Izraelské ultraortodoxné pohrebné služby nakoniec koncept schválili ako najefektívnejší v husto obývaných oblastiach, kde už na bežných cintorínoch nie je pre nových mŕtvych miesto.
„Nie je logické, že sme ochotní prežiť život vo výškových budovách jeden nad druhým, ale umierať máme vo vilách. Keď sme sa už zmierili s tým, že žijeme nad sebou, môžeme tak aj umierať,“ usudzuje izraelský architekt Tuvia Sagiv.
Hlavným z jeho projektov je cintorín Jarkon na predmestí Tel Avivu. Pôvodné pohrebisko s kapacitou 110-tisíc hrobov sa rozprestiera na ploche 0,6 kilometra štvorcového. Sagiv vyprojektoval 30 vertikálnych stavieb, v ktorých bude bez zabratia akéhokoľvek dodatočného priestoru na zemi možné uložiť 250-tisíc ďalších mŕtvych.
Nebožtíka privezú pozostalým na kartu
„Ľudia si budú musieť zvyknúť, ale je to zmysluplné riešenie,“ hovorí Sagiv na streche nového pohrebiska vysokého 22 metrov. Vnútro sa zatiaľ podobá stavenisku, upozorňuje agentúra AP. Ide o kruhové rampy zarámované zvonku terasami obrastenými vegetáciou. Bočné vchody zaisťujú do každého z poschodí prísun čerstvého vzduchu.
Podobné riešenia volia aj ďalšie preľudnená mestá, kde náboženské zvyklosti nepodporujú kremácie. Zatiaľ najvyšší cintorín s 32 poschodiami stojí v brazílskom Santose. V tokijskom šesťposchodovom budhistickom chráme Kuandži má návštevník k dispozícii kartu, s ktorej pomocou si môže nechať dopraviť z krypty pozostatky svojho blízkeho.
Ďalšie verzie poschodových cintorínov existujú v New Orleans aj v Európe, v Egypte, Číne i v Hongkongu. Plány sú vypracované pre Paríž aj Bombaj. Projekt pre metropolu Mexika je kombináciou nadzemného aj podzemného úložiska ostatkov, a to až do hĺbky 250 metrov. Čína sa snaží zvýšiť záujem o „poschodové“ pochovávanie tým, že poskytuje za uloženie mŕtveho príspevky.
Prach si a na prach sa obrátiš – na poschodí
Avšak iba v Izraeli ide o vládny projekt. Okrem tých, ktorí si svoje hroby zakúpili vopred, už rodiny nedostávajú možnosť získať bežný hrob. V krajine každoročne zomiera okolo 35-tisíc ľudí a jednou z ponúkaných možností je uložiť mŕtvych nad seba a oddeliť ich betónovou doskou, pričom náhrobný kameň je spoločný. To je prijateľné v rámci rodín.
Ďalšou možnosťou je uložiť pozostatky vo výklenkoch vyhĺbených v stene a uzavretých náhrobkom.
Najrevolučnejšie je však pochovávanie mŕtveho na výškovom cintoríne, kde sa každé poschodie podobá bežnému cintorínu s tým rozdielom, že nad ním chýba modrá obloha. Na takýto spôsob bolo nevyhnutné získať súhlas rabínov. Židovský pohrebný rituál vychádza z pasáže v knihe Genesis, v ktorej Boh vykázal Adama s Evou z raja. „Lebo prach si a na prach sa obrátiš,“ stojí v nej. Podľa židovského zvyku má byť telo uložené po smrti samostatne do vrstvy hliny.
Aby toto pravidlo splnili aj v nových stavbách, sú stĺpy poschodových cintorínov naplnené hlinou, a spájajú tak jednotlivé poschodia so zemou. Podľa mnohých sa nový spôsob pochovávania podobá starodávnej praktike, keď sa nebožtíci ukladali do jaskýň a katakomb.
Otázkou je aj údržba
Zástancovia považujú poschodové cintoríny za ekologické a dlhodobo využiteľné. Existuje však aj mnoho odporcov, z ktorých niektorí sú zvlášť horliví. Citujú prípad rodiny, ktorá pohrozila členovi pohrebnej služby, že ak uloží ich príbuzného do výklenku v stene, skončí tam aj on.
Bývalý úradník ministerstva financií Šmuel Slavin bol poverený vypracovaním správy o kríze v pohrebníctve a konštatoval, že nie je dôvod na rozvášnené emócie. Pre mŕtvych je vraj ešte dosť miesta, napríklad v rozľahlej Negevskej púšti na juhu Izraela.
Aj on však vidí vo výškových budovách pozitívne riešenie, pretože nové pohrebiská budú nákladné pri budovaní, rovnako ako pri údržbe. Problém je v tom, že ľudia o tých nových spôsoboch nechcú počuť. „Je to otázka tradície, ľudia chcú byť pochovaní rovnako ako ich rodičia,“ hovorí Slavin.