Ktovie aké dielo by po sebe Victor Hugo zanechal, keby žil v 21. storočí a mal konto na Facebooku. Čo je prokrastinácia a prečo má v dnešnej dobe ideálne podmienky?
Prokrastinácia sprevádzala ľudstvo odjakživa. Možno sme jej len vraveli inak – zaháľanie, pomalosť či otáľanie. Prečo je okolo nej v poslednom čase toľko rozruchu a na googli viac ako 14 miliónov (!) odkazov? Často citovaná kniha na túto tému – Zlodej času, ktorá obsahuje rad esejí o prokrastinácii, sa opiera o výskum profesora Piersa Steela z University of Calgary. Podľa neho sa počet ľudí, ktorí majú problém s prokrastináciou, len v rokoch 1978 až 2002 niekoľkokrát znásobil. Kým v roku 1978 sa problém týkal len piatich percent populácie, dnes už viac ako 20 percent.
Odpoveď prečo pekne demonštruje spomínaná známa epizóda zo života Victora Huga. Spisovateľ žil a tvoril v 19. storočí (1802 – 1885), keď stačilo, aby sa človek zamkol v pracovni (a pre istotu vyzliekol donaha) a väčšina rozptyľujúcich faktorov bola zažehnaná. Neexistoval ešte rozhlas, televízia, nieto ešte internet. Život bol jednoduchší, človek nemal toľko možností. Ako píše Stefan Zweig (1881 – 1942) vo svojej autobiografii Svet včerajška: „Generácia mojich starých rodičov žila monotónne. To, čo sa odohrávalo vonku vo svete, sa stalo iba v novinách a nebúchalo im na dvere izby.“
Prokrastinácia nie je zložitý pojem len na vyslovenie, ale aj na vysvetlenie. Samotné slovo pochádza z latinského procrastinare (patriaci zajtrajšku). Je však jednoduché pomýliť si ju s inými pojmami. Petr Ludwig vo svojej knihe Konec prokrastinace upozorňuje: „Nie je to lenivosť. Lenivý človek nič robiť nechce a je s týmto stavom spokojný. Prokrastinujúci by, naopak, rád niečo robil, ale nevie sa k tomu prehovoriť. Nie je to ani odpočinok. Pri odpočívaní získavame novú energiu, kým pri prokrastinácii ju, naopak, strácame. A čím menej energie máme, tým väčšia je pravdepodobnosť, že svoje úlohy znova odložíme.“
Aj perfekcionisti odkladajú
Aké sú teda korene prokrastinácie, keď ich nemožno pripísať lenivosti ani snahe o odpočinok? Psychológovia najčastejšie spomínajú tri skupiny prokrastinátorov. Prvá sú takzvaní vyhýbači. Ide o ľudí, ktorí majú skľučujúci pocit z toho, že budú hodnotení inými – a to nielen v prípadoch, keď zlyhajú, ale aj pri úspechu, ktorý ich postaví na piedestál. Skrátka, sú neradi vo svetle reflektorov – či už ako víťazi, alebo klauni. Je pre nich preto príjemnejšie byť označovaný za človeka bez ambícií, než aby mal byť hodnotený ich reálny výkon – pozitívne alebo negatívne.
Druhú skupinu tvoria tí, ktorí majú problém s rozhodovaním. V dnešnej dobe má človek len pri výbere paštét k dispozícii niekoľko metrov pultu možností. Podobné je to aj pri výbere aktivít – a v neposlednom rade pri určovaní toho, čo je skutočne dôležité v zozname úloh. Neschopnosť výberu spôsobuje, že človek si napokon nevyberie ani menej urgentnú možnosť – ale vôbec žiadnu. Poslednou skupinou sú zase takzvaní vyhľadávači vzrušenia, u ktorých práca s nožom uzávierky na krku vyvoláva pocity eufórie, teda sa prokrastinácii „venujú“ pre pôžitok z práce na poslednú chvíľu.
Ďalším často uvádzaným dôvodom je perfekcionizmus. Týka sa ho aj jeden z najznámejších internetových vtipov na túto tému. Chlapík na obrázku v ňom obhajuje prokrastináciu takto: „Prokrastinácia? Ale nie. Len čakám do poslednej možnej sekundy, kým prácu spravím. Pretože potom budem starší, teda múdrejší.“ Odkladanie povinností z dôvodu, že si človek nie je istý, či má na danú úlohu dostatok skúseností, je však vskutku veľmi častou príčinou prokrastinácie. Teda tentoraz nejde o strach zo zlyhania pred ostatnými – ale samého pred sebou.
K ďalším dôvodom môže patriť aj nedostatok motivácie (odmena je neurčitá alebo príliš vzdialená), či v súčasnosti veľmi rozšírená porucha pozornosti – o ktorú sa stará najmä internet a sociálne siete. Odhliadnuc od dôvodov, výsledok je vždy ten istý. Ako píše Ludwig: „Keď prokrastinujeme, nedokážeme sa prehovoriť na plnenie úloh, ktoré by sme mali alebo chceli robiť. Miesto dôležitých veci, v ktorých vidíme zmysel, robíme niečo nepodstatné. Neskôr pre výčitky a frustráciu prichádza pocit bezmocnosti, vedúci k tomu, že opäť nič nerobíme.“
Bez pravidiel to nejde
Z filozofického hľadiska však pri prokrastinácii prichádza k zaujímavému paradoxu, čo si všimli aj autori knihy Zlodej času. Človek pri prokrastinovaní vlastne koná proti svojej vlastnej vôli, teda ide o stav, ktorý grécki filozofi volali akrázia. „Sokrates napríklad veril, že akrázia je vlastne nemožná, pretože človek nemôže chcieť to, čo je pre neho zlé. Ak konáme proti vlastným záujmom, musí to byť len z toho dôvodu, že sami nevieme, čo je pre nás dobré,“ píše jeden z autorov publikácie Mark D. White.
Presne o tom však prokrastinácia je. Dochádzať k tomu môže preto, že človek vníma sám seba ako viacero osobností. Ja dneška a ja včerajška sú pre jedného človeka iní ľudia s inými prioritami. Aj preto, keď pri prokrastinácii nechá zvíťaziť jedného, nevníma to tak, že ide proti vlastnej vôli, ale že ide proti niekomu inému. Keďže však aj tento „iný človek“ je súčasťou jeho ja, nenachádza preto v prokrastinácii potešenie ani oddych. Zaujímavé je, že aj na boj proti prokrastinácii človek väčšinou využíva „niekoho iného“.
Dá sa to pekne ukázať na príklade jedného študentského experimentu. Profesor žiakom ponúkol dve možnosti, ako môžu odovzdať záverečnú prácu. Buď celú naraz na konci semestra, alebo každú z jej troch častí v určenú priebežnú uzávierku. Na výsledku to nič nemenilo – profesor hodnotil až prácu ako celok po semestri. Tí, čo odovzdávali priebežne, nemali žiadne zvýhodnenie, naopak, za neodovzdanie v stanovenom priebežnom termíne im hrozil vyhadzov z predmetu. Napriek tomu si väčšina vybrala práve túto alternatívu. Akoby poistku, aby na práci naozaj pracovali počas celého semestra.
Tak ako sú samotné príčiny prokrastinácie spojené s nedostatkom viery v samého seba, takisto sú s nedôverou v seba spojené aj najčastejšie využívané postupy, ako chorobnému odkladaniu povinností predchádzať. Človek sa radšej zbaví časti osobnej slobody – či už vopred určenými sankciami, stávkami s kamarátmi, či inými mechanizmami, než aby veril svojej schopnosti sústredene pracovať. Je teda naozaj približne štvrtina populácie odsúdená na spoliehanie sa na vyššiu moc či vymyslené externé pravidlá? A dá sa takto vôbec fungovať?
Motivovať môže aj smrť
Nuž ak sa ešte raz vrátime k prípadu Victora Huga a porovnáme jeho extrémne protiprokrastinačné pravidlo s vyzliekaním šiat s výsledkom jeho práce – 1 488-stranovými Bedármi – zrejme sa takto fungovať dá. Prokrastinácia však má rôzne iné zhubné dôsledky či následky. Napríklad finančné. Hoci chronické odkladanie povinností je charakteristické takmer pre štvrtinu populácie, až 95 percent opýtaných sa v prieskumoch priznalo, že už prokrastináciu zažilo. A až 40 percent ľudí už pre prokrastináciu prišlo o nejakú finančnú sumu – napríklad odkladaním podania daňového priznania. Za najväčších prokrastinátorov sa napríklad označujú bezdomovci.
S prokrastináciou sa spájajú aj iné negatívne črty – podľa výskumu profesora Tima Pychyla z kanadskej Carleton Univeristy prokrastinátori, ktorí pijú alkohol, ho pijú vo väčších množstvách, než aké vypijú ich rovesníci, ktorí si plnia povinnosti načas. Prokrastináciu spájajú aj s nedostatkom spánku (ako dôsledkom, nie príčinou), horšími stravovacími návykmi, či dokonca poruchami, ako sú stavy úzkosti, depresie, poruchy sústredenia, či výpadky pamäti. Podľa ďalšieho výskumu z roku 1993 sú u prokrastinátorov zanedbané najmä dve stránky – osobnostný rozvoj a „sebaúdržba“.
Nie každý dokáže zo zajatia prokrastinácie „vykorčuľovať“ s eleganciou a výsledkami známych odkladačov úloh – okrem Huga napríklad aj autora knižnej série Stopárov sprievodca galaxiou Douglasa Adamsa (strávil celé hodiny kúpaním sa vo vani – ako jedna z jeho postáv) či amerického architekta Franka Lloyda Wrighta (jednu zo svojich najslávnejších stavieb dom Fallingwater navrhol za dve hodiny pred príchodom investora, hoci avizoval, že je hotový už mesiace). Riešení je pritom milión – určite si menšie ciele, identifikujte, čo vás vyrušuje, značte si „stratený“ čas, motivujte sa, zlepšite životosprávu… Nič zložité.
Ale nič zložité možno nie je ani na zozname úloh, ktorý už mesiace nosíte so sebou, bez toho, že by ste vyškrtli jedinú z nich. „Veľa ľudí zlyháva už vo fáze, keď proti prokrastinácii začína len bojovať. Ľudia, ktorých prokrastinácia je už v pokročilom štádiu, preto potrebujú aj zásah okolia,“ upozorňuje na svojom blogu na stránke GrowJob Ludwig.
A jedna definitívna motivácia? Vyslovil ju zakladateľ Applu Steve Jobs v čase, keď bol prvýkrát na pokraji smrti: „Najlepší spôsob, ako nespadnúť do pasce predstavy, že máte čo stratiť, je uvedomiť si, že zomriete. Takmer všetko – všetky vonkajšie očakávania, všetka pýcha, všetok strach z rozpakov či neúspechu – všetky tieto veci sa rozplynú zoči-voči smrti.“