Každé mesto potrebuje svoju Kliniku

Keď sa povie „klinika“, vybavia sa nám spravidla biele doktorské plášte, napätie v čakárňach, pach dezinfekcie a strhané výrazy v tvárach pacientov.

18.02.2015 07:00
klinika, demonštrácia, huslistka, husle, fontána Foto:
Fotografia z demonštrácie s plagátom "Každé mesto potrebuje svoju kliniku".

V českom kontexte sa však slovo „klinika“ stalo sprisahaneckým heslom pre novú kultúrnu a sociálnu alternatívu. Experiment „klinika“ sa stal úspešným pokusom o nové definovanie prístupu k životu v meste ako v spoločne zdieľanom a priateľskom verejnom priestore.

Všetko sa to začalo celkom nenápadnou akciou pripomínajúcou dobrovoľnú brigádu, na ktorej sa nezištne dohodla skupinka zopár nadšencov. Chlapci a dievčatá okolo dvadsiatky a niekoľko ich starších kamarátov, ktorí už mali so squattingom a kultúrno-sociálnymi experimentmi skúsenosti. Na prelome vlaňajšieho novembra a decembra si objednali a zaplatili kontajner na odvoz odpadu, nakúpili rukavice a hygienické prostriedky a začali upratovať a čistiť chátrajúcu budovu bývalej pľúcnej kliniky na Jeseniovej ulici v pražskom Žižkove.

Než vyzbierali svinstvo a použité ihly po narkomanoch, ktorí si chodili do chátrajúcej budovy „šľahnúť“, bolo po víkende. Stálo to veľa úsilia, ale bol to len začiatok, taká predohra k opere. Faktom však je, že už za prvé dva dni si vyslúžili rešpekt a sympatie miestnej susedskej komunity, ktorá ocenila, že niekto prišiel s pozitívnym nápadom. Prvé babičky začali nosiť horúci čaj a bábovky. Len tak, na znamenie podpory. Porozprávať sa, povzbudiť, alebo spoločne si zanadávať, ako je možné, že budova vo vlastníctve štátu už päť rokov chátra.

Úspešný ústretový začiatok bol nesmierne dôležitý. Pre miestnych ľudí nešlo prioritne o chuligánov, anarchistov, rastamanov a feťákov, ale o pozitívne naladených mladých ľudí, s ktorými sa dá normálne baviť a ktorí chcú niečo meniť k lepšiemu.

Klinika žije!

A potom sa to všetko začalo. Teda po tom, čo dobrovoľníci, ktorých naraz bolo čím ďalej, tým viac, interiéry čiastočne vymaľovali, zútulnili, občas i mierne vykúrili, aby tam nebol mráz, sformulovali a rozšírili základné princípy, na ktorých by „klinika“ mala fungovať a začali organizovať program.

Zrazu bolo v budove i v parku, ktorý s ňou susedí, živo a veselo. Slovo „klinika“ sa šírilo ako sprisahanecké heslo po pražských kluboch, kaviarňach, čajovniach, krčmách a baroch. A veľa ľudí sa nadchlo, aj keď sa, samozrejme ako vždy, začali ozývať hlasy, že „to nemá cenu“, pretože „aj tak prídu policajti a budú z toho len problémy“. Lenže nadšenci pribúdali rýchlo, na cynickú, ospalú a nedôverčivú Prahu až neuveriteľne rýchlo. Svieža a lákavá na novom nápade bola jeho otvorenosť. Po prvý raz po dlhom čase nešlo o záujmovú skupinku názorovo vyhranených ľudí, ktorí len protestujú alebo sa vymedzujú proti niekomu, kto má odlišné názory. Solidarita „kliniky“ na rozdiel od toho sľubovala toleranciu a možnosť participácie pre všetkých záujemcov. Preto ju toľko ľudí z najrôznejších vrstiev, skupín a generácií vzalo za svoju.

V oživenej a náhle pestrofarebnej budove sa začali usporadúvať koncerty, výstavy, prednášky, premietanie filmov, performancie a autorské čítania. Atmosféra bola neopakovateľná, priateľská a súdržná, čo ešte umocňovala všadeprítomná predtucha, že skôr alebo neskôr príde polícia a bude po všetkom. Nikto však nemal strach, pretože odvahu si ľudia dodávali navzájom.

V programovom vyhlásení Autonómneho kultúrneho a sociálneho centra Klinika sa písalo: „Naším cieľom je rozbehnúť záhradu, jedáleň pre sociálne slabých, knižnicu, prednáškovú sálu a priestor pre občianske iniciatívy v dome, ktorý je síce majetkom štátu, ale nikto ho dlhodobo nevyužíva.“ Na kliniku sa začali trúsiť ľudia z ostatných pražských štvrtí i cezpoľní. Každým dňom silnela eufória, že sa všetko darí a polícia predsa nemôže zasiahnuť, veď nežijeme v totalitnom štáte. Premietanie animovaných Večerníčkov na vonkajšiu stenu budovy privábilo rodiny s deťmi, okrem počúvania a tancovania sa debatovalo o tom, koľko je v meste prázdnych a chátrajúcich domov, s ktorými sa špekuluje, a koľko ľudí, ktorí sa nemajú kde stretávať, prípadne ani kde bývať.

Eufória trvala desať dní. Až do 9. decembra. Potom sa stalo, čo sa stať muselo. Byrokracia zvíťazila nad zdravým rozumom. V kritickej chvíli, keď bolo v budove len niekoľko ľudí, pretože ostatní odišli ohriať sa alebo odpočívať, do školy alebo do práce, zasiahla polícia a budovu vypratala.

Lenže tým sa boj o Kliniku našťastie neskončil.

Rovnosť, voľnosť, bratstvo?

„Klinika je pre nás cieľ a prostriedok zároveň. Nejde tu o jeden barak, ale o vytvorenie sociálneho hnutia, ktoré bude ovplyvňovať podobu nášho mesta,“ hovorí jedna z vedúcich postáv tímu okolo Kliniky Arnošt Novák z pražskej Fakulty humanitných štúdií UK. Hnutie sa podľa neho snaží vymaniť z diktátu trhovej kapitalistickej logiky a bude vytvárať priestory nielen imaginatívne, ale i fyzické pre iné než trhové vzťahy. Malo by rozvíjať solidaritu, vzájomnú pomoc a zdieľanie.

„V posledných piatich rokoch tu akékoľvek podobné aktivity hneď v zárodku potlačila polícia. Každý verejne prezentovaný politický squat okamžite vypratala. Ľudia skončili zbití, pred súdom, na priestupkových konaniach. Takže sme v prípade Kliniky zvolili celkom zámerne inú stratégiu,“ vysvetľuje Arnošt Novák. Touto stratégiou bola ústretovosť voči rokovaniu s úradmi a snaha ponúknuť pozitívnu alternatívu.

So zástupcami Kliniky sa postupne stretli komunálni politici, minister vnútra a nedávno i minister financií Andrej Babiš. Ohlas na pokus o vytvorenie nenásilnej a pozitívnej alternatívy zo strany širokej verejnosti bol ohromný a nebývalý. Podporu projektu vyjadrili desiatky inštitúcií a stovky ľudí z celej republiky, od zamestnancov Národného ústavu duševného zdravia cez občianske združenie Žít Brno a organizáciu pre pomoc utečencom až po filozofa Václava Bělohradského, spisovateľov, hercov, hudobníkov a pedagógov (napríklad až z Oxfordskej univerzity), reperov, kňazov, výtvarníkov, sociológov a športovcov.

Lenže iniciatíva, ktorá toľko ľudí nadchla, si ihneď našla aj odporcov. Tých najviac podráždil príklon komunity okolo Kliniky k myšlienkam voľnosti, rovnosti a bratstva, ako aj skutočnosť, že porušili precedens „súkromného vlastníctva“ a protizákonne obsadili cudzí pozemok a nehnuteľnosť. A to napriek tomu, že vlastníkom budovy je Úrad pre zastupovanie štátu vo veciach majetkových, ktorý svoju správcovskú povinnosť niekoľko rokov nevykonával a nechal objekt schátrať. Mimochodom, najskôr preto, že na lukratívny pozemok si brúsia zuby developeri, ktorí chcú schátraný dom zbúrať a postaviť na jeho mieste luxusné kancelárie a byty.

Demonštrácia a masaker

Od 9. decembra je budova Kliniky prázdna, zadebnená a stráži ju súkromná bezpečnostná agentúra. Boj o ňu sa však neskončil. Už po dvoch týždňoch od vypratania sa uskutočnila prvá veľká demonštrácia na podporu autonómneho centra, kam prišlo viac než tisíc ľudí. Pouliční bubeníci, crazy tanečnice, soundsystémy a pestrá zmeska ľudí vrátane rodín s deťmi i s kočíkmi, opäť oná neopísateľná atmosféra spolupatričnosti a porozumenia. Dav sa stretol na Námestí Jiřího z Poděbrad, ktoré takmer zaplnil, a vydal sa na pochod žižkovskými ulicami smerom k zadebnenej budove Klinky na Jeseniovej.

„Mám už šesťdesiatpäť a bývam na Žižkove 30 rokov, ale toto som ešte nezažila,“ zverila sa pani Marie Korejsová, ktorá sa na demonštráciu vydala s kamarátkou. „Boli sme v tej budove trikrát, dali nám zadarmo čaj a rozprávali sa s nami. Tí mladí ľudia sú úplne skvelí,“ povedala s tým, že jej láskavá atmosféra a vtipné transparenty pripomínajú euforické dni v novembri 1989. „Inak už sa ľudí bojím, ale tu som získala nádej, že ten svet ešte nejde úplne pod fialky,“ uzavrela s typickým žižkovským humorom.

„Som tu s celou rodinou, je to paráda. Chcel by som, aby moje deti žili v meste, kde sa spolu ľudia bavia, nie kde sa pred sebou schovávajú,“ hovorí Karel Houser, ktorý býva na susedných Vinohradoch, a dodáva: „To už sa dnes nikde nevidí, aby sa zišli pankáči, anarchisti, Rómovia, skejťáci a rodinky s deťmi. Je vidno, že Praha sa zbláznila, schovala sa do seba a potrebuje Kliniku, aby ju vyliečila!“

Veselá demonštrácia na podporu Kliniky v predvianočnom čase mala však neveselý koniec. Potom, keď ľudia došli na Jeseniovu ulicu, obsadili niekoľkí zadebnenú budovu symbolicky na pár minút znova. Väčšina už bola na ceste domov, alebo sa zohrievala v priľahlých kaviarňach a baroch, keď sa proti postávajúcim hlúčikom rozbehli policajní „robocopovia“ v plnej zbroji a začali všetkých bez rozdielu mlátiť. Niekoľko demonštrantov skončilo v nemocnici.

Policajný zásah, ktorý demonštranti i novinári označili za neprimerane brutálny, vrátil všetkých veľmi rýchlo späť do reality. Zároveň však paradoxne vlial ľuďom okolo Kliniky do žíl novú energiu. „Je to absurdné, hnusné, nezmyselné, ale my sa nebojíme. Boj o Kliniku sa nekončí,“ zhodli sa v jednej zo žižkovských krčiem zbití rojkovia, ktorí neprestávali veriť, že „vojna o Kliniku a zmysel toho, čo robíme“ nie je prehraná.

Budova pľúcnej kliniky strašila na Žižkove päť... Foto: 451.CZ
plúcna klinika, nemocnica, Budova pľúcnej kliniky strašila na Žižkove päť rokov prázdna.

Nádej ako vírus

Súčasná situácia je taká, že idea Kliniky nielen stále žije, ale šíri sa zo Žižkova do mnohých ďalších štvrtí a miest ako veselý a šibalský vírus. Zatiaľ bola vrcholom hnutia, ktorému dal boj o Kliniku vzniknúť, akcia Deň pre Kliniku, ktorá sa uskutočnila koncom januára. Na Žižkove sa opäť demonštrovalo, znova prešiel mestom spievajúci a tancujúci sprievod, ľudia ho z otvorených okien pozdravovali a vodiči vyjadrovali svoje sympatie trúbením.

Po ukončení pochodu – tentoraz nekrvavom a bezkonfliktnom – sa jeho účastníci rozišli do klubov, krčmičiek a literárnych kaviarní na ďalších sedemnástich miestach v Prahe, kde sa konali koncerty, prednášky, divadelné predstavenia, básnické čítačky a ďalšie kultúrne akcie v duchu pôvodnej myšlienky. Klinika inšpirovala i mnoho ľudí v ďalších najmenej desiatich českých mestách, akcie na jej podporu sa konali i v Žiline a v Košiciach. V rámci Dňa pre Kliniku navyše aktivisti po celej krajine transparentmi vyznačili značné množstvo zbytočne chátrajúcich neobývaných domov, ktoré sa stali obeťou špekulácií ich vlastníkov alebo chaosu a neporiadku správcu, ktorým je väčšinou štát.

Opustená budova bývalej pľúcnej kliniky na pražskom Žižkove sa stala výrazným impulzom k zmene vzťahu k priestoru a ľuďom okolo nás, pohľadu na to, čo v skutočnosti možno zmeniť k lepšiemu, i keď to tak nevyzerá.

Hnutie, ktoré získava na sympatiách v stále širších spoločenských kruhoch, je novou pozitívnou silou v českej spoločnosti, chorej na ľahostajnosť, konzumerizmus a nenávisť k odlišnému. Kiež sa mu podarí vyliečiť aspoň tie najhoršie neduhy a neurózy, nedôveru k ostatným, osamotenosť a smútok. Nikomu to neublíži a tak trochu to môže zdvihnúť náladu všetkým.

Boj sa nekončí – Klinika žije. A naše duše ju potrebujú viac, než si myslíme.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #kultúra #klinika #sociálna alternatíva