Bez športovej arbitráže by bol chaos

16.02.2015 08:00

Mníchovský súd pootvoril Pandorinu skrinka s nedozernými následkami pre svetový šport, tvrdí slovenský advokát Allan Böhm, člen disciplinárneho panelu Medzinárodnej korčuliarskej únie ISU, ktorý v roku 2009 vyniesol verdikt v prelomovej dopingovej kauze. Odhaľuje málo známy fakt: Claudia Pechsteinová pred vynesením trestu odmietla ponuku vyvrátiť podozrenie podrobením sa vyšetreniu na neutrálnej hematologickej klinike.

Päťnásobná olympijská šampiónka v rýchlokorčuľovaní sa ani po vyše piatich rokoch nezmierila s tým, že ju ISU v júli 2009 ako prvú športovkyňu vôbec potrestala za doping na základe nepriamych dôkazov – abnormalít v hematologickom profile jej biologického pasu, ktorý sa zostavuje na základe výsledkov analýz dlhodobej série testov. Keď neuspela s odvolaním na Športovom arbitrážnom tribunáli (CAS) v Lausanne a dvakrát ani na švajčiarskom najvyššom súde, podala žalobu doma, na nemeckom súde. Vrchný krajinský súd v Mníchove ju nedávno prijal. Ak rozhodnutie potvrdí aj nemecký federálny súd, môže to znamenať začiatok konca dosiaľ všeobecne rešpektovanej autonómnosti svetovej športovej jurisdikcie s konečnou na lausannskej arbitráži.

Návrat športových sporov na pôdu národných civilných súdov by mohol spôsobiť totálny chaos, myslí si renomovaný bratislavský advokát Allan Böhm, člen panelu disciplinárnej komisie ISU, ktorá v kauze Pechsteinová vyniesla prvotné rozhodnutie. Mimochodom, v osemdesiatych rokoch dvojnásobný slovenský šampión v tancoch na ľade (so sestrou Evou).

Čo vám prvé napadlo, keď ste sa dozvedeli, že mníchovský krajinský súd prijal Pechsteinovej žalobu, ktorou vymáha 4,4 milióna eur ako odškodné a nerealizovaný príjem počas dvojročného dopingového trestu?
Že dnes už je nielen v slovenskej justícii všetko možné. Ale vážne. Bolo všeobecne známe, že od 25. novembra 2009, keď Športový arbitrážny tribunál v Lausanne potvrdil rozhodnutie disciplinárnej komisie Medzinárodnej korčuliarskej únie, sa ho právnici Claudie Pechsteinovej všetkými možnými spôsobmi snažia zvrátiť. Ich pokus preniesť kauzu pred nemecké súdy spočiatku nevyšiel, krajinský súd v Mníchove žalobu odmietol pre nedostatok právomoci o veci rozhodovať. Odvolací súd však bol iného názoru a 15. januára 2015 prijal žalobu na ďalšie konanie. Inými slovami rozhodol, že nemecké súdy nie sú viazané konečnými rozhodnutiami CAS. Našťastie, pripustil proti svojmu rozhodnutiu možnosť podať mimoriadne dovolanie na nemecký federálny súd.

Keď trojčlenný panel disciplinárnej komisie ISU rozhodol, že chýrna rýchlokorčuliarka je zodpovedná za porušenie antidopingových predpisov pred majstrovstvami sveta 2009 v Hamare, jeho švajčiarska šéfka Béatrice Pfisterová pre nemecký denník Die Welt povedala, že nemá žiadne pochybnosti o správnosti verdiktu. Ani vy ste ich nemali?
Išlo o prelomovú kauzu, s akou sme sa nikdy predtým v disciplinárnych konaniach ISU nestretli. Dokonca sme nijakú podobnú, týkajúcu sa športových federácií či zväzov, nenašli ani lustráciou právoplatných rozhodnutí CAS. To znamená, že všetci členovia panelu vrátane amerického kolegu Freda Benjamina sme dlhú dobu, samozrejme, určité pochybnosti mali. Čím viac sme sa však oboznamovali s predkladanými dôkazmi, tým viac naše pochybnosti ustupovali. Najmä po tom, čo sme z vlastnej iniciatívy požiadali o nezávislý expertný posudok prof. Maxa Gassmanna z Univerzity v Zürichu.

Čiže ste si uvedomovali, že vynášate istým spôsobom historické rozhodnutie.
Áno, boli sme si toho plne vedomí. Bola to skutočne prvá kauza, v ktorej porušenie antidopingových pravidiel stálo na nepriamych dôkazoch. Takzvaný krvný doping sa už v minulosti riešil v cyklistickej federácii, ale tam bolo použitie nedovolenej metódy s úpravou krvi športovca sčasti podložené výpoveďami svedkov. V našom prípade sme však žiadny priamy dôkaz nemali. Navyše Pechsteinová bola päťnásobná olympijská víťazka a počtom získaných medailí piata najúspešnejšia zimná olympionička všetkých čias.

Podľa Pfisterovej sa komisia žiadnym prípadom tak dlho a dôsledne nezaoberala – môžete to potvrdiť?
Myslím si, že naša komisia sa každým prípadom zaoberá rovnako dôsledne. Riešenie tohto však bolo pre mňa osobne za viac ako 12 rokov pôsobenia v nej – a aj pre všetkých mojich kolegov – jednoznačne najdlhšie a najnáročnejšie.

Čo bolo rozhodujúce, že ste sa priklonili k Pechsteinovej potrestaniu?
Túto kauzu sme v Berne prerokúvali tri dni. Okrem Pechsteinovej, zástupcov nemeckého rýchlokorčuli­arskeho zväzu, zástupcov ISU a všetkých zúčastnených právnikov sme vypočuli ďalších desiatich odborníkov na krvný doping z Nemecka, Kanady, Holandska, Talianska a zo Švajčiarska. Väčšina týchto expertov jednoznačne vylúčila zvýšenie počtu retikulocytov (mladé červené krvinky pomáhajúce rýchlejšiemu prenosu kyslíka v krvi, čím sa zvyšuje činnosť svalovej práce pri dlhšom športovom výkone, hlavne vo vytrvalostných športoch) pred pretekmi oproti normálu z iného dôvodu ako z dôvodu použitia nedovoleného krvného dopingu. Stále sme však mali pochybnosti: čo keď predsa trpí nejakou neznámou chorobou a je nevinná. V tomto rozpoložení nám v posledný deň pojednávania napadlo riešenie. Oznámili sme Pechsteinovej, že prerušíme disciplinárne konanie, ak bude ochotná podrobiť sa vyšetreniu zdravotného stavu na nezávislej švajčiarskej hematologickej klinike, ktorého výsledky môžu všetky obvinenia proti nej vyvrátiť alebo, naopak, potvrdiť. A v prípade, že obvinenia budú vyvrátené, žalujúca strana, teda ISU, uhradí všetky náklady s tým spojené vrátane trov disciplinárneho konania. Zároveň sme jej povedali, že prípadné odmietnutie ponuky bude mať vplyv na naše rozhodovanie. Pechsteinová si vyžiadala 15 minút na poradu so svojím právnikom mimo pojednávacej miestnosti a po ich návrate nám jej právnik oznámil, že jeho klientka sa na žiadnom pozorovaní nezúčastní. To bol moment, keď sa všetky naše pochybnosti pri rozhodovaní definitívne rozplynuli.

Šampiónku zastupoval berlínsky advokát Simon Bergmann. Už vtedy ju bránil tvrdením, že trpí po otcovi zdedenou krvnou anomáliou (sférocytózou)?
Odôvodnení, čo mohlo u Pechsteinovej spôsobiť abnormálne zvýšenie počtu retikulocytov, sme si od jej právnika vypočuli viacero. K písomným či verbálnym odôvodneniam však nikdy nepredložil žiadny dôkaz.

Keď Nemka neuspela pred Športovým arbitrážnym tribunálom ani pred švajčiarskym najvyšším súdom, vrátila sa k aktívnej kariére. Po štarte na ZOH 2014 sa v rozpore s praxou aj so záväzkom obrátila na všeobecný súd. Podľa vás je v poriadku, že športovec sa zaväzuje podriadiť sa športovej jurisdikcii?
Stanovy či pravidlá každej medzinárodnej športovej federácie – najmä ak zastrešuje šport zaradený do programu olympijských hier – určujú, že všetky spory vnútri federácie vrátane porušenia antidopingových pravidiel sa riešia pred jej disciplinárnym orgánom s možnosťou odvolať sa na Športový arbitrážny tribunál. Práve Medzinárodný olympijský výbor v roku 1983 inicioval založenie CAS so sídlom v Lausanne. Dovtedy spory týkajúce sa športu prerokúvali všeobecné súdy v jednotlivých krajinách, čo bolo nepružné, často neprimerane zdĺhavé a niektorým sudcom chýbala aj orientácia a skúsenosť v športovom práve. A to už nespomínam rozličnosť výkladu a aplikácie športových pravidiel a nejednotnosť posudzovania rozmáhajúcich sa dopingových káuz. Presunutie rozhodovacej právomoci na špecializovaný tribunál odrážalo potrebu rýchleho, účinného a erudovaného riešenia sporov v športe s prihliadnutím na dosiahnutie jednoty, a teda aj predvídateľnosti rozhodnutí. To boli dôvody, prečo medzinárodné športové federácie prijali jurisdikciu CAS a všetky ich členské národné zväzy ju akceptujú. Inak by bol totálny chaos.

Mníchovský súd však v januárovom rozsudku spochybnil zmluvy, ktorými sa športovci podriaďujú športovému súdu, dokonca aj neutralitu CAS. Ako čítate jeho rozhodnutie a čo si o ňom myslíte?
Nemal som ešte možnosť prečítať si celé zdôvodnenie odvolacieho súdu. Nemecký kolega z komisie mi preposlal len hlavné tézy, na ktorých súd postavil rozhodnutie. Pravdupovediac som mierne zaskočený. Hlavným dôvodom pre nezáväznosť rozhodnutia CAS v dopingovej kauze pre nemecké súdy má byť porušenie kartelového práva, ktoré mníchovský súd vidí v tom, že CAS má v riešení právnych sporov v rámci krasokorčuľovania a rýchlokorčuľo­vania monopolné postavenie, a teda Pechsteinová nemala možnosť vybrať si na prerokovanie disciplinárnej veci inú súdnu inštitúciu. A preto pre ňu neplatia ustanovenia stanov ISU (mimochodom, prijatých a odsúhlasených aj nemeckým rýchlokorčuliarskym zväzom), ktoré pre všetkých jej dobrovoľných členov bez rozdielu určujú jurisdikciu CAS. To znamená, že ak sa po piatich rokoch obrátila na nemecké súdy, tie môžu dopingovú kauzu nanovo prerokovať a ak by prišli k inému záveru ako CAS, môžu zaviazať ISU zaplatiť Pechsteinovej niekoľkomiliónové odškodnenie v eurách.

Ako na verdikt zareagovala Medzinárodná korčuliarska únia?
Využila možnosť podať mimoriadne dovolanie a pokúsi sa presvedčiť nemecký federálny súd o absurdnosti mníchovského rozhodnutia.

Spájanie s protikartelovými zákonmi núka otázku: V akomže konkurenčnom prostredí pôsobí trebárs Medzinárodná korčuliarska únia či – o poschodie vyššie – Medzinárodný olympijský výbor? Okrem toho, už aj inštitúcie typicky profesionálneho športu, úplne mimo sféry olympijského hnutia, akým je dajme tomu F1, začali CAS rešpektovať ako justičnú inštitúciu poslednej inštancie…
Iný trend, ako podriadiť riešenia sporov v rámci športov a športovcov jurisdikcii CAS, je nepredstaviteľný. Rozhodnutie mníchovského súdu nespôsobilo rozpaky len v kruhoch ISU, ale vo všetkých svetových športových federáciách a v Medzinárodnom olympijskom výbore. Otvorilo Pandorinu skrinku s nedozernými následkami nielen pre federácie, zväzy a šport ako taký, ale aj z hľadiska bezprecedentného narušenia právnej istoty. Viete si predstaviť, že by rozhodnutie mníchovského súdu zostalo v platnosti? Veď následne sa spustí na všetkých súdnych inštitúciách po celom svete nepreberné množstvo konaní, ktorých účelom bude spochybnenie niekoľkoročných rozhodnutí CAS s následným uplatnením miliónových odškodných od medzinárodných športových federácií. Tá predstava je pre budúcnosť športu apokalyptická.

Pechsteinová sa raduje: „Nemeckí športovci už nie sú občanmi druhej kategórie.“ Naopak, nemecký profesor Christoph Schickhardt označil verdikt za medvediu službu pre svetový šport. Pechsteinovej advokát tvrdí, že „CAS sa bude musieť od základu reformovať“, kým šéf inštitútu športového práva na Nemeckej športovej vysokej škole v Kolíne Martin Nolte si myslí, že tento prípad športovým svetom neotrasie. Kde je pravda?
Ak by sme vedeli, kde je skutočná pravda, nazývala by sa Zem rajom. A od toho máme stále veľmi ďaleko. Pri spomínaných názoroch právnikov netreba prepadať beznádeji. Nielen na Slovensku, ale aj v Nemecku platí, že kde sú traja právnici, tam je päť právnych názorov. Zatiaľ by som nepredbiehal a počkal si na verdikt federálneho súdu. Vyslovujem presvedčenie, že napraví exces mníchovského odvolacieho súdu.

Vy osobne cítite potrebu vážnych zmien v činnosti Športového arbitrážneho dvora?
Nevidím akútnu potrebu zásadným spôsobom meniť jeho fungovanie či štatút. CAS pôsobí už viac ako 30 rokov a jeho renomé je vyššie ako mnohých národných všeobecných súdov. Skôr vidím potrebu hľadať pre pozície sudcov CAS slušných, morálnych, erudovaných a usilovných ľudí so silne vyvinutým citom pre spravodlivosť, ktorí budú nastavovať pre rozhodnutia čoraz vyššiu latku.

Nejde o pokus preniesť riešenie dopingových prípadov do kompetencie národných súdov? Dôvodom by mohla byť rozdielnosť v prístupe: Svetový antidopingový kódex je postavený na zásade priamej zodpovednosti športovca za to, čo sa nájde v jeho tele, kým na „bežných“ súdoch obvinený nie je povinný dokazovať svoju nevinu…
Príliš špekulatívna otázka, aby som mohol na ňu seriózne odpovedať. Fakt je, že ak by napríklad o dopingových kauzách rozhodovali všeobecné súdy, ich rozhodnutia by mohli viac odzrkadľovať stav úrovne a vyspelosti súdneho systému v tej-ktorej krajine, ako objektívne posúdenie prípadu, rešpektujúc zásady švajčiarskeho práva. Nezabudnime, že nad prípadnými excesmi v rozhodnutiach konkrétnych troch arbitrov CAS dohliada švajčiarsky najvyšší súd.

Dva týždne po rozhodnutí mníchovského krajinského súdu zverejnil Nemecký olympijský športový zväz stanovisko svojej komisie lekárskych znalcov, podľa ktorého všetci dospeli k záveru, že z Pechsteinovej krvných profilov a hodnôt erytrocytov nemožno vyvodiť jej dopingový dôkaz. Má podľa vás z hľadiska posúdenia prípadu výpovednú hodnotu?
Nešlo o komisiu lekárskych znalcov, ale o osobitnú komisiu, ktorá sa o. i. zaoberala stanoviskami a závermi – ak som dobre informovaný, tak výlučne nemeckých – medicínskych expertov poskytnutých v rámci tejto kauzy. Tie stanoviská však disciplinárna komisia ISU pozná od roku 2009 a rovnako ich pozná aj CAS. Inými slovami, nič nové pod slnkom.

Jedna vec sú problémy právneho charakteru, druhá problémy čoraz sofistikovanejšej praxe dopovania. Boj s dopingom sa však nemôže vrátiť do éry, keď diskvalifikoval športovcov len v prípade, že analýza ich močovej či krvnej vzorky sa skončila jasným nálezom konkrétnej zakázanej látky. Alebo môže?
Boj s dopingom asi zostane pre šport večnou výzvou. Nezabúdajme, že medicínska veda napreduje míľovými krokmi a je čoraz ťažšie hľadať možnosti, ako si zvyšovať športové výkony zakázanými prostriedkami bez veľkého rizika ich odhalenia. Našťastie pre všetkých čestných športovcov.

Allan Böhm (53)

  • V mladosti úspešný krasokorčuliar, so sestrou Evou seniorskí majstri Slovenska 1982 a 1983 v tanečných pároch.
  • Medzinárodný krasokorčuliarsky rozhodca od roku 1993, rozhodoval na viacerých MS, ME a tiež na ZOH 2010 vo Vancouveri.
  • Člen disciplinárnej (pôvodne odvolacej) komisie Medzinárodnej korčuliarskej únie (ISU) od roku 2002 doposiaľ.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#doping #športová arbitráž
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku