Tajomná hrobka spod Tatier okúzlila vedcov i majstrov dreva

Chaos, ktorý zachvátil Európu počas doby sťahovania národov, priviedol k tatranským štítom mocného muža. Vlastnil luxus, aký si mohli dovoliť len elity v Ríme a obklopoval sa zručnými remeselníkmi, na ktorých fortieľ sotva siahajú moderné technológie.

16.08.2014 06:00
veľmož, nábytok, zariadenie, história, múzeum Foto: ,
Nábytok a ďalšie zariadenie, ktoré sa našlo v hrobke.
debata (5)

Jeho meno sa možno nikdy nedozvieme, no jeho hrobka z Popradu každý rok vydáva nové úžasné svedectvá o ľuďoch a prírode pred 1 600 rokmi.

Neznámy veľmož bol urastený chlap. Bol vysoký 178 centimetrov, čo bolo na ten čas úctyhodné a posledná teória hovorí o tom, že to mohol byť jeden z rímskych vojvodcov na prelome 4. a 5. storočia. Vedzi zistili, že sa aj stravoval ako rímski hodnostári v Stredomorí. Jedol baraninu, kozľacinu, menej hovädziny, veľa zeleniny. No záhada, odkiaľ pochádzal, nie je ani po ôsmich rokoch rozlúštená.

„V Amerike sa robila analýza izotopov stroncia z troch zubov, ktoré po lebke veľmoža zostali,“ hovorí archeológ a vedúci výskumu hrobky Karol Pieta. Stroncium je ťažký kov, ktorý sa usádza v kostiach a podľa jeho množstva a porovnania s inými stopovými prkvami sa dá identifikovať, kde človek vyrastal, respektíve, kde sa narodil. Americké výsledky interpretovali v Brne so zaujímavým záverom. Mal to byť priestor medzi Martinom a Žilinou. To sa však výrazne odlišuje od výsledkov analýzy DNA, ktorú robilo laboratórium v Budapešti. To odkazuje na šíru oblasť medzi Volgou a Uralom, čo je vzdušnou čiarou vyše 2 000 kilometrov od Tatier.

„Oba výstupy sa od seba výrazne odlišujú, preto skúšame oba testy zopakovať cez iné laboratóriá. V hre môže byť aj kontaminácia vzoriek, je to veľká hrozba najmä pre izotopovú analýzu,“ upozornil Pieta. Vedci sa k odpovedi na záhadný pôvod skúšajú priblížiť aj skúmaním ďalších vecí z hrobky. Zvieracích kostí, lieskových orechov, oblečenia a nábytku. A aj tam sa začínajú objavovať veľmi pestré indície. Akoby mosty spájajúce západ s východom.

Svet bol malý už vtedy

Už keď sa odborníkom podarilo poskladať prvé časti nábytku a vybavenia hrobky spod Tatier, ukázal sa im prekvapujúci svet, ktorý mal veľmi veľa spoločného so Stredomorím. Je to predovšetkým antické pohrebné lôžko, ktoré si svoj typický vzhľad udržalo už od čias Etruskov. Potom je to stolík, ktorý vyzerá ako kaviarenský s jednou nohou a s prehnutou vrchnou doskou, podobný sa objavuje na antických reliéfoch. O rímskom vplyve svedčí aj jedálenský servis.

Na druhej strane je tu však oblečenie, ktoré svojou výzdobou, až sa to Pieta zdráha vysloviť, má možno paralely až v Ázii. A to už nie je 2-tisíc ale približne 4 500 kilometrov k dnešným hraniciam najľudnatejšej krajiny sveta. „Je to veľké puzzle. Stále sa nám tam objavujú romanizačné prvky, ktoré naznačujú, že ten človek bol možno v priamom kontakte s antickým svetom, ale zrejme sú tam aj prvky, ktoré pochádzajú z Ďalekého východu. Očakávam, že v tomto smere urobí ohromný krok rekonštrukcia jeho odevu, kroja,“ zamýšľa sa archeológ. Už teraz je podľa neho jasné, že odev bude „neobyčajne iný, než ako sme si predstavovali.“

To znamená oveľa viac farebnejší a skombinovaný z množstva textilných a kožených častí. „Na bežných rekonštrukciách v múzeách si nikto netrúfol na takéto veci. Súčasťou odevu boli napríklad aj zlatom tkané látky, používali sa zlaté nite,“ dodáva Pieta. K odevu patrilo aj kožené šnurovanie, čosi na spôsob uhorského dolománu, ktorý nosila uhorská šľachta a vojaci. „Na výskume odevu pracuje Tereza Štolcová a tá spolu s kolegyňami zistila, že analógie s takýmto šnurovaním sú aj v Číne. Zatiaľ by som to však bral veľmi opatrne,“ naznačuje vedúci výskumu.

Homo Ludens, človek hravý

V Číne sa prekvapujúco ocitol pri skúmaní ďalšieho vzácneho artefaktu aj historik Podtatranského múzea Pavol Minarčák. Je šachista a zaujala ho hra, ktorá sa v hrobke zachovala. Zdobená doska s vyrytými políčkami, zachovali sa aj kamene. Jeden biely a päť tmavozelených. Pri hľadaní paralely sa zastavil pri starej strategickej čínskej hre go. „Sám to považujem za veľmi nepravdepodobné, žeby to bola práve táto hra. No prvý impulz priniesol jeden návštevník výstavy. Povedal, že mu to pripomína hru go a u mňa to spustilo zvedavosť,“ opisuje historik.

Go sa hrali Číňania už pred naším letopočtom a bol to vlastne aj tréning generálov, pretože v hre ide o ochranu a obsadzovanie územia. Podľa archeológa Pietu je však pôvod nájdenej hry oveľa bližší. Pripomína, že podobné hry boli úplne bežné v antike, šachovnice boli často vyryté na dlažbe. „Hry ako mlyn či dáma sú večné. A sú skoro pravidlom v germánskych kniežacích hroboch, dokonca aj v starších obdobiach, v 3. či 4. storočí, ešte pred sťahovaním národov.“

Ak predsa len zvedavcom v hlave víri otázka, či boli pred 1 600 rokmi možné aj takéto superďaleké kontakty do Číny, Pieta uznáva, že áno. Existovala hodvábna cesta, ktorá viedla až do Stredomoria. „Z Ríma máme nálezy čínskeho hodvábu a naopak existujú rímske predmety v Indii. Veď už Alexander Veľký dosiahol Indiu a ocitol sa až pri hraniciach s Čínou. Svet vôbec nebol taký izolovaný, ako si možno myslíme,“ dodáva.

Celá doba, v ktorej žil veľmož, bola poznačená cestovaním. Celé národy sa sťahovali z východu na západ. Okolo roku 375 zatlačili Huni na germánskych Gótov, ktorí žili v okolí Krymu. Prvá zmienka o týchto pohyboch na území Slovenska je z roku 406. Vtedy tu žili Svébi ale tiež Vandali. Všetky tie kmene sa pohli, prekročili Rýn a vpadli do Galie. „Mobilita tých spoločenstiev bola naozaj mimoriadna,“ prízvukuje Pieta. Ako ľudia prechádzali rôznymi územiami, preberali technické výdobytky a možno aj tie hry.

Zdravšie prostredie

Hrobka môže byť aj zaujímavým dôkazom toho, ako dopadla hra človeka s prírodou za tých 1 600 rokov. To, že kedysi bolo pod Tatrami oveľa zdravšie prostredie ako dnes, dokazuje aj drevo, z ktorého vyrobili nábytok do hrobky. Zatiaľ sa totiž nepodarilo nájsť taký zdravý a mohutný topoľ, aby sa dala vysústružiť replika stolíka pre veľmoža.

„Stolík má priemer 93 centimetrov. A už dnešné topole s priemerom 30 až 40 centimetrov majú v prostriedku zhnité jadro,“ hovorí Marta Perignáthová, riaditeľka Strednej umeleckej školy v Kežmarku. Práve táto škola spolupracuje s Archeologickým ústavom SAV pri výrobe replík nábytku z hrobky.

„Je pre nás až nepochopiteľné, aké schopnosti, zručnosti a možnosti mali ľudia v tej dobe. Poznali napríklad perodrážku. Tabuľa stolíka bola vyrobená na sústruhu z jedného kusa dreva. My sme zatiaľ nezohnali sústruh, kde by sa dal spracovať materiál s takým veľkým priemerom. Nevieme tiež pochopiť, ako dokázali vysústružiť stolík s takou prehnutou vrchnou doskou,“ prezrádza riaditeľka. K ich prvým vyrobeným replikám patrí hracia doska. Neskôr sa jeden z maturantov Tomáš Peky pustil do výroby repliky posmrtného lôžka. Pracoval na ňom približne 120 hodín spoločne s učiteľom Vladimírom Reznickým.

Výsledok hrdo vystavuje Podtatranské múzeum a pre archeológov, ktorí doteraz pracovali len s 3D modelom v počítači, je to úchvatný pohľad. A niečo úžasné na dotyk. A to aj napriek tomu, že ani v tomto prípade sa nepodarilo urobiť repliku z rovnakého materiálu. Pôvodné lôžko je z tisu, ten je však dnes chránený a drevo s požadovanými rozmermi a kvalitou sa na Slovensku nedá zohnať. Zvolili preto dub, materiál zakúpil pre školu Archeologický ús­tav.

„Bola to veľká výzva. Veľmi zaujímavá ale aj veľmi ťažká práca. Na tom lôžku boli viaceré kúsky, nad ktorými sme si lámali hlavu, ako to spraviť. Napríklad nohy boli vysústružené z jedného kusa dreva s dĺžkou skoro až 120 centimetrov. Pri upnutí do sústruhu je to naozaj veľké, je tam veľký záber noža a treba to robiť veľmi opatrne, aby sa človek nezranil,“ prezrádza majster. Chceli sme osloviť aj študenta, no ten sa už medzitým stihol vydať do Nemecka, kde získal lukratívnu prácu. Reštauruje staré lode… Zruční umelci z Kežmarku by sa radi pustili aj do repliky odevu veľmoža. Musia však počkať na výskum archeológov a ich prvé rekonštrukcie v počítači.

Múzeum ožíva

Zbierka predmetov z hrobky vrátane repliky lôžka je jedinečným súborom, ktoré Podtatranskému múzeu závidia v celej Európe a objavujú sa myšlienky o putovnej výstave. Pre porovnanie, doterajšie výstavy v múzeu v Poprade mali návštevnosť okolo tisíc ľudí, výstava Kniežacia hrobka z Popradu bude mať podľa odhadov návštevnosť 6 500 – 7 000 ľudí. Výstava, ktorá získala výročnú cenu revue Pamiatky a múzeá končí 21. septembra. Potom sa začne sťahovať do Bratislavy, no ešte predtým ju v popradskom múzeu čaká podujatie s názvom Dovidenia, ctené knieža, a to v čase od 12. do 14. septembra počas Dní európskeho kultúrneho dedičstva.

„V sobotu 13. septembra budú návštevníkov sprevádzať kolegovia odetí v dobových kostýmoch zo 4. storočia. V záhrade múzea budú ukážky tradičných remesiel, ktoré sa viažu k objavom. Bojové umenie, jedlo, odev Germánov predstaví skupina milovníkov dávnej histórie z Čiech. Veríme, že kniežacia hrobka sa po ukončení výskumu a konzervácie v roku 2015 vráti do Popradu do obnovených priestorov múzea,“ dúfa riaditeľka Magdaléna Bekessová.

Ak chce totiž múzeum prezentovať nálezy, ktoré pútajú pozornosť svetových odborníkov, potrebuje to urobiť na špičkovej úrovni. A vzhľad budovy tomu, žiaľ, zatiaľ nenasvedčuje. Zub času si odhryzol čo-to z fasády a na dôvažok, predošlá tuhá zima strhla z budovy aj nápis Múzeum. Projekt komplexnej rekonštrukcie je hotový, už sa len čaká, či ministerstvo pôdohospodárstva odobrí dotáciu. Hrobka spod Tatier je unikátne dedičstvo. A mali by sme jej venovať prinajmenšom takú pozornosť ako jej zhotovitelia pred storočiami.

© Autorské práva vyhradené

5 debata chyba
Viac na túto tému: #Poprad #hrobka #veľmož #rímsky vojvodca