Zlatá éra hračiek sa už nevráti

"Angličákmi sa vtedy platilo, a to mi úplne stačilo, plus kus fantázie, aby som sa namotal, že ten kus dreva je vlastne samopal," znie aktuálny hit rapera Veca, v ktorom spomína na svoje detské hračky.

22.12.2013 08:00
hračky, obchodík, múzeum Foto: ,
Starobylý detský obchodík dekoroval Jiří Fiala do podoby socialistickej predajne.
debata (4)

Pre každého je asi zlatý vek hračiek práve ten, v ktorom prežíval detstvo, pretože dieťa si vďaka svojej fantázii naozaj dokáže hračku „vyrobiť“ aj z palice či ohryzeného kukuričného šúľka. Približne pred sto rokmi však vrcholila doba, v ktorej hračky predsa len boli trochu iné, zaujímavejšie ako predtým aj ako dnes. Vydali sme sa po ich stopách.

Najskôr sa však na chvíľu vráťme do minulosti. Pekné a relatívne bezpečné detstvo je v našich končinách výsada posledných sto rokov. „Ešte na prelome 19. a 20. storočia bola dosť vysoká detská úmrtnosť. Už aj malé deti sa okrem toho museli zapájať do aktivít, ktoré neboli hrou, ale vlastne prácou – či už išlo o pasenie dobytka, staranie sa o mladšieho súrodenca. Na hry mali neporovnateľne menej času, ako dnes,“ vysvetľuje Marta Botíková z Katedry etnológie a muzeológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského.

Vzápätí otvára knižku s obrázkami starých hračiek z nášho stredoeurópskeho regiónu. Okrem pár vyrezávaných drevených sú na nich aj spomínané ohryzené kukuričné klasy, do ktorých sú pozapichované triesky, aby vytvárali dojem zvieratiek. „Hračky sa kedysi vyrábali len z materiálov, ktoré by sa inak vyhodili, alebo z toho, čo takpovediac dala príroda,“ dopĺňa Botíková a hovorí, že boli väčšinou rodovo rozlíšené (napríklad vyrezávaní vojačikovia pre chlapcov, bábiky pre dievčatá), pretože hračky mali viesť k príprave na život a úlohy, ktoré ich čakajú.

Kráľovstvá hračiek

Iný svet hračiek prišiel až v 18. storočí a predovšetkým od začiatku viktoriánskej éry. Pravda, pekné predmety na hranie už vyrábali staroveké civilizácie, v Egypte mali napríklad relatívne sofistikované bábiky. Ale až v posledných storočiach začali vznikať sériovo. Do ich sveta nás uvádza Jiří Fiala z Múzea hračiek v českých Benátkach nad Jizerou. Sám je dlhoročným zberateľom, ale aj výrobcom a reštaurátorom hračiek. Jeho zbierka je už štrnásť rokov vystavená v miestnom zámku, kde kedysi pôsobil napríklad aj astronóm Tycho Brahe.

„Začalo sa to celkom jednoducho. Keďže nie každý otec bol taký zručný, aby vedel deťom vystrúhať z dreva peknú hračku, začali si ich výrobou privyrábať miestni stolári, ktorí ich robili z nejakých odrezkov, materiálov, ktoré by inak nevyužili,“ opisoval Fiala a dodal, že im často dávali svojský rukopis. „Ja som napríklad kúpil na rôznych miestach v Čechách viacero koníkov, ktoré mali na sebe namaľovanú rovnakú vzorku, takže je jasné, že pochádzali z jedného zdroja,“ opísal. Prvé sériovo vyrábané hračky sa k nám šírili najmä z nemeckých a rakúskych hornatých oblastí.

Ozajstná „explózia“ však ešte len mala prísť. Charakterizuje ju najmä viktoriánska éra (približne od 30. rokov 19. storočia do začiatku 20. storočia) a štart manufaktúrnej výroby. A kochať sa jej rozmanitosťou môžete vo viacerých hračkárskych múzeách. Fiala nás prevádza svojou rozsiahlou zbierkou, ktorú neprestajne rozširuje od svojho detstva. „Ako mladého muža ma raz niekto odchytil a hovoril, preboha, Fiala, vy zbierate bábiky? Prebuďte sa. Ste mladý, perspektívny, mohli by ste vstúpiť napríklad k nám do strany a raz robiť predsedu družstva,“ smeje sa.

Našťastie išiel Fiala tvrdohlavo ďalej, a tak dnes môžeme na zámku v jeho hračkárskom kráľovstve pozorovať desiatky drevených či porcelánových bábik, najrôznejšie kompletne zariadené miniatúrne izby, domčeky, predajne, bábky, kuchynky, plyšové hračky, autíčka, detské súprava na hranie, ktoré predstavujú svety dospelých… Všetko väčšinou vyrobené z dreva alebo z plechu, teda z materiálov, ktoré Fiala považuje pri hračkách za hodnotné. Netreba ani opisovať prečo. Rozdiel medzi jeho múzeom a moderným hračkárstvom každý hneď vycíti.

Nemecko ako vzor

V čom bola tá zlatá éra výnimočná? Prvýkrát sa začali hračky vyrábať profesionálne a vo veľkom, zároveň však ešte z kvalitných materiálov a s remeselníckou precíznosťou. Rovnako sa v tom čase formovalo moderné súžitie rodiny (teda, že pod jednou strechou žili len mama, otec a deti), a teda najmenším sa začalo venovať viac pozornosti, ktorá sa prejavovala aj nákupom hračiek. Tlačili sa veľké katalógy, najmä v predvianočnom čase a predovšetkým v mestských prostrediach začalo byť tradíciou nakupovanie hračiek ako darčekov.

Naše územie ovplyvňovala predovšetkým výroba z krajín hovoriacich po nemecky. „Najmä industriálne centrá drevených hračiek ako Berchtensgadensko, Oberammergau, Durínsko – Sonneberg, Groden a Krušné hory z oboch strán jazykovej hranice,“ opisuje známy karikaturista Ivan Steiger, ďalší veľký zberateľ hračiek a majiteľ jedného z najväčších múzeí hračiek na svete, ktoré sídli na Pražskom hrade. V jeho ponímaní zlatý vek hračiek končil vypuknutím prvej svetovej vojny. Zhodou okolností, keď Nemci prišli o svoju dovtedajšiu dominanciu vo výrobe hračiek.

Ani v mestskom prostredí však nákup hračiek, povedzme na Vianoce, nebol ešte v prvej polovici minulého storočia takou samozrejmosťou, ako je dnes. Fiala napríklad spomína, ako našiel v Prahe zaujímavý kúsok do svojej kolekcie. Krásnu starobylú keramickú bábiku. Do zbierky ju získal spolu s listom od majiteľky. „Písala mi v ňom, že na tie Vianoce, keď bábiku dostala, sa jej rodičia rozhodovali, či kúpia nový kabát pre otca, alebo bábiku pre mňa. Napokon otec pozrel do skrine a povedal, že ten starý kabát ešte rok vydrží,“ cituje Fiala.

Aj keď s Botíkovou listujeme starými fotografiami rodín pred vianočnými stromčekmi, je nám jasné, že hračka bola vzácnosť, ktorú deti dostali zriedka a s ktorou sa hrávali celé roky. „Len si spočítajte, koľko dostanú hračiek deti v Čajkovského Luskáčikovi. A to bola bohatá rodina,“ dodáva univerzitná profesorka ďalší príklad. Tých má naporúdzi mnoho aj Fiala, k hračke nám spamäti vždy povie, odkiaľ pochádza, často pridá aj jej príbeh, čo robí z prehliadky múzea čosi viac, ako len pozorovanie pekných hračiek.

Retro je už aj Barbie

Jeden z najkrajších exponátov v jeho múzeu je krásne zariadená miniatúrna izba. „Tá údajne patrila panstvu, ktoré žilo na tomto zámku. To však určite nebola sériová výroba. Hračky sa pre bohaté deti aj v čase manufaktúrnej výroby stále zhotovovali i na mieru,“ opisuje Fiala rozmanitosť zlatej éry hračiek. Podobná situácia je vlastne aj dnes. Okrem záplavy plastových hračiek v hračkárstvach sa stále vyrábajú aj predmety v malých sériách či na mieru. A tie sú pre dnešných rodičov podobne nedostupné ako kedysi.

Rozdiel je v tom, že dnešné hračky kvalitou, originalitou či schopnosťou naštartovať fantáziu detí na prvý pohľad za hračkami spred sto rokov zaostávajú. To však neznamená, že by si k nim deti nevedeli nájsť vzťah. Keď prechádzame múzeom v Benátkach nad Jizerou, všimneme si aj vitrínku, v ktorej je autobus Karosa na diaľkové ovládanie či skladačky známe z čias socializmu. Zberateľ Fiala okolo nej prejde s trochou dešpektu, no zároveň dodá, že je to presne to miesto, kde sa mnoho ľudí zastaví s nadšením a výkrikmi: Aj to som mal, aj to som mal!

O tom, že zaujímavé hračky vznikali aj po prvej svetovej vojne, sa napokon môžeme presvedčiť v oboch hračkárskych rajoch. Mechanické autíčka na kľúčik či neuveriteľne detailné bojisko vojakov z druhej svetovej vojny, modernejšie bábiky a dievčenské malé funkčné kuchynky, to všetko sú už predmety vyrobené v 30., 40., 50. rokoch minulého storočia, a predsa majú svoje čaro. Dávajú im ho najmä spomienky návštevníkov. Ako napríklad v novom múzeu hračiek Dolls Land v Prahe, kde sa nachádza viac ako 1 200 bábik.

Na rozdiel od múzeí na hrade a zámku tu má najstarší exponát najviac 54 rokov. Prvá Barbie totiž prišla na svet až v roku 1959. Chodia sem síce aj zberatelia, ktorí obdivujú kolekciu špeciálnych edícií Barbie majiteľky múzea (najdrahšia trojica bábik má hodnotu až 100-tisíc českých korún). Ale zájdu sem aj dvadsiatničky s kamarátkami či s priateľom, aby si zaspomínali, s čím sa hrali, keď boli malými dievčatkami. To už však nie je o zlatej ére zaujímavých hračiek, ale o každého súkromnej zlatej ére zvanej čarovné detstvo.

Zachytené kúzlo detstva

Kvalitné hračky vznikali od počiatkov ľudstva a pribúdajú aj dnes. Kým však pradávno boli výsadou detí kráľov a panovníkov, dnes sú zase skôr predmetom záujmu zberateľov. Dospelých zberateľov. „Tie rukodielne hračky sú dosť drahé. Kto z rodičov ich v dnešnej dobe nechá deťom zničiť?“ pýta sa Botíková. Možno sa aj nájdu rodičia, ktorí by chceli deťom kúpiť menej, ale kvalitných hračiek, no ich snahu atakujú ostatné deti s hromadami vlastných hračiek, ale neraz aj vzdialenejšia rodina s kopou darčekov…

Vráti sa ešte niekedy zlatá éra hračiek? „Nie.“ Odpovedá stroho, no zrejme pravdivo Steiger. Téma o hračkách by sa však nemala končiť takto. A preto si nalistujte titulnú stránku prílohy Víkend. Mestečko, ktoré je na fotografii, celé vlastnoručne zostrojil len nedávno Jiří Fiala. Postavičky sa vďaka magnetom pohybujú, celé mesto žije. Okrem toho vyrobil aj obrovský vlastný hračkársky kolotoč či niekoľkoposchodový plne zariadený dom z viktoriánskej éry s miniatúrnymi figúrkami.

Je jasné, že každé malé dieťa sa zahrá možno rovnako dobre so sériovo vyrábanou plastovou hračkou z Číny či s obyčajnou drevenou palicou, ktorú si s pomocou fantázie premení na čokoľvek. Kúzlo detstva však nikdy nik nezachytil krajšie ako práve výrobcovia hračiek zlatej éry. Je skvelé, že vďaka „milým bláznom“, ako je Jiří Fiala, tá éra ešte úplne nezanikla.

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba
Viac na túto tému: #hračky #zlatá éra