Stoličky, na ktorých sa ohýbali dejiny

Skladateľ Johannes Brahms, revolucionár Vladimír Iľjič Lenin, maliar Pablo Picasso a herečka Marilyn Monroe. V jednej miestnosti spolu sedieť nemohli, všetci ale radi vysedávali na rovnakej stoličke. Legendárnej tonetke číslo 14. Vari najznámejšej stoličke vôbec, ktorá sa roky vyrábala aj na Slovensku. Stredoeurópska produkcia nábytku z ohýbaného dreva sa však z regiónu, kde sa zrodila, pomaly vytráca. Slovenské fabriky thonetovskej tradície napríklad pripomína už iba aktuálna výstava v bratislavskej Galérii dizajnu Satelit s názvom Ako sa sedelo.

15.04.2015 11:00
debata
Tonetky na Lautrecovom obraze v Moulin Rouge. Foto: Wikimedia
tonetky, Moulin Rouge, obraz, kaviareň Tonetky na Lautrecovom obraze v Moulin Rouge.

Recept je jednoduchý. Bukové drevo ohýbajte šesť hodín v pare horúcej presne 104 stupňov Celzia. Následne už ohnutý diel stoličky sušte dva dni pri teplote 70 stupňov. Na svoju dobu naozaj prevratný spôsob výroby nábytku z ohýbaného dreva sa však nezrodil žiadnym spontánnym nápadom za milión.

Stolár Michael Thonet mal síce v Rakúsku dobrú povesť, na správny spôsob ohýbania dreva prišiel však až po tridsiatich rokoch pokusov a omylov. A vo veľkých finančných problémoch, na pokraji bankrotu.

Thonet teda až ako 53-ročný stvoril stoličky, ktoré si zákazníci nevedeli vynachváliť. Ľahké, lacné a dodávané rozložené v praktickom plochom balení. Mimochodom, viac ako sto rokov predtým než vo švédskom Almhulte otvorili prvú Ikeu.

V roku 1859 pribudla v ponuke nenápadná, no geniálna stolička s poradovým číslom 14. Do 30. rokov 20. storočia ich Thonetova firma predala viac ako 50 miliónov! Dve z nich zvečnil na svojom obraze „V Moulin Rouge“ aj francúzsky maliar Henri de Toulouse-Lautrec.

Tonetka v kaviarni to je príznačné. Veď „štrnástka“ pôvodne vznikla ako zákazka na mieru pre viedenskú kaviareň Daum. „Nájdete tu sedieť známych politikov, vojenských hodnostárov, dvoranov, skrátka každé meno, ktoré v najnovšej histórii Rakúska niečo znamená,“ napísali o charaktere kaviarne v denníku New York Times v roku 1897. Na elegantných secesných stoličkách z ohýbaného dreva teda sedeli tí, ktorí ohýbali dejiny. A nielen tie rakúske. Štýl kaviarne aj s jej stoličkami začal kopírovať celý svet.

Michael Thonet však bol Nemec, ktorého si rozmaznávali na rakúskom cisárskom dvore (pod patronát si ho vzal sám rakúsky kancelár Mettenrich). A najznámejší závod mal na Morave v Bystřici pod Hostýnem. V tomto mestečku dodnes sídli aj pokračovateľ Thonetovho nábytkárskeho podniku, od roku 1953 známy ako TON. Kde je teda presah tonetiek na Slovensko? „Thonet vďaka svojmu úspechu rozširoval výrobu do miest v celej strednej Európe vrátane Slovenska,“ vysvetľuje kurátorka výstavy Ako sa sedelo Katarína Hubová.

Kaviarenská tonetka číslo 14 v červenom... Foto: Helena Veličová
tonetka, stolička, kaviarenská stolička Kaviarenská tonetka číslo 14 v červenom vyhotovení.

Kaviarenská a krčmová

Jedna z takýchto fabrík jestvovala od roku 1869 aj v obci Veľké Uherce. Thonetovci tu v 19. storočí kúpili aj pôvodne renesančný kaštieľ, Louis Thonet žil v obci dlhé roky. Podobných satelitov mali Thonetovci na Slovensku viac. Žiaľ, prvá vlna ústupu výroby nábytku z ohýbaného dreva nastala už po druhej svetovej vojne. „V Československu fungovali po vojne už len dva relevantné závody s tou thonetovskou tradíciou, a to Tatra nábytok Martin a Tatra nábytok Pravenec,“ pokračuje Hubová.

Výstava Ako sa sedelo okrem stoličiek od českých tvorcov, ktoré boli súčasťou vlaňajšej výstavy „Anonymní“ ohýbaný nábytek z Bystřice pod Hostýnem, prezentuje aj kúsky dizajnérov z Pravenca. „V 70. a 80. rokoch tu fungovalo vývojové centrum s kvalitnými dizajnérmi, na výstavu sme vybrali práve tie stoličky, pri ktorých sú známe mená autorov. Nájdete tu diela Ladislava Gatiala, Miroslava Škriniara, Ondreja Čverhu a Štefana Bílika,“ dodáva kurátorka zo Slovenského centra dizajnu.

Na výstave sa striedajú stoličky, ktoré určite poznáte z rôznych domácností, pohostinských zariadení či kaviarní, s takými, ktoré ste zrejme nikdy nevideli. Je to preto, že vývojové centrum v Pravenci bolo v minulom režime akousi výkladnou skriňou a možno až 90 percent návrhov ostalo len pri imidžových prototypoch a nikdy nešli do výroby. Najmä v 70. a 80. rokoch pritom išlo o kúsky, ktoré získavali ocenenia na rôznych veľtrhoch a výstavách, podľa Hubovej ich tiež dodnes obdivujú aj českí dizajnéri.

„Hovoria nám, že kým oni boli v týchto rokoch viac konzervatívni a ich stoličky boli vtedy akési uhladené, Slováci boli veľmi kreatívni, ten nábytok mal v sebe zaujímavú dynamiku,“ hovorí Hubová. Príkladom môžu byť stoličky Ondreja Čverhu so zaujímavo, na pohľad akoby krivo tvarovanými operadlami, či veselo pôsobiace trojnožky.

Žiaľ, takisto ostali len v štádiu prototypov. Sériovej výroby sa dočkali len niektoré jeho diela. A najznámejšia slovenská stolička? Slovenská obdoba kaviarenskej štrnástky? Jej autora nepoznáme. Len prívlastok – krčmová.

Slovenská stolička z Pravenca číslo 1771,... Foto: Helena Veličová
stolička, krčmová stolička Slovenská stolička z Pravenca číslo 1771, nazývaná aj krčmová.

Označuje sa tak stolička číslo 1771, ktorá je vytvorená podľa tonetky z roku 1938. V Pravenci sa vyrábala od roku 1953 a bola najprodukovanejším slovenským vzorom. Na československom trhu stála v čase svojho vzniku 56 korún, vyvážala sa však aj do Francúzska, Holandska a Nemecka.

„Dodnes ju podľa mňa nájdete v mnohých krčmách. Napokon, staré tonetky, ale aj neskoršie slovenské stoličky z ohýbaného dreva sa takmer vždy dodávali do verejných priestorov, nie pre jednotlivcov,“ dodáva kurátorka.

320 stoličiek

Kým však Česi svoje kaviarenské tonetky vyrábajú naďalej v TONe, jedinom dobre fungujúcom podniku s nábytkom z ohýbaného dreva v regióne, slovenské krčmové stoličky už len dožívajú. Výroba v Pravenci sa skončila už v 90. rokoch, v Martine nábytok z ohýbaného dreva prestali vyrábať len pred niekoľkými rokmi.

A nebyť jednej kurióznej epizódy, mohli takmer zo 150-ročnej tradície výroby thonetovských stoličiek na Slovensku ostať len kusy, ktoré stále prežívajú v kaviarňach, krčmách a domácnostiach.

„Po zrušení výroby v Pravenci nás šéf ich vývojového centra upozornil, že v podniku existuje zachovaný celý výrobný program,“ spomína Hubová. Bola to bizarná scéna. Keď nadšenci vošli do bývalej závodnej jedálne, skôr než stoličky si všimli holuby. Skutočné, ktoré v budove hniezdili, aj tie kreslené z budovateľskej výzdoby na stenách.

Až potom si naplno užili poklad – stovky prototypov stoličiek. Pred desiatimi rokmi ich vystavili v rámci výstavy 320 stoličiek v Design Factory, ktoré sa podieľalo na ich odkúpení od vtedajšieho majiteľa.

Stoličky „Šikmo“  od Ondreja Čverhu z roku 1987. Foto: Helena Veličová
stoličky, šikmé stoličky Stoličky „Šikmo“ od Ondreja Čverhu z roku 1987.

Práve časť z tohto „nálezu“ až do 19. apríla môžete vidieť v Galérii dizajnu Satelit na bratislavskom Kollárovom námestí. Je to však skutočne bodka za slovenským thonetovským príbehom? Čo sa výroby týka, nateraz zrejme áno. Podľa Hubovej sa už na Slovensku výrobe stoličiek z ohýbaného dreva nevenuje nik.

Tradícia však bude ešte roky dožívať pri každodennom používaní nábytku. Hoci väčšina produkcie tonetiek a ich nasledovníkov smerovala do verejných priestorov, mnohé skončili u jednotlivcov.

Tonetky pozná každý

Tonetky sú totiž akési putovné stoličky. Mnohí zberatelia a nadšenci si svoje vzácne historické kúsky priniesli priamo zo smetísk, kde ich neznalí vyhodili ako nepotrebné staré haraburdy. Sú tiež častým a žiadaným artiklom v starožitníctvach. Nielen štrnástka, prakticky všetky modely. A nielen stoličky, ale aj vešiaky.

„Tonetky? Tie pozná každý zákazník,“ potvrdzuje aj Jozef Elšík zo Starožitností Charlotte na bratislavskej Račianskej ulici. „Asi pred dvomi mesiacmi som sprostredkoval predaj 80 tonetiek. Vykúpil som ich z kulturáku a predal do jednej kaviarne,“ pokračuje.

Tonetky vykupuje aj na blších trhoch, občas mu niekoľko kusov prinesú rôzni spolupracovníci. „Ani neviem, odkiaľ ich majú,“ pokračuje Elšík a dodáva, že záujem o stoličky a starožitnosti v posledných rokoch upadá. „Je to akoby predel medzi generáciami, tí starší, ktorí mali o starožitnosti záujem, odchádzajú a mladí si k tomu ešte len hľadajú cestu,“ mieni. O tonetky sa však netreba obávať. Za tých vyše 150 rokov už pár „medziobdobí“ zažili, a predsa sú stále tu a dokonca sa ďalej vyrábajú (a nielen v českom TONe).

Nežijú pritom len zo zašlej slávy svojich zlatých čias spred druhej svetovej vojny. Keď v roku 2008 luxusná francúzska módna značka Louis Vuitton nasadila do svojej reklamnej kampane speváčku Madonnu, pri fotení na plagáty ju posadila práve na tonetku číslo 14. Jej tajomstvo zhrnul do jednej vety aj francúzsky architekt Le Corbusier, ktorý ňou často zariaďoval interiéry svojich budov: „Svet nepozná lepší a elegantnejší dizajn, zhotovený so zmyslom pre detail, a pritom stále praktický.“

Hubová zase upozorňuje, že z hľadiska dizajnu je stolička jeden z najstarších kusov nábytku na svete. „Používala sa už v starovekom Egypte. A je neuveriteľné, že hoci sa ten istý dizajn – štyri nohy, sedadlo, operadlo, niekedy područky – opakuje už tisícročia, stále sa v ňom dajú robiť zmeny. Jeden dizajnér mi povedal, že keďže danosti stoličky sú fixné, zmeny sú v proporciách. Aj ich malá zmena vytvorí úplne nový druh,“ uzavrela kurátorka výstavy. <PE>

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #stoličky #tonetky