Foto: SITA/AP
Biologické pasy sú pasca. Ako šikovná rybárska návnada na ostražité dravce s obľubou sa zdržujúce pri dne, kde hrozí najmenšie nebezpečenstvo ulovenia. Chytajú sa do nej aj dlhodobo podozrievaní, ale donedávna nepolapiteľní suveréni. Rusom pochovali jednu celú generáciu „zázračných“ chodcov a chodkýň. Navyše viacero elitných atlétok a nemalú časť biatlonovej špičky. Prípady ďalších hviezd, a nielen ruských, čakajú na dokončenie vyšetrovania, alebo už len na to, aby športoví šéfovia nabrali odvahu ich zverejniť a vyriecť ortieľ.
Keď bolo všetko povolené
Doping sa dostal do (anglického) slovníka až v roku 1889 – s vysvetlením, že ide o špeciálny mix opiátov a narkotík. Prvé odborne zdokumentované dopovanie je však staršie, má presne pol druha storočia. Dopingové kontroly sú v porovnaní s ním, naopak, mladý inštitút: nemajú ešte ani päťdesiat rokov…
Stále vychádzajúci lekársky časopis British Medical Journal v roku 1865 zaznamenal, že počas plaveckých vytrvalostných pretekov v amsterdamských kanáloch Royal Swimm (založili ich v roku 1841 a dodnes existujú) sa niektorí z účastníkov potužovali nápojmi obsahujúcimi kodeín a strychnín.
Americký pionier diaľkovej chôdze Edward Payson Weston prepletajúc nohami žuval sušené listy kokainovníka, ktorého výťažok atlantský lekárnik John Stith Pemberton neskôr využil v receptúre kokakoly. Nevedno, či už v roku 1861, keď sa v dôsledku prehratej stávky náhlil z Bostonu do Washingtonu, aby stihol inauguráciu prezidenta Abrahama Lincolna (bezmála 500 míľ prešiel za 10 dní a 10 hodín), ale určite v marci 1876, keď v Royal Agricultural Hall v Londýne za 24 hodín prepochodoval 115 míľ.
Foto: wordpress.com
Cyklisti sa vo viktoriánskej ére na populárnej šesťdňovej súťaži povzbudzovali vraj podľa toho, odkiaľ pochádzali: Francúzi pili kofeínové nápoje, Belgičania cukrovo-éterické, ostatní alkoholické či nitroglycerínové…
Vtedy nič z toho nebolo zakázané. A ešte ani dlho potom. Medzinárodný olympijský výbor aj svetová atletická federácia síce v roku 1928 vyhlásili zákaz dopingu, ale zostali pri proklamácii – jeho dodržiavanie nikto nekontroloval.
Najskôr Zbohom, potom Dobré ráno
Aby sa veci pohli, musel zazvoniť umieračik: v horúci úvodný deň rímskej olympiády 1960 ku koncu tímovej cestnej súťaže na rozpálenom asfalte Viale Colombo odpadol a o pár hodín neskôr v nemocnici San Eugenio skonal dánsky cyklista Knud Jensen. Celý pitevný protokol dodnes nikto nepublikoval, oficiálna správa znela, že išlo o úpal, ale to bolo len zbožné želanie tých, čo niesli vinu, kam až honba zašla. Médiá písali o škandále a taliansky lekár Alvaro Marchiori, jeden z tých, čo boli pri pitve, po rokoch potvrdil, že právom: „Bolo to prvý raz, čo naša inštitúcia posudzovala dopingový prípad. Pamätám si, že sme našli stopy viacerých látok vrátane amfetamínov.“
Oficiálne však nešlo o dopingový prípad, lebo Medzinárodná cyklistická únia vydala zákaz povzbudzujúcich látok až po takmer piatich rokoch, s platnosťou od 1. júna 1965. Sarkasticky povedané, prvou obeťou ilegálneho dopovania sa stal až Brit Tom Simpson, ktorý zomrel po kolapse v stúpaní na Mont Ventoux v 13. etape Tour de France 1967 – v dôsledku amfetamínovo-alkoholického kokteilu v kombinácii s horúčavou a extrémnou námahou v takmer dvojtisícovej nadmorskej výške.
Vtedy už mal starý kontinent Európskou radou schválenú prvú definíciu dopingu, Medzinárodný olympijský výbor lekársku komisiu aj zoznam zakázaných látok, Francúzsko dokonca Senátom odobrený zákon umožňujúci poslať športovcov za doping do väzenia.
Analýzy prvých močových vzoriek odobratých na olympijských hrách 1968 však dokázali odhaliť iba stimulanciá a skončili sa fiaskom. Na zimných hrách v Grenobli neusvedčili nikoho a na letných v Ciudad de México len švédskeho moderného päťbojára Hansa-Gunnara Liljenwalla. Odňali mu tímový bronz, lebo mu zistili alkohol – 0,81 promile. „Áno, pred streľbou som bol nervózny, tak som vypil dve pivá,“ smial sa.
Testosterón testoval kôň
Umelé znižovanie svalového stresu samozrejme nehodno bagatelizovať, ale vtedy už začínala prevládať dopingová móda oveľa vážnejšieho, anabolického typu. Pioniermi v zneužívaní steroidov boli koncom štyridsiatych rokov americkí kulturisti, ale ešte pred nimi ich účinky vyskúšali turfoví tréneri na dostihovom koňovi. Zatracovaný 18-ročný valach Holloway po testosterónovej kúre „zázračne“ zosilnel a zrýchlil sa tak, že zlepšil americký klusácky rekord.
Prví športovci po podobnej kúre súťažili asi už na helsinskej olympiáde 1952, a určite v Melbourne 1956. Lekár amerických vzpieračov John Ziegler počas majstrovstiev sveta 1954 vo Viedni opil sovietskeho kolegu a vymámil z neho, že siláci v zbornej užívajú testosterón. Aj to, že niektorým sa zväčšila prostata a musia ich cievkovať, aby mohli močiť. Nijaký škandál však nenarobil – potichu prax preniesol do prípravy americkej reprezentácie a aj vďaka spolupráci s ním sa na zámorskom farmakologickom trhu čoskoro objavilo prvé syntetické anabolikum so zníženými vedľajšími účinkami. Obhajoval sa tvrdením: „Keď sú anabolické steroidy dobré pre ľudí so zdravotnými problémami, prečo by nemali byť dobré pre zdravých, ktorí chcú byť silnejší?“
Zmeny? Až keď budem v hrobe
Taká vtedy vládla doba. „Poďme zavrhnúť prax dopingu,“ vyzval Medzinárodný olympijský výbor vo februári 1956 športu fandiaci pápež Pius XII. Olympizmus však mal na čele „pápeža amaterizmu“ Američana Averyho Brundagea, ktorého jedinou agendou bolo vŕšenie sa na každom, čo za výkon dostal čo len dolár.
Keď belgický princ Alexandre de Mérode navrhol, aby na pôde lekárskej komisie MOV, ktorú viedol, vznikla antidopingová inštitúcia pre celý šport, Brundage hodil rukou: Doping mimo hier nech si riešia športové federácie.
Foto: SITA/AP
Mimochodom, Olga Connollyová, pod menom Fikotová v československom drese olympijská šampiónka 1956 v hode diskom, a v americkom účastníčka ďalších štyroch OH, v memoároch Kruhy osudu spomína, že Brundage podobne zareagoval, keď ho na prijatí v Chicagu vyzvala, aby inicioval konferenciu olympionikov o idealistickom a praktickom amaterizme, o tom, kto a prečo otvára dvere pre anaboliká a, naopak, dvere priviera pred ľuďmi, ktorí sa bránia pokrytectvu: „Na okamih zavrel oči a potom, akosi v rozpore so svojou oddanosťou olympijskému hnutiu, odvetil, že na zvolanie konferencie nemá čas, a čo sa týka zmien, tie nech urobia, keď bude v hrobe.“ V roku mexických OH 1968 renomovaný časopis Sports Illustrated písal o anabolikách už ako o „raňajkách šampiónov“. Tom Waddell, povolaním lekár, ktorý v desaťboji skončil šiesty, tvrdil, že v americkom predolympijskom kempe v Sierre Nevade sa až tretina atlétov kŕmila bielymi metandrostenolovými tabletkami s názvom Dianabol a prezývkou „čarovný vitamín“. Každá z tria veľmocí dojemne verila svojej značke: Američania Dianabolu, Sovieti Nerobolu alebo Retabolilu a východní Nemci Turinabolu, výrobku farmaceutickej fabriky Jenapharm.
Hra na schovávačku
Dopingom sa športovci pôvodne skôr chválili, ako ho zatajovali. Ale len do istého času. Hra na schovávačku sa začala, keď londýnsky profesor Arnold Beckett v roku 1965 nastavil testovacie metódy na amfetamíny, a jej druhé kolo – keď v spolupráci s kolínskym profesorom Manfredom Donikem sa im v roku 1974 to isté podarilo v prípade anabolík. Na montrealskej olympiáde 1976 na ne analyzovali iba 275 vzoriek, ale až osem z nich bolo pozitívnych – tri ďalšie z ostatných takmer 1 800 testov. S jednou výnimkou samí vzpierači, aj dvaja šampióni: Poliak Kaczmarek a Bulhar Christov.
Anaboliká treba včas pred hrami vysadiť, pochopili hriešnici. Donike však postupne testy zdokonalil aj vďaka hmotnostnej spektrometrii a plynovej chromatografii, takže „včas“ sa stávalo čoraz relatívnejším pojmom. A súbežne pracoval na zostavení endogénneho steroidného profilu.
Po trištvrteročnej sofistikovanej analýze vzoriek z olympiády 1988 odhadol, že päť percent z mužských športovcov štartujúcich v Soule užívalo v príprave v období pol roka pred hrami anabolické steroidy. Čiže vyše päťdesiat – klasický test zistil anaboliká alebo „maskovacie“ (vyplavovacie) diuretiká iba deviatim.
Vinné telo, duša nevinná?
Bol však medzi nimi kanadský šprintér Ben Johnson, ktorého príbeh sa dodnes označuje za dopingový škandál 20. storočia, a to pre boj s dopingom znamenalo azda ešte viac, ako smrť Jensena v Ríme 1960. Pravda, uznanie Johnsonovho nálezu stanozololu sa nepresadzovalo ľahko, lebo ako šéf kanadskej výpravy ho obhajoval vtedajší viceprezident MOV Richard Pound. Okrem iného aj výrokom: Benovo telo je možno vinné, ale jeho duša je nevinná.
Foto: wordpress.com
„Musel som na vyvrátenie tvrdení o sabotáži so vzorkou ako argument použiť aj nepriamy dôkaz, jeho steroidný profil,“ priznal Donike. „Taký vysoký funkcionár už nikdy nesmie byť na poste šéfa národnej výpravy,“ vmietol do tváre vtedajšiemu prezidentovi MOV Juanovi Antoniovi Samaranchovi.
Johnson sa napokon priznal, že dopoval osem rokov a nachytali ho ešte dvakrát. A Pound? O jedenásť rokov sa postavil na čelo novovzniknutej Svetovej antidopingovej agentúry (WADA). Ešte predtým však vyhlásil: „Doping je organizovaný podvod. Tí, čo sa v ňom pohybujú, poznajú pravidlá, ale v 99 percentách prípadov ich h… zaujímajú.“
Röntgen parametrov tela
„Steroidný profil, pôvodne Donikeho vízia, je dnes v dokonalejšej podobe bytostnou súčasťou športovcovho biologického pasu. Jedným z troch, dopĺňajú ho iné dva profily: hematologický a endokrinologický,“ vysvetľuje Miroslav Motyčík, riaditeľ Antidopingovej agentúry SR od jej vzniku v januári 2009 až do lanského decembra, predtým (1992–2008) generálny sekretár Antidopingového výboru SR. „Zavedenie pasu pred piatimi rokmi znamenalo významný krok ku komplexnosti a hodnovernosti kontrol. Aj v záujme predchádzania omylu. Monitoruje sa zhruba desať látok krvného obrazu, po sedem parametrov steroidného a endokrinologického modulu, zohľadňujú sa maximálne aj minimálne hodnoty, krivky u športovca aj v populácii… Som presvedčený, že biologické pasy sú správna cesta, lebo umožňujú odborníkom posúdiť aj zložitú súvzťažnosť látok.“
Boj s dopingom je ako každý boj so zlom – vinník má vždy náskok. Biologické pasy sú čosi ako DNA. Röntgen parametrov tela. Ich súhrn za iks rokov na základe všetkých dostupných analýz krvných a močových vzoriek odobratých počas súťažných aj mimosúťažných kontrol, označovaných aj ako prepadové. Malý, ale nezanedbateľný tromf pre posudzovateľov viny.
„Experti môžu porovnať jednotlivé parametre aktuálnej vzorky s maximálnymi, respektíve minimálnymi hodnotami športovcových parametrov vo všetkých jeho predošlých vzorkách,“ dopĺňa náš antidopingový odborník. „Softvér Athlete Passport Management Unit, ktorý ich vyjadruje v krivkách, dokonca sám upozorní na odchýlky. Anomália znamená, že športovec buď dopoval, alebo uňho vznikol chorobný stav.“ Skrátka, zakázaná látka sa nehľadá priamo, ale prostredníctvom jej prejavov.
„Od tohto roku sa popri svetových začínajú zakladať aj národné registre biologických pasov športovcov, čo je úloha pre národné antidopingové agentúry,“ pripomína Motyčík. Odhaduje, že vo svetovej evidencii je momentálne asi 15 elitných slovenských športovcov a v národnej bude na začiatok zhruba desať.
Pasy spásy, pasy pasce
Svetová antidopingová agentúra (WADA) prvý raz spomenula zbieranie údajov ako jedno z možných východísk v roku 2002. Keď o päť rokov s cyklistickou úniou uvádzala pilotný projekt, hovorila o pasoch ako o pasoch spásy. Ako pre koho. Pasy môžu byť aj pasce.
Rusi o tom vedia viac, ako ktokoľvek iný. Neboli zvyknutí na správy o dopingových hriechoch svojich športovcov. Za existencie ZSSR mali na olympijských hrách jediný prípad, aj ten hodný prepáčenia: ich legendárna lyžiarka Galina Kulakovová, štvornásobná šampiónka, si v Innsbrucku 1976 dala pred behom na 5 km do nosa kvapky a zistili jej efedrín (mimochodom, československému hokejovému kapitánovi Františkovi Pospíšilovi tamtiež kodeín).
Nepochybne aj preto, že zaradení do niekdajšieho sovietskeho systému dopovania dostávali presné inštrukcie, kedy „lieky“ vysadiť a navyše ich pred vrcholnými podujatiami doma testovali. Moskovské laboratórium začalo rešpektovať zákaz interných predsúťažných kontrol bez nahlasovania výsledkov ich analýz, vydaný Medzinárodným olympijským výborom vo februári 1988 ako jedno z posledných.
Do rozpadu ZSSR jeden sovietsky prípad – po ňom jedenásť ruských. A ďalších 21 v exsovietskych republikách! A to hovoríme len o dopingu pod piatimi kruhmi…
Séria ruských podvodov
Škandály, ktoré sa v Rusku jeden za druhým prevaľujú v rokoch s dvojkou na začiatku, sú obrie aj na to, aká je to veľká krajina. Veslárska zborná sa na svetový šampionát 2007 pripravovala vo švajčiarskom Luzerne. Pred odchodom ktorýsi z jej členov hodil do hotelového kontajneru na bioodpad igelitku s množstvom infúznych vreciek a striekačiek so zvyškami krvi. A ktosi z domácich ju vylovil a vyvalil oči. Skončila na sekretariáte svetovej veslárskej federácie sídliacej v tomto meste a pred majstrovstvami sa celá ruská výprava musela podrobiť krvným testom. V laboratóriu porovnaním hravo zistili, s koho krvou sa na sústredení manipulovalo. Bodku za prípadom dala Svetová veslárska federácia v podobe deviatich dvojročných trestov. V Pekingu ani v Londýne ruskí veslári nesiahli na medailu.
Ruské hviezdy uviedli do obehu aj dve mutácie erytropoetínu. Prvú v podobe darbepoetínu na ZOH 2002 v Salt Lake City bežkyne na lyžiach Larisa Lazutinová a Oľga Danilovová (s nimi aj Španielsko reprezentujúci Nemec Johann Mühlegg), druhú pod značkou Cera, čo je liek na anémiu spojenú s ochorením obličiek, v decembri 2008 biatlonové trio Jekaterina Jurievová, Aľbina Achatovová a Dmitrij Jarošenko. Svetová šampiónka Jurievová sa po dvojročnom treste vrátila, no len po druhú hanbu: biologický pas ju usvedčil, že podvádzala aj v decembri 2013 – okrem nej aj európsky exšampión Loginov a Starychová. Miliardárovi Michailovi Prochorovovi, ktorý vlastní o. i. klub americkej NBA Brooklyn Nets, ruské médiá na konci jeho šesťročnej éry vo funkcii predsedu biatlonového zväzu (2008–2014) zrátali, že počas nej za doping dištancovali 15 reprezentantov, zhruba dvakrát toľko, čo biatlonová zborná získala medailí na dvoch posledných olympiádach vrátane jednej na vlastnej pôde.
Atletická dopingová spúšť
V porovnaní s oligarchom je Valentin Balachničov majetkovo chudobný príbuzný, ale ruská atletika, ktorej šéfuje, v počte dopingových vinníkov tromfla ruský biatlon o pár konských dĺžok – na ich presné zrátanie už rezignovala.
Tesne pred pekinskou olympiádou 2008 musel Balachničov zrušiť nomináciu piatich elitných atlétok – boli medzi nimi aj v tom čase svetové jednotky Jelena Sobolevová (800 a 1 500 m), Darja Piščaľnikovová (disk) a svetová kladivárska exrekordérka Guľfija Chanafejovová. Spolu s dvoma ďalšími ich usvedčili z opakovaného podvodu: na mimosúťažných kontrolách, ktoré v Rusku na podnet Medzinárodnej atletickej asociácie zabezpečovala švédska firma IDTM, odovzdávali cudzí moč skrývaný vo vagíne. Odhalilo ich porovnanie DNA týchto vzoriek a vzoriek z kontrol na mítingoch v západnej Európe. Medzi hriešničkami figurovala aj bežkyňa Oľga Jegorovová, ktorej vo francúzskom laboratóriu už v júli 2001 zistili v moči erytropoetín, ale nevzali jej aj krv, čo vyžadovali predpisy IAAF, takže ju nemohli potrestať a o mesiac sa stala majsterkou sveta na 5 000 m.
Desiatky „nových“ dopujúcich Rusov v posledných dvoch-troch rokoch demaskovali opakované analýzy ich starých vzoriek (najnovšie sa musia uschovávať až 10 rokov), čo je prípad bronzovej sedembojárky z londýnskej olympiády Taťjany Černovovej a jej vzorky z berlínskych MS 2009, ale najmä biologické pasy. Softvér WADA usvedčil napríklad Liliju Šobuchovovú, víťazku lukratívnych maratónov, ktorá trikrát vyhrala v Chicagu, raz v Londýne a drží druhý najlepší svetový výkon histórie – bude musieť vrátiť minimálne 723-tisíc eur, ktoré zarobila na prémiách. (Podľa ruskej bežkyne Julije Stepanovovej, ktorá vlani aj s manželom, bývalým dopingovým komisárom, emigrovala do Nemecka a vystúpila v relácii televíznej stanice ARD, však vraj 450-tisíc eur zaplatila ruskému zväzu za ututlanie prípadu, a keď sa to nepodarilo, 300-tisíc jej poslal späť – pravdaže, zväz to poprel…)
Modla Čogin: tréner hriešnik
Nedávno sa prevalilo, že na pas doplatila aj olympijská šampiónka na 3 000 m prekážok Julija Zaripovová. O hematologických abnormalitách vo vzorkách z dvoch období v rokoch 2011 a 2012 vie už od predminulého leta. Chystala sa, že na šampionáte v Moskve obháji titul majsterky sveta, ale ruský zväz ju musel vyškrtnúť z nominácie. Podobne ako pár ďalších podozrivých hviezd. To bola podmienka, ktorú dal Balachničovovi prezident Medzinárodnej atletickej asociácie Lamine Diack – inak vznikne škandál, pohrozil. A o ten v predvečer majstrovstiev nemal záujem ani jeden z nich. Vyšetrovanie v kauzách nepriamych dôkazov nejaký čas trvá, ale pol druha roka sa predsa len zdá veľa…
Medzi akože zranenými a neštartujúcimi na šampionáte 2013 bolo aj pár chodcov zo skupiny trénera Viktora Čogina v Saransku. Mordvianske chodecké centrum označovali za výstavný klenot ruskej atletiky – dnes je v troskách, lebo bezmála všetky jeho hviezdy, vrátane tých, ktoré na posledných dvoch olympiádach získali po dve zlaté, majú dištanc alebo pozastavenú činnosť. Ak nikde inde, tak v Saransku určite sa systematicky dopovalo. Na čiernej listine je okolo 25 Čoginových zverencov. „Čogin dostal absolútne voľnú kartu. Ako zlatonosný monopolista,“ skonštatoval ruský denník Sport-Ekspress. Veď sa tak aj správa: na štart decembrových halových pretekov v Saransku poslal aj tých, ktorí majú dištanc. Už všetci ho majú, len on, nositeľ mnohých vyznamenaní, nie…
V ruskej atletike v dôsledku škandálov už padol šéftréner a dnes sa chystá odstúpiť aj jej šéf Balachničov. Kedy a či padne aj Čogin, nevedno. Kým sa v Rusku nezmení myslenie ľudí, zásadný obrat nenastane. „V mojich očiach je to veľký tréner,“ vyhlásil pred nástupom do funkcie nový šéftréner, bývalý skvelý strednotratiar Jurij Borzakovskij.
Potrestanie sa stáva neodvratným
„Čoskoro sa dozvieme o oveľa väčšom počte vinníkov,“ prognózuje riaditeľ vedeckého centra Povolžskej štátnej akadémie telesnej kultúry a športu Iľdus Achmetov, a nemyslí to vôbec len v ruskom kontexte. Pochvaľuje si, že „biologické pasy začali prinášať svoje plody“, ale do pozornosti dáva najmä „revolučnú metodiku“, ktorú na odhaľovanie dopingových podvodov v rámci grantu WADA testuje britský vedec Yannis Pitsiladis. „Nádejam sa, že táto situácia povedie k tomu, že sa objaví nové pokolenie športovcov, ktoré bude čisté od chémie. Ak sa, pravda, neobjavia nové, pre antidopingové laboratóriá ešte neznáme preparáty. Treba meniť myslenie športovcov aj trénerov. Odhaľovanie užitia dopingu sa dostalo na takú úroveň, že potrestanie sa stáva prakticky neodvratným,“ povedal v rozhovore pre ruský Biznes Online.
Slovenský antidopingový expert Miroslav Motyčík je v dôsledku mnohoročných skúseností opatrnejší, ale v zásade posiela dopingovým notorikom rovnaký odkaz: „Zdokonaľujú sa športové výkony a hľadajú sa nové a nové látky. Dokazovanie síce relatívne zaostáva, ale doba od nasadenia zakázaných látok po ich detekciu sa neustále skracuje. Okrem toho užitie akejkoľvek látky zanecháva v tele stopu, ktorá je alebo bude preukazná. Nestojí to za to.“