V lete 1975 sa dokonca aj kŕmenie rybičiek zdalo byť nebezpečné a na pobreží panoval strach. Pred štyridsiatimi rokmi totiž prišiel film Čeľuste na filmové plátna. Všetky kiná premietali príbeh, ktorý u divákov vyvolával predstavy, že aj v skutočnom živote na nich na pláži zaútočí obrovský biely žralok.
„Čeľuste boli pre veľkých bielych žralokov určitým medzníkom,“ hovorí Oliver Crimmen, ktorý mal viac ako 40 rokov na starosti oddelenie rýb v londýnskom múzeu. „Zaznamenal som veľkú zmenu vo verejnosti aj vo vedeckom vnímaní žralokov po tom, čo vyšla kniha Čeľuste Petera Benchleyho a následne podľa nej nakrútili film,“ dodal.
Kľúčovým problémom filmu bolo, že vykreslil žralokov ako pomstychtivé tvory. Príbeh sa odohráva okolo jedného žraloka, ktorý akoby nenávidel len určité osoby a išiel po nich s cieľom ich zabiť.
Film je voľne založený na skutočnom incidente z roku 1916, keď veľký biely žralok napadol plavcov pri pobreží New Jersey. „Východné pobrežie USA zasiahla obrovská vlna testosterónu. Po tom, čo videli Čeľuste, rozhodli sa tisíce rybárov, že žraloky dostanú,“ opísal reakcie na film George Burgess z výskumného programu pre žraloky na Floride. „Nemuseli ste mať skvelú loď alebo vybavenie, každý priemerný chlapík mohol chytiť veľkú rybu a bez výčitiek. Boli to predsa zabijaci ľudí,“ dodal.
„Cieľom žralokov nie sú ľudia a určite necítia žiadnu nenávisť.“Peter Benchley, autor knihy Čeľuste
Autor knihy Čeľuste Peter Benchley bol týmito reakciami znepokojený. „Keby som vedel, čo viem teraz, nikdy by som tú knihu nenapísal,“ uviedol o mnoho rokov neskôr. „Cieľom žralokov nie sú ľudia a určite necítia žiadnu nenávisť,“ dodal. Zvyšok svojho života strávil Benchley vedením kampaní za ochranu žralokov.
Podľa Burgessa klesol v rokoch po premiére Čeľustí počet veľkých bielych žralokov pri východnom pobreží Severnej Ameriky o 50 percent. Výskum biologičky Julie Baumovej v rokoch 1986 až 2000 potom dospel k záveru, že v severozápadnom Atlantiku klesol o 89 percent počet žralokov kladivohlavých, o 79 percent počet veľkých bielych žralokov a o 65 percent počet žralokov tigrích. Tieto zmeny však nenastali len pre športový rybolov, oveľa väčší počet žralokov býva zabitých omylom pri obchodnom rybolove alebo tiež cielene kvôli polievke zo žraločích plutiev, ktorá je populárna v Ázii.
Od 90. rokov minulého storočia začali byť veľké biele žraloky v mnohých častiach sveta chránené, napríklad v Kalifornii, Austrálii, na Novom Zélande a v Južnej Afrike. To prispelo k zvýšeniu počtu týchto zvierat, stále to však ani vzdialene nedosahuje úroveň pred rokom 1975. Nemožno poprieť, že Čeľuste hlboko zasiahli ľudskú psychiku a strach zo žralokov narástol. „Žraloky na filmovom plátne pred rokom 1975, to bola úplne iná kategória,“ uviedol John Mullarkey, profesor filmovej a televíznej vedy na univerzite v Kingstone. „V Čeľustiach vás toto obrovské stvorenie dlhé šesť až deväť metrov môže zožrať celého … To zasiahlo predstavivosť verejnosti,“ dodal.
Nie je žiadnym prekvapením, že ľudia sa radi boja tvorov, ako sú žraloky a zízame na ne škárami medzi prstami, keď si zakrývame oči pri sledovaní filmov ako Čeľuste. „Nebojíme sa predátorov, sme nimi fascinovaní,“ hovorí zoológ Edward Wilson z Harvardovej univerzity. Ľudia si o nich podľa neho radi rozprávajú príbehy či vymyslené historky, pretože „fascinácia vytvára pripravenosť a pripravenosť súvisí s prežitím, takže milujeme naše príšery“.
V skutočnosti je to tak, že niektoré druhy veľkých žralokov útočia na ľudí – ročne je zabitých asi desať ľudí, hlavne veľkým bielym žralokom, žralokom belavým a žralokom tigrím. Len veľmi zriedka žralok obeť zožerie, väčšinou zomierajú na šok. Pre útok žraloka existujú dva obvyklé dôvody. Po prvé, žralok si plavcov pletie s jeho bežnou korisťou, ako sú tulene, navyše, keď sa ľudia vo vode prudko pohybujú a majú na sebe lesklé predmety, ktoré pripomínajú rybiu kožu. Po druhé, žralok vždy skúša podľa jedného kúska, či ide preňho o vhodnú potravu, ak zistí, že nestojí za veľa, vypľuje ju.
Niektorí z vedcov s týmto odôvodnením súhlasia, iní sa domnievajú, že žraloky veľmi dobre vidia a majú aj dobre vyvinutý čuch, takže by si nás s tuleňmi nemýlili. Skôr je podľa nich pravdepodobnejšie, že napríklad veľké biele žraloky v ľuďoch vidia predátorov, s ktorými môžu súperiť o jedlo. Keď útočia na ľudí, nechcú ich zjesť, ale chcú, aby opustili určitú oblasť. Experti na výskum žralokov Neil Hammerschlag a Ralph Collier skúmali množstvo útokov a zistili, že žralok sa pred útokom najprv stavia do určitej agresívne pozície a tak vysiela varovania. Keď je ignorovaný, zaútočí. Štatistiky tieto prieskumy potvrdzujú. V USA dochádza priemerne k 19 žraločím útokom ročne, zaznamenané je však len jedno úmrtie za dva roky.
Od premiéry Čeľustí uplynulo 40 rokov a vnímanie oceánu sa pomaly mení. Narastá snaha o ochranu žralokov a väčšie pochopenie pre tieto tvory, ktoré sú fascinujúcimi predátormi. Volanie po ich ochrane je čoraz hlasnejšie, a hoci je pre väčšinu ľudí ťažké ich milovať, získavajú si väčší rešpekt. Už pre nich nie sú zabijakmi, sú oveľa viac ochotní prijať ich prítomnosť. A z toho by mal autor Čeľustí Peter Benchley určite radosť.