výber slovenskej poézie o poézii Ars poetica, Zamborov Voľný verš v slovenskej poézii, Hevierova antológia slovenskej poézie o sne Pod jablonkou pávy pásla, Moravčíkova Krajina pod Tatrami, Mikulove Piesne potulných pevcov, Zajacova antológia civilizačnej poézie Druhý polčas, Chmelom zostavený súbor nových slovenských poém Aperitív na modrej planéte, a do tejto série sa zaradili aj Moravčíkove a Mikulove Básne na telo.
Prednosťou týchto antológií bolo, že sa vďaka vždy inému spoločnému menovateľovi mohli do KMP každoročne zas a znova vracať takmer všetky významné mená slovenskej poézie, teda aj odmlčaní básnici, ktorí nemali práve pokope novú knihu. Nejedno meno bolo pri tom také, čo normalizácia blokovala – ale podarilo sa nám ho dostať aspoň do antológie.
Niektorí ľudia vykresľujú prednovembrovú minulosť ako situáciu, keď nebola šanca niečo urobiť proti obmedzeniam tej doby. Každý má právo na svoj osobný pohľad – no príliš pochmúrny pohľad môže svedčiť aj o nedostatku odvahy o niečo sa v tých časoch pokúsiť.
Antológie KMP o jej nedostatku nesvedčia.
Toto rúbe do živého!
Podobne ako pri ich komplete, mohli by sme sa pristaviť pri každej z tých antológií osobitne. A takisto by každý iný titul v KMP mohol osobitne porozprávať svoj príbeh.
KMP ako erbová edícia bola pod trvalým tlakom, každý básnik by v nej rád videl svoju novú zbierku či preklad. Pri odmietaní tých slabších (ale o to podnikavejších) nestačila vždy priamosť – niekedy musela poslúžiť aj výhovorka. Od istého, neviem už od ktorého, ročníka som začal uvádzať ako vedúceho redaktora edície svojho zástupcu Vojtecha Kondróta. Na tvorbu edičného programu vplyv nemal, ten som si ponechal – no keď som niekoho odmietal, občas som sa na Kondróta vyhováral – musím sa predsa najprv porozprávať aj s vedúcim redaktorom edície. A Vojtech Kondrót mal zas povinnosť vyhovárať sa na mňa – nemôže predsa sám rozhodnúť o zaradení titulu do edície, má nad sebou šéfa oddelenia.
Zaiste, ani tak sme sa nevyhli niekoľkým kolíziám a slabším titulom.
Stalo sa, napríklad, že Milan Richter napísal na ÚV KSS sťažnosť, v ktorej obvinil Vojtecha Mihálika z antisemitizmu, čo vtedajšieho riaditeľa vydavateľstva Slovenský spisovateľ nielen pozoruhodne inšpirovalo, ale aj nesmierne rozčertilo.
Inšpirovaný Mihálik napísal a hneď v jednom z najbližších čísel Slovenských pohľadov uverejnil nádhernú báseň o mladej židovke – nech na ÚV KSS vidia, že s tým jeho antisemitizmom je to iba očierňujúca klebeta.
Rovnako rýchlo konal však aj rozčertený Mihálik – bez otáľania vydal príkaz: Richtera nepublikovať! Táto jeho kliatba sa vzťahovala aj na tituly už zredigované: museli sa vyradiť z edičného plánu. Darmo som Mihálika presviedčal, že v klubovej edícii si to nemôžeme dovoliť – klubový leták ponúkol abonentom KMP Artura Lundkvista v Richterovom preklade, objednali si ho, nuž majú právo ho aj dostať. Mihálik trval na svojom: kým on bude riaditeľom vydavateľstva, Richter v Slovenskom spisovateľovi nevyjde.
Musel som sa zmieriť s pošpateným ročníkom 1985 a s poškodeným kreditom edície – z ohlásených siedmich titulov dostali abonenti toho ročníka len šesť.
Richter sa však na mňa ani na vydavateľstvo Slovenský spisovateľ hnevať nemôže.
Len čo odišiel Mihálik do penzie, nielenže som Lundkvista do KMP – do ročníka 1987 – znova zaradil, ale Milana Richtera som za utrpenú ujmu odškodnil priam kráľovsky. Ak nie všetky v tom istom, tak iste v tom a v najbližších rokoch som mu vydal ešte štyri ďalšie knihy: pôvodnú zbierku, antológiu piatich nemeckých básnikov, výber z Hemingwayovej poézie a Cardenala. Ani toho Lundkvista teda nemusím považovať za prehru.
Myslím si, že počas celej normalizácie – to znamená nielen za mojej, ale po mojom odchode aj za Moravčíkovej éry – si edícia KMP udržala takú úroveň, že sa niet za čo hanbiť. Keby napríklad také Žihadlice (Chmelova antológia slovenskej satirickej poézie) vyšli dnes, aj dnešní čitatelia by sa nad nimi váľali od smiechu a vraveli by si: Toto rúbe do živého!
Čoraz menej a menej
Vysokú úroveň si edícia KMP uchovala aj po novembri 1989, aj keď Vierka Prokešová, ktorá ju dostala pod patronát, pozmenila niektoré jej zásady.
Keď mi tam, už za jej kormidlovania, vyšiel výber z Goetheho Farebný odlesk (1991), a potom výber z Heineho Lorelei (1992), a potom výber z Morgensterna Nočný spev rýb (1994), a jej to nebolo dosť a objednala si u mňa ešte výber z Puškina (vyšiel pod názvom Severná ruža v roku 1995), opatrne som poznamenal, že ja som to takto nerobil a radšej som to striedal a usiloval som sa dať príležitosť čo najväčšiemu počtu prekladateľov. Odvrkla mi: „Robím to inak než ty – dávam príležitosť len niekoľkým, ale zato tým najlepším.“
Vzdorovať takému argumentu by bola hlúposť – urobil som jej do KMP ešte ďalšie dva výbery: Guillaume Apollinaire Ó dievčatá ó moje roky a Rimbaudove Moje malé milenky.
Práve v tomto jubilejnom roku KMP, kedysi na jar, sa objavili v dennej tlači neuveriteľné úvahy: vraj treba „zmodernizovať“ maturitu z rodnej reči, vraj už netreba, aby sa maturovalo zo slovenskej literatúry, vraj bude stačiť maturita z gramatiky. Túto zmenu si vraj vynucuje poznatok, že mladá slovenská inteligencia nepotrebuje už nič iné – iba trochu zlepšiť pravopis. Neviem si predstaviť maturovanie z pravopisu.
To by mali osemnásťroční ľudia dostávať vysvedčenie dospelosti za to, že pred maturitnou komisiou odrecitujú ako malé deti: „By, aby, býk, byľ, bystrý, Bystrica…“?
A pritom by nemali mať ani tušenie o tom, že napríklad slovenský básnik Ján Botto bol jedným z najtalentovanejších európskych básnikov devätnásteho storočia?
Najtalentovanejších a najerudovanejších – hoci mal iba také školy, aké mu dovolilo mať devätnáste storočie. Určite aj Ján Botto robil pravopisné chyby. A predsa bol vzdelaný – ako svedčí aj korešpondencia, ktorú pestoval so svojím najlepším priateľom Pavlom Dobšinským a v ktorej si môžeme prečítať napríklad takýto geniálny postreh: „… apropos, teraz čítam drámy Shakespearove, to Ti je psisko vicovatý, vie Ti on i hrubo i tenko, že radosť, vie pojať život hrdinov homéricky.“
Ten postreh si mohli prečítať aj čitatelia bohatého, nielen ukážkami z poézie, ale aj ukážkami z korešpondencie vybaveného 119. zväzku edície KMP (ročník 1981) – Ján Botto: Žltá ľalia. Aj títo čitatelia určite chápali, že vzdelanie – a na ňom vybudované sebavedomie a národná hrdosť – nevyplývajú iba z ovládania pravopisu.
Lenže takých čitateľov bude čoraz menej – úmerne tomu, ako bude čoraz menej kníh, podobných tým, čo aj za hlbokej normalizácie ponúkal svojim čitateľom Kruh milovníkov poézie, erbová edícia vydavateľstva Slovenský spisovateľ.
Post scriptum
V roku 1986, po výtržnosti v čitárni U červeného raka, ma čakal odchod z vydavateľstva Slovenský spisovateľ – prepustil som svoju stoličku Štefanovi Moravčíkovi. A po odchode som už stratil prehľad o vydavateľskej činnosti.
Pamäť mi vynecháva dokonca aj pri edícii KMP, hoci jej ročník 1988 som ešte pripravoval. V knižnici nachádzam z ročníka 1988 iba zväzok č. 166 – Roman Lubkivskyj, Slovenské madony, zväzok č. 167 – Ernest Hemingway, 66 básní a zväzok č. 170 – Aperitív na modrej planéte (sedem nových slovenských poém, zostavil Rudolf Chmel).
Z ročníka 1989 mi utkvel v pamäti titul Charles Bukowski, Básne napísané pred skokom z 8. poschodia a už spomenuté Básne na telo (moderná slovenská erotická poézia, zostavili Valér Mikula a Štefan Moravčík).
Z ročníka 1991 J. W. Goethe, Farebný odlesk a Alan Ginsberg, Vytie.
Z ročníka 1992 Heinrich Heine, Lorelei.
Z ročníka 1992 Krehké ako chryzantémy (stará čínska poézia).
Z ročníka 1993 Ernst Jandl, Žltý pes.
Z ročníka 1994 Christian Morgenstern, Nočný spev rýb.
Z ročníka 1995 A. S. Puškin, Severná ruža.
Z ročníka 1996 Charles Baudelaire, Malé básne v próze.
Z ročníka 1997 Milan Rúfus Žalmy o nevinnej a Svätý Ján z Kríža, Živý plameň lásky.
Z ročníka 1998 Samo Chalupka, Spevy a Guillaume Apollinaire, Ó dievčatá ó moje roky.
Z ročníka 1999 Robert Burns, Mať niekde jaskyňu a J. A. Rimbaud, Moje malé milenky.
Z ročníka 2000 Veľpieseň Šalamúnova.
Z ročníka 2001 Zaľúbený prach (z poézie španielskeho baroka), Snívali sa mi ruky tvoje (ľúbostné verše slovenských poetiek, zostavila Viera Prokešová).
Z ročníka 2002 Ján Kostra, Ave Eva a iné ľúbostné básne.
Hoci pekných kníh pod emblémom edície KMP vyšlo iste ešte o nejaký ten tucet viac, aj takýto fragmentárny pohľad prezrádza, že popri dôstojnej prezentácii klasikov i žijúcich básnikov v KMP ešte stále vrcholilo čosi, na čom pracoval celý rad generácií a čo ja nazývam slovenskou školou básnického prekladu. Začína sa to dávno, vlastne už od Konštantína a Metoda, no najmä si ten začiatok uvedomujeme pri Hollého prekladoch z antiky či pri Hviezdoslavových pokusoch o slovenského Shakespeara či Goetheho – sú to síce dnes už málo čítané alebo vôbec nečítané, ale ešte vždy úctyhodné výkony.
Prvé básnické preklady, čo dokázali prežiť ďalšie desaťročia a dodnes sú čitateľné, boli preklady Janka Jesenského: ja sám si dodnes s pôžitkom recitujem spamäti najmä jeho Jesenina. Po Jesenskom posunuli slovenský básnický preklad dopredu najmä geniálne Smrekove preklady Villona a Petőfiho. A potom už takmer každý slovenský básnik urobil kus práce aj na poli prekladu, či to bol Roy, Strmeň, Novomeský, Kostra, básnici katolíckej moderny alebo nadrealisti. Nie s prácou každého z nich sa stretneme v KMP – bohato to však vynahradzujú preklady nasledujúcej generácie, ktorá už pokladá preklad za výkon rovnocenný pôvodnej tvorbe a sú to takí majstri slova ako Mihálik, Válek, Rúfus – a najmä Viliam Turčány, ktorý v tom, ako obetoval básnickému prekladu svoje najlepšie roky, je porovnateľný s Jánom Hollým.
O nič horšie na tom nie je moja generácia: Stachove, Buzássyho, Mihalkovičove, Ondrušove, Vadkertiovej, Majerníkove, Andričíkove či moje preklady sú, chvalabohu, stále prítomné v čitateľskom povedomí – podobne ako preklady našich pokračovateľov, Hevierove, Zamborove, Štrasserove, Kondrótove, Chmelove, Kvapilove, Richterove, Moravčíkove, preklady Janky Kantorovej-Bálikovej, Mily Haugovej, Vierky Prokešovej, preklady Andričíka juniora…
Slovenská škola básnického prekladu inšpirovala aj teóriu – svojimi knihami na ňu reagoval celý rad literárnych vedcov ako Miko, Popovič, Zajac – a, prirodzene, do teórie si odskočil aj nejeden prekladateľ – Viliam Turčány, Ján Vilikovský, Ján Zambor. Aj mne sa podarila maličkosť, na ktorú však neprestávam byť hrdý: podarilo sa mi obohatiť slovenskú prekladateľskú teóriu pojmom „preklad účinku“.
Všetko, o čom hovorím, sa odohrávalo aj na pôde edície KMP. Nečudo teda, že čím bližšia bola jej smrť, tým krajší bol jej labutí spev. A k tomu nemusím už nič dodávať, hovorí to samo za seba… No predsa len čosi ešte dodám – a nebude to bedákanie.
Nedávno, presne 16. augusta 2013, posedeli sme si ja a moja žena v záhradke jednej z bratislavských kaviarničiek s Katkou Cibuľkovou, matkou našej skvelej tenistky Dominiky. Vypili sme aj pohár na rozlúčku – Katka Cibuľková totiž na druhý deň ráno odlietala do Ameriky za svojou dcérou, čerstvou víťazkou turnaja v Stanforde, aby jej mohla zblízka držať palce na blížiacom sa veľkom turnaji US Open. No ešte predtým sa Katka chystala stihnúť aj menší turnaj v New Havene. „Ten malý turnaj mám ešte radšej,“ vravela. „New Haven je univerzitné mestečko útulné ako Bratislava – a máme tam s Dominikou obľúbenú kaviareň, na ktorej oknách a stenách sú rozvešané citáty z rôznych národných kultúr v pôvodných jazykoch. Predstavte si, čo sme tam raz neobjavili! Visí tam aj dlhý citát z Bottovej Smrti Jánošíkovej v bezchybnej slovenčine…“ Táto informácia ma nadchla – a rozhodol som sa ju šíriť.
Svet sa zmenil – ale hádam predsa len nie k horšiemu. Labutí spev edície KMP nemusí byť ešte labutím spevom slovenskej poézie.
Guillaume Apollinaire
Most Mirabeau
Popod most Mirabeau sa Seina valí
Aj naše lásky
Pomaly aby sme len spomínali
Veselý bude zajtra kto dnes žiali
Príď noc nech ďalšia z hodín znie
Dni lúčia sa ja ešte nie
Postojme ešte tvárou v tvár kým penu
Pohľadov večných
Tá rieka nesie popod otvorenú
Konštrukciu čo naše ruky klenú
Príď noc nech ďalšia z hodín znie
Dni lúčia sa ja ešte nie
Odchádza láska s vodou preč sa náhli
Odchádza láska
Ako ten život pomalý a tiahly
A nádeje čo ledva povyšľahli
Príď noc nech ďalšia z hodín znie
Dni lúčia sa ja ešte nie
Dni týždne mesiace nám miznú v diali
Ten čas čo odbil
Tie lásky darmo by sme naspäť zvali
Popod most Mirabeau sa Seina valí
Príď noc nech ďalšia z hodín znie
Dni lúčia sa ja ešte nie
Z knihy: Guillaume Apollinaire: Ó dievčatá ó moje roky
Preložil Ľubomír Feldek