Len pár dní po tom, čo významný český astronóm Bohumil Šternberk oslávil Kristove roky, obletela svet fascinujúca správa. Americký astronóm Clyde Tombaugh objavil 18. februára 1930 novú planétu, ktorej zanedlho istá britská školáčka vymyslela meno Pluto (v tom istom roku prebral meno aj Walt Disney pre postavu kresleného psa). O mesiac neskôr Šternberk na svojom pracovisku v Starej Ďali (dnes Hurbanovo) zhotovil prvé snímky vzdialenej planéty z európskej pôdy.
Pluto teda od svojho objavenia čakalo na kvalitný „portrét“ iba 85 rokov, čo je v histórii poznávania vesmíru rekordne krátky čas. Detailnú podobu Pluta, v mnohých smeroch prekvapujúcu, nám odkryla sonda New Horizons vesmírnej agentúry NASA až tento mesiac.
O prvú detailnejšiu podobu Mesiaca sa postaral Galileo Galilei a za premiérovou snímkou Zeme z vesmíru stál kdesi v pozadí i Adolf Hitler! V oboch prípadoch sa na detailný obraz čakalo celé stáročia. Ale pekne po poriadku.
Fotka z Hitlerovej rakety
Podobu niektorých vesmírnych objektov poznali už naši najdávnejší predkovia. Veď na jednom sa narodili, ďalší veľký ich sprevádzal cez deň a druhý zase v noci. Najjednoduchšie sa určite opisoval tvar Mesiaca, Slnko oslepovalo a o tvare Zeme sa dlho viedli polemiky.
Za jedného z prvých ľudí, čo presvedčivo presadzoval guľatý tvar našej planéty, sa považuje otec geografie Eratostenes z Kyrény. Okolo roku 240 pred naším letopočtom vypočítal obvod Zeme.
Foto: ENCYCLOPAEDIA BRITANNICA
Ako by mohla vyzerať planéta, na ktorej žijeme, prvýkrát ľudstvu ukázal až o sto rokov neskôr iný grécky filozof – Kratés z Mallu. Zhotovil najstarší známy nákres zemegule, na ktorom si predstavoval vertikálny a horizontálny oceán, ktoré spolu oddeľujú jednotlivé kontinenty (celý známy svet vtedy umiestnil do jednej štvrtiny planéty).
Ďalší známy a dochovaný glóbus pochádza až z roku 1492. Svet je už na ňom vykreslený oveľa presnejšie, no logicky bez Ameriky.
Na rukolapné potvrdenie teórií o guľatosti Zeme však muselo ľudstvo čakať, až kým človek vymyslel fotoaparát a technológie, ktoré ho dokážu vyniesť do nebies. Tak vznikla v roku 1935 fotografia z balóna, ktorá síce naznačovala zaokrúhlenie Zeme, ešte to však nebolo ono. Prvú fotografiu, ktorá zachytila tvar našej planéty, odfotil až aparát, ktorý do vzduchu vyniesla raketa V-2. Áno, nacistami vyvinutá zbraň, ktorá na sklonku druhej svetovej vojny zabila tisíce ľudí.
Američania po vojne stiahli stovky nemeckých inžinierov a raketu V-2 využívali ďalej. Aj pri výskume vesmíru. V rámci projektu vybavili 24. októbra 1946 jednu V-2 fotoaparátom v pevnom kovovom puzdre.
Foto: U. S. ARMY
Keď raketa vyletela do výšky a následne sa zrútila na zem, v troskách našli aj nepoškodený film s prvým čiernobielym záberom zaokrúhlenej Zeme. Celú (a konečne naozaj modrú) planétu si ľudia mohli pozrieť na farebnej snímke z amerického satelitu ATS-3 až v roku 1967.
Galileove mesiace
Kým pre detailnú snímku Zeme sa muselo čakať na technológie 20. storočia, Mesiac mohli ľudia pozorovať odpradávna. Podrobnejšie zmapovať prirodzený satelit Zeme sa vedci snažili už v 16. storočí, lepšie sa im darilo až po vynáleze teleskopu. Priekopníkom v tomto smere bol slávny Galileo Galilei, ktorý v roku 1610 vydal Sidereus Nuncius, Hviezdneho posla. Okrem prvých podrobnejších náčrtov Mesiaca v diele opísal napríklad aj mesiace Jupitera!
Fotografickej premiéry sa Mesiac dočkal s viac ako storočným predstihom pred planétou, okolo ktorej sa točí. Bola to veľká vec. Veď len v roku 1826 vznikla prvá známa fotografia – rozmazaný a neurčitý pohľad z izby autora. Prvý fotografický portrét človeka nasledoval až o dvanásť rokov – postaral sa oň Francúz Louis Daguerre. Ťažko uveriť, že už v roku 1840 pionieri fotografie (konkrétne Američan John William Drape) odfotili podrobný obrázok Mesiaca v splne.
O päť rokov neskôr Francúzi Leon Foucault a Louis Fizeau nastavili na svojom fotoaparáte uzávierku na 1/60 sekundy a s objektívom obráteným smerom k výšinám stlačili spúšť. Výsledkom bola prvá fotografia Slnka. Z ohnivej gule sa pre ľudí razom stala – ďalšia hviezda na vesmírnej oblohe. Je zaujímavé, že fotografi už v roku 1845 zachytili na snímke aj slnečné škvrny. Na ďalšie objavné fotografie vesmíru museli ľudia čakať viac ako sto rokov. Ale stálo to za to…
Foto: SIDEREUS NUNCIUS
V 60. rokoch minulého storočia sa vesmír zdal bližšie ako kedykoľvek predtým. V médiách sa každú chvíľu objavovali nové zábery blízkych i vzdialenejších objektov. Ešte v čiernobielej ére si ľudstvo mohlo vychutnať detaily Marsu, v júli 1965 ich späť na Zem poslala sonda Mariner 4. Mariner 10 už vo farbe odfotila v roku 1972 Venušu a o dva roky aj Merkúr. V 70. rokoch pribudol ešte Jupiter, v 80. Saturn, Urán a Neptún. Pluto malo až do júla len nejasné fotky z Hubblovho ďalekohľadu.
Selfie na Marse
Znamená fotka Pluta symbolický koniec spoznávania objektov v našej slnečnej sústave? Práve naopak. Na detailnejších fotografiách vedci objavili na povrchu Pluta pohoria vysoké viac ako 3 000 metrov či kaňon hlboký niekoľko kilometrov na jeho mesiaci Charón. Nadšenie pre objavovanie vesmíru, ktoré zverejnenie týchto záberov vyvolalo (Pluto malo na Instagrame NASA viac ako 350-tisíc "lajkov”), vytvorí nový dopyt – po fotografiách priamo z povrchu planét.
Pre niektorých bude prekvapením, že takýchto fotiek už má ľudstvo viac – a nielen z Marsu a Mesiaca. Premiéra však patrila našej prirodzenej družici. Prvé snímky priamo z Mesiaca priniesla sovietska sonda Luna 9 v roku 1966. Známejšie sú však zábery z roku 1969, keď na Mesiaci pristál človek.
Tie sa neskôr stali cieľom skúmania priaznivcov konšpirácií. Ale aj vtipov. V ére selfie ľudia žartujú na tému, ako je možné, že Neil Armstrong nemá z Mesiaca ani jednu dobrú fotku…
Foto: NASA
To sa určite nedá povedať o sonde Curiosity, ktorá bola hviezdou roku 2012. Opäť nešlo o prvenstvo, Mars priamo z povrchu odfotila sonda Viking 1 už v roku 1976. Curiosity vybavená najnovšími technológiami však zaujala skvelými zábermi – a dokonca aj jednou selfie!
Okrem fotiek z povrchu priniesla aj snímky detailov marťanských hornín. Mars láka najmä preto, že už roky sa hovorí o ľudskej výprave na planétu, fotografie z povrchu však vznikli aj na iných objektoch.
Rusi sa v 80. rokoch sústredili na Venušu, kde uskutočnili niekoľko mäkkých pristátí. Napriek pekelným podmienkam na planéte, kde teplota dosahuje 462 stupňov Celzia, poslali ich sondy späť na Zem niekoľko fotografií.
V roku 2005 na Zem prišli zábery z mesiaca Saturna Titánu, kde pristála európska sonda. Japonci zase odfotili povrch asteroidu Itokawa. Nuž a vlani európska sonda Rosetta (na ktorej sa podieľalo aj Slovensko) poslala fotky z kométy.