Navôkol je len chatrné osvetlenie a hromada podivných predmetov. A vy máte presne 70 minút, aby ste sa dostali von. Je to nočná mora? Nie! Je to nový celosvetový fenomén – hra na vyslobodenie sa z izby. Naplno sa rozbieha už aj na Slovensku.
Vyslobodenie sa z izby (v angličtine Room Escape) najskôr fungovalo ako obľúbená počítačová hra. Hráč videl na monitore miestnosť s predmetmi, ktoré musel skombinovať, aby sa postupne posúval vpred, až napokon získal hlavný kľúč, ktorým sa dostal z izby von. Potom počítačovým expertom z kalifornského Silicon Valley (koho iného!?) napadlo, že by sa táto zábavka dala preniesť aj do reality. V roku 2006 preto vytvorili izbu plnú hlavolamov, ktorá je dodnes obľúbenou miestnou atrakciou.
Keďže počítačové verzie izieb boli veľmi populárne v Ázii, v približne rovnakom čase začali vznikať podobné miestnosti aj v Japonsku, Číne, na Taiwane či v Hongkongu. Odvtedy sa však tento fenomén rozšíril aj do našich končín. Len v neďalekej Budapešti nájdete v súčasnosti okolo 30 tajomných izieb. Na Slovensku vznikla prvá vlani v Nitre, no odvtedy pribudli mnohé ďalšie. My sme sa rozhodli dať sa zamknúť v jednej z najnovších bratislavských izieb, ktorá sa chváli vysokou obťažnosťou – v The Room.
V posledných sekundách
„Všetko, čo je v miestnosti oblepené výstražnou žlto-čiernou lepiacou páskou, prosím, netrhajte, neodmontujte. Inak skúšajte, čo vám len napadne… a veľa šťastia.“ To boli v podstate jediné inštrukcie, ktoré naša štvorčlenná skupina uprostred tmavej izby dostala. Potom nás už s vonkajším svetom spájala len vysielačka. Na dverách bola skrinka zamknutá desiatimi zámkami. A my sme v časovom limite 70 minút mali nájsť desať kľúčov, ktoré nám otvoria cestu k tomu jedenástemu – od hlavných dverí z izby.
Najskôr prišla na rad hrubá sila. Všetko, čo na sebe nemalo žlto-čiernu pásku, bolo rozobraté a prehľadané s väčšou pozornosťou, ako to robia colníci na slovensko-ukrajinskej hranici. Po tejto snahe, samozrejme, na skrinke visela veselo ďalej drvivá väčšina zámok. Vylúštili sme preto jednoduchšie úlohy, odomkli prvé zámky. To už človek prestal vnímať čas, lebo ho hra celkom pohltila. Vždy, keď sa niekto pozrel na displej budíka, bolo tam zrazu aspoň o desať minút menej. A asi v polovici nastal dlhší čas beznádeje.
Chaoticky sme skúšali už vyskúšané kódy. Každý robil veci na vlastnú päsť a na zámky medzitým ticho padal prach. Čo robiť? Vypýtať si vysielačkou pomocný pokyn? Nie. Chceme to vyskúšať bez pomoci. Času bolo tak málo, že sa už nik nehanbil vysloviť akýkoľvek bláznivý nápad. Začali sme viac hovoriť nahlas a počúvať sa. A ono to fungovalo. Keď sa počas posledných sekúnd zasekla jedna zo zámok, nastala v miestnosti taká panika, akoby sme v izbe fakt mali umrieť, ak to nestihneme. A potom už len vyslobodenie a čistá radosť.
Učia ľudí spolupracovať
„Väčšina ľudí reaguje ako vy, keď to prejde. Eufória a chuť vyskúšať si nejakú ďalšiu izbu,“ povedal nám po absolvovaní 70 minút v The Room Robert Čierňava, jeden z trojice psychológov, ktorí miestnosť vymysleli. O fenoméne sa dozvedeli zo zahraničia, no až keď prešli prvú slovenskú miestnosť Paniq Room v Nitre, povedali si, že to tiež skúsia. „Našli sme priestory, asi tri mesiace vymýšľali hlavolamy a systém miestnosti. Potom sme ju vybudovali a začali do nej vodiť prvé testovacie skupiny,“ pokračuje.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Testovanie je náročný proces už len preto, že naň treba stále nových a nových ľudí. Kto miestnosť raz prejde, už je preňho zbytočné sa do nej vrátiť – pozná už riešenia. Aj preto má každá miestnosť svoju „dobu spotreby“. „Momentálne u nás majú ľudia úspešnosť na úrovni 30 percent s pomocou a len 10 percent bez nej. Takže je to nastavené celkom dobre. Po nejakých štyroch až šiestich mesiacoch však túto izbu presťahujeme niekde inde a v Bratislave spravíme inú, takto to funguje aj inde,“ vysvetľuje Čierňava.
The Room je špecifická v tom, že ju navrhovala partia psychológov, ktorí majú skúsenosti aj s rôznymi teambuildingovými aktivitami. „Práve to bol jeden z dôvodov, prečo sme sa do toho projektu pustili. Mali sme pocit, že ľudia už majú dosť takých tých klasických team buildingov, kde sa preťahuje lanom a podobne,“ povedal Čierňava. Aj preto miestnosť navrhli tak, aby sa ľudia nerozutekali po rohoch, kde budú sami riešiť vlastné hlavolamy, ale aby museli nahlas rozmýšľať, dopĺňať sa – presne to, čo sme zažili na vlastnej koži aj my.
„Najväčšiu úspešnosť majú u nás asi preto zaľúbené páry. Hra je pre dvoch až piatich hráčov, takže tu občas máme aj dvojice, ktoré sem prídu na rande. Keď sú čerstvo zaľúbení, ešte sa naozaj počúvajú, a tak im to ide dobre. Pre ľudí, ktorí majú nikdy sa nekončiacu kancelársku prácu, je zase cenný pocit, že za sebou vidia po tých 70 minútach kus spravenej roboty, čo sa im vo firme možno nepodarí ani za celý rok,“ dodáva s úsmevom Čierňava, ktorý je sám fanúšikom room escape a prešiel ich viacero po celej Európe.
Prečo nás chcete zavrieť?
Zahraničné room escape zaujali aj Jozefa Illésa, autora prvej takejto miestnosti na Slovensku – Paniq Room v Nitre. „Koncom leta 2012 som spozornel, keď som videl v televízii reportáž o tomto druhu zábavy. Keďže počítačové room escape hry patria medzi moje srdcovky, hneď som sa prihlásil. Manželka sa trochu zdráhala, mala zmiešané pocity z toho, že nás niekde zatvoria, ale prehovoril som ju a oplatilo sa. Bol to úžasný zážitok,“ spomína na svoje prvé skutočné vyslobodenie sa Illés.
Potom už nasledovalo veľa prebdetých nocí, počas ktorých sa navrhovala izba. To však nebola najnáročnejšia časť vzniku prvej room escape. „Keďže to tu predtým nikde nebolo, asi najťažšia úloha bola vysvetliť zákazníkom, o čo vlastne pôjde. Prečo ich chceme zatvoriť, čo z toho majú, ak úlohy vyriešia, a prečo za to majú vlastne platiť,“ pokračuje Illés. Napokon prirovnali hru k filmu Saw (Hra o prežitie), kde vrah dával svojim obetiam rôzne úlohy, ktoré museli vyriešiť, aby prežili. A zabralo to.
Vo februári 2013 vznikla miestnosť „Byt vraha“, v októbri pribudla aj „Tajomná katakomba“. To už zákazníkom nebolo treba nič vysvetľovať, miestnosti totiž začali pribúdať aj inde. „Konkurenciu len vítam, keďže aj vďaka nim sa verejnosť dozvedá o tejto zábavke. Dá sa povedať, že si aj pomáhame navzájom, keďže po absolvovaní izieb sa do tej istej nemôžete vrátiť, kým ju kompletne nezmenia. A tak ľudia skúšajú aj inde, porovnávajú,“ mieni Illés z Paniq Room.
Obľúbené sú aj hororové izby
Podľa autora prvej room escape sa tie lepšie izby od horších odlišujú najmä podľa kreativity majiteľov pri budovaní izieb, ich vzhľadu, prístupu personálu, ale aj podľa takzvaného „wow“ efektu. „Teda či sa podarí vyvolať u zákazníkov vecami, činnosťami, nadväznosťami pocit čohosi, čo počas hry vôbec neočakávali,“ dopĺňa. Úspešnosť v jeho izbách je vyššia ako v The Room, až okolo 60 percent. Podobne ako iní prevádzkovatelia izieb plánuje aj Illés postupne vytvárať nové room escape aj v ďalších slovenských mestách.
Hoci aj The Room aj Paniq Room sú viac o logike a spolupráci, vo svete sú aj iné typy miestností. Niektoré pracujú viac so strachom, v izbách sú na stenách slová napísané akože krvou, človek môže naraziť na rôzne desivé predmety. Iné zase nedávajú takú voľnosť, na každú úlohu je len istý čas a potom príde povinne pomocná rada.
Aj vďaka tejto rozmanitosti sa z room escape stáva celosvetový fenomén. Šialenci, ktorí budú v budúcnosti chcieť potýrať obete ako vo filme Saw, budú preto o pár rokov nemilo prekvapení. Ľudia to zvládnu ľavou zadnou. Budú to mať natrénované.