Francúzsky maliar Claude Monet (1840–1926) patrí k najpoprednejším postavám dejín svetového výtvarného umenia. „Monet je iba oko, ale, bože, aké oko!“ povedal o ňom generačný druh Paul Cézanne (1839–1906), hoci sám štýlovo už postimpresionista. Monet zohral v 70. rokoch 19. storočia hlavnú úlohu v revolučnom vývoji francúzskeho a svetového maliarstva. Tak ako pred ním Gustave Courbet (1819–1877) v 50. rokoch a Edouard Manet (1832–1883) v 60. rokoch. Moneta dokonca mnohí označujú za otca moderného maliarstva.
Veľkú časť detstva strávil v meste Le Havre na pravom brehu ústia Seiny do Lamanšského prielivu. Ešte ako chlapec sa tam stretol s Eugènom Boudinom (1824–1898), jedným z prvých maliarov tvoriacich pod šírym nebom. Po francúzsky sa to povie en plein air, z čoho je odvodené nielen maliarom známe slovenské slovo plenér, s významom práca vonku. Práve Boudin priviedol Moneta k maľovaniu a krajinárstvu, ktoré aj zostalo celoživotnou osnovou jeho diela. „Len Boudinovi vďačím za to, že som sa stal maliarom,“ povedal po rokoch.
Pripomeňme si presvedčenie samotného Boudina, podľa slov českého kunsthistorika Iva Krseka, že romantika sa už prežila a že tvorivá cesta vedie iba k oslobodeniu sa od akejkoľvek štylizácie, k hľadaniu – ako to podal sám Boudin – „nedotknutej krásy prírody v celej jej mnohotvárnosti a sviežosti… Treba čo najtvrdošijnejšie trvať na prvom dojme, ten je totiž najlepší“. V tomto svetle sa sled Boudin – Monet – impresionizmus javí ako úplne prirodzený.
Zahmlený dojem slnka
„Zakladateľským“ dielom impresionizmu je podľa odborného konsenzu obraz, ktorý zachytáva scénu z prístavu v Le Havre. Monet sa do tohto mesta často vracal. Obraz nazval jednoducho „Impression, soleil levant“ (v preklade z francúzštiny „Dojem, východ slnka“). Prvé slovo sa napokon vžilo pre celý smer.
Foto: reprodukcia Donald Olson
Rozbehla ho spoločná výstava kruhu názorovo spriaznených maliarov na parížskom Boulevard des Capucines, ktorá sa konala na jar 1874. Vzbudila pozornosť, ale aj veľa nepochopenia, ba posmechu. Označenie impresionizmus vlastne sformuloval istý novinár, ktorý sa usiloval členov kruhu zosmiešniť ako „tých, čo maľujú iba dojmy“. (Mimochodom, nie je to jediná ukážka, ako takpovediac seriózne označenie niečoho vzniklo zo zľahčovania.
Mimoriadne názorný je v tomto ohľade pôvod dobre známeho výrazu z prírodných vied. Veľký tresk označuje explozívny počiatok vesmíru, rozpínajúceho sa zo superhustého a superhorúceho stavu. Autorom je slávny britský kozmológ Fred Hoyle, tvorca konkurenčnej teórie stacionárneho vesmíru, ktorý výraz použil v roku 1949 počas vystúpenia v rozhlase BBC. Mnohí vnímali Hoylove formulácie ako pejoratívne a zosmiešňujúce. Sám to poprel, údajne iba mienil zvýrazniť odlišnosť týchto teórií.)
Dobu vzniku Impression, soleil levant ukazuje umelcovo vlastnoručné vročenie v ľavom dolnom rohu plátna: „72“ – čiže 1872. Lenže viaceré katalógy výstav uvádzali rok 1873. Ich zostavovatelia predpokladali, že Monet pracoval v Le Havre až na jar toho roku. Situáciu neuľahčila ani snivá zahmlenosť scenérie na obraze. Vyskytli sa spory ohľadne ročného obdobia, v ktorom bol namaľovaný, a miesta, odkiaľ Monet pracoval. Podľa niektorých vplyvných kunsthistorikov dokonca zobrazil západ, nie východ slnka.
O názve povedal v roku 1898: „Poslal som na výstavu čosi z Le Havre, namaľované spoza môjho obloka, slnko v opare a zopár lodných sťažňov v popredí… Žiadali odo mňa názov, aby ho mohli uviesť v katalógu, naozaj to nemohlo byť čosi ako ‚Pohľad na Le Havre‘, a tak som odpovedal ‚dajte tam Impression‘. Z toho vzišiel impresionizmus a následne sa šírili žarty.“
Vesmírny kunstdetektív
Donald Olson pôsobí ako profesor fyziky a astronóm na Texas State University v San Marcos (USA). Ako celoživotný obdivovateľ Monetovho diela sa rozhodol, že problém vyjasní. Zhrnul všetky poznatky o „zakladateľskom“ obraze impresionizmu a výseku lehavreskej scenérie, kde bol namaľovaný. Materiál zanalyzoval metódami svojej profesie a napokon – zdá sa, že už definitívne – odpovedal na dosiaľ sporné otázky.
Foto: reprodukcia Donald Olson
Výsledky uverejnil najnovší katalóg Musée Marmottan Monet v Paríži. Venovaný je aktuálnej veľkej výstave maliarových diel, ktorá potrvá do 18. januára 2015. Kurátori výstavy dospeli na základe Olsonovej analýzy k záveru, že Monet namaľoval Impression, soleil levant pri pohľade z obloka hotelovej izby najpravdepodobnejšie 13. novembra 1872 o 7.35 ráno. To znamená, že názov obrazu i jeho vročenie tvorcom pravdivo odrážajú realitu.
Olson si na iných Monetových obrazoch, ktoré vznikli v Le Havre, overil, že umelec verne zachytával topografiu prístavu i budovy. „Impression, soleil levant sa podobne javí ako presné vyjadrenie iskrenia a trblietania na línii preklenujúcej vody prístavu pod slnečným kotúčom pozorovaným cez hmlu, ktorá sprevádza východ slnka v neskorej jeseni či v zime,“ povedal.
Na začiatku dôkladne preskúmal mapy z 19. storočia a pozrel si vyše 400 dobových pohľadníc Le Havre. Na jednej zvlášť jasnej a podrobnej identifikoval hotelovú izbu, v ktorej pracoval Monet. Výhľad z tejto izby na juhovýchod sa zhodoval s obrazom. Druhý krok spočíval v určení polohy slnka nad prístavom. Výsledok: 20 až 30 minút po východe.
Tretí krok sa týkal prílivov. Veľké plachetnice mohli vplávať do plytkého vonkajšieho prístavu alebo z neho vyplávať iba počas zopár hodín okolo vysokého prílivu. Zhody slnka a prílivov s obrazom poskytli 19 dátumov v polovici novembra 1872 a v neskorom januári 1873.
Svedectvo počasia
To, samozrejme, bolo treba zúžiť. Štvrtým krokom preto bola analýza meteorologických záznamov. „Tieto pozorovania dovolili vyradiť niektoré zo zistených dátumov kvôli zlému počasiu, ktoré sa bežne vyskytuje na normandskom pobreží v neskorej jeseni a v zime. Archívy záznamov o počasí tiež mohli identifikovať niektoré dátumy, keď sa podmienky na oblohe najlepšie zhodovali so vzhľadom Impression, soleil levant,“ vysvetlil Olson.
Foto: reprodukcia Donald Olson
Po vyradení dní s búrkami, dažďom a so silným vetrom mu zostalo šesť dátumov. V piatom kroku sa zameral na stĺpce dymu, stúpajúce nad prístavom na ľavej strane obrazu. Očividne smerujú doprava, čo poukazuje na vietor z východu. Taký fúkal iba vo dvoch dátumoch, 13. novembra 1872 a 25. januára 1873. Kunsthistorička Géraldine Lefebvreová v spomenutom katalógu aktuálnej výstavy v Musée Marmottan podrobne odôvodnila, prečo treba uprednostniť rok 1872. Konečný verdikt, založený na výsledkoch Olsonovho pátrania: platí prvý z posledných dvoch dátumov, ktorý sa zhoduje s vročením obrazu samotným maliarom.
„Je úplne jasné, že Monet začal pozorovaním z obloka hotelovej izby počas jeho návštevy Le Havre, no potom preukázal umeleckého génia vyjadrením emocionálneho obsahu, ktorý presahuje doslovné vyobrazenie. Keď teraz poznáme podrobnosti prístavnej scény na tejto maľbe, iba tým stúpa náš obdiv voči schopnostiam umelca, s akými zachytil predmetný východ slnka,“ uzavrel úspešný astronóm-kunstdetektív Olson.