Michael Adebolajo a Michael Adebowale zaútočili na vojenského bubeníka Rigbyho vlani v máji v Londýne. Najskôr ho prešli autom, potom napadli s mačetou, dobodali nožom a pokúsili sa mu odrezať hlavu. Kričali pri tom, že je to pomsta za smrť moslimov, ktorých zabili britskí vojaci (oboch útočníkov tento rok odsúdili na doživotie). Dalo sa tomuto ohavnému činu predísť? Vyšetrovacia správa, ktorú zverejnili tento týždeň, naznačuje, že áno. Adebowale písal o tom, že chce popraviť britského vojaka na Facebooku už niekoľko mesiacov pred skutkom.
Reakcia? Obviňovanie Facebooku z toho, že lepšie nesleduje podozrivé správanie svojich užívateľov a nespolupracuje s tajnými službami. Aj volanie po tom, aby mali tajní ľahší a širší prístup k dátam na sociálnych sieťach a na internete všeobecne. To zase spôsobilo vlnu odporu u internetovej populácie, ktorá bojuje proti každému ďalšiemu špehovaniu zo strany vlád. Najmä po tom, čo minulý rok bývalý IT špecialista CIA a Národnej bezpečnostnej agentúry (NSA) Edward Snowden ukázal svetu, aké obrovské rozmery sledovanie ľudí vládami dosahuje.
O utajenom špehovaní komunikácie štátmi môžeme len špekulovať, no Facebook pravidelne vydáva správu o počte oficiálnych žiadostí vlád o sprístupnenie informácií o užívateľoch. Väčšinou ide o požiadavky súvisiace s vyšetrovaním kriminálnych skutkov. Lídrom je americká vláda, ktorá v prvom polroku 2014 (posledné dostupné dáta) požiadala o sprístupnenie dát celkovo 15 433-krát, nasleduje India so 4 559 požiadavkami a Nemecko s počtom 2 537. Slovensko v štatistike chýba, ale napríklad česká vláda mala za 6 mesiacov 11 požiadaviek.
Počet požiadaviek má s každým ďalším polrokom stúpajúcu tendenciu, po zverejnení vyšetrovacej správy o Rigbym sa dá očakávať, že bude rásť ešte výraznejšie. A možno nielen to. Britský premiér David Cameron tento týždeň povedal, že „veľké internetové spoločnosti by mali prejaviť viac spoločenskej zodpovednosti“ a konať v prípade správ o terorizme ráznejšie. Facebooku napríklad vyčítali, že na svojej stránke ponechali Adebowaleho komentár v znení „Poďme zabiť vojaka“, pretože údajne neporušil pravidlá používania ich služby.
Áno, v súvislosti s teroristickým činom, ktorý sa neskôr naozaj odohral, to znie šokujúco. No ktokoľvek aspoň raz zavítal na niektorú zo slovenských nacionalistických či konšpiračných stránok, našiel by tam toľko teroristických komentárov, že by mu na ich nahlásenie Facebooku nestačil ani celý pracovný čas. Cameron teda zrejme volá po celkom inom spôsobe kontroly obsahu. Možno po automatickom systéme, aký využívajú internetové obchody. Tie na základe kľúčových slov, ktoré zadávate, pripravujú ponuku „ušitú“ špeciálne pre vás.
Tak ako si vás systém po vašich statusoch o Baudelairovi, Vianovi a Hugovi zaradí do kategórie priaznivcov francúzskej literatúry a bude vám zobrazovať reklamu s knižnými novinkami z tejto oblasti, rovnako si vás systém môže zaškatuľkovať do kolónky „terorista“ alebo aj „drogový díler“. Určite by to bolo neporovnateľne spoľahlivejšie, ako súčasné „bezpečnostné špehovanie“, ale zároveň desivejšie, ako čokoľvek, čo si dokázal predstaviť antiutopistický vizionár George Orwell. Takýto systém by určite vyhnal ľudí od počítačov do ulíc. Bolo by to aj na revolúciu.
Vieme, kam ste v noci cestovali
Ak sa vlády chcú revolúcii vyhnúť, mali by si zobrať príklad z evolučného prístupu internetových spoločností a obchodov. „Je to rozbehnutý vlak. Boli síce momenty, keď napríklad Facebook výraznejšie prekročil hranicu súkromia a ľudia zareagovali a povedali hlasné nie, ktoré malo efekt. Veľké portály sú aj preto dnes opatrnejšie, ale to absolútne neznamená, že dáta nezbierajú,“ vyjadril sa pre Pravdu o taktike zberu dát na internete americký počítačový technik, filozof a publicista David Auerbach. Ako to, že sa ľudia už nebúria?
Odpoveď môžeme nájsť v prieskume medzi internetovými užívateľmi o ich obavách o bezpečnosť vo virtuálnom priestore. V prieskume výskumného centra Pew z polovice novembra vyplýva, že drvivá väčšina ľudí má obavy, no málokto s tým niečo robí. Až 91 percent ľudí si napríklad myslí, že sme už stratili kontrolu nad dátami, ktoré o sebe zdieľame na internete. Približne 81 percent necíti príliš veľkú dôveru k sociálnym sieťam a tomu, ako narábajú s ich údajmi. Oproti tomu, „iba“ 70 percent sa bojí špehovania zo strany vlády.
Zároveň je však až 55 percent ľudí ochotných poskytnúť osobné údaje výmenou za to, že môžu internetovú službu využívať bezplatne a až 37 percentám vyhovuje, že na základe zdieľania ich dát dostávajú na internete personalizované informácie a ponuky. Ako sa to internetovým spoločnostiam podarilo? Práve evolúciou – pred desiatimi rokmi ľudia neboli ochotní na internete často zverejniť ani vlastné meno a vystupovali len pod prezývkami. Dnes zdieľajú všetko od celého mena, zamestnávateľa až po fotky svojich detí.
Internetovým spoločnostiam už neublíži ani občasné prekročenie únosnej hranice. Ako sa to napríklad v posledných dňoch stalo populárnej službe Uber, ktorá slúži na privolávanie taxíkov (na Slovensku existuje podobná služba, ale na trochu inom princípe – Hopin). Šéfredaktor portálu Buzzfeed napísal článok o tom, že jeden z riaditeľov Uberu vyhlásil, že by nebolo zlé vytiahnuť trochu špiny na novinárov, ktorí píšu zle o ich službe. Podľa zamestnancov Uberu pritom nie je zložité zo systému vytiahnuť celú históriu vašich jázd s presnou trasou a časmi…
„Predstavte si, že by sa nejaký politik rozhodol regulovať zákonom taxi odvetvie, čo by negatívne ovplyvnilo Uber. Čo potom? Neobjavila by sa zrazu na verejnosti informácia o tom, kedy a kam daný politik cestoval? A čo zabráni, aby sa takáto informácia dostala von o mne alebo o vás?“ pýtal sa vo svojom komentári Alexander B. Howard z technologického časopisu Wired. Celkom vážny „prešľap“. No na revolúciu nestačil. Možno Uberu ubudne pár klientov, ale ľudia napokon predsa len uprednostnia nízku cenu a pohodlie pred súkromím.
Je celkom logické, že ľudia sa vzdajú súkromia radšej za peniaze a pohodlie, ako za neistý prísľub väčšej bezpečnosti. Najmä preto sú asi reakcie na špehovanie firmami a vládou také rôznorodé. Podľa prieskumu sa ľudia dokonca boja špehovania vlády menej, ale vystupujú proti nemu ostrejšie. Podozrenie z pofidérneho osudu ich vlastných dát u súkromníkov je väčšie, reakcia je však oveľa vlažnejšia. Je teda pravda, čo hovorí Auerbach, že ide o rozbehnutý vlak, z ktorého sa už jednoducho nedá vystúpiť? Áno i nie.
Súkromie už naozaj neexistuje
O tom, že odísť je ťažké, svedčí aj príbeh jednej z prvých zamestnankýň Facebooku Katherine Looseovej. V roku 2012 sa rozhodla opustiť nielen spoločnosť Marka Zuckerberga, ale aj jeho sociálnu sieť. Ako však priznala v rozhovore pre Washington Post, neskôr si konto na Facebooku predsa len znova aktivovala. Zacitovala pritom text známej piesne skupiny Eagles zvanej Hotel California: „You can check out anytime you want, but you can never leave“ (Môžete sa odhlásiť kedykoľvek chcete, ale nemôžete odísť).
Ako teda vystúpiť? Hlavou! Nič nesvedčí lepšie o tom, čo všetko sú ľudia schopní zdieľať na webe, ako práve prípad z úvodu tohto článku. Terorista bez okolkov zverejnil svoj zámer zabiť vojaka na sociálnej sieti! Ľudia naozaj nerozmýšľajú nad dôsledkami. Neprehodnocujú, aké informácie zdieľajú verejne či v správach, nezamýšľajú sa nad tým, aké dáta o nich rôzne služby a aplikácie zbierajú. Ak by sa človek zamyslel, uvedomí si, že Uber zrejme má v pamäti všetky trasy jázd, ktoré absolvoval. Ak je mu to nepríjemné, môže stále využívať klasické taxi.
Vo svete už dokonca fungujú akési združenia internetových abstinentov, hoci sa im neraz dostáva výsmechu, ako (minimálne na Slovensku) abstinentom od alkoholu. Vo viacerých magazínoch napríklad vyšli články o podozrivých ľuďoch bez Facebooku. Personalisti v nich tvrdili, že keď uchádzač nemá Facebook, zrejme skrýva divoké súkromie alebo krachy v predchádzajúcich zamestnaniach. Ženy sa zase ponosovali, že muži bez konta na Facebooku zrejme utajujú manželky a rodiny či iné milenky.
Podľa šéfa Informačného centra o elektronickom súkromí Marca Rotenberga môžu byť ďalším riešením ochrany súkromia technologické metódy a šifrované správy, no na ich využívanie budú ľudia asi príliš leniví. V každom prípade – Zuckerberg mal pravdu, keď v roku 2010 povedal, že súkromie už neexistuje. A evolúcia v zbere dát bude určite pokračovať. V súkromnej sfére, a na základe kauzy okolo Rigbyho vraždy, zrejme aj v tej štátnej. Netreba však zmätkovať, treba rozmýšľať.