Predmetom vášne môžu byť aj antény

Alexandrovi Chovancovi učarovali drôty. Jeho profesiou aj koníčkom je elektrotechnika a v tejto oblasti je umelcom. Nielenže s citom sústreďuje rôzne staré súčiastky a rádiá, ale sám si zostrojuje antény. Má ich tiež celú zbierku. Vyzerajú ako moderné sochy! V zásuvkách starožitného písacieho stola, kde iní skladujú písomnosti, má vzorne uložené šraubováky, kliešte, kombinačky, skúšačky, drôtiky, cievky a podobné veci. V izbe nechýba ani malý zverák.

10.04.2015 07:00
Alexander Chovanec, náradie Foto:
Alexander Chovanec má náradie uložené v zásuvkách starožitného písacieho stola.
debata (3)

Všetko sa to začalo na východe. Malého Alexandra brávali rodičia od prvej triedy na prázdniny k strýkovi, ktorý robil na rozhlasovom vysielači Haniska pri Prešove. Vysielač bol na kopci, a to bola zem zasľúbená.

„Vysielač už neexistuje, ale vtedy sa tam žilo veľmi intenzívne. Boli tam profesionáli aj amatéri, ktorí obsluhovali tento vysielač a ja som sa dostal do ich spoločnosti. Oni tam nielen pracovali, ale aj bývali, bol to svet sám pre seba. K pracovisku patrili šoféri, elektrikári, dokonca tam mali vlastné malé hospodárstvo, pretože vtedy boli vysielače vojensky chránené objekty a boli sebestačné. Tam som sa zoznámil s amatérmi a toto prostredie ma očarilo. Bol som dieťa a oni dospelí, ale výborne som sa tam cítil. Zaujímal som sa, čo ako funguje a oni ma brali medzi seba, sedel som ticho, počúval, pozeral som sa, čo robia, ako to robia a čím sa zaoberajú. Vtedy som počul prvýkrát o kryštálke! Tú sme si tam sami spravili a ja som bol fascinovaný,“ rozpráva Alexander Chovanec.

Je mi to známe slovo, ale predsa – nechávam si vysvetliť, že kryštálka je jednoduché zapojenie drôtov umožňujúce príjem rádiového vysielania bez elektrickej energie, rádio bez batérie či šnúry vedúcej do zásuvky. Akási svojbytná schéma, ktorá prenáša zvuky z éteru. "Tie vlny, čo sa šíria éterom, chytíš na kus drôtu,“ vysvetľuje elektrotechnik. "To je vlastne anténa a ty z nej prevedieš elektrické vlny do škatuľky, kde máš detektor, čo prijíma vlny, takže to, čo vysielajú, počúvaš. Nie je to prenášané po drôte, ale prijímané prijímačom. Laicky povedané – vysielač je jeden drôt, prijímač je druhý drôt a elektromagnetické vlnenie ide éterom. Kryštálom prevezmeš tú reč, aby si ju počula v slúchadle.“

Nie je mi to celkom jasné, ale technik to chápe. Nie nadarmo sa v starších učebniciach o prenášaní elektromagnetického vlnenia a pohybe prúdu v drôtoch znázorňoval ten presun kresbami idúcich trpaslíkov. Zrejme mnohí ľudia, najmä ženy, majú v tomto smere slabšiu obrazotvornosť, ale sú takí, ktorým práve rádiové vlny učarili a boli šťastní na vysielači.

"V tých časoch bolo veľa stredovlnných a krátkovlnných vysielačov, stredovlnné už vymierajú, všetko už funguje na VKV (veľmi krátke vlny), ale stále stačí kus drôtu, detektor, slúchadlá, cievka a už to hrá,“ vysvetľuje ďalej jeden z nadšencov, čo počúvajú cez kryštálku a majú z toho rozkoš.

Antény ako sochy

Tento koníček má aj svoju estetickú stránku. Alexander Chovanec hovorí, že si rád pozerá na internete rôzne retro – antény.  "Je tam neuveriteľné množstvo prijímačiek a často sú to umelecké diela! Anténa má napríklad tvar slnka, kruhu, rôznych abstraktných konštrukcií. Nostalgia kryštálok ešte funguje, žijú. Existujú dokonca nočné preteky (lebo vtedy sa dobre šíri elektromagnetické vlnenie) – rádioamatéri súťažia, kto chytí viac staníc a komu budú hrať najhlasnejšie.“ Píše sa o tom aj v rádioamatérskom časopise –  okolo súťaže sú veľké debaty.“

Aj v obraze manželky Hany sú zakompované... Foto: Ivan Majerský, Pravda
Alexander Chovanec Aj v obraze manželky Hany sú zakompované súčiastky.

Antény dostať aj hotové, ale vyrobiť si ju vlastnoručne je pravdaže vzrušujúcejšie. Alexander Chovanec ich má viac na poličke ako dekoratívne sólo kusy, sú to fungujúce antény. Pred oknom bytu mu rastie strom, a to je v meste výhoda, lebo je kde uchytiť vonkajší drôt: "Najväčší problém pre mestských chlapcov – amatérov je práve to, že nemajú kam drôtenú anténu umiestniť. Predtým som býval na Gorkého ulici a tam to nebolo možné, nemohol som si ťahať drôt. Teraz máme okolo domu kúsok záhrady, na dome rovnú strechu a tam mám jednu aktívnu anténu,“ vysvetľuje pyšne a s láskou. Čo na túto záľubu hovorí manželka, Hana Chovancová? "Nechce chodiť do mojej izby, tvrdí, že je tam elektromagnetický smog. Určite tam aj je, ale mne to nič zlého nerobí.“

"Nemám rada, keď nie je doma a niečo začne v jeho izbe pípať. Bojím sa elektriny, drôtov, aby niečo nezačalo horieť. U nás sú všade drôty,“ smeje sa manželka, ktorá je výtvarníčka. "A vnuk Lukáš to zdedil po ňom! Doma nemôže zhromažďovať súčiastky, tak si ich nosí k nám. V ateliéri mám kopu týchto záhadných vecičiek.“

„Ja som na starú techniku, analógovú, ale vnuk už všetko prevádza na číslicovú techniku, digitálnu. V niečom mu radím ja a v niečom už on mne. Keď mám problém s počítačom, už idem za ním,“ dodáva Alexander o vnukovi.

Po skončení školy začal Alexander Chovanec pracovať v Slovnafte na elektroúdržbe. Hneď sa mu tam zapáčilo. "Ak bol niekto zamestnaný ako elektrikár v Slovnafte, zobrali ho potom hocikde ako váženého odborníka. Tam získal skúsenosti, lebo s takou modernou technológiou sa nemohol na Slovensku stretnúť nikde inde. Boli tam zariadenia z Japonska, z Anglicka, z celého sveta, a to na vysokej úrovni. Elektrikára zo Slovnaftu brali všade všetkými desiatimi. Robil som tam skoro štyridsať rokov!“

Alexander Chovanec má doma profesionálne... Foto: Ivan Majerský, Pravda
náradie, vybavenie, Alexander Chovanec Alexander Chovanec má doma profesionálne vybavenie.

Držala ho tam zaujímavá práca a dobrá partia. Boli tam slaboprúdari, silnoprúdari, rôzne špecializácie, chodili na školenia aj do zahraničia. ,"Ja som mal na starosti – s celopodnikovou pôsobnosťou – výkonovú elektroniku. Keď sa vyskytla porucha – či strojárska, či silnoprúdová, všetci kolegovia sme sa stretli pri postihnutom stroji, konzultovali sme, každý povedal svoj názor. Bolo to veľmi zaujímavé zamestnanie. S takou technológiou v tých rokoch by som sa inde nestretol. To by som sa nikde nenaučil, čo tam.“

Prekvapuje ho vôbec ešte niečo v tomto jeho obľúbenom svete? "Je neuveriteľné, ako technológia pokračuje – každý polrok je niečo nové. S priateľmi si v tom fachu musí človek vymieňať skúsenosti, aby všetko pochopil a o všetkom vedel. Mám takého kamaráta, Augustína Straku, je šéfom informatiky v Tenisovom centre, aj býva blízo nás. On prišiel kedysi ako mladý študent na prax do Slovnaftu a dostal sa ku mne. Hneď som videl, že z neho niečo bude.“

Láska z lodenice

Ako to, že sa takýto technický typ oženil práve s maliarkou, do výtvarníckej rodiny? Jeho svokrom sa stal známy slovenský maliar Karol Ondreička. Zvláštny, umelecko- elektrikársky pár spojila lodenica, kde obaja veslovali.

"Keď som bol pri dievčati, bolo mi jedno, či je predavačka, či akademická maliarka!“ Komentuje jednoducho, ale manželka žartuje: "Je to výborná kombinácia, mohla som mu len dávať pokyny: Odvez mi obrazy, odlož ich na regál, daj zarámovať! Ale vážne – zapadol do rodiny, má výtvarníkov rád, veď aj naša dcéra Sandra je výtvarníčka. Ja som však nikdy tým jeho prístrojom nerozumela a ani nerozumiem. Stále viac si však uvedomujem, že komunikácia medzi ľuďmi prechádza dnes cez techniku. U nás sú stále nejaké rozobraté televízory, rádiá, všade sú súčiastky. Lákalo ma zmocniť sa ich po svojom a začala som ich dávať do niektorých obrazov.

Raz som sa viezla v autobuse, kde boli väčšinou vysokoškoláci, ktorí išli na internát. Nikto sa s nikým nezhováral, každý bol sám so svojím telefónom, alebo iným prístrojom. Prišla som domov a povedala som si, že mám po ruke vyradený telefón, tak namaľujem niečo na túto tému. Ten komunikačný chaos ľudí uzavretých v modrej farbe autobusového prítmia. Brat mi radil, aby som tam ešte dala citát z erotického inzerátu – Chceš sa pobaviť? Zavolaj! Teraz sa komunikuje cez techniku a obrazy to musia tiež vyjadriť. Tak sa mi zídu tie jeho súčiastky. A za tie roky som si uvedomila, že aj on je umelecký talent – antény, ktoré robí, sú priam sochy! Za zmienku stojí možno aj to, že práve antény ho držia doma, lebo je aj dosť spoločenský! Takto je celé noci vo svojej izbe a baví sa s prijímačom. Počujem, ako sa bavia rádioamatéri, ktorých zachytil. Moravan napríklad rozpráva Slovákovi: Co děláš, ja jsem byl na zahrádce a kopal jsem. A Slovák mu hovorí, čo varil. Takže to sú také milé debaty, často sa musím smiať. Je to milý svet domáckej retro komunikácie.“

„Rád sa hrám s anténami, lebo môžeš mať, neviem aký dobrý prijímač, keď nemáš dobrú anténu, tak je to o ničom. Ako je dôležitý objektív pre fotografa, tak je pre rádio podstatná anténa. Anténa môže mať rôzny dizajn. Rád si tie tvary vymýšľam. Niekto zoberie drevený rám zo starého obrazu, alebo staré okno bez skla, na to namotá drôt, ale ja to robím tak, aby to aj vyzeralo. Musí to byť dizajn na úrovni.

Niekedy pobehá celé mesto, aby našiel potrebné súčiastky a materiály. Obchody s elektrotechnic­kými súčiastkami existujú, ale rádioamatérsky obchod už nie je to, na čom sme vyrastali. Teraz tam predávajú hotové veci, ktoré sú veľmi drahé. Síce dostať aj súčiastky, ale to je už normálny tovar. V päťdesiatych, šesťdesiatych rokoch predávali vyradené armádne súčiastky. Mali tam ešte staré nemecké elektrónky z čias vojny, dali sa tam uloviť všelijaké rarity a skladať. Teraz si kúpiš hotový perfektný digitálny prijímač, ale pre mňa to už nie je ono. Ja si radšej postavím niečo podobného. Alebo si niečo opravím, hoci staré rádio. A potom sa teším, ak to funguje," uzatvára Alexander Chovanec.

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #technika #umenie #signály #hobby #zberateľstvo