Precestoval divoký Balkán, pohostinný Blízky východ, exotickú Indiu, priateľský Nepál, Srí Lanku, rozpálenú Austráliu, Kanadu aj USA. Bicykluje v daždi, v snehu pod Himalájami aj v pekelných päťdesiatstupňových horúčavách v Austrálii. Bojuje so šmykľavými cestami, s protivetrom aj hladom. Spí pod holým nebom aj v spoločnosti malých kamošov – múch, mravcov, jašteríc či pavúkov. Obdivuje krásu pohorí a vyhýba sa bláznivým šoférom kamiónov.
„Som vlastne bezdomovcom na dvoch kolesách. Na rozdiel od auta či lietadla, na bicykli mám bližšie k ľudom. Krajinu vidím a cítim jej vôňu. Bicykel je skvelý dopravný prostriedok. Dokáže ma dopraviť až na samý koniec sveta,“ pochvaľuje si Karol Voltemár, ktorý dobrovoľne opustil doterajší spôsob života na Slovensku. Doma v Bratislave ostala rodina, kamaráti aj väčšina koníčkov. „A priateľka Heni, ktorá aj napriek šialenému projektu stojí pri mne,“ dodáva.
Babkine cestopisy
„Ponáram sa do seba, do myšlienok na to, ako pracuje telo. Cítim tlkot srdca a každý sval. Moje sústredenie občas preruší motorka, autobus či kamión. Musím dávať pozor, aby som neskončil pod ich kolesami. Pot mi steká z tváre a kvapká na cestu.
Neskôr už nemyslím na nič, vnímam len teplo a smäd. Vypľúvam prach, ktorý sa mi usádza na perách. Užívam si,“ píše na svojom blogu slovenský dobrodruh, ktorý sa na cestu okolo sveta, World Bike Travel, vydal 1. mája 2013.
Pre mňa je táto cesta príležitosť opustiť stereotyp a rutinu. Dáva mi slobodu a čas. Napríklad na rozmýšľanie.Karol Voltemár
Od detstva rád listoval v cestovateľských časopisoch svojej babky a sníval o ďalekých krajinách a dobrodružstvách. „K športu ma priviedla mama. Svoje lenivé dieťa, ktoré túži hrať len počítačové hry, donútila športovať. Hoci mi to nie vždy voňalo, nakoniec som si k športu cestu našiel a aktívny spôsob života sa stal mojou súčasťou.“ Aj o Karolov vzťah k prírode sa postarala mama. „Brávala ma do hôr, cez leto som chodil do táborov, kde nás učili prežiť v prírode. Pre dieťa z mesta to bolo veľmi dôležité.“
K bicyklovaniu privoňal na strednej škole. „Občas som sa pridal k spolužiakovi alebo som sa sám vydal do Malých Karpát pri Bratislave či na obľúbenú hrádzu v Petržalke. Neskôr som bicykloval intenzívnejšie a začal som aj s behom, korčuľovaním, basketbalom, futbalom a s turistikou.
Kolektívne športy však neboli tým pravým orechovým, pretože mám rád situáciu pod kontrolou. Pred vyše desiatimi rokmi sme sa s kamarátmi vydali na mesiac do Bulharska a cykloturistika ma celkom dostala.“
Do roku 2009 jazdil najmä po Európe, ale pre vážnu nehodu na lyžiach si musel dať prestávku. „Po dvojitej fraktúre stehennej kosti som niekoľko mesiacov nemohol chodiť. A hoci mi lekári vraveli, že na šport môžem zabudnúť, začal som bicyklovať. Otrasy železa v nohe nesvedčali, preto som jazdil len na cestách.“
Foto: Archív Karola Voltemára
V roku 2010 sa vybral na východ Turecka na 2 400 kilometrov dlhú cestu. „Bol to taký test. Keď veľké kopce moja noha zvládla, zrodila sa myšlienka aktuálneho projektu – cesty okolo sveta.“
Počas troch rokov si naplánoval prejsť osemdesiattisíc kilometrov naprieč šiestimi kontinentmi. Cez Európu, Blízky Východ do Ázie, Austrálie, krížom cez Južnú a Severnú Ameriku a cez Afriku späť do Európy.
Je blázon?
Karol je IT-čkár. V tejto oblasti pracoval ako programátor a analytik, momentálne ho baví a živí internetový marketing. Keďže si je sám sebe pánom už päť rokov, pred cestovateľským projektom, ktorý má trvať tri a pol roka, výpoveď nikomu nemusel dávať. Prípravu, ako finančnú, tak aj fyzickú, však podceniť nemohol.
„Na takú dlhú cestu sa nedá vydať zo dňa na deň. V rámci prípravy som počas troch rokov najazdil šesťdesiattisíc kilometrov.“ Cestu financuje z úspor a z firmy, ktorú si založil. Pár ľudí podporilo projekt zakúpením etapy a dresu prostredníctvom jeho webovej stránky.
Našli sa však aj pochybovači. „Brali to ako dobrý vtip a ďalej si išli vo svojich zabehnutých koľajach. Práve tie však oberajú o kreativitu a nepomáhajú rozširovať si obzory. Pre mňa je táto cesta príležitosť opustiť stereotyp a rutinu. Dáva mi slobodu a čas. Napríklad na rozmýšľanie.“
Foto: Archív Karola Voltemára
Mnohí považovali Karola za blázna, pýtali sa, aký to má celé zmysel a prečo vyhadzuje zbytočne toľko peňazí? „Blázni sú dôležití, inak by nikto nerobil veci inak. Bláznom je však skôr ten, čo obetuje svoje zdravie a čas, aby zarábal peniaze iným. Prípadne ten, čo robí niečo len preto, že musí.”
Pôvodne plánoval vyraziť na kratšiu cestu do Ameriky, ale nakoniec sa rozhodol cestovať čo najviac po svete, kam ho ušetrené financie pustia. Kým neprišiel do Austrálie, držal sa rozpočtu sedem eur na deň. „V Austrálii som sa vyšplhal na takmer 18 eur denne. Len za vodu som, na vyprahnutom juhu počas desiatich dní, dal vyše dvesto eur.“
Počas cesty spí v stane, v spacáku na karimatke pri vchode do supermarketu, v hosteloch a v penziónoch. Ubytovanie si platí v prípade zlého počasia alebo keď sa potrebuje zregenerovať.
„Ak sa chcem ubytovať po niekoľkých dňoch v hoteli s teplou vodou, pár dní musím jazdiť "eko“. Vtedy šetrím, jem jedlo z batožiny (starší chlieb, hotové cestoviny z predchádzajúceho dňa). V Ázii som si užíval. Jedlo, ovocie aj zelenina sú tam lacné. Dá sa chodiť do reštaurácií aj prevádzok na ulici."
Na cestách stretáva rôznych ľudí. "Zlé spomienky mám na Indiu. Je tam veľa ľudí, ktorí žijú v morálnom bahne. Okradli ma v Iráne a na Slovensku, kam som sa na chvíľu vrátil. A skvelí ľudia boli na Novom Zélande, v Austrálii alebo v Turecku.”
Aj v Iráne bolo veľa pohostinných ľudí, ochotných podať pomocnú ruku. „Takým zvláštnym spôsobom. Väčšinou s cieľom zlepšiť si angličtinu, blysnúť sa pred druhými, pohladkať svoje ego alebo si zabezpečiť nejaké výhody či zisk. Prvá otázka hostiteľa, tridsiatnika Navida, ktorý žil so svojou prísnou mamou v Teheráne, bola: Mám dobré svaly? Nezaujímalo ho či som unavený a či niečo nepotrebujem,“ hovorí o iránskom kultúrnom šoku.
Foto: Archív Karola Voltemára
Karol nedá dopustiť na Warmshowers, bezplatnú svetovú sieť ubytovania cyklistov. „Bez nej by som vo finančne nákladných krajinách ako je Austrália, Kanada či USA nemal tak často sprchu alebo strechu nad hlavu.“ A ako je to s hygienou?
„Ako vydá. V Austrálii som sa nesprchoval deväť dní, v juhovýchodnej Ázii a najmä v Indonézii, som sa väčšinou len oblieval vedierkom, keďže sprchu majú iba v hoteli vyššej kategórie. Keď si po niekoľkých dňoch bez vody vyzlečiem zasolené a špinavé cyklistické veci, obyčajná sprcha je vykúpením.“
S jednou nohou
Denne prejde 60 až 250 kilometrov. „Podľa toho, aké je počasie. Dvesto kilometrov prejdem len výnimočne. Keď sa pokazí počasie alebo môj zdravotný stav, oddychujem.“ K najväčším prekážkam patrí podľa neho byrokracia pri vybavovaní rôznych vstupov a víz. „A posledný týždeň čelím strácaniu sa v poliach, lebo sa mi pokazili navigácia a tachometer.“
Z pôvodného horského bicykla, ktorým sa vydal na cestu, dnes ostal len rám a nosiče na batožinu. „Ostatné som veľakrát menil po nehodách alebo zničení zubom času. Vymenil som deväť kolies, jedenásť plášťov a mnoho reťazí či iného vybavenia.“
Plne naložený Karolov bicykel váži viac ako päťdesiat kilogramov. Čo všetko má v batožine? Cyklistické oblečenie, spacák, stan, súčiastky na opravu bicykla, potreby na varenie a hygienické potreby. Okrem toho foťák a notebook. V Austrálii, kde boli obchody vzdialené od seba aj 1 500 kilometrov, ťahal Karol so sebou batoh s jedlom a vodou. Spolu približne osemdesiat kilogramov.
Foto: Archív Karola Voltemára
Na ceste ide, vďaka bezohľadnosti vodičov, občas aj o život. Spomeňme prípad britských cyklistov, ktorých v Thajsku usmrtil pick-up. „Najhoršie to bolo na cestách v Iráne, v Indii a miestami v Číne. Nehoda v Iráne ma takmer zastavila. Padla na mňa vlečka traktora a nebyť chlapov, ktorí ju nadvihli, aby som sa spod nej dostal, už tu nie som.“
Napriek bolestiam v prasknutej kolennej kosti musel vyraziť ďalej cez vyprahnutú iránsku polopúšť. Kým neprišiel do Uzbekistanu, viac ako dva týždne bicykloval len s jednou nohou. Tú druhú, opuchnutú a boľavú, si dal dokopy až v Indii a na Srí Lanke. „Platnosť víz je obmedzená. Ak by som nepokračoval, musel by som sa vrátiť domov,“ vysvetľuje Karol, ktorému nepríjemný zážitok doteraz pripomína hrča na nohe.
Občas to bolí
Počas bicyklovania počúva hudbu, vychutnáva si jazdu, plánuje ďalší deň, rozmýšľa o práci a neskôr už len dáva pozor, aby úsek odjazdil bez nehody. „Po pár hodinách na bicykli už veľmi nerozmýšľam. Niektoré dni nie sú zábavné, a tak to zachraňujú pesničky od kapiel Led Zeppelin, Avantasia, Kamelot a Ramones. Zlepšujú aspoň náladu, keď už nie priemerku.“
Občas má bicykla skutočne plné zuby. „Keď idem veľmi pomaly, fúka silný protivietor a ja takmer stojím. Vtedy sa bojím, aby som nezaspal a neunudil sa na smrť.“ Kopce, ktoré sa nedajú obchádzať, učia Karola disciplíne. „Pri každom stúpaní s ťažkou batožinou si uvedomujem, aký som slabý a malý oproti veľkým horám a prírode. Bojujem a občas to bolí, ale to patrí k cyklistike.“
Najväčšia kríza na Karola doľahla v Austrálii. „Nemal som sa s kým rozprávať, lebo na ceste neboli žiadni ľudia. Skúste tri týždne nepovedať ani slovo!“ Aj preto mu z času na čas robí spoločnosť jeho priateľka Heni. Čo-to s ním už precestovala a prebicyklovala.
„Jazdili sme spolu v Číne, v Thajsku, v Kambodži, v Chorvátsku a v Čiernej Hore. Precestovali sme Turecko, Grécko, Srí Lanku, Malajziu, Indonéziu, trekovali sme v Nepále. Teraz sa tešíme na Mexiko a Karibik.“ V Severnej Amerike sa ku Karolovi zase pridal Helmut Pucher z Rakúska, ktorý taktiež brázdi svet na bicykli.
Pečené potkany
Hoci je Karol štíhly, po troch mesiacoch strávených v sedle bicykla ide jeho váha dole. „Párkrát som sa dostal pod spodnú hranicu, čo je asi 63 kilogramov. Vtedy nejazdím, nehýbem sa a okrem poznávania krajiny oddychujem aj viac jem.“ Jeho črevá sú už veľmi odolné, ale v Indii ho tráviaci trakt zradil. „Bolo to naozaj vážne. Infekciu som si priniesol aj na Nový Zéland, kde cezo mňa jedlo týždeň len preletelo.“
Karol priznáva, že so stravou na cestách občas bojuje. „V USA, v Kanade a v Austrálii som jedol len zeleninu, ovocie, pečivo a výživové doplnky. Varené vajcia a cestoviny som občas doplnil lacným fastfoodom. V Ázii je skvelé a lacné jedlo všade na ulici.
Najviac mi chutilo v Turecku a v Thajsku, v Číne som často ani nevedel, čo jem, vtipné bolo tiež objednávanie jedla v tejto krajine. Nikto mi nerozumel, a preto som jedol najpikantnejšiu polievku na svete. Podľa mňa tam pridali dákeho čerta. Nedá sa povedať, čo mi chutilo najviac, no veľmi som si obľúbil Som Tam, papájový šalát v Thajsku.
Foto: Archív Karola Voltemára
Často sa musím prispôsobiť miestnym podmienkam. V Nepále som bol pár týždňov odkázaný len na Dal Bhat, typické jedlo pozostávajúce z ryže a zeleniny. To bola trošku nuda. Vietnamskú kuchyňu „oživili“ obchodníci, ktorí popri ceste predávali miestnu delikatesu, pečené potkany. Tie som si len odfotil.“
S tými, čo ovládajú angličtinu, sa dohovorí. Inak sa k slovu dostávajú ruky, nohy a obrázky v mobile. „V Číne som počas sto dní stretol len piatich ľudí, ktorí hovorili po anglicky.“
Okrem cestovania, spoznávania neznámych kútov sveta a ľudí, prekonávania samého seba, sa Karol o svoje skúsenosti a zážitky z cesty delí na blogu. Keď nebicykluje, oddychuje, zbiera energiu, robí strečing, trekuje a píše. Uverejňuje fotky na svojej webovej stránke a facebooku.
„Cesta je výzva. Niekoho môže inšpirovať k uskutočneniu niečoho podobného. A možno si len uvedomiť, že malicherné problémy, ako napríklad prejsť na bicykli do práce pätnásť kilometrov, sú zanedbateľné a sú len v našich hlavách.“
Karol Voltemár
Foto: Archív Karola Voltemára
Karol Voltemár sa narodil 14. decembra 1983 v Bratislave. Od 1. mája 2013 strávil v sedle bicykla 2 550 hodín, prešiel viac ako 46-tisíc kilometrov a nastúpal 287 027 výškových metrov. Najvyšším bodom bol základný tábor Anapurny vo výške 4 192 metrov.
Okrem Slovenska prešiel 36 krajín – Maďarsko, Rakúsko, Česko, Nemecko, Švajčiarsko, Lichtenštajnsko, Taliansko, Slovinsko, Chorvátsko, Srbsko, Čiernu Horu, Bosnu a Hercegovinu, Albánsko, Macedónsko, Grécko, Turecko, Irán, Turkménsko, Uzbekistan, Indiu, Srí Lanku, Nový Zéland, Austráliu, Nepál, Čínu, Vietnam, Laos, Thajsko, Kambodžu, Indonéziu, Malajziu, Singapur, Kanadu, USA. Budúci rok v lete dorazí do Afriky, potom ho čaká návrat do Európy cez Španielsko a Portugalsko.
Prvý rok Karolovej cesty okolo sveta zachytáva vyše päťstostranová kniha s názvom World Bike Travel Chronicles I. Tvoria ju fotografie a zápisky, ktoré vznikali počas dlhých chvíľ v austrálskom buši a na benzínových pumpách.