Po dvojmesačnom pátraní objavili pred 30 rokmi, 1. septembra 1985, 65 minút po polnoci, vrak najslávnejší lodi sveta – Titanicu. Sedemdesiattri rokov po stroskotaní tak loď znovu uzrela oko človeka.
Prvú trosku, ktorú kamery 1. septembra objavili, bol jeden z 29 lodných kotlov, už o deň neskôr našli trup lode, ktorý „sedel“ vzpriamene 20 metrov hlboko v morskom dne. K dokonalosti chýbala len zadná časť, ktorá sa pri stroskotaní odlomila a na dno dopadla zhruba 750 metrov od trupu lode.
Dovtedy sa pritom na základe svedectva preživších cestujúcich verilo, že Titanic zostal „neporušený“. Ballardov objav podobných mýtov zbúral viac. Podľa dovtedy platnej a podporovanej verzie sa loď v noci zo 14. na 15. apríla 1912 zrazila vo vysokej rýchlosti s ľadovcom. Ten mal rozpárať loď v dĺžke asi sto metrov na pravoboku tri metre pod kýlom.
Loď sa potom po 150-minútovej agónii potopila a do hlbín oceánu si sebou vzala viac ako dve tretiny z 2 200 ľudí, ktorí sa v Southamptone na cestu do New Yorku nalodili. Túto verziu podporil aj James Cameron so svojim legendárnym filmom Titanic, ktorý získal 11 Oscarov.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Ballardov objav však umožnil zistiť, že skazu parníka s výtlakom viac ako 52 000 ton zrejme spôsobilo šesť malých otvorov o veľkosti necelého jedného metra štvorcového. Problémom sa stala oceľ s vysokým obsahom síry, ktorá bola krehkejšia ako v súčasnosti používané typy, a ktorá potom nevydržala obrovský tlak vody.
Loď začala naberať vodu, nakláňať sa, aby nakoniec celá zašla pod hladinu, kde náhle vyrovnanie tlaku spôsobilo výbuch, ktorý loď rozdelil na niekoľko častí. Nájsť vrak Titanicu bol sen, ktorý vedcov i dobrodruhov ťahal v podstate už od 15. apríla 1912. Najskôr chýbali technológie, neskôr zase odvaha.
Tlač sa o ojedinelých výpravách smerujúcich do severného Atlantiku zmieňovala ako o vyhadzovaní peňazí, dobrodruhovia boli považovaní za šialencov a vedci strácali „dobrú povesť“. To, že by niekto mohol nájsť vrak potopený niekoľko tisíc metrov, sa zdalo ako šialenstvo. Napokon, keď Ballard Titanic objavil, výskumná ponorka bola 22 kilometrov východne od bodu, kde mal podľa dobových údajov vrak ležať.
Prvé seriózne pokusy realizovali na začiatku 80. rokov oceánografovia William Ryan a Fred Spiess, ktorí za peniaze ropného magnáta Jacka Grimma trikrát usporiadali výpravu do miest, kde predpokladali nález. Po ich neúspechu nastúpil Ballard. Ten myšlienku na nájdenie Titanicu pred prvou výpravou do Atlantiku oprašoval celých 12 rokov.
Počkal si na dostatočné technologické vybavenie, spojil výpravu svojho inštitútu z Woods Hole s francúzskym IFREMER (Národný inštitút pre výskum mora) – a dočkal sa. Ballard umiestnil na vrak Titanicu pietnu tabuľu, jeho úspech tiež prilákal vedecké tímy a zberateľov artefaktov. K Titanicu v nasledujúcich desaťročiach plávalo množstvo výprav, ktoré buď fotili potopený parník alebo vyzdvihli na hladinu zberateľsky zaujímavé predmety.
Americký oceánológ Ballard našiel okrem Titanicu napríklad v roku 1989 aj vrak nemeckej vojnovej lode Bismarck, ktorú britské loďstvo potopilo v Atlantickom oceáne v máji 1941, v roku 1998 objavil vrak lietadlovej lode Yorktown, potopenej japonskú ponorkou v bitke o Midway, či v roku 2002 vrak torpédoborca PT-109, ktorého potopenie japonskou vojnovou loďou Amagiri 2. augusta 1943 prežil John F. Kennedy.