Klimatická zmena je šanca mať zelenšie mestá

03.03.2015 08:00

Nech sa páči, bude to 90 000 000 000 000 (90 biliónov) dolárov. Takýto účet obyvateľom všetkých miest na svete vystavila planéta Zem.

Asi by sme nemali váhať a mali by sme ešte aj dať prepitné 10 biliónov, keď sa nám už v tomto bláznivom podniku tak zapáčilo. Účet môže byť totiž s narastajúcou intenzitou klimatickej zmeny v budúcnosti oveľa vyšší…

Účtenku s 90 biliónmi dolárov všetkým mešťanom vystavili v skutočnosti dvaja muži. Bývalý americký viceprezident Al Gore a mexický exprezident Felipe Calderón takúto sumu predstavili v januári na Svetovom ekonomickom fóre v Davose. Je to odhad nákladov, ktoré by podľa Globálnej komisie pre hospodárstvo a klímu potrebovali mestá na to, aby sa kompletne prestavali, posilnili hromadnú dopravu a zbavili sa áut. Aby dokázali čeliť dosahom klimatickej zmeny a aby ľudstvo neplytvalo zdrojmi na presúvanie sa z bodu A do bodu B.

Iróniou je, že takáto požiadavka zaznela na medzinárodnej konferencii, ktorej účastníkov priviezlo do Švajčiarska asi 200 súkromných lietadiel spaľujúcich letecký benzín. Ak niekto v tejto chvíli so smiechom odhodil bizarnú účtenku zahltenú trinástimi nulami, mal by ten pokrčený papierik predsa len zdvihnúť a pozrieť sa znova. Možno to nie je utópia, ale ambiciózny plán. Mestá budú platiť tak či onak. A budú platiť veľa. Len by si mal každý primátor, zastupiteľ či obyvateľ zrátať, či chce investovať do ekologicky a udržateľne sa rozvíjajúceho mesta, ktoré bude ľahšie zvládať zimné kalamity či letné horúčavy. Alebo bude vyhadzovať čoraz viac a viac peňazí na látanie chaotického urbanizmu.

Budúcnosť architektúry je o vode a zeleni....
Budúcnosť architektúry je o vode a zeleni. Perfektnou ukážkou je najnovšia viedenská štvrť Viertel Zwei. Autor: Andrej Barát, Pravda

Drahé vyčkávanie

Al Gore, nositeľ Nobelovej ceny za mier, vyslovil podobné odporúčania o prestavbe miest už pred trinástimi rokmi v knihe Earth in Balance (Zem v rovnováhe). To bolo rok predtým než sa stal viceprezidentom krajiny, ktorá je najväčším producentom skleníkových plynov a ktorá nikdy neratifikovala Kjótsky protokol, medzinárodnú dohodu o znižovaní emisií. Aj napriek tomu, že bol zástancom tejto dohody a v jeho programe bolo na prvých miestach životné prostredie, nepodarilo sa mu dosiahnuť viac ako len symbolický podpis Kjótskeho protokolu v roku 1998. A ten neznamená pre USA žiadne reálne záväzky.

Domáci tlak bol silný. Boli tu obavy, že znižovanie emisií a ekologické opatrenia v konečnom dôsledku vážne poškodia ekonomiku USA. Lenže čo ak bude pre krajiny a ich mestá, centrá ekonomiky, drahšie látať škody po povodniach, superbúrkach, extrémnych lejakoch, ktoré budú podľa vedcov čoraz častejšie a intenzívnejšie? Nemali by sme predsa len prehodnotiť odvážnu výzvu Ala Gora o prebudovaní miest, v ktorých autá strácajú význam?

„Ide o tvrdenie, ktoré nemožno odmietnuť. Potlačením individuálnej dopravy v mestách sa naozaj zníži produkcia skleníkových plynov, a teda sa aj zmierni globálne otepľovanie. Ale žiaľbohu často ide o jednostranné návrhy, ktoré znejú síce ľúbivo, ale majú dosť ďaleko od analytického pohľadu na vec,“ začína svoju odpoveď Andrej Šteiner, riaditeľ Karpatského rozvojového inštitútu, ktorý už reálne pomáha slovenským samosprávam (Bratislave, Košiciam, Trnave či Kežmarku) s prípravami na prispôsobenie sa dosahom klimatickej zmeny.

„V prvom rade je otázne, či z hľadiska nákladov a prínosov je 90 biliónov dolárov dobrá investícia vzhľadom na jej efekt na globálne otepľovanie,“ pokračuje. Je fakt, že aj na Slovensku sa samotná doprava nepodieľa na produkcii skleníkových plynov až v takej miere, ako by sa to mohlo zdať. Je to približne 20 percent. Podiel priemyselných procesov a energetiky tvorí okolo 70 percent. „Naviac doprava je viazaná aj na množstvo ekonomických a sociálnych činností, kde jej výrazná redukcia by mala veľké dôsledky na rozvoj mesta.“ Preto Šteiner považuje túto konkrétnu výzvu za zjednodušenú a ťažko, ak vôbec, realizovateľnú.

Súhlasí však s tým, že vždy je lacnejšie sa na budúcnosť pripraviť a vopred precízne naplánovať rozvoj mesta, ako riešiť veci až „potom“. Ak mestá napríklad budú ignorovať hrozby väčších horúčav v budúcnosti, nebudú tomu podriaďovať výstavbu a zablokujú výškovými budovami priestor, kadiaľ ešte môže prirodzene prúdiť vzduch, tak nielenže ohrozujú majetok, ale aj zdravie svojich obyvateľov. Kým dnes na Slovensku za neznesiteľné horúčavy označujeme dni, keď je nad 35 stupňov, o 15 rokov budú podľa prognóz klimatológov oveľa bežnejšie štyridsiatky. „Ak zastaviame prirodzené koridory pre prúdenie vzduchu v mestách, prípadne orientujeme výstavbu kolmo na prevažujúci smer vetrov, má to za následok oteplenie prostredia. V čase horúčav aj o niekoľko stupňov,“ vysvetľuje expert. Následkom bude väčší výskyt zdravotných ťažkostí, hlavne u citlivých skupín obyvateľstva, dôchodcov nad 75 rokov. A obyvateľstvo pritom starne…

Autá z mestskej mapy podľa Šteinera asi nikdy nevymažeme. No môžeme ich na začiatok lepšie usmerniť. „Nemyslím si, že mestá kdekoľvek na svete sa budú vo veľkom prebudovávať. Utlmiť individuálnu dopravu či znížiť produkciu skleníkových plynov z nej sa dá aj inými a lacnejšími spôsobmi. Napríklad zabezpečením plynulosti dopravy. Ide o logické riadenie križovatiek, zvýšenie rýchlosti prejazdu, kde nie je nevyhnutná 50-kilometrová rýchlosť. Tiež možno využiť zjednosmernenie ulíc, obmedzenie vstupu individuálnej dopravy do centier. Spolu s tým však treba vodičom ponúknuť alternatívy. Pohodlnú verejnú dopravu, cyklodopravu,“ vymenúva odborník a spomína Štrasburg, Bonn, Kodaň, Londýn.

Budovy nového kampusu viedenskej Ekonomickej...
Budovy nového kampusu viedenskej Ekonomickej univerzity šetria energiu aj vďaka moderným plášťom. Autor: Andrej Barát, Pravda

Šťastné Slovensko

Ale koho to vlastne zaujíma?! Prv než sa odborníci rozhovoria o ďalších a omnoho sofistikovanejších spôsoboch, ako pripraviť mestá na najhoršie, upozorňujú, že zmena musí nastať v mysliach ľudí. Musia pochopiť závažnosť dosahov klimatickej zmeny a musia chcieť bývať v bezpečnejších a ekologickejších mestách. Azda najvýrečnejšia je v tomto smere mapa klimatológa Jozefa Pecha z Ústavu fyziky atmosféry Akadémie vied Českej republiky. Sú na nej mestá, roky a čísla. Chicago, 1995, 900. Sydney 2003 – 2009, 200–300. Moskva, 2010, 5 000–10 000. Všetko sú to počty obetí sucha a vĺn horúčav, ktoré čoraz častejšie postihujú svetové metropoly. Sú tam vyznačené ďalšie mestá, ktoré pustošili povodne.

Na prelome rokov 2014 a 2015 tam pribudlo São Paulo, najväčšie mesto Brazílie. Celá metropolitná oblasť má štyrikrát viac obyvateľov ako Slovensko. No kým Slovensko sa hrdí obrovskými zásobami pitnej vody, v São Paule nemajú čo piť. Sústava nádrží Cantareira je vyschnutá. Zásoby vydržia podľa odhadov len do konca marca. Čo bude potom, nevie nik. Príčinou je najhoršie sucho za posledné desaťročia v regióne. Ľudia sa búria…

„Aj keď vznik konkrétnych poveternostných extrémov nemožno spájať priamo s klimatickou zmenou, dnes už vieme na základe výskumu povedať aspoň to, že mnohé z nich by bez pôsobenia klimatickej zmeny nedosiahli takú extrémnosť, ktorá vedie k úmrtiu tisícok ľudí,“ komentuje klimatológ. Medzinárodná zdravotnícka organizácia pri OSN odhaduje, že ročne zomrie v dôsledku klimatickej zmeny asi 400-tisíc ľudí. Do roku 2030 môže toto číslo narásť až na 700-tisíc. Netýka sa to len rozvojových krajín. Trpí aj Európa. Príkladom je vlna extrémne vysokých teplôt v roku 2003. „Šesť týždňov trvajúca vlna horúčav si v západnej Európe vyžiadala viac ako 70-tisíc obetí. Výskum ukazuje, že takéto situácie sa vyskytujú asi dvakrát častejšie ako na začiatku 20. storočia, a to hlavne v dôsledku rastúcej teploty atmosféry,“ dodáva.

Slovensko má pritom podľa Pecha stále šťastie, že nás skutočné extrémy zatiaľ obchádzajú. To však neznamená, že Slováci necítia dôsledky klimatickej zmeny na vlastnej koži. Príkladom môže byť aj doterajší priebeh zimy. Spočiatku bola teplá, nevýrazná a potom prišli haldy snehu. Bratislavu ochromila koncom januára kalamita a tiež veľká tragédia. Na chlapca spadol konár, ktorý neuniesol ťarchu snehu. Zraneniam v nemocnici podľahol…

„Globálne otepľovanie žiaľ vedie aj k zdanlivo protirečivým zmenám vo výskyte meteorologických fenoménov. Vyššia teplota vzduchu síce spôsobuje kratšie trvanie snehovej pokrývky počas zimy, no na druhej strane vyšší obsah vodnej pary v atmosfére vedie k tomu, že pri vhodných poveternostných podmienkach môže za relatívne krátky čas spadnúť extrémne veľa snehu. Príkladom je aj husté sneženie na juhozápade Slovenska na konci januára. Celkom isto aj v tomto prípade možno vidieť otlačok klimatickej zmeny,“ podotýka klimatológ.

Šťastie praje pripraveným

Aj na extrémne sneženie sa môžu mestá pripraviť. Podľa Pecha si to vyžaduje najmä dobre vypracované postupy krízového manažmentu. „Pokiaľ mesto rozumne investuje svoj rozpočet do určitých opatrení, do modernizácie odhŕňacích mechanizmov, zlepšenia informovanosti občanov či nácviku krízových scenárov, môže obmedziť nielen materiálne škody, ale aj veľmi zbytočné straty ľudských životov. Mesto to však nezvládne bez angažovanosti jeho obyvateľov,“ pripomína klimatológ.

Guvernér štátu New York Andrew Cuomo nenechal v januári 2015 nič na náhodu a pred avizovanou snehovou búrkou storočia zaviedol prísne opatrenia. Platil zákaz vychádzania. Búrka nakoniec nedorazila v takej sile, ako predpokladali meteorológovia, a na guvernéra a starostu najväčšieho amerického mesta sa valila kritika. No podľa Pecha nebola namieste. „Predovšetkým by si mali obyvatelia New Yorku spomenúť na to, čo znamená pre také obrovské mesto byť skutočne nepripravený. Príkladom je hurikán Sandy, ktorý spôsobil v roku 2012 niekoľko­miliardové škody,“ upozorňuje.

Pochybnosti o nutnosti prípravy na klimatickú zmenu sú však medzi ľuďmi stále veľké. Na nedávnej medzinárodnej konferencii v Trnave s názvom Plánovanie rozvoja miest vo svetle adaptácie sa na zmenu klímy, kde prenášal aj klimatológ Pecho, zaznela otázka od jednej architektky. „Vyznieva to, akoby sme rezignovali. Ale čo keby sme sa všetci ľudia spojili, nie je tu šanca na zmenu?“ Šteiner odpovedá, že klimatická zmena sa nedá zastaviť, zvrátiť, jedine ak trochu spomaliť. Preto nám nezostáva naozaj nič iné, len sa prispôsobiť. „Ak by sme prestali úplne produkovať skleníkové plyny, čo je dosť surrealistická predstava, tak ešte asi 200 rokov by globálna teplota rástla približne o pol stupňa. Čo znamená, že by aj tak rástla častosť a intenzita extrémov počasia.“

Krajinný architekt Attila Tóth a za ním nová...
Krajinný architekt Attila Tóth a za ním nová ekologická a moderná knižnica Ekonomickej univerzity vo Viedni Autor: Andrej Barát, Pravda

Zachyťme (sa) vody

Extrémy si vyžadujú odvážne riešenia. A ochranu miest a šancu na úplnú zmenu kvality života v nich ponúka zelená infraštruktúra. Stromy, kríky, tráva a voda, ktoré by mali byť v budúcnosti kľúčovým systémom mestského prostredia podobne, ako je dnes elektrina či internet. A nestojí to veľa.

Za špecialistom na zelenú infraštruktúru Attilom Tóthom sme sa vybrali do Viedne a úplne neplánovane to vyšlo v čase obrovskej snehovej kalamity. „Asi najväčšia, čo som tu za posledné roky zažil,“ hovorí krajinný architekt, zatiaľ čo sa brodí snehom na ceste k majákom moderného urbanizmu. Prvým je kampus Ekonomickej univerzity vo Viedni, ktorej budovy sú postavené z najmodernejších materiálov, ktoré šetria energiu. Druhým je obytný a obchodný komplex Viertel Zwei, ktorého budovy sú zas postavené vôkol rozsiahlej umelo vybudovanej vodnej plochy. Hladina sa v odraze večerných svetiel skoro až magicky čerí a krajinný architekt sa rozrozpráva o tom, že voda bude kľúčovým architektonickým prvkom budúcich miest. Estetickým, psychologickým, ale najmä funkčným, pretože takáto vodná plocha dokáže v lete významne ochladiť okolité prostredie.

Klimatická zmena prinesie sucho. „V budúcich mestách budeme musieť pracovať s každou formou vody, ktorú máme. Musíme využiť všetky povrchové vody aj zrážkovú vodu,“ pripomína architekt. Je žiaduce snažiť sa ju zadržať v mestskom prostredí. Opäť kvôli ochladzovaniu, ale aj ďalším benefitom. V Severnej Amerike sa už stáva štandardom budovať také pásy zelene pri cestách, ktoré slúžia ako minirezervoáre zrážkovej vody. Voda sa zachytáva z chodníkov, parkovísk, zbiera sa do kanálov, kde sú vysadené vlhkomilné rastliny, ktoré vodu prečisťujú, a celkovo sa tak znižuje podiel vody, ktorý odteká len tak, do kanalizácie.

Na novozélandskej University of Canterbury, kde Tóth pôsobil, revitalizovali zanedbaný kanál, do ktorého odviedli všetku vodu z celého univerzitného mestečka, z každej jednej strechy, cesty či chodníka. Osadili tam miestne rastliny odolné voči znečisteniam a postupne sledovali, ako rástla biodiverzita. „Vytvorili tak priamo v kampuse biotop. Vrátili sa tam pôvodné druhy živočíchov, rastliny, hmyz, a to len vďaka využitiu zrážkovej vody, ktorá pôvodne odtekala cez potrubia do kanalizácie. Voda sa vracia späť do prírody. Skvalitňuje celý priestor, ktorý okrem biologickej získal aj sociálnu dimenziu. Študenti tam veľmi radi chodia.“

Zrážkovú vodu možno vďaka rastlinám vysadeným na zelených strechách premeniť na technickú vodu v budovách a používať napríklad na splachovanie toaliet. Zelená strecha pritom v kombinácii so zelenou stenou pokrytou popínavými rastlinami dokáže priaznivo vplývať na tepelný komfort vo vnútri budovy a dokáže správcom ušetriť nemalé prostriedky na klimatizácii.

Rudolf Bednar Park vznikol na mieste bývalej...
Rudolf Bednar Park vznikol na mieste bývalej železničnej stanice. Autor: Andrej Barát, Pravda

Eko na to

Práve zelené strechy, steny, pásy pri cestách sú odpoveďou pre pochybovačov. Veď v čoraz rušnejších a zastavanejších mestách je stále menej pozemkov pre novú zeleň. Pozemkov áno, ale nie striech a stien. A ešte sú tu brownfields. Opustené, nevyužívané staré areály, priemyselné, železničné objekty, ktoré čakajú na zbúranie. Tóth podobne ako ďalší moderní architekti nevidí cestu len v odvážaní stavebného odpadu na skládku. Stavby a celé priestory sa dajú recyklovať a pretvoriť na ďalší bod zelenej infraštruktúry, ktorý pomôže mestu zvládať klimatickú zmenu. Podobne ako Parc Clichy-Batignolles v Paríži. Nádherný park na mieste opusteného železničného prekladiska, kde tvorcovia vydláždili koľajnice a pretvorili ich na netradičné chodníky pri vodnom rezervoári, do ktorého sa aj tu dômyselným systémom zbiera dažďová voda.

Vzorom je aj Rudolf Bednar Park vo Viedni, ktorý je len na skok od Viertel Zwei. Aj tento priestor vznikol pretvorením jednej časti opustenej železničnej stanice, tiež využíva vodné plochy na ochladzovanie a estetické zatraktívnenie prostredia. V snehovej pokrývke sa pri našej prehliadke kontrastne vyníma inak nenápadný príspevok k téme o adaptácii. Tráva. Práve na tomto mieste je síce spolu so zachovaným topoľom pripomienkou, že tu kedysi rástla lužná vegetácia, no práve okrasné trávy a trvalky budú pri zvyšujúcich sa teplotách čoraz využívanejšie v mestskom prostredí ako rôzne háklivejšie letničky.

Zelená infraštruktúra má však veľký potenciál primať ľudí k tomu, čo nakoniec chce Al Gore. Používať menej áut. Riešením sú greenways, zelené cesty, lineárne prvky. Opäť ide aj o nevyužívané koľaje, ktoré sa už aj na Slovensku pretvárajú na efektívne cyklotrasy a sú skutočnou alternatívou na ceste do práce. Unikátny nápad však zrealizovali vo Valencii. „Tu odklonili rieku mimo mesta a pôvodné koryto využili ako verejný park. Ja som tam vlastne nepotreboval ani hromadnú dopravu, všade som sa dostal. Prechádzal som sa po bývalom koryte v úžasnom zelenom priestore plnom detských ihrísk, stromov a do toho sa naskytal pohľad na architektúru Santiaga Calatravu,“ opisuje krajinný architekt Tóth ďalší kúsok z mozaiky budúcich miest.

V Hamburgu plánujú ukryť viacprúdovú dopravnú tepnu pod zem a získať tak 60 hektárov novej verejnej plochy. Nechcú tam stavať nákupné strediská, ale parky, komunitné záhrady, kde si mestskí ľudia pestujú zeleninu, ale aj medziľudské vzťahy. A to je ďalšia cesta. Viacúrovňovosť. Multifunkčnosť. Udržateľnosť. A recyklácia.

Kopec ako klimatizácia

Inšpiratívnym, i keď nezrealizovaným príkladom je projekt The Hill (alebo Adelaide Rocks) z austrálskeho mesta Adelaide. Stojí za ním slovenský tím Nice Architects, ktorého členovia vlastne vymysleli jedinečný spôsob, ako na búraní starého mestského komplexu zarobiť, ako ochladiť okolie a dať ľuďom ďalší park.

Išlo o súťaž a zadanie mesta Adelaide znelo urobiť niečo s približne 25 budovami starého nemocničného komplexu na okraji centra. Klasický scenár by bol odviezť milióny ton sutiny nákladiakmi na skládku a postaviť tam trebárs obchodný dom. „My sme to síce plánovali vybagrovať, no všetku tú stavebnú sutinu sme chceli navŕšiť na jednom mieste a z budov by sme vlastne vytvorili umelý kopec. Prečo je to dobré? Po prvé, na kopci by sme spravili park, ktorý by bol pokračovaním neďalekej botanickej záhrady. Má síce len 60 metrov, no v rovinatom teréne je to dosť. Niečo ako 20-podlažná budova. Po druhé, ušetrili by sme peniaze na poplatkoch za skládkovanie a navyše tento samotný kopec by asi rok fungoval ako skládka. Ľudia by sem mohli voziť odpad z okolia zo svojich stavieb a tak by sme ešte aj zarobili,“ opisuje architekt Tomáš Žáček. Podľa odhadov by si dokázali zarobiť tretinu nákladov na rekonštrukciu celej lokality. No to stále nie je všetko.

Kopec by pretínali rôzne šachty a ochladzovacie komory s navozenými kameňmi. Cez to by prúdil vzduch a na upätí kopca by vychádzal von. Odborníci z University of Adelaide vypočítali, že ak by na vrchole bola teplota vzduchu 40 stupňov, tak by ho kopec dokázal ochladiť na 21 stupňov. Na okraji sa navyše zbiera dažďová voda a celý kopec by tak účinne reguloval klímu celej štvrte. Slováci skončili v súťaži síce druhí, no vyhrali cenu verejnosti a mali fantastické ohlasy. „Možno to ešte chvíľu potrvá, kým sa zmení myslenie a bude aj politická vôľa pre takéto projekty. V Austrálii boli k tomu blízko, no myslím si, že u nás máme k tomu ešte veľmi ďaleko,“ dodal Žáček s úsmevom.

Jeho tím má však riešenie aj pre ľudí, pre ktorých môže byť nečinnosť politikov a samospráv v súvislosti s klimatickou zmenou na nevydržanie. Zbaliť si kufre a odísť preč z civilizácie kdesi do prírody. A nie iba na víkend na chatu. Ale hoci aj na celý rok. Práve dokončujú projekt Ecocapsule, čo je útulný karavan v tvare vajíčka pre dvoch ľudí, ktorý dokáže zabezpečiť energetickú nezávislosť. Na streche sú solárne panely, pod podlahou sa v nádržiach zbiera dažďová voda, má výsuvnú vrtuľu na výrobu elektriny z vetra.

Dnu je inteligentný systém, ktorý sťahuje dáta o počasí, všetko vyhodnocuje a núti človeka plánovať spotrebu energie minimálne na týždeň dopredu. „Určite je to aj o istom vzdelávaní ľudí. Momentálne žijeme takým štýlom, že máme všetkého veľa a v skutočnosti neriešime nič s energiou. No práve v tomto domčeku to bude musieť človek riešiť dennodenne, aby si zabezpečil dostatočný komfort,“ prezrádza Žáček. Budúcnosť je o slobode, no aj o väčšej zodpovednosti. Už teraz je trendom pre niektorých ľudí, ktorým na prácu stačí počítač a internet, hľadať si pokojné miesta kdesi v prírode a nie v kancelárii. A architekt už len dopovie, že sa takéto karavany dajú spájať vedľa seba. Ako prvé bunky novovznikajúcich komunít…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#architekti #Zem #klimatické zmeny #architektúra
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
39,99
Sweet farebné ľalie

Sweet farebné ľalie

59,99
Grande červené ruže

Grande červené ruže

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk