Na tlačenku, obarovú polievku, pariacu sa kašu, jaternicu, čerstvo upečenú klobásu, v ktorej cítiť štipľavý cesnak, sa každému zbiehajú slinky. Lenže kde vziať ošípané, keď ich väčšina družstiev a súkromných fariem už nechová. Poctivo vykŕmené prasa sa stalo v krajine s najväčšou výrobou automobilov na tisíc obyvateľov odrazu úzky profil. Dokonca aj v rýdzo poľnohospodárskom okrese, akým sú Nové Zámky, je umenie nájsť chovateľov ošípaných. Sú vzácni ako šafran.
Rastislavická farma Chovmat Františka Uhliarika je spoľahlivou adresou pre milovníkov zabíjačiek. Po privatizácií hospodárstiev bývalého štátneho podniku Agrokomplex Palárikovo nemal nik záujem o hospodárenie v starých maštaliach postavených v roku 1968. Odvahu našiel len bývalý zootechnik František Uhliarik. A urobil dobre. Kým iní zaraďovali v živočíšnej výrobe spiatočku a zbavovali sa fariem ošípaných ako prašivých oviec, on postupne bravčový biznis rozvíjal.
Prežil, pretože súčasťou Chovmatu sa stal aj bitúnok. A hoci trh s mäsom suverénne ovládli veľké obchodné reťazce, Uhliarik nemal a nemá núdzu o zákazníkov. Od samého začiatku zásobuje malé regionálne mäsiarstvá čerstvým mäsom a vždy, keď nadíde zabíjačková sezóna, objavia sa uňho vidiečania, bývalí družstevníci, ktorí prestali chovať ošípané, ale zimu čo zimu dostanú neprekonateľnú chuť na zabíjačkové špeciality.
Starý a nový svet
"Keby mi bol niekto ešte pred pätnástimi rokmi povedal, že v Rastislaviciach, Mojzesove či Černíku alebo Šuranoch sa ľudia vzdajú domáckeho chovu ošípaných, vysmejem sa mu, ale dnes, keď vidiek začal kopírovať mestský spôsob života, je to voda na mlyn pre môj podnik,“ hovorí František Uhliarik.
Vlani farmár nabral odvahu celý podnik zmodernizovať. Nákladom 350-tisíc eur zrekonštruoval pôrodnicu, kde na svet prichádzajú prasiatka od 400 prasníc a prebudoval aj bitúnok za ďalších 130-tisíc eur. Polovicu nákladov mu uhradili európske dotácie a druhú polovicu kryje z vlastných zdrojov a úveru.
Uhliariková farma a bitúnok zamestnáva dovedna dvanásť ľudí. Tí dochovajú ošípané pre záujemcov z okresov Nitra, Nové Zámky aj Šaľa. Ešte na prelome tisícročí sa v Rastislaviciach chovali ošípané takmer v každom vidieckom dome. A pred novembrovou revolúciou sa desiatky Rastislavčanov venovali aj chovu prasníc. Súpis z roku 1989 hovoril o sto prasniciach v držbe občanov, ktorí si vylepšovali príjmy predajom odstavčiat – malých prasiatok susedom, ktorí si ich chovali na vianočné a veľkonočné zabíjačky. Lenže potom akoby uťal.
Zmenu pripisuje Uhliarik rozpadu poľnohospodárskych družstiev, ktoré postupne zrušili veľkochovy ošípaných a prestali družstevníkom vyplácať naturálne odmeny v podobe obilia a kukurice. Z dvanástich metrákov zrna sa vykŕmiť v jednej vidieckej rodine aj štyri bravy. Po transformácii poľnohospodárstva vyschol lacný zdroj krmív a za drahé kŕmne zmesky sa už svine ľuďom neoplácalo chovať.
V priebehu štvrťstoročia došlo k výmene vidieckých generácií – dospelým deťom sa videl chov nielen nerentabilný, ale ešte ich oberal o voľný čas. Lacné bravčové z dovozu predávané v reťazcoch takmer po celý rok v akciách sa aj vidiečanom zdalo efektným riešením. A predsa raz v roku sa ľudí na vidieku zmocní obrovská nostalgia a keď sa zozimí, dostanú žiadostivú chuť na zabíjačku. "Príde ku mne napríklad manželský pár dôchodcov a kúpi si bravčovú polovicu, alebo sa zíde celá početná rodina z rôznych kútov Slovenska a kúpia 4 aj 5 bravčových polovíc s vnútornosťami a urobia si doma zabíjačku,“ opisuje svojich verných zákazníkov František Uhliarik. Je to pohodlné a praktické zároveň. Bravy sú už očistené, prehliadnuté veterinárnym lekárom, ľudia vidia a vedia, že nekupujú mačku vo vreci, ale čerstvé zdravé mäso.
Zabíjačku v akcii nekúpiš
Farmár Uhliarik vraví, že ľuďom nejde len o mäso, chýba im atmosféra, ktorú prinášala zabíjačka. Dedinský človek túži po stretnutí pri trojnožke, na ktorej viselo vykŕmené prasa, cnie sa mu po debatách pri kotli, kde vytápali masť a podlievali šálkou mlieka škvarky, aby neprihoreli, jednoducho ľudia chcú opäť zažiť pohodu s vôňou a chuťou zabíjačkových jedál, ktoré boli dielom ich vlastných rúk.
Najnovšie začali zabíjačky organizovať starostovia obcí. Prevzali funkciu otcov rodín, celého obecného spoločenstva a utužujú ľudské vzťahy pri obecných zabíjačkach. Teraz, keď nadišli fašiangy, prichádzajú Františkovi Uhliarikovi objednávky zo všetkých priľahlých obcí. Mojzesovský starosta Jozef Čunderlík objednal na fašiangovú veselicu hneď zopár vykŕmených bravov. Na otázku, či náklady na zabíjačku má obec zahrnutú v rozpočte, starosta s úsmevom odpovie, že ošípané sú darom sponzorov a samotná zabíjačka je v réžii ochotných miestnych dobrovoľníkov.
"Každý niečím prispeje – miestne pohostinstvo dvoma sudmi piva a jedným kofoly, traja vinári zasa dodajú mladé víno, záhradkári ovocie aj dáky štamprlík na zohriatie. Naša zabíjačková veselica je o vzájomnom obdarovaní sa a udržaní krásnej fašiangovej tradície,“ hovorí starosta Jozef Čunderlík. Súčasťou zabíjačkového hodovania je aj tombola, výťažok z ktorej pôjde na rozvoj mládežníckeho futbalu. Vlani premenikli zisk z tomboly na loď s preliezkami pre miestnych škôlkárov.
Zabíjačka na slovenskom vidieku nevymrela, len nadobudla novú podobu, primeranú rýchlo sa meniacemu štýlu, tempu a rytmu života. Zakáľačka bola, je a bude súčasťou plnokrvného vidieka. Kto by sa vzdal niečoho, čo je také príjemné, chutné a spojené s veselými zážitkami. Ako vravia v Mojzesove: "Pokiaľ nám zabíjačka chutí a hľadáme si cestičky k nej, sme verní sebe a chuti svojej.“
Syn sa z banky vrátil na farmu
Snom všetkých rodičov je dobre vychovať detí, zabezpečiť im kariéru. Keď sa v minulosti do dedín vracali mladí z vysokých škôl s titulom inžiniera či lekára, otcovia a mamky neskrývali pýchu. Dnes vidieku väčšina vysokoškolákov dáva Zbohom. Je problém obsadiť obecné zdravotné ambulancie a poľnohospodárske podniky nevedia získať ani mladých zootechnikov či agronómov, nehovoriac už o jednoduchých robotníckych profesiách, akými sú ošetrovatelia kráv či ošípaných.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Rastislavický farmár František Uhliarik dlho vydržal s miestnymi pracovnými zdrojmi. Lenže ako ľudia zostarli, farmár odrazu nevedel obsadiť ani post zootechnika, ani chovateľov zvierat. Vlani vystriedal niekoľko pracovníkov z obce, blízkeho aj vzdialeného okolia, kým napokon našiel správnych ľudí, v ktorých hrudi bije nadšené chovateľské srdce.
Najväčšiu radosť mu urobil syn Igor. Vyštudoval Ekonomickú univerzitu, dostal dobré miesto v banke, ale po viac ako roku v jeden deň zaskočil otca otázkou, čo by povedal na to, keby sa vrátil domov. „Pravdaže som sa potešil, ale aj naplašil. A zvykne si syn na životný štýl, ktorý mu nadiktuje farma? Vysporiada sa s tým, že práca, ako je rok dlhý, sa vlastne nikdy nekončí, že keď sa ráno zobudíš, prvé na čo pomyslíš je, ako sa majú zvieratá v maštali? A predstavte si, vo dvojici nám to klape,“ rozpráva šťastný otec.
Tvoria dnes výborný tandem, syn je zbehlý v číslach, chodí s otcom na rokovania do bánk, s obchodnými partnermi a od otca sa rýchlo učí chovateľským praktikám. Uhliarikovi sa pošťastilo, našiel pokračovateľa. Lenže na väčšine slovenských fariem generačný problém už horí ako veľký požiar. Manažmanty nevedia, ako ho uhasiť.
Predsedovia družstiev, majitelia fariem si kladú otázky, ako vychovali deti, keď si vybrali iné profesie a odmietajú žiť tam, kde sa narodili. Pýtajú sa, čo robia školy, keď poľnohospodárski inžinieri unikajú za prácou do miest, keď im chýbajú základné chovateľské či pestovateľské návyky, ale najmä pokora pred prácou otcov a starých otcov. Pôda ich – našich – predkov nikdy nezradila. Naše deti jej však, neveria. Tušíme, čo je za ich odmietaním a vieme, že stav, ktorý vládne, treba zmeniť.