Ako sa skúmajú bosorky v 21. storočí

Trinásta decembra má sviatok Lucia - v ľudových tradíciách jedna z najväčších bosoriek. Na Luciu sa praktikovali rôzne čary a zaklínadlá, hádali sa mená ženíchov, privolávala sa láska a odhaľovali sa bosorky. V tejto zaujímavej problematike sa výborne vyzná etnologička Katarína Nádaská, ktorej práve vyšli dve nové knihy. Dá sa z nich dozvedieť, ako si v časoch, keď neboli na všetko lieky ani psychológovia, ľudia museli poradiť sami. S rituálmi, zázračnými bylinkami a aspoň čiastočnou znalosťou čarovania.

15.12.2014 06:00
sken, kresba, bosorky, Nádaská, ježibaby,... Foto:
debata (2)

Nádaskej novinky – Čary a veštby aj ďalšia kniha s dlhým názvom Čím žila slovenská rodina – vytvárajú s jej predošlým dielom Slovenský rok akúsi trilógiu. Hlavnú úlohu hrajú zvyky, tradície, a najmä – mágia. Zdá sa, akoby v čarovaní Slovensko bolo priam veľmocou. Naozaj?

"Slovensko, slovanský svet, Balkán, Moldavsko a Bulharsko, to sú krajiny, kde ešte fungujú ľudové zvyky, tradície, dokonca aj v magickej rovine. Je to možno preto, že v podhorských obciach a na lazoch sú ľudia stále odkázaní na vzájomnú pomoc a na seba samých. Je jedno, či žijú na slovenských lazoch a kopaniciach, či inde v Európe. Horali sú tvrdí ľudia, zžití s prírodou a prírodnými zákonmi, sú nedôverčiví k vymoženostiam techniky, a to umožňuje zachovanie tradičnej kultúry. Je fascinujúce porovnávať magické rituály zo Slovenska napríklad s africkými. Majú veľa spoločného – v princípe mágia funguje všade rovnako.“

Na zvyky sme zvyknutí

Ktovie, či sa už nenachádzame na sklonku doby folklórnej, či budú zvyky, rituály a čarovanie ľudí ešte aj v budúcnosti zaujímať. Katarína Nádaská sa toho neobáva, hovorí, že všetky jej knihy patria do kategórie historickej etnológie, pretože zvyky a tradície v nich opísané sa už z veľkej časti nerealizujú, a predsa žijú.

Etnologička Katarína Nádaská. Foto: Robert Hüttner, Pravda
Katarína Nádaská Etnologička Katarína Nádaská.

Knihám predchádzali výskumy, o ktorých Katarína Nádaská hovorí, že patria k najkrajším v práci etnológov: "Okrem trpezlivého štúdia v archívoch a knižniciach je práca v teréne pre mňa najúžasnejšia! Ideálne je, keď sa s určitým časovým odstupom vraciam na rovnaké miesta. Pri výskume ľudovej mágie som sa snažila niekoľko mesiacov, ba až rokov žiť s domácimi, aby si na mňa zvykli a nebrali ma ako cudzí element. Pokiaľ chcem mať hodnotné výsledky, musím sa pohybovať v teréne čo najdlhšie. Nie vždy sa to podarí, ale vždy je dôležitá úcta k ľuďom, s ktorými sa rozpráva.“

Bohyniam sa dá veriť

Kedysi sa na čary a ľudovú mágiu pozeralo ako na tmárstvo. Dnes sa ženy, ktoré získali titul bohýň, vnímajú inak. Poznali dobre prírodu, boli múdre, dobré pozorovateľky.

Foto: Kresba Martin Kellenberger
sken, kresba, ruka, bosorky, Nádaská

Katarína Nádaská išla aj po ich stopách: „Práve v ľuďoch žijúcich na horniakoch (horné Kysuce, horná Orava, Javorina, ale aj Púchovská dolina) sa spája realita ich tvrdého života s dušou krehkých poetov. Stretla som tam babičky, ktoré mi ukazovali svoje zbierky náboženskej lyriky, piesne, ktoré si zapisovali, neraz mi myšlienky, ktoré dali papier, až vyrazili dych. Krásou. Ako vedkyňa som sa stretla s ľuďmi, ktorí nevedeli poriadne čítať a písať, ale ich životné skúsenosti a múdrosť boli ohromujúce. K takýmto ženám patrili napríklad bohyne žijúce na slovensko-moravskom pomedzí. Vedeli naozaj oveľa viac ako iní – vedeli ,bohyňovať‘ – teda čarovať, liečiť telo a často i dušu, a to napriek tomu, že najstaršie z nich boli analfabetky.“

Mágia len teoreticky

Mágiu etnologička Nádaská skúmala v teoretickej rovine – jej zrod, priebeh magických rituálov, jej dosah. Keďže sama má pred mágiou rešpekt a podľa nej mnoho svedčí o tom, že mágia funguje, nikdy sa s ňou nezahrávala.

Foto: Kresba Martin Kellenberger
sken, kresba, bosorky, Nádaská, ježibaby, ryba, kostol, čarovanie, čary, vločky, zima,

"Svoj osud držím sama v rukách, nezaujímam sa ani o veštenie budúcnosti. Veď práve tým je život krásny, že každý deň môžem zažiť prekvapenie. Dobré i zlé, aj to patrí ku krásam života. Magické rituály kedysi ľudia potrebovali asi viac. Mali postupy, ktoré bolo treba dodržiavať v presnom poradí. Či už išlo o praktiky bielej, čiernej, alebo erotickej mágie, všetky postupy boli komplikované, často sa spájala praktická činnosť s mágiou slova a iným úkonom. Nikdy to nebolo jednoduché ako v rozprávke, skrátka kúzelná palička v skutočnej mágii nefunguje. Navyše mág – a často aj človek, ktorý si prišiel po radu – musel dodržať prísne pravidlá – často dlhý pôst, sexuálnu abstinenciu a iné obmedzenia. Mágia vždy slúžila pre bežné ľudské potreby: získať lásku, majetok, zdravie a, naopak, niekomu práve toto vziať – rodinu, majetok, šťastie, alebo aj život. Mágia slúžila na dosiahnutie daného cieľa a ten je u ľudí rôzny.“

Zlá energia ničí aj cez okno

Aj dnes ľudia na dedine pestujú čistec, bylinku, ktorá odstraňuje urieknutie. Keď sa v nej človek umyje, voda vraj zbelie, a to je znak, že zlo odišlo.

Foto: Kresba Martin Kellenberger
sken, kresba, bosorky, Nádaská, dievča, netopier, ježibaby čarovanie, čary

Pýtame sa Kataríny Nádaskej, či naozaj možno niekoho urieknuť: „Urieknutie, zočina, zlé oko, podlý pohľad, podlina, temné oko patrí k najstarším a aj dnes bežne rozšíreným ľahkým negatívnym praktikám poškodenia zdravia jedinca. Urieknuť človeka alebo dobytok, je možné úmyselne (dokonca aj cez okno!), alebo nechtiac. V každom prípade išlo od ľudí s pomerne silnou dávkou negatívnej energie. Boli to ľudia, ktorí v sebe niesli závisť, hnev, nenávisť voči konkrétnej osobe alebo voči ľuďom všeobecne. Svoju zlobu skoncentrovali do zlého pohľadu a za využitia mágie slova či dotyku vedeli urieknuť človeka či dobytok.“

Nádaská dokonca tvrdí, že dĺžka trápenia urieknutého závisela od jeho psychickej a fyzickej kondície. Ak išlo o malé deti, mladé dievčatá alebo starého človeka, mohli byť príznaky úreku aj veľmi nepríjemné.

"V minulosti však ľudia bežne na úrek verili, a preto aj vedeli, ako sa proti nemu účinne a úspešne brániť. Dnes na úrek neveríme, a tak si ho často jednoducho fyzicky odtrpíme. Bežné urieknutie po čase odznelo aj samo od seba, hoci u niekoho trvalo aj niekoľko dní. Podobne to bolo s dobytkom – urieknutá krava pri dojení dojila krv alebo úplne stratila mlieko. Práve preto, že úrek bol bežnou škodiacou praktikou, bolo aj množstvo účinných prostriedkov, ako eliminovať tieto negatívne pôsobenia. Od varenia čistca cez rôzne spôsoby "začitovania“ úreku až po odrábanie a snímanie úreku z postihnutého človeka i zvieraťa. Využívala sa pozitívna magická sila slova, tradičný rituál odrábania, očistná sila ohňa a niekedy sa využíval aj biologický materiál, ktorý je pri magických praktikách bežný.“

Fascinujú ju staré meče a truhlice

Katarína Nádaská sa narodila v Bratislave a bola odchovaná mestskou kultúrou. Otec pochádza zo Záhoria a mama z východného Slovenska.

Katarína Nádaská Foto: Robert Hüttner, Pravda
Katarina Nadaska, etnograficka Katarína Nádaská

"Záhorie bolo vždy otcovou srdcovou záležitosťou. Napriek tomu, že pracoval ako vedecký odborník v elektrotechnike, a to ho priviedlo do mesta, srdcom a dušou zostal Záhorák. V prvý deň dôchodku sa na Záhorie aj vrátil. Žije tam v malebnej dedinke a chová stádo kôz pre radosť. Moja mama pochádza zo Spiša. Celé detstvo som strávila medzi úrodným, požehnaným slnečným Záhorím a hornatým, kultúrnym Spišom, kde sa miešala nemecká vzdelanosť s poľskými vplyvmi. Trávila som v týchto miestach každé prázdniny. Spoznávala som čaro a ostrovtip ľudí zo Záhoria a kultivovanosť mešťanov Spiša. Postupne som sa však dostávala do dediniek roztrúsených medzi kopcami, na salaše a na lazy, kde som stretla zaujímavé typy.

Moje staré mamy žili čulým spoločenským životom – od detstva som počúvala príbehy a príhody. Už ako dieťa som sa zoznámila s ,bosorkou‘, bola som svedkom čarovania, zažila som vykladanie nad mŕtvym a mnohé iné veci, o ktorých píšem vo svojich knihách."

Zásah katovho meča

Od malička fascinovali Katarínu Nádaskú staré veci. "V trinástich som si doniesla z prázdnin do Bratislavy starú truhlicu súsek, do ktorej sa kedysi odkladalo obilie. Mám ju dodnes. Milujem staré veci, fotografie, knihy, nábytok, staré domy – pretože všade tam vidieť osudy človeka. Na gymnáziu som začala zbierať staré fajky a vychádzkové paličky, neskôr ľudovú keramiku a ľudový pracovný odev. Mnohé veci z mojich zbierok sú už dnes v múzeu, ale mám veci, s ktorými sa stále nedokážem rozlúčiť – a to sú najmä tie staré fajky a vychádzkové paličky. Tie zbieram stále.“

V depozitári múzea Katarína Nádaská neraz stála fascinovaná rôznymi predmetmi, napríklad mečom bratislavského kata! „Poťažkávam ho v ruke a rozmýšľam nielen nad mečom, ale i nad osudmi ľudí, ktorých hlavy sťal. Alebo krásny modranský džbán! Veci s históriou mám rada okolo seba. Aj v našom byte to vyzerá ako v starinárstve. Občas si vstúpim do svedomia a mnohé veci dávam do múzea, ale aj tak mám všade niečo porozkladané. Najmä knihy. Vypadávajú z políc a každé voľné miesto na stene zakrývajú obrazy. Mám rada insitné umenie.“

Sviatočné pôžitky

Idú sviatky, a to je aj čas pôžitkov. Ako maškrtí etnologička? „Keďže som z Bratislavy a tunajší vinohradníci a vinári vždy dorábali skvostné víno, mám rada sviatok svätého Martina, keď sa koštovalo mladé víno a bola to sezóna pečených husí a kačíc.“ Zvláštne čaro pre ňu teda má práve svätomartinská koštovka vín z Malých Karpát. K dobrému vínu v minulosti patrili chrumkavé pečené zemiačiky a v kornútoch krehké šatôčky plnené hubovou či mäsovou plnkou.

Niekoho to možno prekvapí, ale k vínu patril aj dobrý tabak. Ten sa v Bratislave pestoval najmä korenistý viržinský. "Kvalitná voňavá viržinka bola dlho vítaným darčekom pod stromček pre otcov a starých otcov. Aj ja si vo chvíľach pohody napchám voňavým tabakom jednu zo svojich fajok a vychutnávam si život,“ uzatvára Nádaská.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #výskum #zvyky #poverčivosť #mágia #bosorky