Čo zachová pamäť národa: Počítač alebo remeslo?

, 26.01.2016 07:00

To najcennejšie z kultúrneho dedičstva Slovenska sme zverili jednotkám a nulám. Múzeá ku koncu roka 2015 zdigitalizovali vyše 174-tisíc vzácnych exponátov a vystavujú ich ako nikdy predtým.

Tri podoby sv. Františka zo zbierok...
Tri podoby sv. Františka zo zbierok Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici. Od najmladšej (vľavo) po najstaršiu.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Digitalizačné centrum Múzea SNP

Ako to môže súvisieť? Digitálne spracovanie kultúrnych pamiatok a remeslá? Pri skúmaní jedného z najvýznamnejších objavov slovenskej archeológie, hrobky neznámeho veľmoža z Popradu, sa používajú exkluzívne technológie. Vákuové komory z európskeho kozmického programu, 3D skenovanie, počítačové modelovanie. V laboratóriách v nemeckom Schleswigu sa tomu venuje svetová vedecká špička.

Tí istí vedci však neskrývali nadšenie, keď uvideli repliky a modely drevených predmetov z hrobky, ktoré vyrobili mladí umelci, študenti zo Strednej umeleckej školy v Kežmarku. Zrazu pred nimi stálo celé lôžko, a nie len torzo. Dosiaľ mohli také niečo študovať len na antických reliéfoch. A teraz sa ho mohli dotknúť, preskúmať spracovanie, spoje, povrch. Pri takomto živom kontakte sa im odhalili ďalšie zaujímavé súvislosti a detaily…

Do Kežmarku a k limitom digitálneho spracovania sa však ešte vrátime. Najprv stojí za to spoznať, aké možnosti nám najnovšie technológie ponúkajú. V skratke, najprv musia zakódovať skutočnosť do jednotiek a núl. Aby potom človeku ponúkli čosi ako rozšírenú realitu.

Digitalizácia v Banskej Bystrici je na vysokej...
Digitalizácia v Banskej Bystrici je na vysokej úrovni. Autor: Digitalizačné centrum Múzea SNP

Haló! Tu generál Viest

Návštevník sa prechádza po areáli Múzea SNP v Banskej Bystrici, keď mu zrazu vo vrecku zavibruje telefón. Práve mu oznámil, že sa priblížil k zaujímavej uniforme, ktorú sa oplatí preskúmať. Nosil ju brigádny generál Rudolf Viest. Hoci je ukrytá za sklom, človek jej môže vďaka telefónu alebo tabletu "prehmatať” vrecká.

"Predstavte si, že si túto uniformu budete môcť pozrieť nielen zvonku, ale aj zvnútra, čo by ste nikdy na obyčajnom vystavenom exponáte nemohli. Môžete si detailne prezrieť gombíky. Dočítate sa, kto tú uniformu vyrobil. Dozviete sa množstvo informácií o Viestovi. O tom, aké vyznamenania dostal, ako kariérne postupoval,” opisuje s nadšením riaditeľ Múzea SNP Stanislav Mičev spôsob, ako si predstavuje praktické využitie digitálnych obrazov v múzeu.

Nie je to žiadne sci-fi. Mobilná aplikácia s názvom Múzeum SNP existuje už od augusta minulého roka (od decembra pribudla aj aplikácia pre Múzeum oravskej dediny v Zuberci). "Pri vystavených predmetoch sme namontovali špeciálne vysielače, ktoré upozornia inteligentné telefóny návštevníkov, že k exponátom ponúkajú ďalší obsah navyše,” dodáva riaditeľ. 

Takto virtuálne možno spoznávať pancierový vlak či lietadlo Lisunov Li-2. Onedlho by mala pribudnúť virtuálna prehliadka pietnej siene. "V ktorej návštevníci často prehliadajú pamätné tabule s názvami 35 národov, ktoré bojovali v SNP,” pripomína Ivan Kocák, kurátor a spolutvorca aplikácie. Do virtuálneho sveta prepašujú aj kabriolet Mercedes-Benz. Podobný tomu, aký používal brigádny generál Ján Golian. Tento rok pri príležitosti 75. výročia podpísania Židovského kódexu uvidia návštevníci nielen fotografie pamätníkov holokaustu, ale vďaka mobilnej aplikácii si budú môcť vypočuť aj ich hlasy.

Konzervovanie je taktiež na svetovej úrovni,
Konzervovanie je taktiež na svetovej úrovni, Autor: Digitalizačné centrum Múzea SNP

Číslo 313

Odborníci najnovšie pracujú na digitálnom príbehu tanku LT vzor 38. Je to unikát. Vojenské archívne záznamy ho uvádzajú ako najlepší ľahký tank zo začiatku druhej svetovej vojny, a tiež najúspešnejší tank československej výroby z predvojnového obdobia. Zachovalo sa len asi šesť kusov. Jeden stojí v parku pri Múzeu SNP. Pred časom sa im však podarilo získať ešte jeden taký tank. Aj keď z neho zostalo už len torzo v katastrofálnom stave. 

"Bolo totálne hrdzavé. Trištvrte roka trvalo, kým sa celé vyčistilo. Teraz sa snažíme minimálne o virtuálnu rekonštrukciu tanku s využitím existujúcich komponentov. Chýbajúce dielce sa dorobia s pomocou počítača. V budúcnosti by sme ich chceli dať nanovo vyrobiť z plastu,” naznačuje riaditeľ Mičev.

Už teraz sa im však naskytla príležitosť pozrieť si vnútro legendárneho bojového vozidla, jednotlivé súčiastky. Kolesá, na ktorých vidno stopy biedy. Ako ľudia z nich zrezali gumovú vrstvu, aby mali čo dať na podrážky na topánky. Prostredníctvom spomínanej aplikácie chcú múzejníci túto skúsenosť sprostredkovať aj návštevníkom. Opäť, stačí sa postaviť k tanku pri Múzeu SNP a človeku "zazvoní” telefón… 

Upozorní aj na číslo 313, ktoré sa odhalilo pri konzervovaní na plášti. Pohrabali sa v archívoch a zistili, že rovnaké číslo je aj na jednej starej fotografii. Počas digitalizácie tak objavili dôkaz, že sa tento tank zapojil do Slovenského národného povstania a skončil zničený niekde na Orave.

Ján Šperka (vľavo), Martin Pražienka a číslo 313.
Ján Šperka (vľavo), Martin Pražienka a číslo 313. Autor: Andrej Barát, Pravda

Nikto ich nikdy nevidel

Moderná technológia odkryje záhadné zásuvky v truhliciach, tajné vrecká v kabátoch, o ktorých sprievodca doteraz len rozprával. Rozihrá hodinové stroje v celej ich zložitej nádhere. V novom zaujímavom svetle ukáže luminiscenčné bábky z Múzea bábkarských kultúr a hračiek na hrade Modrý Kameň. Odhalí artefakty, ktoré možno celé desaťročia ležali schované niekde v tmavých depozitoch. Všetky naskenované a vyfotografované predmety si možno pozrieť na jednom mieste. Doma na gauči na stránke slovakiana.sk. Zatiaľ je tam asi 30 percent zdigitalizovaných objektov, postupne pribúdajú ďalšie.

Digitalizácia je najväčším projektom v dejinách slovenskej kultúry. Projekt digitalizácie múzeí stál vyše 27 miliónov eur. Okrem nich sa však digitalizovala aj Slovenská národná knižnica, Slovenská národná galéria, Pamiatkový úrad SR, Slovenský filmový ústav, Národné osvetové centrum, Univerzitná knižnica v Bratislave a Štátna vedecká knižnica v Prešove. Celkové odhadované náklady vyčíslilo ministerstvo kultúry na začiatku projektu v roku 2011 na 217 miliónov eur. Ešte nikdy nesmerovalo do slovenskej kultúry toľko peňazí. 

Podľa pracovníkov Digitalizačného centra Múzea SNP, ktoré poskytovalo zázemie pre ďalšie tri desiatky slovenských múzeí, je to stále len začiatok. "Digitalizácia sa ešte len rozbehla. Toto bola len špička ľadovca. Ide zatiaľ o vzorku toho najreprezenta­tívnejšieho, čo slovenské múzea ponúkajú,” hovorí Martin Pražienka, hlavný metodik Národného projektu Digitálne múzeum. Počas projektu sa u nich vytvorilo 36 pracovných miest pre špecialistov, konzervátorov, reštaurátorov. Tí všetci dokázali tisícom artefaktov vdýchnuť počas digitalizácie nový život.

Zo 174-tisíc exponátov sa konzervovalo 23 800 predmetov. Staré hudobné nástroje "spievajú”. Lodný motor z múzea SNP, ktorý prebrali ako zadretý, vychádzal od nich plne funkčný. "Stačilo by vymeniť sviečku a naštartovať,” hovorí s úsmevom Pražienka. Najdramatickejšie zmeny vidno na obrazoch. Na maľbe hradu Likava z Liptovského múzea v Ružomberku už nie je bledá, sivá krajina, ale z obrazu dýcha živá, sťaby čerstvá maľba so zreteľnejšími kontúrami hôr. Konzervátori zachránili asi 130 vzácnych gotických obrazov, do ktorých sa pustila pleseň.

Majster Vladimir Reznický a študenti Michal...
Majster Vladimir Reznický a študenti Michal Kriššák a Matej Tomaľa pri modeli hrobky veľmoža z Popradu. Autor: Andrej Barát, Pravda

Fascinujúcim príkladom je plastika sv.¤Františka zo zbierok Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici. Reštaurátorka na nej urobila najprv reštaurátorský výskum. Odhalila, že pod súčasnou vrstvou sú ukryté ďalšie dve. Zreštaurovala sa len prvá pôvodná vrstva. No práve vďaka počítačom sa podarilo aspoň virtuálne zrekonštruovať aj druhú strednú vrstvu. "Je to farebná úprava, ktorá bola viditeľná len v sondážnych odkryvoch. Nikto zo súčasníkov takúto podobu sochy nevidel a ani ju už nikdy naživo neuvidí,” prízvukuje Ján Šperka, vedúci technológ Národného projektu Digitálne múzeum.

Celá zbierka do dlane

A predsa má celé to virtuálne snaženie aj hmatateľný výsledok. Malú škatuľku s magnetickou páskou. Zmestí sa do dlane a aj napriek skromným rozmerom si pamätá ohromný výsek z kultúrnej identity Slovenska. Vojde sa na ňu približne 1500 zdigitali­zovaných obrazov od Martina Benku. Alebo 30 trojrozmerných panorám lietadiel z Múzea letectva v Košiciach.

Je tak trochu paradox, že sa pri zachovávaní toho najcennejšieho z identity Slovenska používa jedna z najstarších počítačových technológií, ktorá je na trhu už 64 rokov. Objavila sa už v roku 1952, keď ešte neboli na svete Steve Jobs či Bill Gates (obaja sa narodili v roku 1955). Aj napriek tomu sa magnetická páska javí ako najspoľahlivejšie médium na archivovanie cenných dát. Nevedomky ju využíva každý, kto svoje súkromné artefakty, rodinné fotografie a dokumenty ukladá na niektorú z cloudových služieb Facebooku alebo Googlu.

NTakto vyzerá digitálna pamäť národa. Na jednu...
NTakto vyzerá digitálna pamäť národa. Na jednu magnetickú pásku sa zmestí asi 1 500 malieb. Autor: Andrej Barát, Pravda

Tieto stavebné prvky digitálnej pamäti národa sú uložené v dátovom centre a sú viacnásobne zálohované, aby sa nikdy nestratili a zostali tu pre nasledujúce generácie. Bádatelia už viac nebudú musieť vyťahovať z depozitov mimoriadne vzácne a krehké herbáre Andreja Kmeťa. Ich zničenie pri neodbornej manipulácii by bola obrovská strata, pretože uchovávajú rastliny, ktoré v našich podmienkach už dávno vyhynuli. Digitalizácia je poistka. Pre prípad, že by aj iné múzeum postihla katastrofa ako na Krásnej Hôrke. Alebo ak by sa vytratili poslední ľudia, čo ovládajú ždiarske výšivky, stehy či tance.

Svetové biedne múzeá

Digitalizácia však obnažuje neutešený stav slovenských múzeí. Spracovalo sa 174-tisíc predmetov, no podľa štatistík z roku 2010 v čase, keď sa digitalizácia rozbiehala, bolo v slovenských múzeách vyše 15 miliónov položiek. Na digitalizáciu bolo vhodných iba 6,4 milióna exponátov, z čoho len 1,2 milióna bolo uspokojivo zachovaných.

"Nikde na Slovensku nie sú vhodné depozity na uchovávanie predmetov. Chýbajú priestory. Nedodržiavajú sa vhodné klimatické podmienky, neudržiava sa potrebná vlhkosť, teplota,” vysvetľuje riaditeľ Múzea SNP Stanislav Mičev. Problematický je aj spôsob, akým si múzeá vedú zbierky. Niekde dosiaľ zapisovali položky ručne do knihy prírastkov. Dakde dokonca chýba podrobný prehľad o tom, čo je poničené. Čo sa komu požičalo.

Aj samotná digitalizácia si však vyslúžila množstvo kritických ohlasov. Objavil sa napríklad problém s rešpektovaním autorských práv pri digitalizácii kníh, listín a dokumentov. Kritika sa týkala aj výšky nákladov. Je však náročné porovnať digitalizáciu na národnej úrovni. Pretože v takomto rozsahu nemá slovenská digitalizácia vo svete obdobu. 

"Z hľadiska množstva a kvality spracovania je tento projekt absolútne jedinečný. Využili sa špičkové technológie. Špeciálny systém pre snímkovanie zbierok  a tvorbu objektových panorám sme si vyvinuli sami na Slovensku,” upozorňuje Mičev. V krajinách, kde sa za depozity nemusia hanbiť, si robia digitalizáciu múzeá samy. Na vlastné náklady a podľa vlastných štandardov. Slovenský projekt je unikátny aj v tom, že sa robil plošne a jednotne.

Slovensko bolo vôbec jednou z prvých krajín, ktoré sa do digitalizácie kultúrneho dedičstva pustili. O naše skúsenosti má záujem Česká republika a najnovšie napríklad aj Bielorusko, ktoré získalo na digitalizáciu prostriedky z fondov UNESCO.

Intuícia

Digitalizáciu čaká veľký skok. Technológia 3D tlačiarní napreduje. A zatiaľ čo dnes sa odborníci nadchýnajú virtuálnymi rekonštrukciami kostier, tankov či nábytku, "zajtra” si ich jednoducho vytlačia. Lenže my vôbec nemusíme čakať na zajtrajšok. Fantastické hmatateľné repliky vecí zničených či stratených dokážu vyrábať zruční stolári, znalci kováčskeho umenia a ďalší majstri už dnes. Ak by sa múzeá spoľahli len na to, že si repliku jedným kliknutím vytlačia, pripravili by sa o celý súbor poznatkov.

Príkladom je spoločný projekt Archeologického ústavu SAV a Strednej umeleckej školy v Kežmarku. Keď mladí umelci Michal Kriššák a Matej Tomaľa postavili pred archeológa Karola Pietu ich drevený model hrobky veľmoža z Popradu s mobiliárom – posmrtným lôžkom a stolom vyrobenými pred 1¤600 rokmi, ukázal sa nezanedbateľný detail, ktorý sa sprvu prehliadal. Stolík musel byť vyšší, ako sa vedci pôvodne domnievali. Vrchná doska musela podľa archeológa jednoducho presahovať peľasť lôžka, aby sa oba kusy nábytku do tohto priestoru zmestili. 

"Veľmi vydarené identické repliky nábytku z hrobového zariadenia či náradia použitého vykrádačmi sú nepochybným prínosom pre poznanie a prezentáciu vynikajúceho nálezu z Popradu. Ich výroba je zároveň sériou pokusov vedúcich k pochopeniu a využitiu pôvodných remeselníckych postupov. To pomáha vedcom priblížiť dávne, často už zabudnuté mimoriadne dômyselné a náročné stolárske, sústružnícke, rezbárske či tesárske technológie,” hovorí archeológ.

Keď sa kežmarský maturant Tomáš Peky s majstrom Vladimírom Reznickým pustili do prvej repliky posmrtného lôžka, mohli nahliadnuť a pomerať si originálne časti, ktoré sa v hrobke našli. Mali ešte k dispozícii virtuálny 3D model. Z pôvodného lôžka sa však zachovala len tretina. Ako teda dotvorili zvyšok? Použili intuíciu. Museli sa zahĺbiť do remeselných postupov, myslenia a náradia, aké mali tesári k dispozícii v dobe sťahovania národov. V minulom školskom roku v Kežmarku zhotovili druhú repliku lôžka, pretože vedci aj vďaka nim svoje poznatky mierne skorigovali.

Vzácny herbár Andreja Kmeťa.
Vzácny herbár Andreja Kmeťa. Autor: Digitalizačné centrum Múzea SNP.

Miliónový Tutanchamón

Nie je to stopercentná replika. Pôvodné lôžko bolo z tisu, študenti museli využiť dub. A aj to je cenný historický poznatok, pretože dokazuje, že tis, dnes známy skôr ako krík, musel kedysi rásť v obrovských rozmeroch. Akých, to si ešte možno pozrieť v českých Vilémoviciach, kde rastie tis červený s triapolmetrovým obvodom kmeňa. Je jedným z najväčších a najstarších v strednej Európe.

Podobný problém je aj so stolíkom, ktorý vyrobili dávni majstri pre veľmoža z topoľa. Vrchná doska má priemer 93 centimetrov a bola vysústružená z jedného kusu dreva. Dnes sa na Slovensku taký statný topoľ so zdravým jadrom na trhu nedá zohnať. A keby aj, problém by bol aj so spracovaním na sústruhu. "Ten, aký použili dávni majstri, musel mať obrovské rozmery. A poháňali ho zrejme kone. Dnes je ťažké takéto niečo vyrobiť,” krúti hlavou majster Reznický.

Veľmi cenná skúsenosť to bola aj pre Denisu Mačákovú, ktorá v Kežmarku učí dejiny nábytkovej kultúry. Predmety z hrobky sú podľa nej cenným dôkazom, že sústruženie sa ešte udržalo v pamäti Európanov žijúcich v 4. a 5. storočí. "Neskôr sa však na sústruženie na niekoľko storočí akoby zabudlo. Súviselo to so zánikom Západorímskej ríše. V Byzantskej ríši si tieto poznatky uchovali a ďalej rozvíjali. Do západnej Európy sa sústruženie vracia až v 11. storočí, a to vďaka križiackym výpravám,” dodáva.

Tento rok tri nemecké múzeá vystavia repliky náradia vykrádačov hrobky. Motyky, lopaty a sekeru, ktoré vyrobili slovenskí študenti. Repliky tajomnej hry z hrobky veľmoža (špekuluje sa o podobnosti s čínskou hrou go) putovali ako vzácne dary do rúk osobností a štátnikov. Podľa Pietu sa moderné múzeá bez virtuálnych rekonštrukcií už nezaobídu. "No aj odborne vyhotovená replika má svoje nezastupiteľné miesto v modernej výstavnej praxi. Spomeňme si na ohromný spoločenský a komerčný úspech výstavy kópií inventára Tutanchamónovej hrobky, kde zhotovenie identických replík stálo milióny eur…”

Niet prvákov

Učitelia zo Strednej umeleckej školy v Kežmarku sa teraz zaujímajú o repliku kroja veľmoža. Čo by bol ďalší mimoriadny počin. "Súčasťou oblečenia tohto statného, ani nie tridsaťročného muža bola zlatom pretkávaná látka, pestro vzorovaná a vyšívaná tkanina a vrchné rúcho lemované a bohato zdobené koženými aplikáciami,” pripomína archeológ Pieta.

Ak by sa tento odev podarilo zrekonštruovať, významne by to podľa neho zmenilo naše predstavy o odievaní kniežacej vrstvy v Európe pred 1¤600 rokmi. "Ide o technicky, časovo a finančne mimoriadne náročnú laboratórnu prácu. Vodou zaliata hrobová jama v nepriepustnom podloží pomohla skvelo zachovať drevo, kožu a vlnené látky, ale ľanové textílie podľahli rozpadu,” dodáva s tým, že rekonštrukcia sa podarí až o niekoľko rokov. Lenže zdĺhavý výskum nakoniec nemusí byť tou zásadnou prekážkou. Ani drahá, zlatom prešívaná látka. Rekonštrukciu odevu už možno nebude mať kto urobiť.

"Problém je v tom, že už neotvárame taký odbor. Na scénickú kostýmovú tvorbu sa nám hlási málo dievčat na vytvorenie skupiny. Vlani maturovali posledné žiačky z tohto odboru. Nemáme ani žiadnych prvákov umeleckých rezbárov, ani reštaurátorov,” vysloví pointu riaditeľka SUŠ v Kežmarku Marta Perignáthová. "Teraz letia počítače. Žiaci sa nám hlásia na fotografický dizajn, grafické odbory. No pritom všetci naši žiaci musia pracovať s počítačovými programami ako Corel, Photoshop, InDesign, CAD, 3DS MAX.” Absolventi tejto školy majú prácu istú. Uchytili sa v zahraničí, úspešne podnikajú. Z 36 absolventov vlani skončil podľa riaditeľky na úrade práce len jediný.

"Remeslo sa u nás vytráca. A je mi to ľúto. Tradícia nepokračuje, a to je na škodu pre celú spoločnosť. Ak nebudeme pokračovať vo folklóre, v remesle, čo tu zanecháme pre ďalšie generácie? Počítač majstrov nikdy nenahradí.”

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#digitalizácia #múzeá #Kultúrne dedičstvo Slovenska
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku