Reinkarnácie Ľudovíta Štúra v digitálnej ére

01.11.2015 08:00
Ľudovít Štúr
Ľudovít Štúr zaujal generáciu dnešných tridsiatnikov. Takto ho vidí 31-ročný slovenský režisér a animátor Andrej Kolenčík. Autor:

Ľudovítovi Štúrovi sa podaril ďalší husársky kúsok – zostal pozoruhodným fenoménom slovenských dejín aj v ére, keď sa radikálne, oproti predchádzajúcim storočiam, mení podoba našich životov aj kultúry.

Zvýšená pozornosť verejnosti, ktorá sa v týchto dňoch venuje Ľudovítovi Štúrovi, zďaleka nesúvisí iba s dvestoročnicou jeho narodenia. Všetok ten intenzívny záujem médií, rozhovory s odborníkmi, pripravovaná a aktuálne výrazne promovaná dokudrama True Štúr, koncertná šnúra obľúbených slovenských kapiel pod názvom Ľudovít Tour, zábavné edukatívne podujatia typu Štúr-žúr či na druhej strane konvenčné jubilejné slávnosti sú iba vyvrcholením spontánnej fascinácie touto nepopierateľne kľúčovou osobnosťou slovenských dejín.

Pozorovať ju možno v niekoľkých posledných rokoch. Za zmienku v tejto súvislosti stojí napríklad divácky vďačná dráma Karola Horáka Prorok Štúr a jeho tiene, obsadená najvýraznejšími hercami svojej generácie alebo trochu z iného súdka – na slovenské pomery neodškriepiteľný komerčný úspech siete kaviarní, ktorá – i keď s troškou irónie, ale s neprehliadnu­teľným uznaním – nesie Štúrovo meno.

Štúrov startup

Dnešné „vzkriesenia“ Štúra, prítomné v širokom kultúrnom spektre v „serióznom“ i menej vážnom predvedení kontrastujú so situáciou, ktorú sme tu mali ešte napríklad v roku 2007. Vtedy editor výberu z jeho diela Rudolf Chmel konštatoval, že Ľudovít Štúr „je pre veľkú, ak nie pre takmer úplnú väčšinu Slovákov skôr symbol školsky formálny, bezobsažný, takmer mŕtvy ako zmysluplný, inšpiratívny, ži­vý“.

Čo na súčasnom záujme upriamenom na Štúra prekvapí, je pozornosť, ktorá sa mu dostáva zo strany mladšej – „digitálnej“ – generácie. Nestal sa pre ňu nudnou postavou zo školských čítaniek, zabudnutou v 19. storočí. Naopak, v jeho aktivitách si nachádza niečo, čo s nimi komunikuje, dokáže zasiahnuť i „mileniánov“ alebo všetkým vymedzeniam sa vymykajúcich hipsterov.

A deje sa to pritom v podmienkach, keď azda po prvý raz táto pozornosť nie je moderovaná a vynucovaná žiadnymi ideológiami (hoci, samozrejme, zopár obskúrnych pokusov, či už v centre, alebo na pokraji politického diania, sa objavuje aj dnes).

Všetko nasvedčuje tomu, že Ľudovítovi Štúrovi sa podaril ďalší husársky kúsok – zostal pozoruhodným fenoménom slovenských dejín aj v digitálnej ére, keď sa radikálne, oproti predchádzajúcim storočiam, mení podoba našich životov aj kultúry. Už nepôsobí ako jazykovedec, ideológ národného života, bojovník za práva poddaných, ale ani ako nacionalista či tak trochu panovačný vodca svojej generácie.

Očami, povedzme, súčasných tridsiatnikov ho možno vnímať v prvom rade ako realizátora úspešného projektu – „startupu“, povedzme bez okolkov – ktorý vzhľadom na nepriazeň spoločenských okolností veľa šancí nemal, a predsa sa presadil a určil v mnohom podobu našej súčasnosti.

Rovnako sa nám dnes zjavuje ako charizmatický a ambiciózny líder, ktorý všetko vo svojom živote podriadil svojmu projektu, práci pre spoločný záujem a tento asketizmus – dnes by sme povedali workoholizmus – požadoval aj od svojich spolupracovníkov. Táto nekompromisnosť nemala len – dnes už možno úsmevné – podoby, ako v prípade jeho hnevu na priateľov, ktorí sa rozhodli oženiť.

Jeho rozhodnutie postaviť svojho priateľa a spolupracovníka Michala Miloslava Hodžu pred vojenský súd ako dezertéra po tom, čo ten psychicky nezvládol zabíjanie v prvých fyzických potýčkach dobrovoľníckych výprav revolučného roku 1848 a po piatich dňoch odišiel, už tak anekdoticky nevyznieva…

Chýbajúca monografia

Pri výpočte dôvodov sugestívnosti Štúra pre našu dobu taktiež nesmieme zabudnúť moment kreativity, keď spolu so svojimi spolupútnikmi stvoril niečo z ničoho – z podceňovaného etnika národ, z ľudovej slovesnosti samostatnú kultúru, z folklóru silnú poéziu a z neurčitého územia, i keď podstatne neskôr a v iných podmienkach, Slovensko.

Tento moment očarenia z tvorby „ex nihilo“ rezonoval aj u jeho nasledovníkov v priebehu 19. storočia, jeho rubom však bol „horror vacui“ – strach z prázdnoty, vedomie, aké je to všetko nesamozrejmé, krehké. Napokon, vystihujú to i vety Svetozára Hurbana-Vajanského, ďalšej pozoruhodnej osobnosti (treba dodať, že kontroverznej) slovenských kultúrnych dejín, napísané vtedy, keď preberal po svojom otcovi rolu – často despotického – strážcu Štúrovho odkazu:

„Ideálne, junácky, a skoro by sme mohli povedať, optimisticky hľadeli na svet a seba otcovia naši, tak, že skoro žasneme nad smelými ich pohľadmi, keď vieme, že ich upierali skoro do prázdnoty. Oni mali tvoriť a oni hovoria o tvorbách, oni mali kriesiť mŕtvoly a oni hovoria o živote, oni mali v rukách počiatky spisby a oni hovoria o slovenskej literatúre, oni mali budiť myšlienky a oni hovoria o filozofii…“

Dnešné uznanie, hraničiace s očarením, a predovšetkým záujem by možno mohli byť zdrojom pre opatrný optimizmus, že to s kultúrnym povedomím našej krajiny nie je až také zlé. Stále však platí fakt, na ktorý odborná verejnosť upozorňuje už roky. Ani teraz – keď si pripomíname dvesto rokov od jeho narodenia – nemá slovenská kultúrna verejnosť k dispozícii kompletné vydanie diela Ľudovíta Štúra a ani pôvodnú monografiu od slovenského bádateľa, ktorá by objektívne a vecne, bez nánosov ideológií a mýtov zhodnotila jeho aktivity. Rozpačitosť tejto situácie zvýrazňuje skutočnosť, že monografie o Štúrovi existujú – a píšu ich Maďari a Poliaci.

Ilustračné foto.
Ilustračné foto. Autor: Andrej Kolenčík

Neznamená to však, že by sme – v minulosti či dnes – nemali dostatok erudovaných odborníkov. „Štúrovským“ štúdiám sa pozornosť venovala a venuje kontinuálne, a to zo strany literárnych vedcov, jazykovedcov, politológov, filozofov a historikov. Zároveň máme k dispozícii množstvo dokumentov – korešpondencií, životopisov a iných spisov vydávaných v priebehu 20. storočia – v ktorých sa nachádza odpoveď aj keď nie na všetky, aspoň na podstatnú časť otázok a problémov, ktoré so Štúrom súvisia.

Určite tu nemáme dočinenia s akademickými povzdychmi, ktoré by boli odtrhnuté od reality, a potvrdzuje to aj aktuálna situácia zvýšeného „dopytu“ po informáciách o Štúrovi. Reaguje sa na ňu niekoľkými spôsobmi.

Buď sa recyklujú a „redizajnujú“ notoricky známe fakty o ňom, ktoré sú však pre niekoho novinkou – rozoberá sa jeho vzťah k ženám, ale aj k priateľom a generačným druhom, či skutočnosť, že nebol práve najlepší básnik, zakazoval čítať Byrona – alebo sa pátra po pikantériách. Ucelený a komplexný obraz sa nie a nie poskladať, máme pred sebou akurát tak pôsobivú marketingovú značku, ktorá sa môže každú chvíľu ošúchať, a nie reálneho človeka s jeho neodškriepiteľnými výkonmi, ale aj obyčajnými ľudskými omylmi.

Hmla, mýtus a predobraz Krista

Reinkarnácia Štúra v našej digitálnej ére sa teda ešte stále pohybuje v rámcoch, ktoré Chmel vystihol v spomínanom výbere, keď píše, že sa nám pri Štúrovi dostáva obrazu „hmlistého, v lepšom prípade mýtického“. Kdesi v pozadí tohto stavu pretrváva akýsi blok brániaci syntéze, ktorá by zhrnula, k čomu sme schopní v terajšej situácii pri poznávaní Štúra a jeho významu pre našu kultúru – pozitívneho, ale aj negatívneho – dospieť.

Zapríčiňuje ho ten istý faktor, ktorý spôsobil, že sa všetky iniciatívy Štúrových priateľov a žiakov zastrešujú pod pojmom „štúrovské“. A to aj napriek reálnemu faktu, že tieto ich aktivity boli rôznorodé a často boli – popri nespochybniteľných iniciačných impulzoch– voči Štúrovi opozičné a kritické. Ďalší významný literárny historik skúmajúci slovenský romantizmus, Oskár Čepan, hovorí v tejto súvislosti o podliehaní optickému klamu.

V kultúrnom povedomí sa málo zdôrazňuje skutočnosť, že dnešná podoba spisovného jazyka je daná podstatnou hodžovsko-hattalovskou revíziou Štúrovej kodifikácie a že všetky vrcholné zjavy romantickej literatúry tvorili napriek jeho presvedčeniam o tom, ako má vyzerať tá „ozajstná“ slovenská literatúra.

A ešte menej sa hovorí o tom, že všetkých jeho názorových oponentov v politickej a kultúrnej oblasti literárne dejepisectvo odsúvalo na perifériu. Pripomeniem „národného hriešnika“ Jonáša Záborského, nemilosrdne poukazujúceho na všetky prehrešky slovenských romantikov proti „zdravému rozumu“ a korigujúceho ich vizionárstvo. Alebo Samuela Štefanoviča, ktorý upozorňoval vo svojich spomienkach na meruôsme roky na chaotickosť a zlú organizáciu dobrovoľníckych výprav a Štúrovu faktickú neschopnosť viesť vojsko.

Základný problém, ktorý má slovenská kultúra s Ľudovítom Štúrom už od svojich počiatkov, je ten, že ho chce vnímať prostredníctvom nerozporuplného obrazu – legendy, mýtu, značky. Vytesňuje z jeho príbehu všetko relativizujúce, nesúrodé a vlastne znepokojujúce. V mnohých ohľadoch sa tak zúročuje mýtotvorná stratégia, ktorú často využíval i sám Štúr, keď o sebe písal a vnímal sa ako misionár, následne i martýr národnej myšlienky.

Slovenskí národovci na cupcakes počas akcie...
Slovenskí národovci na cupcakes počas akcie Štúr-žúr. Autor: Csaba Molnár

Religióznosť prostredia, v ktorom sa predstavitelia jeho generácie a predstavitelia slovenského národného života pohybovali, vysvetľuje, prečo sa tento mýtus (a do veľkej miery automýtus) prispôsobil kristovskému predobrazu.

Sklony k tomuto stotožňovaniu sú v tradícii slovenskej kultúry veľmi silné. Do istej miery ich vieme vysvetliť v Štúrovom životopise Jozefa Miloslava Hurbana, ktorý mal netajený úmysel natrvalo (apoštolsky) kanonizovať jeho obraz pre nasledujúce generácie.

Pochopíme ju pri Hurbanovom synovi Vajanskom, ktorý pri oslavách Štúrovej storočnice, rok po vypuknutí prvej svetovej vojny, píše: „Štúr patrí k vysokej eklézii takých duchov. Iniciátor, tvorivý genij, zákonodateľ života národného, prorok a dejateľ. Kriesiteľ mŕtveho Lazara, lekár chorého, žehnateľ zabudnutého a zahodeného.“

Ich prítomnosť však určite zarazí v autobiografickom texte názorového oponenta a vášnivého kritika Jonáša Záborského, ktorý po rokoch opisuje scénu stretnutia so Štúrom na košickej fare – od nej sa datuje definitívne ochladenie ich vzťahov – takto:

„‚Jonáš! Či ma nepoznáš?‘ ozve sa mne dobre známy hlas. ‚Nemám šťastia,“ odpovedám s úzkosťou. Lebo ľudí obkľučujúcich Štúra držal som za košických honfíkov, ktorí mi na ulici hrozili prebodnutím. Myslel som, že ho úmyselne priviedli ku mne, aby boli svedkami môjho stretnutia s ním.“ Či už si to Záborský uvedomoval, alebo nie, cítiť z rozprávania ozvenu novozákonného výjavu Petrovho popretia Krista.

Je náročné prebrať sa všetkými nánosmi, ktoré portrét Ľudovíta Štúra v slovenskej kultúre zakrývajú, a následne ich pomenovať. A to preto, lebo ešte stále máme akési okolky voči dejinnej postave, ktorá je strojcom našej národnej „prirodzenosti“ – kodifikátorom nielen jazyka, ktorým hovoríme, ale aj mentálnych schém spoločnosti, v ktorej žijeme.

Ísť za redukujúce, hoci aj páčivé fasády, ktoré maskujú znepokojujúce rozpory i omyly, a následne sa z toho poučiť, je však znakom vyspelosti kultúry. Otázkou je, či túto šancu, ktorú nám ďalšia reinkarnácia Ľudovíta Štúra dáva, využijeme k svojmu dobru.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Ľudovít Štúr #Po stopách štúrovcov #Rok Ľudovíta Štúra
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku