Boja sa jej dotknúť aj otec a mama, hoci odvtedy, čo prežila ebolu, už uplynulo niekoľko mesiacov.
Už je to dávno, čo zvracala krv a blúznila v horúčkach. Aj keď má v ruke osvedčenie, že sa uzdravila, cíti vraj stále akoby mala značku s nápisom „prežila ebolu“ vypálenú na čele. „Ebola mi zničila život, aj keď som sa vyliečila,“ hovorí. „Nikto so mnou nechce stráviť čo i len minútu zo strachu, aby sa nenakazil.“
Choroba zabila viac ako tisíc ľudí
Vírus eboly sa prenáša len priamym kontaktom s telovými tekutinami chorého ako sú krv, sliny, moč, pot a spermie. Keď sa v marci v Guinei objavil prvý prípad, nikto si nedokázal predstaviť, aké hrozné následky bude v tejto časti Afriky vírus mať.
Terajšia epidémia zabila podľa posledných údajov Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) viac ako tisíc ľudí. V predchádzajúcich prípadoch vypuknutia choroby bola úmrtnosť až 90 percent, lekári však tvrdia, že tentoraz prežije až polovica nakazených.
Sulaiman sa schovával, až kým ho neodviezla sanitka
Dvadsaťročného Sulaimana Kemokaiho prepustili z nemocnice v nedeľu po 25 dňoch. Stále ho bolia kĺby, ale silu vraj naberá každým dňom. „Keď som ochorel, mal som strach ísť do nemocnice. Schoval som sa pred rodinou i pred lekármi. Po štyroch dňoch som sa už ďalej ukrývať nemohol – bolo mi príliš zle. Záchranka ma odviezla priamo do nemocnice,“ spomína.
Niektorí z jeho komunity sa však kontaktu so Sulaimanom stále vyhýbajú. Ľudia, ktorých zdravotníci prepustili z nemocnice, už síce nie sú nákazliví, vírus eboly však môže byť prítomný napríklad v mužských spermiách ešte ďalších sedem týždňov. Sulaimana však rodina podporila, vo väčšine ďalších podobných prípadov tomu tak nie je. Jeho starší brat a sestra tiež ebolu prežili, ale ich matka toľko šťastia nemala a chorobe podľahla.
Aj profesori lekárskej fakulty sú zle informovaní
Kadiatou Fantaová, guinejská študentka medicíny, pracovala ako stážistka na klinike v metropole Konakry, keď tam hospotalizovali muža z vidieka s horúčkou. Lekári sa spočiatku domnievali, že má maláriu. Keď sa o muža starala, nemala – ako je v Guinei bežné – ani ochranné rukavice ani rúšku.
Asi o dva týždne, v polovici marca, dostala hnačku a krátko potom zvracala krv. Jej problémy však pokračovali aj potom, čo ju lekári na začiatku apríla vyhlásili za zdravú a prepustili z karantény. Správy o jej chorobe i návrate sa po chudobnom predmestí Tanene, kde žila s rozvetvenou rodinou, rozšírili veľmi rýchlo.
Priateľ, sa ktorým sa vídala každý deň, zmizol, keď sa dozvedel, že mala ebolu. Na telefonáty jej neodpovedá ani po niekoľkých mesiacoch. Snažila sa tak aspoň pokračovať v štúdiu na lekárskej fakulte Univerzity Gamala Abdana Násira. Ukázalo sa však, že aj tamojší profesori sú o chorobe zle informovaní a nechceli, aby Kafiatou prišla do školy.
„Stále som ešte neurobila všetky skúšky, aj keď moji spolužiaci už postúpili do ďalšieho semestra,“ sťažuje sa. „Profesori mi povedali, že ma vyskúšajú telefonicky.“
Teraz žije z mála, čo jej môžu rodičia poslať z rodnej dediny, a sníva o dokončení štúdia. „Chcem sa starať o chorých,“ hovorí. „Dôvod, prečo som nažive a môžem tu s vami hovoriť, je, že ma lekári zachránili.“