Báthoryčka vzrušuje ľudí aj 400 rokov po smrti

Nech je tak či onak, záujem verejnosti, filmárov aj spisovateľov vzbudzuje aj štyristo rokov po svojej smrti. Dôkazom je aj tvorba spisovateľa Andreja Štiavnického, ktorý nedávno získal Zlatú knihu za vyše 15-tisíc predaných výtlačkov historického románu Čachtická pani pred najvyšším súdom.

Historici sa zväčša zhodujú v tom, že Alžbeta Báthoryová bola na svoju dobu vzdelaná – ovládala viacero jazykov, vedela konverzovať a navyše sa mohla pýšiť krásou. Ani tieto vlastnosti však podľa mnohých z nich nevylučujú sklony k sadizmu. Pálenie rôznych častí tela horúcim železom, oblievanie studenou vodou na mraze až do smrti, bičovanie či vyklbovanie končatín – toho všetkého sa mala grófka dopúšťať celé roky na stovkách nevinných mladých dievčat.

Krvavá grófka

Alžbeta Báthoryová sa narodila 7. augusta 1560 v Nyírbátore. Jej rodičmi boli Juraj Báthory z ečedskej línie rodu a Anna Báthoryová zo somlyóovskej línie. Ako pätnásťročná sa vydala za Františka Nádasdyho zo silného šľachtického rodu. Vyznamenal sa v bojoch proti Turkom, ktoré do veľkej miery charakterizovali 16. storočie, a v roku 1578 sa stal hlavným kapitánom uhorských vojsk. Podľa niektorých zdrojov nebol krutý len v bojoch s nepriateľom, ale aj na vlastných poddaných. Alžbeta mu porodila päť detí, z ktorých prežili tri – Anna, Katarína a Pavol.

Ani materstvo podľa legendy jej srdce neobmäkčilo, naopak. Grófkina krutosť sa mala prejaviť už počas manželstva a trýzniť a zabíjať mala ešte pred dovŕšením tridsiatky. Podľa povestí išlo Alžbete o zachovanie večnej krásy – preto mala krv mladých dievčat piť či sa v nej kúpať. Ak však naozaj mala natoľko sadistické sklony, zrejme podobný dôvod pre svoje činy ani nemusela hľadať.

S jej osudom je najmä po smrti jej manžela spätý Juraj Thurzo, neskorší uhorský palatín. Práve jeho požiadal František Nádasdy o ochranu svojej rodiny, keby sa mu niečo stalo. Svoj sľub mohol Thurzo splniť v roku 1604, keď Nádasdy zomrel a zanechal po sebe štyridsaťtriročnú Alžbetu. Podľa známej histórie nakoniec práve Thurzo ukončil Alžbetino vraždenie. V roku 1610 tesne po Vianociach sa vybral prešetriť sťažnosti na grófku, v ktorých klamlivosť zrejme dúfal do poslednej chvíle. Podľa viacerých svedkov sa mu však naskytol otrasný pohľad – spolu so svojimi ľuďmi mal prichytiť Báthoryčku priamo pri čine, spolu s trýznenými aj mŕtvymi dievčatami.

Vinná aj bez súdu

Aj táto časť histórie má svojich oponentov a názory historikov na palatína Thurza sa rozchádzajú. Podľa jedných sa snažil škandál skôr potlačiť, a preto ani samotnú grófku nesúdil, hoci ju internoval do konca života na Čachtickom hrade. Okrem iného mal tiež ochraňovať jej majetok a ešte pred vypuknutím škandálu zabezpečiť, aby ho prepísala na svoje tri deti. Ďalší v ňom však vidia intrigána, ktorého cieľom bolo pomocou vykonštruovaných obvinení pošpiniť povesť grófky a minimalizovať jej politický vplyv.

Isté je, že na súde s pomocníkmi Alžbety Báthoryovej – Jánom Ujvárim (Fickom), Helenou Jóovou, Dorotou Sentešovou a Katarínou Benickou vypovedalo mnoho svedkov. Výsledkom bolo upálenie Heleny Jóovej a Doroty Sentešovej zaživa a sťatie Jána Ujváriho. Katarína Benická trestu smrti unikla. Samotnú grófku nikdy nesúdili, hoci dôkazy proti nej údajne zbierali tri roky a vypočuli okolo 300 svedkov.

Vysvetlení aj v odbornej literatúre existuje opäť viacero. Popri ohľadoch Thurza na samotnú grófku a jej deti mohlo ísť aj o širšie dianie v politickom zákulisí, keďže grófka pochádzala z mocného rodu. Jej synovec Gabriel Báthory bol napríklad sedmohradským kniežaťom a je možné, že palatín nechcel vyostrovať už tak napäté vzťahy so Sedmohradskom. Thurzo mohol tiež váhať nad tým, či by Báthoryovú podľa vtedajšieho práva naozaj mohli reálne odsúdiť. Nuž a jednou z možností tiež je, že nepovažoval dôkazy za dostatočne usvedčujúce – či už bol sám o vine grófky presvedčený, alebo vedel, že vinná v rozsahu obvinení vôbec nie je.

O nejasnostiach v jej prípade svedčia udávané počty obetí. V publikáciách o slovenskej histórii možno nájsť veľmi široké rozpätie od dvadsiatich umučených dievčat až po dve tisícky. Na druhej strane sú však nepresné údaje aj celkom pochopiteľné, keďže grófka mala mučiť a vraždiť dievčatá nielen v Čachticiach, ale aj pri návšteve ostatných svojich majetkov. Úlohu tiež mohli zohrať klebety, ktoré veľkosť jej zločinov možno ešte viac nafúkli.

Aspoň niektoré legendy o nej však zrejme pravde nezodpovedajú. Patrí medzi ne asi aj obávaná železná panna s ostňami dovnútra, do ktorej dievčinu zavreli, aby vykrvácala a grófka sa následne mohla kúpať v jej krvi. Priemerné ženské telo má menej ako päť litrov tejto tekutiny (a len sotva by vytiekla do posledného deci), a tak by na každý kúpeľ potrebovala možno desať či viac mladých žien. Legendy tiež hovoria o pohodených mŕtvolách v okolí jej panstiev či o plytkých hroboch, z ktorých psy neraz vyhrabali kosti. Či sú tieto reči pravdivé, alebo len vhodne prifarbovali strašidelnú historku o krvavej grófke, dnes ťažko povedať.

Stvárnenia podľa chuti

V názoroch na Alžbetu Báthoryovú sa rozchádzajú nielen historici, ale aj laici. V posledných rokoch sa čím ďalej tým častejšie objavujú názory, že sa táto šľachtičná stala obeťou doby a intríg pre svoju veľkú moc a bohatstvo. Tento prúd vedie Juraj Jakubisko s filmom, ktorý Báthoryovú stvárnil ako renesančnú a vzdelanú ženu, obeť tých, ktorí prahli po jej majetku. Režisér o svojom ponímaní života krvavej grófky pre Pravdu povedal: „Ja som porušil legendu Bathory preto, že jej život sa mi zdal zaujímavejší a ohromnejší než tie rozprávky o krvákoch. Chcel som urobiť film o Uhorsku, o našich dejinách, aby si svet nemyslel, že sme žili ako opice na strome a že dejiny sa u nás začali nežnou revolúciou.“ Jakubisko zároveň tvrdí, že sa verne držal všetkých historických údajov a známych faktov, hoci priznáva, že do zaplnenia bielych miest histórie zapojil svoju fantáziu.

Celkom iný názor na Alžbetu má, naopak, spisovateľ Andrej Štiavnický. Problematike Alžbety Báthoryovej sa venuje spolu s historikom Jozefom Kočišom roky. „Je nemravné, ak z beštie a diablom posadnutej robia sväticu a liečiteľku, ktorá predbehla svoju dobu,“ povedal pred časom pre agentúru SITA. „Dnešná medicína, psychiatria a psychológia dokázali v prípade Báthoryovej štyri základné veci – impulzívny sadizmus, kanibalizmus, satanizmus, kde rituálnymi obeťami boli mladé dievčatá, ktoré za nevysloviteľných múk odchádzali z toho sveta, a sexuálne deviácie. Dievčatá vždy nahé v jej prítomnosti, excesy, zvrátenosti, pohlavné zneužívanie Báthoryovou. Toto sú mantinely trestnej činnosti, ktoré páchala celé štvrťstoročie od roku 1585 až do roku 1610,“ uzatvára Andrej Štiavnický.

Omladzovanie krvou nie je nič pre mňa – ani mojou vlastnou

Foto: Ivan Majerský

Katarína Hasprová Katarína Hasprová.

Katarína Hasprová, herečka, predstaviteľka Alžbety Báthoryovej v muzikáli Báthoryčka O Báthoryčke som už v mladosti vedela, že vraždila dievčatá, aby sa kúpala v ich krvi a je zapísaná aj v Guinnessovej knihe rekordov. Keď som ju však mala hrať v muzikáli, zisťovala som si o nej prirodzene niečo viac. Vybrala som sa nasať atmosféru aj na zrúcaninu Čachtického hradu. Fúkal vietor a vysoko nad dedinou si človek ľahko začal predstavovať, čo všetko sa tam asi mohlo diať. Aj keď dnes už asi ťažko niekto môže presne povedať, ako to presne bolo.

Môj názor má blízko aj k jej stvárneniu v spomínanom muzikáli, ktorý šiel zlatou strednou cestou. Nemyslím, že by si vyslovene liala krv do vane a kúpala by sa v nej – vraj to ani nie je možné, lebo veľmi rýchlo zhustne. Ale je možné, že prepadla magickým silám a tie dievčatá naozaj aj vraždila. V mene túžby zostať mladou a krásnou to je možné. V každom prípade som veľmi rada, že som mohla hrať a spievať práve takúto zaujímavú kontroverznú postavu. Škoda, že sa práve teraz, keď sa blíži okrúhle výročie jej smrti, nehrá.

V súvislosti s krvou a krásou si, mimochodom, aj ja spomínam na jednu zaujímavú ponuku zo salónu krásy. Vedeli, že som spievala Báthoryčku a predtým aj v Drakulovi. Preto mi v rámci reklamy ponúkli zadarmo terapiu vpichovania vlastných krvných buniek do tváre. Slušne som sa poďakovala a odmietla som – to nie je nič pre mňa. Vpichy či plastické operácie ma desia a nevyskúšala by som ich.