Anna má šestnásť. Na jej profile internetovej služby Instagram preto nájdete väčšinou fotografie, na ktorých fotí sama seba. Občas pred zrkadlom, inde so svojou načahujúcou sa rukou v zábere, aby držala mobil s fotoaparátom čo najďalej od seba. Kde-tu špúli pery, veľakrát je v zábere aj s kamarátkou. Sama nie je ani na fotke, ktorá vznikla na začiatku tohto týždňa. Za usmiatou školáčkou z Krymu stojí ruský vojak v kukle a s prilbou na hlave. Fotografické autoportréty (alebo tzv. selfies) kradnú svetu dušu bez ohľadu na okolnosti.
O tých nevhodných by mohol rozprávať americky prezident Barack Obama. Vlani sa rozhodol spraviť si spoločnú selfie s dánskou premiérkou Helle Thorning-Schimdt a britským premiérom Davidom Cameronom priamo na pohrebe Nelsona Mandelu… Verejnosti sa to nepáčilo. Ďalšiu ranu dostal Obama v súvislosti s fenoménom selfie len uplynulý víkend. Až do minulej nedele bola najzdieľanejším príspevkom na službe Twitter fotka Obamu po znovuzvolení za prezidenta. Už v pondelok ju však vo veľkom štýle tromfla selfie hollywoodskych hviezd.
Kým Obamovo druhé víťazstvo na Twitteri ďalej šírilo viac ako 700-tisíc ľudí, fotku, na ktorej Bradley Cooper odfotil počas oscarového večera seba, Brada Pitta, Angelinu Jolie, Meryl Streep, Juliu Roberts, Kevina Spaceyho a ďalších doteraz zdieľali viac ako štyri milióny ľudí! Výraz selfie sa do svetovej pozornosti dostal už vlani, keď ho vydavatelia oxfordských slovníkov vo svojej každoročnej ankete vyhlásili za slovo roka. Naozaj je to však nový fenomén? Praje táto doba narcisom? Čo o nás autoportréty prezradia a čo spôsobujú?
Selfie aj na Marse
Výraz selfie spomenul prvýkrát istý Austrálčan na internetovom fóre ešte v roku 2002, no jeho masové rozšírenie nastalo až minulý rok. Za svoju popularitu vďačí najmä trom faktorom. Rozšíreniu smartfónov, ktoré majú fotoaparát aj na prednej strane, čím maximálne zjednodušujú odfotenie samého seba. Veľkému nástupu mobilnej aplikácie Instagram, ktorá slúži na zdieľanie fotiek a je preplnená autoportrétmi. A v neposlednom rade aj popularite selfies medzi celebritami, čo dokazuje aj posledný megaúspech spoločnej fotky hercov z Oscarov.
Obamova a Cooperova selfie sú však len vrcholom ľadovca, ktorý by pokojne potopil hneď niekoľko Titanicov. Hneď pod týmito megaúspešnými autoportrémi sú selfies ďalších celebrít, potom rôzne kuriózne zábery, ďalej tematické selfies až prejdeme k základom – stovkám miliónov autoportrétov obyčajných ľudí. Počas olympiády v Soči prebiehala na internete napríklad súťaž pod heslom #SelfieOlympics (selfie olympiáda), kde mali ľudia za úlohu odfotiť sa v netradičných pózach či situáciách.
Preskočme fotky celebrít a obyčajných ľudí a prejdime ku kurióznym záberom. V roku 2011 napríklad fotograf David Slater počas návštevy národného parku v Indonézii chvíľu nedával pozor na svoj fotoaparát. Pohotovo mu ho uchmatol jeden makak, ktorého zaujal vlastný odraz na displeji a podarilo sa mu dokonca stlačiť spúšť. Asi prvá zvieracia selfie bola na svete! V ten istý deň, ako sa internetom šírila hollywoodska selfie, sa na sociálnych sieťach zase zdieľal aj iný zaujímavý autoportrét. Síce v menšej intenzite, no svojím spôsobom oveľa zaujímavejší.
Zdieľal ju vojenský pilot Dánskeho kráľovského letectva, ktorý stlačil spúšť a odfotil sa presne v momente, keď zo svojej stíhačky typu F-16 vystrelil raketu typu zem-zem (raketa je, samozrejme, tiež v zábere). Táto selfie by sa dala zaradiť aj do skupiny tematických – piloti sa fotia radi a často, len málokedy sa im to však podarí priamo pri odpaľovaní rakety. Tematické sú už aj vesmíre selfie. Vo vesmíre sami seba odfotili nielen viacerí astronauti Medzinárodnej vesmírnej stanice, ale dokonca aj vozidlo Curiosity. Na Marse!
Tematické selfie sú zaujímavé skôr pre mladých. Šíria sa po internete rýchlosťou vírusu prenášajúceho sa kvapôčkovou infekciou v preplnenej MHD. Ľudia sa začnú zrazu masovo fotiť v rovnakej póze alebo na určitom mieste. K tým vtipným patrí séria „priateľ/ka ma odfotil/a keď som spal“, kde sa ľudia fotia so zavretými očami pred zrkadlom náročky tak, aby bolo vidno v obraze ich vlastnú ruku s fotoaparátom (a tým sa akože prezradili). K tým cynickejším napríklad séria „selfies na pohreboch“ (vznikla ešte pred slávnou Obamovou selfie).
Dürer by bol hviezdou Instagramu
„V tomto meste žije mladý džentlmen, ktorého spoznáte po mene Robert Cornelius, a je nutné povedať, že je väčším géniom, než je sám ochotný pripustiť. Jeho vzorky v oblasti dagerotypie nemajú v tejto krajine obdobu. Na zachytávaní tieňov sa už preto dnes nik nesmeje. Pán Cornelius navyše uspel aj v uchovávaní podobizne na platňu, z ktorej ju nemožno nijakým činom odstrániť. Ešte pár experimentov tohto druhu a zaobídeme sa bez rytcov, týchto drahých remeselníkov,“ písalo sa v americkom mesačníku Godey's Lady's Book v roku 1840.
Prečo tento citát? Nuž na dôkaz toho, že selfie vznikla zarovno s prvými úspešnými fotografickými pokusmi. Autoportrét z roku 1839 (podľa niektorých zdrojov dokonca z konca roku 1838) je zrejme prvou dochovanou selfie na svete. Samozrejme, fotka nevznikla tak, že by pán Cornelius držal akýsi prastarý fotoaparát v ruke a tváril sa pritom drsne. Svoju kameru postavil pred rodinný obchod, stlačil spúšť, postavil sa pred objektív a nehybne tam zotrval štyri či päť minút! Výsledná fotka sa dodnes zachovala na kovovej platni.
Citát zároveň pekne dokumentuje, prečo sa nám zdá, že selfie je fenomén súčasnosti. V roku 1840 sa autor článku nadchýnal, že na zachytenie podoby človeka už nebude potrebné platiť drahých rytcov (či maliarov). Fotoaparát najskôr spravil koncom 19. storočia autoportréty dostupnejšie, potom digitálne fotoaparáty spravili selfie instantnejšie, nuž a napokon mobily s fotoaparátmi a pripojením na internet ich spravili interaktívnejšie. Zhotoviť si ich dnes vie každý, zadarmo a o pár sekúnd ich môže ukázať celému svetu. Aj preto je ich toľko.
Selfie tu však sú odvtedy, odkedy človek nabral toľko zručnosti, aby vedel zaznamenať svoju podobu. Pri troche predstavivosti môžu byť prvými autoportrétmi aj jaskynné maľby lovcov z praveku. Literatúra ich spomína prvýkrát v období okolo roku 1300 pred naším letopočtom v starovekom Egypte. Ak by sme však hľadali v histórii umelca, ktorý trpel takou posadnutosťou svojou podobou, ktorá by sa dala porovnať s tou, ktorú prejavujú dnešní tínedžeri na Instagrame, určite by sme skončili pri Albrechtovi Dürerovi.
Tento nemecký renesančný maliar si (podobne ako dnes ľudia na sociálnych sieťach) potrpel na svoj imidž, čo je z jeho autoportrétov cítiť. Prvýkrát sám seba zvečnil, keď mal len trinásť rokov. Vo svojom najslávnejšom autoportréte v kožuchu z roku 1500 zaujíma pózu, ktorá je odkazom na Ježiša Krista. Ak si pozriete štylizáciu dnešných selfies (dievčatá – s našpúlenými perami – tzv. duckface, alebo s nadhľadom na výstrih, chlapci – s odhalenou hruďou + všetci – pred zrkadlom v kúpeľni) je jasné, že história sa opakuje. Len nevedno, či ešte ako tragédia, alebo už ako fraška.
150 miliónov ľudí = 200 miliónov selfies
Naozaj však súčasné rozšírenie autoportrétov značí len to, že ľudia majú konečne k dispozícii techniku, ktorá im ich prirodzený, stáročiami sa nemeniaci narcizmus pomáha lepšie prejaviť? Predsa len, selfie sa nestalo výrazom minulého roku len tak pre nič za nič. Pomohlo mu k tomu aj 17 000-percetné zvýšenie intenzity jeho používania! Na spomínanej službe Instagram bolo už znakom „#me“ (ja) označených viac ako 204 miliónov fotografií. Služba má pritom len niečo vyše 150 miliónov užívateľov… (a zďaleka nie každý autoportrét je označený #me) Britský Daily Telegraph zase vlani zverejnil štúdiu, podľa ktorej je medzi mladými ľuďmi vo veku 18 až 24 rokov selfie najpopulárnejší žáner fotografie. Až 30 percent fotiek, ktoré mladí ľudia v tomto veku zdieľajú, sú práve autoportréty. Zaujímavé je tiež, že selfie zdieľajú viac muži ako ženy. Keď k tomu pridáte obsesiu celebrít (a zďaleka nielen tých v úvodzovkách) v zdieľaní selfies, naozaj sa javí, akoby 21. storočie nemohlo od seba oči odtrhnúť. Je to však naozaj o narcizme? Páčime sa tak veľmi sami sebe alebo sa skôr bojíme, že sa nebudeme páčiť iným?
Áno, autoportréty tu existovali vždy, ale ich úloha bola veľmi odlišná od tých dnešných. Cieľom bolo skôr zaznamenať podobu pre ďalšie generácie. Väčšina ľudí spoznala človeka práve a jedine zoči-voči (ak nerátame rozprávkové príbehy, v ktorých princovia a princezné posielali svoje portréty nápadníkom – pričom ale nešlo o autoportréty). Dnes, v ére sociálnych sietí, je však úplne bežné, že prvý kontakt prebehne nie naživo, ale povedzme na Facebooku. Selfie zrazu neslúži ako odkaz do večnosti, ale ako avatar – virtuálny zástupca skutočného človeka.
A práve v tom, že väčšina selfies je určená na zdieľanie na internete, nachádzame hlavný rozdiel od výrazu autoportrét. To, že selfies sú určené pre sociálne siete, však značí aj to, že nemusia prvoplánovo hovoriť o narcizme toho, kto ich zdieľa. Britský spisovateľ Jonathan Freedland preto vo svojom komentári k slovu selfie napísal, že „narcizmus, ktorý razí z každej selfie, len maskuje túžbu po kontakte“. „Selfie ako mnoho ďalších prejavov v digitálnom svete je o výraze ,ja‘, ale odhaľuje aj občas až zúfalú túžbu po objavení ,nás‘,“ píše ďalej.
Selfie sa od autoportrétu líši aj v tom, že je to často iba spontánna momentka, ktorá sa nehrá na žiadne umenie. V tomto ohľade môžu selfies dokonca v spoločnosti zohrávať pozitívnu úlohu. Psychologička Sarah Gervais píše v magazíne Psychology Today o tom, že selfie prelomili mediálny diktát krásy. „V magazínoch a médiách sa často objavoval len jednostranný a dokonalý obraz ľudských tiel a tvárí. Záplava selfie na internete, hoci aj štylizovaných, stále ukazuje pestrofarebnejšiu podobu ľudí,“ písala psychologička.
Selfie Doriana Graya
Keďže selfies sú populárne najmä u mladej generácie, rodičia tínedžerov si často nevedia rady, či to ich dieťa s autoportrétmi nepreháňa, prípadne, ako mladému človeku vysvetliť, čo je to „nevhodná póza“. Psychológovia sa zhodujú, že komunikácia je určite užitočnejšia, než zákazy. A že publikovanie selfies je skrátka moderný spôsob objavovania samého seba, zisťovania reakcií okolia, ktoré sú pre mladých také dôležité. Verejné zdieľanie dokonca môže byť pre rodičov (či expertov) užitočné, ako upozorňuje v článku pre magazín Time psychologička Andrea Letamendi.
Preniknúť k duši detí v tomto kritickom veku nie je vždy jednoduché, neraz sa pred rodičmi uzatvárajú. Experti už pri terapiách dávno využívajú otvorené dáta z Facebooku a séria selfies môže tiež vypovedať o mnohom, čo by samotné dieťa s dospelými nikdy nezdieľalo. Inými slovami, rodičia nájdu na Instagrame skryté akési portréty Doriana Graya, z ktorých môžu vyčítať to, čo bežne z tváre svojich detí nedokážu. „Diskusia o konkrétnej selfie môže byť dobrý štartovací bod na prelomenie ľadov,“ mieni Letamendi.
Selfie sa teda na prvý pohľad javí len ako taká roztopašná a nepremyslená hra. Tým, ktoré fotky človek napokon naozaj zdieľa (málokedy stlačíme spúšť len raz) a sériami selfies naprieč časom však tvoríme obraz, ktorý o nás naozaj vypovedá neraz viac než priamy pohľad do tváre. Ako u Doriana Graya. A tým vlastne nechávame o sebe aj komplexnejšiu správu pre budúce generácie, než akú podávali klasické (auto)portréty. Akurát je dnes ťažké predstaviť si, že si Cooperovu selfie budú raz ľudia ceniť rovnako ako Dürerov autoportrét.
#jedlo #mňam #chuťovka
Môže nejaká fotografická téma konkurovať fenoménu selfie? Azda fotky mačiek. A, samozrejme, obrázky jedla. V reštauráciách, kde ponúkajú esteticky vyšperkované pokrmy, by zrejme mali zvážiť, či nebudú prikladať k lyžici, vidličke a nožu vedľa taniera aj mobil s fotoaparátom. Deje sa však presný opak. Francúzsky šéfkuchár Alexandre Gauthier, ktorý má pod palcom reštauráciu ocenenú hviezdičkami od Michelinu, len pred niekoľkými týždňami vyhlásil, že sa pokúsi zakázať hosťom fotiť si v jeho reštaurácii, čo dostanú na tanieri. Jedálne lístky jeho reštaurácie už dnes zdobí ikona fotoaparátu preškrtnutá červenou čiarou.
Dôvod? Prostý: „Predtým sa u nás ľudia fotili spolu – ako rodina, so starou mamou… Teraz si fotia jedlo, následne to zdieľajú na Facebooku alebo Twitteri, komentujú to. A jedlo im medzitým vychladne,“ povedal znechutený kuchár denníku Guardian.
Ďalší francúzsky šéfkuchár zase zakázal fotenie jedla vo svojej reštaurácii skrátka preto, aby tak ľudia nepokazili zážitok z prekvapenia pre iných labužníkov. V niektorých reštauráciách na newyorskom Manhattane museli fotenie jedla zakázať po tom, čo si zákazníci pri stoloch začali rozkladať statívy, prípadne sa stavali na stoličky, aby si jedlo mohli odfotiť pekne zvrchu. Novodobé zátišia s jedlom však vznikajú veselo ďalej a hashtagy (forma kľúčového slova na ľahšie vyhľadávanie výrazu na internete skladajúca sa zo znaku # a samotného slova) ako #jedlo #mňam #chuťovka patria k najpopulárnejším na Instagrame a iných fotoslužbách (hashtagu #food patrila na Instagrame 20. priečka).
Digitálna marketingová agentúra 360i zisťovala príčiny, prečo ľudia tak radi fotia to, čo jedia. Až tretina to berie ako akýsi fotodenník. Každý deň fotia všetko možné okolo seba, tak prečo nie aj jedlo? Približne 22 percent respondentov tvrdilo, že sa chce pochváliť vlastným výtvorom (gastronomickým a zrejme aj fotografickým). Až 16 percent sa vyjadrilo, že jedlo fotí preto, že sa podáva pri nejakých slávnostných príležitostiach, ktoré chcú mať zvečnené. K ďalším dôvodom patrili – fotenie jedla ako umenie (teda tvorba novodobých zátiší), súčasť hodnotenia reštaurácie či obrázok ako príloha k receptu.
Nech už sú však dôvody akékoľvek, fotografi jedla sú terčom posmeškov ešte častejšie než chronickí zhotovovatelia selfies. V jednom indickom prieskume sa až 27 percent žien vyjadrilo, že ich odradí, keď si chlap fotí a zdieľa jedlo. Sarkastická je zase stránka nazvaná „Obrázky hipsterov fotiacich si jedlo“.
Jediný, kto sa tomuto fenoménu teší, sú marketéri, ktorí vo fenoméne vidia spôsob, ako spopularizovať reštaurácie či gastronomické značky a produkty.
To však rozhodne nemôžu fotografie vyzerať ako tie, ktoré na svojom profile zbiera užívateľ Instagramu s prezývkou „cookingforbae“. Nájdete tam totiž zbierku – hm, povedzme to diplomaticky – nefotogenických pokrmov. Odporúčame navštíviť. Ale radšej až po jedle.