Čo si vyberiete? Nastoknutie na kôl alebo škripec? Aká nuda! Pri vymýšľaní, ako toho druhého umučiť, dokázal byť človek odjakživa veľmi kreatívny. Scéna z pomerne drsného výpravného filmu Vojna bohov, kde kráľ Hyperion v podobe herca Mickeyho Rourkeho dal zaživa upiecť v železnom býkovi tri veštice, nie je čistý výmysel scenáristu. Zúriaci býk je nástroj, ktorý sa používal už na Sicílii za cisára Diokleciána. „Rúra na pečenie ľudí“ bola vyrobená z bronzu, výkriky obetí zvnútra boli tlmené, takže zneli ako zvuk rozzúreného býka, ktorému navyše z nozdier vychádzala para. Prvou obeťou tohto v antike veľmi populárneho mučiaceho nástroja bol sám jeho vynálezca, ktorému cisár nehodlal zaplatiť.
„Mami, ďakujem ti, že si ma sem zobrala. Uvedomila som si, aká môžem byť rada, že nežijeme v tej dobe,“ povedala Sára z Bratislavy svojim rodičom po tom, čo si pozrela expozíciu mučiacich nástrojov na Bojnickom zámku. Ocitla sa tam úplnou náhodou po tom, čo absolvovala historickú prehliadku jedného z najkrajších slovenských zámkov. Navyše v deň svojich trinástych narodenín. Až do konca tohto roka je tam vystavená najväčšia zbierka historických mučiacich nástrojov v Európe, ktorá obsahuje vyše 200 kusov originálov, zreštaurovaných múzejných exponátov i novovyrobených replík. Používala ich inkvizícia a hrdelné súdy na starom kontinente.
Ešte vás bolí otlak na päte?
Topánky? Železné? Tak čo všetko by sa asi dalo robiť s topánkami? „Už samotné stiahnutie topánky kovovou skrutkou pevne na nohu bolo veľmi bolestivé, a ak bola topánka na nohe v zimnom období, došlo k primrznutiu tkaniva, ktoré sa pri vyzutí z topánky odtrhlo,“ lakonicky oznamuje popisok k exponátu. Existovali aj topánky s hrotmi, v ktorých boli hroty alebo klince. Odsúdený v nich stál na špičkách, kým vládal. Ak už nemal dosť síl, došliapol na pätu a hroty mu prepichli kožu. To sa opakovalo, kým neomdlel od bolesti. Do plechových čižiem sa lial aj horúci olej. Existoval aj „suchý variant“, keď stačilo čižmu zahrievať ohňom, alebo sypať dovnútra žeravé uhlíky. Však vás už ten otlak na päte tak veľmi nebolí?
Foto: David Popovič
„Je to veľmi individuálne, ale prehliadku tejto expozície akoby predsa len o čosi lepšie znášali ženy,“ smeje sa Marta Chovancová, ktorá vystavené exponáty v Múzeu mučenia na Bojnickom zámku stráži. „Chlapi skôr vyjdú von zapáliť si cigaretu a nechajú vnútri svoje polovičky, nech si to dopozerajú. Niektorí návštevníci o tejto téme vedia prekvapujúco veľa, až sa čudujem. Nie, ja zlé sny nemám. Snažím sa neprežívať to,“ dodáva odhodlane. V kronike návštev možno nájsť aj takéto odkazy: „Strašná doba, ten temný stredovek, dúfajme, že sa nebude opakovať.“ Alebo: „Škoda, že si niektoré exponáty nemôžeme zobrať domov na SM hry.“ „Zážitok pre všetkých, nevhodný obsah priamo po obede, ale vďaka za inšpiráciu.“ A na záver: „V tejto dobe by sa vystavené nástroje mohli používať najmä v parlamente.“ Najväčší úspech by v tomto smere pravdepodobne mala vypočúvacia stolička s hrotmi, drevená stolička opatrená klincami a okami na pripútanie, ale možno aj tradičný škripec.
Železná panna neexistovala, hryzenie potkanmi áno
Expozícia, ktorá bude v Bojniciach vystavená do konca tohto roka, bola predtým na zámku Valtice a minulý rok na zámku Český Krumlov. Od zámkov totiž každý návštevník akosi automaticky očakáva aj existenciu mučiarne a tomu bojnickému čosi podobné chýba. „Veľký záujem o výstavu je v Amerike, ale nechceme riskovať prípadné potopenie lode, ktorá by expozíciu prevážala. Došlo by k nenahraditeľnej strate, pretože dnes si už takúto zbierku nemožno zaobstarať,“ vysvetľuje jej majiteľ Robert Pospíchal. Dodáva, že počet exponátov je v skutočnosti ešte o päťdesiat kusov vyšší, nie všetky sa však do muzeálnych priestorov vmestili a niektoré sa momentálne reštaurujú. Veľkosti tejto zbierky sa tak nemôžu rovnať ani zbierky v belgickom meste Brugge, holandskom Amsterdame, vo Viedni alebo v Prahe. Mnohé zámky majú vlastné mučiarne, ale nájdete tam nanajvýš železné oká, o ktoré pripútavali väzňov, sem-tam nejaký ten škripec, osobné nástroje kata ako popravné meče, sekery či popravný klát.
Foto: Bianka Stuppacherová
V expozícii Roberta Pospíchala možno nájsť unikát – všeobecne známu železnú pannu. Byť železnou pannou síce metaforicky znamená niečo celkom iné, lenže ako údajný mučiaci nástroj ide o kovové torzo ženského tela, do ktorého mali odsúdeného postojačky zatvoriť, vnútorné hroty ho prepichli a v krutých bolestiach vykrvácal. Tento nástroj je v skutočnosti len fikciou, vymysleným predmetom, ktorý sa používal na cirkusové a iné hororové predstavenia. Na celom svete nebol nájdený ani jediný dôkaz o jeho použití, takže ide len o komerčnú repliku. „Dokonca aj Bátorička údajne používala železnú pannu. Významný nemecko-rakúsky historik a odborník v tejto oblasti prof. Wolfgang Schild, ktorý skúmal historické archívy a materiály, jednoznačne použitie tohto nástroja vyvrátil,“ vysvetľuje majiteľ zbierky mučiacich nástrojov. A ak sa ho opýtate, ktorý nástroj považuje za najkrutejší: „Za zmienku určite stojí obyčajná píla na drevo, ktorou bol človek zaživa rozrezaný na dve polovice. Od hlavy bola smrť relatívne rýchla, ale z opačnej strany… Určite musí byť hrozné aj použitie potkanov, ktoré sa zo strachu pred ohňom odsúdenému prehrýzli cez brucho von z tela… Myslím, že na predstavu o hrôzach mučenia je to postačujúce.“
Kríž je najznámejší nástroj na popravu
Človek je jediný tvor, ktorý je schopný vykonávať priam hrozné veci vyslovene len s cieľom spôsobovať bolesť na vlastnom druhu. Veď stačí si len prečítať názvy niektorých mučiacich nástrojov: vrták, lyžica na vybratie oka, drvič kĺbov, nástroj na trhanie pŕs, sekáčik, kotol na varenie ľudí, lavica s kľukou na vyťahovanie vnútorností…
„Z dnešného pohľadu je zaujímavé, že kedysi mučenie nebolo vnímané ako ubližovanie,“ tvrdí Robert Pospíchal. „Ľudia verili tomu, že ak bude dotyčný mučený, bude mu umožnené priznať sa a oslobodiť svoju dušu od hriechu a po smrti nájde pokoj. Keďže viera v posmrtný život bola vtedy dogmou, išlo vlastne o akúsi pomoc.“
Foto: David Popovič
Mučenie je staré ako ľudstvo samo. Už primitívne kmene používali určité formy mučenia, napríklad ukameňovanie či napichnutie na kôl. Do inej kategórie patrí tzv. sebatrýzeň, keď si napríklad Thajčania na ostrove Phuket dávajú prepichovať tvár počas sviatku vegetariánov, v hinduistickej časti Srí Lanky sa praktizuje vešanie na háky a Filipínci sa dávajú dobrovoľne pribiť na kríž počas Veľkej noci. Mimochodom, tzv. T-kríž alebo Tau-kríž je najznámejším popravným nástrojom na našej planéte. Okolo tohto spôsobu popravy existuje veľa mýtov. Prevažne panuje názor, že ukrižovaný zomrel smädom, hladom alebo vykrvácal. V skutočnosti smrť nastala udusením. Odsúdeného totiž pribili za roztiahnuté ruky a pokrčené nohy. To spôsobilo, že medzirebrové svaly sa stiahli a pľúca nemohli vydýchnuť. Na výdych bolo potrebné pritiahnuť sa rukami, to však bolesť spôsobená klincami na zápästiach nedovoľovala. Pre oddialenie smrti sa používalo sedadlo, keď odsúdený nebol celkom „zavesený“.
Mučenie vždy bolo – a bude?
Mučenie vždy bolo a povedzme si to na rovinu – aj bude. „Aj v civilizovanej spoločnosti dodnes existuje tzv. humánne mučenie, ktoré by sa dalo prirovnať k humanitárnemu bombardovaniu niekdajšej Juhoslávie, ako to u nás označil vtedajší prezident Václav Havel,“ podotýka Pospíchal. „Mučenie je známe aj zo slávnej väznice Guantánamo, kde sa používa tzv. waterboarding alebo bastonado, čo je bitie prútom do krvi cez chodidlá, mimochodom veľmi obľúbená sadomasochistická praktika. Takéto mučenie, samozrejme, neoficiálne používajú všetky štáty a ich tajné služby, ak existuje podozrenie, že záujmy spoločnosti sa nedajú ochraňovať iným spôsobom. Humanita takéhoto mučenia je, prirodzene, filozofickou otázkou, pretože jestvuje názor, že lepšie je umučiť jedného človeka, ak je tým možné zachrániť desiatky ďalších. Opačný názor tvrdí, že na dosiahnutie spravodlivosti nemožno použiť zlo, lebo v takej chvíli sa dobro stáva opäť zlom.“ Alebo je to inak?
Surovosť ľudskej povahy siaha až do podstaty bytia
Aké sú reakcie ľudí, keď poviete, že ste majiteľom zbierky mučiacich nástrojov? Nepovažujú vás za čudáka?
Spočiatku boli reakcie naozaj rôznorodé, pre niekoho som bol možno aj deviant. Neskôr však moji známi zistili, že ide o seriózny historický odbor, ich pohľad sa zmenil a prišiel rešpekt a uznanie. Väčšina ľudí nevie pochopiť, ako som dokázal zhromaždiť takúto veľkú zbierku. Ide totiž o najväčšiu zbierku tohto druhu na svete, a keď sa tak obzriem do minulosti, sám neviem, ako sa mi o podarilo. Neviem, či by som to opäť dokázal.
Kde bol ten začiatok?
Zbierku sa mi podarilo relatívne lacno kúpiť začiatkom 90. rokov. V tom období bolo mnoho vecí inak, veci, čo dnes majú veľkú hodnotu, sa predávali veľmi lacno. Dostala sa ku mne informácia, že niečo takéto je na predaj od potomkov francúzskej popravnej rodiny. V tej dobe som už podnikal a mal som prostriedky na to, aby som čosi podobné mohol zakúpiť. Myslím, že ide o jednu z najvýznamnejších expozícií v histórii, ktorá poukazuje na surovosť ľudskej povahy a siaha až do samotnej podstaty bytia.
Čím sa zaoberáte v bežnom živote?
Pôvodne som vyštudoval strojárstvo, až neskôr psychológiu a históriu. V podstate mi všetky tieto odbory pomáhajú v tom, čo robím. O históriu tejto témy sa zaujímam od mladosti, skôr z dôvodov psychologických. Až neskôr som začal tvoriť zbierkový fond. Čo sa týka mojej pracovnej náplne, naplno sa venujem výstavám a expozíciám. Momentálne pracujem na ďalších výstavách, ktoré budeme otvárať na budúcu sezónu: Jedna je Turínske plátno, ďalšia Lichtenštajnské korunovačné insígnie, ktoré si nechávame vyrobiť podľa pôvodných. Takže všetko sa točí okolo histórie.
Foto: Robert Pospíchal
Niektoré z mučiacich nástrojov na výstave sú originály, iné repliky. Kto ich vyrába?
Ako som už spomenul, základ tvorí zbierka z Francúzska. Ostatné exponáty som postupne dokupoval, drevené repliky si vyrábam sám a kovové zhotovuje kováč, ktorý ako jeden z mála naozaj dokáže vytvoriť repliku ťažko rozoznateľnú od originálu. Dnes je kúpiť nejaký originál omnoho ťažšie ako pred dvadsiatimi rokmi, ak by bolo niečo na predaj, išlo by o veľkú zriedkavosť.
Pri niektorých nástrojoch je poznámka, že sa používajú aj v rámci istých erotických praktík…
Áno, táto oblasť je veľmi úzko spojená aj s erotikou. Ale to sa bavíme o situácii, keď robíte niečo, čo vám spôsobuje príjemné stavy a intenzita bolesti závisí od prahu bolesti, ktorý je u každého iný. To, čo jedného môže neznesiteľne bolieť, iný môže znášať bez väčších problémov. Je to teda vysoko individuálne. Čo sa však týka mučenia, ide o iný spôsob použitia nástrojov a som si istý, že až na extrémne masochisticky zameraných jedincov mučiaca tortúra nikomu neprináša rozkoš. Navyše kat, respektíve vykonávateľ mučenia, samozrejme, vždy dobre videl, ako nástroj pôsobí a podľa toho stupňoval použitie, aby mučenie splnilo svoj účel a prinieslo výlučne utrpenie.