Norik a koniar muránsky. Zoceľujú jeden druhého

24.08.2014 08:00
huculy, kone, kôň, pastier, norik muránsky
Súčasťou stáda sú aj huculy (vľavo), využívané pastiermi ako jazdecké kone. Autor:

Hlboko v horách Národného parku Muránska planina sa utužuje kondícia, odolnosť a fyzická zdatnosť nielen nášho národného plemena chladnokrvných koní norika muránskeho. Drsné podmienky slovenskej divočiny zoceľujú aj chlapov, ktorí mu počas pastierskej sezóny venujú všetok svoj voľný čas.

„Poďme, banda! Poďme dolu za partiou, heeeej, hop!“ ozýva sa údolím zvučný, mocný hlas pastiera ženúceho sa za mohutnými žrebcami. Jano Školník je jedným z troch koniarov z Pohorelej, ktorí celé leto trávia pri päťdesiatčlennom stáde polodivých chladnokrvníkov. „Poďme, Cigáň, daj ho dolu. Ber ho, darebáka!“ postarší svižný chlap s ohnivými očami a vojenskou čiapkou skríkne na svojho psa čierneho ako uhoľ a palicou mu ukáže smer, kam má bežať. Poslúcha na slovo. Ošetrovatelia koní chovu muránskych norikov sa na pastvinách v pravidelných turnusoch striedajú po dvoch. Dvadsaťštyri hodín denne, ďaleko od civilizácie.

Pastiersky skanzen

Stará drevená maringotka so základným vybavením sa každoročne od polovice júna do dvadsiateho septembra stáva prechodným domovom pastierov týchto statných koní. Zastal tu čas. Koniari žijú podobne ako ich predchodcovia v ostatných desaťročiach.

Zo steny hľadia nahé ženy. A kone. Ich obrázky nesmú chýbať. Na stole leží zoznam štvornohých chovancov, vedľa ktorého trónia svietniky s roztečeným voskom. Ešte donedávna chlapi po večeroch pálili sviečky. Až jedného dňa koniar Karol Tešlár, pokojný štyridsiatnik v maskáčoch, priniesol batériu z auta. Slúži im od minulej sezóny. Štyridsaťwattová žiarovka, ktorá je na ňu napojená, luxusne osvetlí stred príbytku.

Klasický sporák na drevo vie byť počas chladných večerov tiež dobrým pomocníkom. „Len nesmie fúkať, inak tu máme vnútri ako v udiarni,“ smeje sa Karol. Na plynovom variči sa káva uvarí predsa len rýchlejšie. Každovečerný rituál, ktorý si chlapi neodpustia. Vodu berú z veľkej cisterny. Tá s nimi spolu s maringotkou putuje na každú pastvinu.

Len kosti a hlava

Päť hodín ráno. Budíček. Koniec júna a zima až kosti praskajú. Na horskej lúke na Zadnom Vahane vo výške približne tisíc metrov nad morom je úplne iný svet ako dole v žrebčíne na Veľkej lúke. Modrá obloha do pol hodiny úplne sčernie, aby sa vzápätí opäť vyjasnila.

O šiestej sa tátoše vypúšťajú z ohrady, v ktorej trávia noc. Čaká ich dvanásť hodín pastvy vo voľnej prírode. Chlapi ich poväčšine nechávajú na lúke i dlhšie. Raz denne sa stádo ženie k napájadlám. Hodiny občas ubiehajú neúprosne pomaly, ale na zaháľanie rozhodne nie je čas.

„Keď je teplo, tak sa kone len po hore zašívajú,“ rozpráva Karol. „Búrku prečkajú, ale po daždi sa potrebujú zohriať, behajú a vystrájajú. Keď sa dostanú pred teba, tak ich ani v sedle nepredbehneš. Cez les ho hnať nemôžeš, lebo si oči povybíjaš od konárov.“ Na pošliapané sadenice mladých stromčekov sa lesníci tiež hnevajú… Úteky? Tých už tiež bolo. Karol spomína, ako raz zmizlo pätnásť koní: „Týždeň ich nevedeli nájsť. Chodili okolo nich, ale tak dobre sa tajili! Nakoniec prišli samé do ohrady na pašu, kam sme mali ísť neskôr,“ usmieva sa.

S medveďmi majú hôrni chlapci tiež svoje skúsenosti. K stádu sa veľmi neodvážia priblížiť, ale… „Predvlani nám medvedica ukradla jedného koníka. Bol chorý – ležal, nevládal. Nechali sme ho na pastvine, že poň hneď prídu na traktore,“ povzdychne si Jano. Keď dorazil odvoz, nebolo po pacientovi ani stopy. „Hľadali sme ho, no zbytočne. Aj kriminálka tu chodila, či sme ho niekomu nepredali. Tak im vravím: Čo bláznite, ľudia? Veď kto by si už len dovolil predať koňa s výpalom?“ Až po nejakom čase ho našli poľovníci. Ostali z neho už len kosti a hlava.

Divoch Przewalského

Všetko sa to začalo v roku 1950, keď sa na Muránskej planine rozbehol chov huculských koní pre potreby armády a lesov. Keď už tieto húževnaté, ale príliš malé koníky prestali svojmu účelu vyhovovať, pristúpilo sa k ich kríženiu s haflingom, fjordom a norikom. Výsledok – slovenský horský kôň – však veľmi uspokojivý nebol.

Karol Pletka, vedúci hospodárskeho dvora na Veľkej lúke, spomína obdobie, keď sa v rámci zušľachťovania hucula neúspešne pokúšali uplatniť aj koňa Przewalského. Doviezli ho z pražskej zoologickej záhrady: „Prví potomkovia boli veľmi ťažko ovládateľní. Hádzali sa vo voze, lámali ho, trhali. Bola to divočina. Nakoniec od toho museli upustiť.“ Úspešnejšie bolo až kríženie chladnokrvných kobýl z Česka s norickými žrebcami. Šľachtiteľský chov norika muránskeho typu, nášho národného skvostu, je už sedemnásť rokov chránený. Sústredí sa na dvoch miestach – v Dobšinej a na Veľkej lúke.

V stredoeurópskom meradle je takýto polodivý spôsob chovu unikátny. Pobyt mladých koní v horskom prostredí, niekoľkokilometrové pochody za pastvou, vystavenie napospas poveternostným podmienkam… To všetko zvyšuje ich odolnosť, silu a pokoru. No nielen u nich.

Karol Tešlár a Jano Školník. Takmer všetky kone...
Karol Tešlár a Jano Školník. Takmer všetky kone zo stáda poznajú po mene. Autor: Lucia Potúčková

Psa za spodky

Zvuk zvoncov obohatený dupotom kopýt a erdžaním zápasiacich žrebcov uprostred sviežich horských lúk. V ozvene odrážajúcej sa od protiľahlých kopcov počuť všetko dvakrát. Vzduch je nasiaknutý vôňou koní a materinej dúšky. Romantická predstava? Sotva. Život pastiera vie byť niekedy poriadne drsný. Prudké slnko, lejaky, búrky, krupobitie. Vrtochom počasia sú vystavené nielen kone, ale aj ich strážcovia. Človek si nevyberie. Ten, koho táto práca nebaví, tu nevydrží ani chvíľu.

„Raz prišiel chlapec – dva kovbojské klobúky, čižmy, ostrohy, dýka, parádna košeľa… Pomyslel som si, ejha, to bude koniar!“ pousmeje sa Ondro Maťúš, najmladší z koniarov, ktorý tu robí ošetrovateľa už sedem rokov. „Vydržal päť dní a odišiel. Neviem, čo si predstavoval pod pojmom pasenie koní.“ Hneď po ňom nastúpil ďalší vyparádený kovboj. Aj ten sa po piatich dňoch schytil a zmizol ako gáfor. „Vedúci sa pýtal, či sme im niečo neurobili,“ spomína. Prvý z nich nechal chlapom pastierskeho psa Cigáňa. Vymenil ho za spodky. „Sedel na lúke a triasol sa od zimy. Nemal ani poriadne oblečenie do týchto podmienok, tak mu Jano dal svoje.“ Výhodný obchod.

Remundáši

Pastier? Príliš slabý výraz. Chlapi z pastvín sú koniari, ako sa patrí. Všetci traja sa pri koňoch pohybujú odmalička, rozumejú im. Jano Školník a Karol Tešlár pracovali dlhé roky ako furmani. Podmienky na trhu sa však postupne zhoršovali, živnosť bola čoraz menej výhodná. A keď prišla ponuka zamestnať sa v stredisku chovu muránskeho norika, vzali ju. Robia všetko okolo koní. Kosiť, obriadiť, podkúvať, pomáhať pri kastrácii… „V zime sme zasa remundáši, teda výcvikári“, vymenúva Karol. Tréning trvá tri mesiace a absolvujú ho už vykastrované triapolročné jedince. Každý z nich musí následne zložiť skúšky spôsobilosti. Na predaj je tak pripravený dobre ovládateľný štvornohý pomocník bez zlozvykov.

Stojím uprostred armády tátošov a pozorujem ich. Drvivú väčšinu tvoria žrebce. Zozadu mi na krk dýcha zopár zvedavcov. V bezprostrednej blízkosti sa zas mlátia dva dominantné hnedáky, častý výjav v takomto zoskupení. Postavenie v hierarchii si treba vydobýjať neprestajne. Aj to je dôvod, prečo nie sú podkuté. „Keď dáme koňa zo stáda na týždeň preč, lebo je chorý, a potom ho vrátime naspäť, najmenej hodinu je bitka,“ objasňuje Karol. Nepriateľské naladenie voči človeku? U týchto silákov úplne neznámy pojem. Účty si vybavujú výlučne medzi sebou. „Sú to mierne kone. Keby aj bolo nejaké žriebä agresívne, vyradí sa z chovu,“ dodáva.

Pálenka z kopyta

Časy sa menia aj u furmanov a kočišov. Miznú vraj zvyklosti a rituály, ktoré sprevádzali každú udalosť odohrávajúcu sa pri koňoch. „Keď sa išlo pripúšťať, orať, drevo voziť alebo podkúvať, keď sa narodilo žriebä, musela byť pri tom vždy fľaška pálenky. Ani kôň sa nevydaril, keď sa nevypilo a nepriniesol sa alkohol. Toto už mladí neovládajú, vytráca sa to,“ posťažuje sa Karol, vtláčajúc mi večer pri ohni do rúk štamprlík borovičky.

I keď sa chlapi pri predaji koňa dohodli na cene, nakoniec z obchodu často nebolo nič, lebo sa nevedeli zhodnúť na tom, ktorý z nich zaplatí oldomáš. „Manželky sa jedovali, že koňovi pálenka z kopyta tečie. Kto si nevypil aspoň symbolicky, to už veru nebol koniar.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#kone #národný park #kôň #norik muránsky
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku