Máte už po krk búrok, ktorých bolo tento rok požehnane? Niektorých ľudí teší, keď je v lete zlé počasie, blýska sa a hrmí. Pavla Škodu fascinovalo počasie odmalička. Všetko sa začalo, keď mal štyri roky.
V jedno letné popoludnie prišla veľmi silná búrka. Taká silná, že to vyľakalo aj jeho mamu. „Držala ma na rukách a spolu sme ju pozorovali z okna petržalského paneláka. Jej sila ma ohromila. Mala všetko, čo má mať supercela – kráľovná všetkých búrok. Sprevádzala ju prachová víchrica, lámanie stromov, veľký lejak, krúpy, blesky, voda sa liala po ulici a vypadol prúd. Dodnes si pamätám tie pocity – mrazivé a zároveň vzrušujúce. To, ako som potlačil strach a nechcel som sa odlepiť od okna," spomína na svoje prvé stretnutie so živlom.
Odvtedy viedli každé ráno prvé Paľove kroky k oknu a pohľad mu hneď padol na oblohu. Keď sa naučil čítať a písať, počasie si zapisoval. Zaznamenával čas, kedy búrky prichádzali, ich dĺžku, počet a typ bleskov aj maximálne denné teploty. Asi v pätnástich objavil na internete videá o tom, že lovenie búrok sa dá robiť aj profesionálne. Tak prečo s tým nezačať aj na Slovensku? „Čakal som už len na vodičský a auto. Ani si presne nepamätám, kde som „ulovil" svoju prvú búrku. Jedno však viem celkom určite. Splnil som si sen a bol to úžasný pocit."
Len koníček
V roku 1988 Paľovi rodičia s dvoma synmi emigrovali do Toronta. „Bolo to to najlepšie, čo sa v tom čase mohlo stať. Odchod do Kanady mi zmenil život, pohľad na svet a pomohol môjmu koníčku, na ktorý som mal lepšie podmienky. Chodil som na rôzne krúžky pre deti, zamerané na počasie, dostal som sa k odbornej anglickej literatúre o meteorológii aj k vedeckým publikáciám a časopisom,“ pochvaľuje si.
Nebolo potom jednoduchšie v Kanade študovať odbor, ktorý ho odmalička zaujímal? „Už na základnej som zistil, že matematika a fyzika mi nejdú. Tieto dva predmety sú však v meteorológii kľúčové. Tak som to vzdal a venoval som sa štúdiu prekladateľstva a tlmočníctva, na ktoré som mal bunky a mohol sa ním uživiť. Dnes podnikám v IT sektore, v obchode a v službách. Som sám sebe pánom už niekoľko rokov. A meteorológii sa môžem venovať aj bez diplomu," tvrdí tridsaťjedenročný Pavol Škoda, ktorý po nežnej revolúcii začal žiť striedavo na Slovensku a v Kanade.
Skupinu stormchaserov, lovcov búrok, založil v roku 2009. Jadro projektu tvorí šesť ľudí, presnejšie šesť mladých mužov, veď najmladší mal v čase vzniku len sedemnásť rokov. Dokopy ich dalo kamarátstvo, pri ktorom náhodou prišli na to, že majú podobné záujmy. A tých, čo sa o meteorológiu nezaujímali, nadšenie ostatných tak chytilo za srdce, že dnes si bez lovenia búrok nevedia predstaviť život.
Zaujímajú ich nielen búrky a búrkové systémy, ale aj nárazový vietor, silné lejaky, krúpy, blesky či tornáda. „Chceme pozorovať a zdokumentovať čo možno najviac búrkových javov na Slovensku počas roka, od ich vzniku až po zánik, ich podmienky na vývoj a zánik, a zvýšiť povedomie laickej vedomosti o tejto problematike," vysvetľuje Pavol Škoda. „Máme aj ďalších členov. Tí však nerobia výjazdy a lovenie ako my, iba nám poskytujú potrebné zázemie a informácie."
Foto: Pavol Škoda
Lovenie búrok nie je len koníček, istá dávka adrenalínu a obrovské nadšenie pre všetko, čo súvisí s meteorológiou. „Má aj ďalší rozmer. Pomáha nám zdokonaľovať sa pri skúmaní všetkých atmosférických procesov. Pochopiť, ako búrky fungujú a ako ich lepšie predpovedať. Bez toho by sa nedali ani dokumentovať."
Lovíme!
Čo všetko predchádza výprave za búrkou? Na smartfóne, tablete alebo notebooku lovci búrok sledujú pohyb oblačnosti, zrážky a bleskové výboje, aby sa vedeli rýchlo presunúť na správne miesto. Búrka totiž prichádza nečakane, často do hodiny. Vytvorí sa doslova z ničoho, len z malého obláčika, ktorý si na oblohe sotva niekto všimne. Pohľad na oblohu je podľa Pavla najlepší indikátor. Vtedy treba rýchlo zareagovať. Lovci búrok sú však riadne zamestnaní. Môžu všetko nechať tak a odísť z práce? „Vyrážame väčšinou bez prípravy. Najmä vtedy, ak sú búrky také silné, že sa za nimi oplatí vyštartovať. Do áut v priebehu päť či maximálne pätnásť minút nahádžeme fotoaparáty, kamery, statívy, tablety a vyrazíme. Nie je to problém, lebo väčšina z nás má flexibilnú prácu."
Na výpravu nikdy nechodia všetci spolu. Nie vždy sa totiž každému podarí odísť od povinností v takom krátkom čase. Zatiaľ čo niekto je na love, ostatní ho informujú o aktuálnej situácii. „Jeden človek nemôže zároveň šoférovať, sledovať búrku, fotiť, nakrúcať aj merať… Je to kolektívna práca a kolegovi v teréne sa snažíme poskytnúť čo najviac aktuálnych informácií.“
„Ak vieme aspoň dva dni vopred, že sa chystá niečo veľké, vytipujeme si polohu a čas búrky, pripravíme sa a vyrazíme na miesto. Okrem čakania na živel rozložíme techniku, ktorou meriame teplotu, rýchlosť vetra, vlhkosť a tlak vzduchu. Namerané údaje spolu so fotkami a videami potom zakomponujeme do našich reportov. Sú to dôležité podklady na neskoršie analýzy,“ vysvetľuje Pavol Škoda.
Kým vznikne cumulonimbus, búrkový mrak, prejde väčšinou len pár desiatok minút. Skúsený lovec búrok upozorňuje, že práve prvé, podceňované štádium búrok je pre laikov najnebezpečnejšie: „Niekedy je to skutočne len pár minút, kým dôjde k prvému elektrickému výboju. Mnohí ľudia sa domnievajú, že ide len o prehánku, a keďže nemusí ešte ani pršať, nemyslia na ochranu a vhodný úkryt.“
Odfúklo nám kolegu
Špeciálne upravené a opancierované auto s množstvom antén na streche, ktoré v katastrofických filmoch o tornádach odoláva silnému vetru a krúpam, chalani nemajú. „Máme len obyčajné, zraniteľné autá. Preto si dávame pozor, aby sme sa nedostali na miesta, kde by sa mohli poškodiť."
Do jadra búrky, kde je intenzita dažďa a bleskov najvyššia, sa pritom dá vojsť len autom. Je to zážitok, pri ktorom sa emócie len ťažko držia na uzde. Sprevádzajú ho nadšené výkriky a intenzita slov, ktoré treba neskôr v nakrútenom videu vypípať, sa stupňuje. Stierače auta nestíhajú, na kapotu bubnujú krúpy aj vo veľkosti golfových loptičiek. „Mohli sme zažiť aj väčšie, ale kto si chce nechať úplne zničiť svoje auto?“
Výjazdy za búrkami sprevádza aj silný vietor. Niektorí z partie slovenských lovcov dokonca lietali vo vzduchu. „Nesúviselo to však s búrkou. Pred niekoľkými rokmi v zime sme si v Rakúsku vyskúšali orkán, ktorý spôsobil v celej strednej Európe rozsiahle škody. V tom čase boli na jeho vrchole nárazy až 240 kilometrov za hodinu. Bolo mínus desať, husto snežilo, videli sme len na pár metrov a nemohli sme sa nadýchnuť… Naše dobrodružstvo sme ukončili ani nie v druhej tretine kopca, kde vietor dosahoval rýchlosť približne 180 kilometrov za hodinu. Museli sme však zísť dolu, pretože jeden náraz nám kolegu doslova odfúkol niekoľko desiatok metrov, a to už bolo veľmi nebezpečné. Tie zvuky, tlak a sila však boli neuveriteľné!“
Strach najväčšieho kalibru
V porovnaní s tým, čo zažívajú lovci búrok v USA alebo v Kanade, kde neraz ide o holý život, lovenie búrok na Slovensku je oveľa pokojnejšie. Búrka však aj u nás dokáže byť nebezpečná a nevyspytateľná. Pavol a jeho parťáci už zažili strach toho najväčšieho kalibru. „Supercela je búrka, ktorá to dokonale zariadi. Je to rotujúca búrka, ktorá má životnosť aj niekoľko hodín a môžu ju sprevádzať víchrice, krúpy aj tornádo s ničivými dôsledkami,“ hovorí. Aj najväčších odborníkov vie tento živel prekvapiť nepripravených.
Pavlovi sa to stalo, keď bol s priateľkou na vysokohorskej túre v rakúskych Alpách. „Zostúpila hmla, pár oblakov, ktoré som predtým videl, zahalilo hrebeň, z ktorého sme zostupovali. Za hodinu sa z ničoho nič neďaleko nás vytvorila búrka. Keďže som nič nevidel, nevedel som sa orientovať. Z vrcholu sme zostupovali behom. Keď udrel prvý blesk, prišiel obrovský strach. Dolu sme bežali ako o život. Blesky udierali všade okolo a vedel som, že stačí veľmi málo… Búrka začala nakoniec ustupovať a my sme sa, síce premočení, ale živí a zdraví, dostali do auta."
Krúpy, víchrice, prívalové dažde, blesky, povodne, to všetko sa dá na Slovensku každý rok pozorovať. Na svojom konte majú lovci búrok tornádo z Talianska, Pavlovi sa podarilo vidieť v Kanade aj guľový blesk. „Na oblohe lietali blesky, ale zrazu vystrelila do vzduchu ohnivá guľa, ktorá vyzerala ako svetlica. Zmizla za horizontom a po pár sekundách sa ozvala detonácia, žiadne obyčajné hrmenie. Dodnes tomu nemôžem uveriť.“
S búrkami na celom svete je Pavol prepojený online. „Vďaka internetu môžem prežiť búrku v Indii, pozorovať tornádo v Bangladéši, sledovať tajfúny v Tichom oceáne, cyklóny v Indickom oceáne aj hurikány nad Atlantikom. V búrkovej sezóne, teda v lete, sledujem všetky meteorologické stránky vo svete."
Čo na tento koníček hovorí okolie? „Väčšina samozrejme nechápavo krúti hlavou. A spočiatku som sa pred ženami svojou záľubou nechválil, aby som ich nevystrašil. Moja priateľka si to však už zamilovala a teraz sa loveniu búrok venujeme spoločne." Na Pavla sa často obracajú známi a kamaráti s prosbou o predpoveď počasia. "Pýtajú sa či ísť na túru do hôr, či sa môžu ísť kúpať alebo stanovať. To všetko sú veľmi nebezpečné miesta, ak cez ne prejde búrka. Celkom užitoční sme boli aj na menších neoficiálnych zrazoch motorkárov či na párty pod holým nebom.“
V zime sa nenudia
Medzi ľuďmi panuje pocit, že búrok je stále viac a zanechávajú po sebe väčšiu spúšť. „Treba ešte takých dvadsať rokov výskumu, aby sme to vedeli definitívne potvrdiť či vyvrátiť. Do úvahy musíme brať aj masové rozšírenie audiovizuálnej techniky u bežných ľudí a iný pohľad na počasie, ako to bolo za socializmu. Obraz o búrkach pomáhajú skresľovať aj médiá. Faktom však je, že teploty sú vyššie a búrok bolo tento rok skutočne viac, ako po minulé roky."
Aj preto si túto letnú sezónu Pavol pochvaľuje: „Leto bolo skutočne výnimočné, ale najteplejšie dni sú za nami. Noci sa začnú pomaly ochladzovať, vodné plochy sa už neprehrejú viac ako doteraz a s príchodom septembra sa treba pomaly pripraviť na chladnejšie rána, noci a neskôr aj dni." Lovci búrok uhorkovú sezónu nepoznajú. Ani v zime sa nenudia. „Lákajú nás americké blizzardy a slovenské snehové kalamity, zimné búrky či víchrice."