Médiá často spomínajú troch olympijských medailistov Karola Divína, Ondreja Nepelu a Jozefa Sabovčíka, ktorí spolu v rokoch 1958 až 1986 deväťkrát vyhrali majstrovstvá Európy. V druhej polovici 20. storočia bolo na Slovensku mnoho kvalitných trénerov aj zanietených organizátorov a nadšencov. Rokmi sa vytrácali a dnes trápi slovenské krasokorčuľovanie na vrcholných súťažiach už tridsaťročný medailový pôst.
V čom je krasokorčuľovanie najkrajšie? „Vo všetkom,“ povedal nám pri jednom z mnohých rozhovorov sedemnásobný majster Európy Jevgenij Pľuščenko. „Je to šport aj umenie, poézia aj próza. Divadlo, emócie aj bojovnosť. Dráma, prípadne komédia, ak treba. Máme krásne kostýmy, máme možnosť pretaviť svoje pocity do vyznenia zvolenej hudby. Je to niečo povznášajúce…“ Krasokorčuliarsky svet je vďačnou a večne plnou sýpkou klebiet, románikov aj intríg ukrytých za cestou za slávou. Je to však aj svet silných športových aj umeleckých zážitkov, pri ktorých vám zimomriavky tancujú po tele.
Dotyky z praveku
Zdá sa to neuveriteľné, ale korčuľovanie je staršie, ako by sme predpokladali. Jeho začiatky siahajú až do staršej bronzovej doby. Dokonca prvé nálezy kostených korčúľ pochádzajú už z kamennej doby. Našli sa nielen v Nórsku, kde tamojšie kmene prekonávali rozsiahle snehové pláne a zamrznuté vodné plochy, ale aj v okolí Zürišského jazera či v oblasti niekdajších močarísk, kde oveľa neskôr vyrástol Londýn.
Foto: RIJKSMUSEUM
Prvé korčule zhotovovali ľudia z holenných kostí sobov, prípadne koní. Kostená korčuľa z Veselého v okrese Trnava je vraj stará približne päťtisíc rokov. Patrí k najstarším objaveným korčuliam na svete. Prvé historické zmienky o korčuľovaní pochádzajú z Dánska z roku 1134. Keď na prelome trinásteho a štrnásteho storočia používali korčule Holanďania, do dreveného základu zapúšťali úzky rovný železný nôž. Prví začali používať korčule nielen na zrýchlenú dopravu, ale aj na zábavu. Práve z Holandska priviezol cár Peter Veľký korčule aj do Ruska, kde sa rýchlo stali novou atrakciou. Angličania ostávali verní kosteným korčuliam. Holandské prevzali až po roku 1500. Zlepšili ich však o podstatnú novinku. Nôž jemne zaoblili, čím po prvý raz umožnili korčuliarom jazdiť v oblúkoch.
„Je to podobné, ako keď píšete perom. Je rozdiel medzi rysovaním rovných čiar a písaním písmen s oblúkmi,“ vysvetľuje už 90-ročný odborník Ivan Mauer v snahe prezradiť tajomstvo dobrých korčúľ. „Celá plocha, na ktorej sa krasokorčuliar pohybuje na korčuli, je približne len centimeter štvorcový.“ Šírka korčule sólistov je len 4 mm a medzi jej hranami je vybrúsený žliabok. V tancoch na ľade sú korčule ešte o milimeter užšie. „Pohyb korčule nikdy nie je priamka,“ pripomína bývalý pretekár, tréner a pedagóg. „Vždy ide o menšie či väčšie oblúky. Princíp optimálneho využívania korčúľ je v čo najmenšom odpore ľadovej plochy. Človek svojou hmotnosťou skoncentrovanou do malej plochy tlačí na ľad. Trením vzniká voda, ktorá znižuje odpor ľadu. Pri ploche premrznutej na päťdesiat až šesťdesiat stupňov pod nulou sa už voda nevytvorí a ľad sa štiepi.“
Rehoľa povinných cvikov
Osobitne to hnevalo pretekárov pri povinných cvikoch. Napríklad Marián Filc ich často ofrflal. Pri kľučkovom paragrafe bolo treba precízne vykresliť na ľad šesť stôp. Na ME 1966 v Bratislave práve pri poslednom prejazde položil nohu na ľad a cvik pokazil. Naopak, Ondrej Nepela už v pätnástich kreslil paragrafy smerujúce k jeho prvej bronzovej medaile. Učil sa od Karola Divína, ktorý deptal svojich súperov presnosťou vyjazdených povinných cvikov.
Foto: Reuters
Obsahovali sedem základných prvkov. Oblúky, vlnovky, kľučky, obraty trojkou, protitrojku, zvrat a protizvrat. Ich počet postupne narástol na neúmerných 161, ale Medzinárodná korčuliarska únia (ISU) z nich od roku 1924, podľa charakteru kresby na ľade, oficiálne evidovala 41. Boli rozdelené do skupín a mali svoj koeficient náročnosti. Najnižší mal napríklad kruh vpred. Najvyšší koeficient mal protitrojkový paragraf vpred a vzad. Na vrcholné súťaže sa žrebovalo šesť povinných cvikov, neskôr len tri.
„Každý cvik mal svoj charakteristický zvuk pri kĺzaní korčule po ľadovej ploche. Znalci vedeli, že je to nielen pohybová, ale aj zvuková poézia,“ spomína Ivan Mauer, kedysi jeden zo zástancov zachovania povinných cvikov. ISU ich napokon v deväťdesiatych rokoch zrušila. Nepochybne sú na svete dôležitejšie vynálezy ako korčule. Aj osožnejšie. Koľké z nich nám však prinášajú toľko obohatenia a radosti? Ľudí na korčuliach kreslil už Rembrandt van Rijn a aktívne na nich jazdil aj Johann Wolfgang Goethe. Práve on je autorom myšlienky: „Sme formovaní tým, čo milujeme.“ Pre niekoho to mohli byť skôr či neskôr aj korčule. Alebo krasokorčuliari?
Prvý korčuliarsky klub na svete vznikol v Edinburghu už v roku 1742. Korčuľovaniu sa venovali najmä armádni dôstojníci a ich pohyby boli strojovo strnulé. Aj prvú odbornú knihu v histórii krasokorčuľovania napísal v roku 1772 dôstojník Robert Johns. Našťastie, ľad uchvátil aj nevojakov. Američan Jackson Haines, rodák z New Yorku, bol pôvodne tanečník. Aj preto upútal na svojich vystúpeniach v Štokholme, v Berlíne aj v Budapešti mazúrkou, pochodom, ale najmä valčíkom na ľadovej ploche. Sto rokov po smrti ho zaradili do Siene slávy svetového krasokorčuľovania. Okrem iného už v 19. storočí zvládal nízku piruetu s pätnástimi otočkami.
Keď Pressburger Zeitung priniesol 14. decembra 1871 strohú správu o ustanovujúcom zhromaždení Pressburger Eislaufclubu, v ten deň sa začala písať oficiálna história krasokorčuľovania na našom území. Po Pressburgu vznikali postupne korčuliarske kluby aj v iných mestách na území dnešného Slovenska. Najskôr v Košiciach a v Prešove, v roku 1876 aj v Kežmarku a o dva roky aj v Levoči a v Spišskej Novej Vsi.
Foto: SITA
Skokanská abeceda
Medzinárodná korčuliarska únia vznikla v roku 1892 v holandskom prímorskom stredisku Scheveningen blízko dnešného Haagu. Je najstaršou medzinárodnou športovou organizáciou zimných športov. Už o rok skôr zorganizovali v Hamburgu prvé majstrovstvá Európy. Súťažili na nich len muži. V histórii bol najúspešnejší Švéd Ulrich Salchow. V rokoch 1897 až 1911 získal desať titulov majstra sveta, deväťkrát vyhral majstrovstvá Európy a v roku 1908 aj olympijské hry. V Londýne bol totiž tento ľadový šport jediný raz súčasťou programu letných olympijských hier.
Majstrovstvá sveta mali premiéru v roku 1896 v St. Peterburgu. Až na majstrovstvá sveta v Davose v roku 1902 mohla v ich pretekoch prvý raz štartovať aj žena. Madge Syersová z Veľkej Británie skončila druhá. Za Ulrichom Salchowom…
Ten patrí do kvarteta pretekárov, ktorí „darovali“ krasokorčuľovaniu základné skoky. Ten svoj predviedol v roku 1908 na klzisku Nybroviken v Štokholme. Náhodou či cielene? „Neviem…“ tvrdila svojho času na stretnutí s Ivanom Mauerom vdova Anna Salchowová. Rada by si presne spomenula, ale úcta k manželovi a k faktom, ktoré si sám ctil, jej nedovolili hádať. Ešte starší dátum narodenia má v skokanskej abecede axel z roku 1882, jediný skok s predným nájazdom, pomenovaný po Nórovi Axelovi Paulsenovi. Nemec Werner Rittberger priniesol v roku 1910 skok s odrazom aj s dopadom na rovnakú nohu a Rakúšan Alois Lutz o tri roky ukázal štvrtý zo skokov, ktoré učia adeptov krasokorčuľovania dodnes.
Ženy sa do zoznamu autoriek skokanských prvkov v ranej histórii krasokorčuľovania nezapísali. Svoj prvý samostatný svetový šampionát mali v roku 1906 v Davose. Najúspešnejšou sólistkou bola v tridsiatych rokoch Nórka Sonja Henie, neskôr pôvabná Katarina Wittová z bývalej Nemeckej demokratickej republiky a dravá Ruska Irina Slucká. No najviac zlatých medailí nazbierala v histórii ME Irina Rodninová – jedenásť. V kategórii športových dvojíc s dvoma partnermi – Alexejom Ulanovom a Alexandrom Zajcevom.
Foto: SITA
Škandál priniesol zmenu hodnotenia
Fanúšikovia krasokorčuľovania často prahnú aj po informáciách zo zákulisia tohto športu. Niektoré aférky len dotvárajú kolorit individuálneho športu. No veľké škandály menili aj jeho tvár. Najvýraznejšie v roku 2002.
Sedel som na komentátorskom mieste a neveril vlastným očiam. Pochybnosti o mojej spôsobilosti komentovať krasokorčuľovanie boli naliehavejšie než svrbenie, keď sedíte v mravenisku. Stačil však letmý pohľad bokom na ostatných komentátorov a už som tušil, že výsledky športových dvojíc na ZOH 2002 v Salt Lake City nepobúrili len mňa. Samozrejme, v tej chvíli som ešte netušil, že po súboji párov Jelena Berežná, Anton Sicharulidze verzus Jamie Saleová, David Pelletier sa prevalí jeden z najväčších rozhodcovských škandálov v histórii krasokorčuľovania. Na olympijskej pôde. Na Olympe etiky a ideálov čestnosti.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
V pondelok 11. februára rozhodli rozhodcovia pomerom 5:4 v prospech ruskej dvojice. Už nasledujúci deň však začala Medzinárodná korčuliarska únia preverovať výroky rozhodcov. V piatok 15. februára Výkonný výbor Medzinárodného olympijského výboru rozhodol o dodatočnom pridelení zlatých medailí aj kanadskej športovej dvojici. Hlavu pod gilotínu položili francúzskej rozhodkyni Marie-Reine Le Gougneovej. Mala vraj v športových dvojiciach pomôcť Rusom, aby, naopak, Rusi pomohli v tancoch na ľade reprezentantom Francúzska Marine Anissinovej a Gwendalovi Peizeratovi. Francúzska rozhodkyňa svoje rozhodnutie obhajovala, ale nepriame dôkazy svedčili o manipulácii s bodmi. Aj preto exekutíva MOV anulovala jej hodnotenie a pri rovnosti ôsmich rozhodcov 4:4 udelila dodatočne dve zlaté medaily. Nevídaný precedens.
„Rozhodli sme v záujme športovcov,“ tvrdil prezident Medzinárodného olympijského výboru Jacques Rogge. „Ide o zneuctenie olympijských princípov,“ kontrovala ruská výprava. „Aký škandál? Potlesku bolo dosť pre všetkých, nie?“ reagovala s nadhľadom ruská trénerka Tamara Moskvinová.
Práve tento moment však spustil hľadanie nového objektívnejšieho hodnotenia krasokorčuliarskeho športu a namiesto tradičných známok s maximálnou 6,0 nastúpila matematika bodových koeficientov za každý predvedený prvok. Štipka subjektivizmu ostala už len pri predvedení, tzv. umeleckom dojme jednotlivých vystúpení.
Foto: Profimedia
Inšpirácia?
„Ona v modrém, on v černém, oba žlutí,“ identifikoval v dobách čiernobielych televíznych obrazoviek farby kostýmov párov Karel Mikyska. Neskôr ho dopĺňal farbistejším komentovaním Karol Polák. Šport dával v socialistickom Československu možnosť zabudnúť na realitu. Ovocie pod pultom, devízové doložky do cudziny za úplatok, auto na poukaz. Mladí hovorievali, kto nemá bony, nežije. Už kvôli nim sa oplatilo „vŕzgať sa“ po ľade a hľadať šancu na pôsobenie v revue. Ťahali sa do nej Marián Filc, Ondrej Nepela aj Liana Drahová, jediná slovenská pretekárka, ktorá stála v kategórii žien v histórii ME v Záhrebe 1974 na stupňoch víťazov. Na jej nasledovníčku čakáme už 42 rokov. Na nového Sabovčíka, naposledy majstra Európy v Kodani 1986 – už 30 rokov. Pridlhý medailový pôst…
Slovensko sa nikdy nestalo krasokorčuliarskou veľmocou. No v päťdesiatych až osemdesiatych rokoch 20. storočia si dokázalo vytvoriť tradíciu, na ktorú môžeme aj po rokoch spomínať. A ktorá môže byť v kontexte ostatných majstrovstiev Európy inšpiráciou pre nové generácie pretekárov na ľadovom zrkadle. O to viac, že krásu krasokorčuľovania máme aj zásluhou Javiera Fernándeza a ďalších hviezd na dosah ruky.