Svedkom tejto príhody bol Dušan Valachovič, riaditeľ Správy CHKO Záhorie, a rozpráva nám ju, keď sa blížime k nive rieky Moravy. Bolo to ešte v 90. rokoch, keď navštívil Američana, ktorý okrem farmárčenia podnikal aj s vodou. A dôsledne ju na svojej farme recykloval. Už pred dvadsiatimi rokmi dobre poznal cenu vody, keď vo svete ešte nebola taká vzrušená debata o klimatickej zmene a suchu.
Slovensko sa hrdí Žitným ostrovom, najväčším zdrojom pitnej vody v strednej Európe. Dokázal by zásobovať 13 miliónov ľudí. Máme dokonca aj príkladnú spotrebu. Od roku 2000 klesla o 60 percent na obyvateľa a deň na približne 178 litrov. No naozaj si ľudia uvedomujú cenu vody? Odpoveď sa skrýva práve tu. V nivných lúkach na Morave. V dunajských luhoch. V mŕtvych ramenách. V slatinných jelšinách, krovinných vrbinách, zamokrených smrečinách, vo vysokých ostriciach či rašeliniskách.
Sú to mokrade. Posledné zvyšky prirodzene meandrujúcich riek. Zákutia, kde sa vodný živel prirodzene vylieval. Od začiatku 20. storočia človek zničil 60 percent mokradí na celom svete. Podľa poslednej správy Európskej environmentálnej agentúry z januára tohto roka bolo však v Európe zničených už 90 percent záplavových území! Z toho dve tretiny zmizli v dôsledku ekonomického tlaku. Človek mokrade vysušil, pretvoril na ornú pôdu, riečne toky vyrovnal. A tak sa vraciame k otázke amerického farmára.
Splachujeme pitnú vodu. No čo je horšie, splachujeme takmer všetku ostatnú vodu v krajine. Zbavujeme sa vody, čo naprší. Staviame dômyselné bariéry a kanály, len aby od nás čo najrýchlejšie odtiekla preč. Bojíme sa jej. A to oprávnene! Veď sa napĺňajú varovania klimatológov pred klimatickou zmenou. Búrky sú extrémnejšie, povodne silnejšie. Stačí si pozrieť štatistiky poisťovní.
"Z dlhodobého hľadiska pozorujeme rastúci trend v počte škôd spôsobených klimatickými zmenami a výkyvmi počasia, a to najmä povodňami, záplavami a atmosférickými zrážkami,” upozorňuje Lucia Muthová, hovorkyňa Allianz – Slovenská poisťovňa. Rok 2011 označila za rok búrok, keď intenzívne blesky a krupobitie spôsobili škody za 1,14 milióna eur na autách, strechách a poliach. "Rok 2010 bol zas pre nás rokom povodní. Evidovali sme vyše 36-tisíc poistných udalostí spôsobených povodňami v celkovej hodnote viac ako 39 miliónov eur.” Z pohľadu škôd sa v rokoch 2001 až 2014 stalo až osem z desiatich najväčších historických povodní v Európe.
To všetko sú argumenty pre stavbu ďalších umelých vodných nádrží a dômyselných diel, ktoré chránia pred povodňami. Sú obnoviteľným zdrojom energie. Keď je vody nadbytok, tak ju zadržiavajú. Keď panujú horúčavy, tak ju priebežne vypúšťajú a pomáhajú tak zmierňovať dosahy klimatickej zmeny. A ochladzujú rozpálené okolie. Lenže, čo ak vkladáme čas a peniaze do niečoho, čo už príroda dávno vymyslela a čo v mokradiach spoľahlivo funguje?
Premrhaný Slovnaft
Vlnila sa v domove Mojmíra naširoko ako lenivý had. Morava bola kedysi naozaj veľká. No v druhej polovici 20. storočia sa tu rozbehla masívna investícia. Vysušovalo sa, mokrade sa zaorávali, likvidovali sa zníženiny nasiaknuté vodou, aby sa zvýšili výnosy v poľnohospodárstve. Objem tejto investície bol podľa Valachoviča porovnateľný so stavbou Slovnaftu v Bratislave. Návratnosť je však z dnešného pohľadu mizivá. Navyše, v čase, keď sa predlžujú obdobia sucha, si tento projekt vyžaduje ďalšie nutné investície. Zavlažovanie.
Kedysi riečnu nivu tvorilo množstvo rašelinísk, ktoré majú úžasnú schopnosť. V čase záplav dokázali pojať obrovské množstvo vody. A v čase sucha zas túto vlahu postupne uvoľňovali do okolitého prostredia. Nehovoriac o schopnosti zachytávať skleníkové plyny. "Rašeliniská zaberajú síce len asi tri percentá svetovej rozlohy, ale dokážu zachytiť 30 percent svetového uhlíka. Čo je dvakrát viac ako všetky lesy spolu,” naznačuje Zuzana Hudeková z Útvaru hlavného architekta Bratislavy.
A hoci človek Moravu pretvoril, oklieštil jej pôvodné mokrade, ani zďaleka sa nevyčerpal jej potenciál. Ešte stále sa tu zachovalo asi 1 200 hektárov nivných lúk. "Patria k najproduktívnejším ekosystémom na zemi,” prezrádza Milan Janák, projektový manažér Inštitútu aplikovanej ekológie Daphne. Rýchlosť a množstvo biomasy, ktoré lúky ročne vyrobia, je porovnateľné s dažďovými pralesmi. Trstiny a trávy tu rastú mimoriadne rýchlo a miestni poľnohospodári by ich mohli využiť ako kvalitné a lacné krmivo alebo podstielku. No ekológ zdôrazňuje iný účel.
V energetike. Na spaľovanie. "Tej biomasy je tam toľko, že je to určite ekonomicky zaujímavé. Len na to treba technológie a prepracovaný plán, ktorý počíta s premenlivosťou počasia. Takýchto nevyužitých plôch je na Slovensku viac, nielen v nive Moravy.” V Nemecku napríklad biomasu fermentujú, vyrábajú bioplyn a následne teplo a elektrinu. Na Záhorí s takýmto podnikateľským nápadom zatiaľ nik neprišiel. Podľa ekológa je to rozumnejšia alternatíva, ako pestovať energetické plodiny na ornej pôde, ktorú by sme mali šetriť na produkciu potravín. A rovnako je to lepšie riešenie ako fenomén zvaný štiepkovanie. Keď niektoré firmy pod rúškom získavania ekologicky čistých zdrojov energie rúbu cenné stromy. Miznú celé porasty, lesy, posledné medze v krajine.
Profit z mokradí je vzájomný. Človek má lacný a takmer nevyčerpateľný zdroj energie. A vďaka pravidelnému koseniu a spásaniu nivných lúk prosperujú celé vzácne rastlinné a živočíšne spoločenstvá v mokradi. "Tieto typy ekosystémov si vyžadujú starostlivosť človeka,” dodáva Janák. Dobre fungujúca mokraď je účinná čistička vody. Močiar Tinicum pri Filadelfii s rozlohou 250 hektárov odstráni z vody každý deň 4,9 tony fosforu a 4,3 tony čpavku. Niva Moravy zbavuje vodu dusíka a fosforu. Rieka sa kľukatí intenzívne využívanou poľnohospodárskou krajinou a sťahuje na seba množstvo živín, zvyšky hnojív. Premieňa ich na biomasu a do podzemia odteká čistá voda.
Stratilo sa písmeno a starý Dunaj
Slovensko sa v ochrane vôd z roka na rok zlepšuje. Ale len mierne a veľmi pomaly. A to pri tempe, akým mokrade miznú z mapy Európy, nestačí. Slovenská vláda síce v januári tohto roka schválila nový Vodný plán, medzinárodná organizácia WWF (World Wildlife Fund – Svetový fond pre prírodu) ho však hodnotí ako málo ambiciózny. "Čo je jeden z hlavných dôvodov nízkeho progresu pri dosahovaní dobrého stavu vôd. Nízke ambície boli už vyčítané Slovensku Európskym dvorom audítorov, ktorý hodnotil plánovacie obdobie 2009 až 2015,” poznamenáva Miroslava Čierna Plassmann, programová koordinátorka WWF DCP Slovensko.
Ministerstvo životného prostredia napríklad neakceptovalo hromadnú pripomienku verejnosti, ktorá žiadala obmedziť stavbu ďalších malých vodných elektrární. Ich vplyv na životné prostredie v posledných rokoch prehodnocuje aj taká ukážková „ekokrajina“ ako Rakúsko. Malé priehrady vytvárajú bariéry pre prirodzenú migráciu riečneho života. Ministerstvo životného prostredia však trvá na tom, že výroba elektrickej energie na vodných tokoch predstavuje environmentálne najprijateľnejší spôsob. „Získavanie zelenej energie umožňuje znižovať emisie skleníkových plynov a prispieva k diverzifikácii energetických zdrojov. Slovenská republika má záväzok voči EÚ zvýšiť podiel obnoviteľných zdrojov na 24 percent v roku 2020, aby sa znížilo využívanie uhlia a iných fosílnych palív,“ vysvetľuje hovorca Maroš Stano.
No predsa, na slovenskom brehu Dunaja dochádza k vzácnej zhode. Ľudia z Bratislavského regionálneho ochranárskeho združenia (BROZ) spoločne s odborníkmi z Vodohospodárskej výstavby a ministerstva životného prostredia sprietočňujú bočné ramená Dunaja. „V minulosti sa zaslepili kvôli plavbe,“ pripomína Andrej Devečka, projektový asistent BROZ-u.
Dunaj sa reguloval kvôli veľkým povodniam. Prvé hrádze nariadila vystavať Mária Terézia, pod významnú úpravu brehov sa však koncom 19. storočia podpísal významný taliansky inžinier Enea Grazioso Lanfranconi. Áno, je to ten, po ktorom je pomenovaný diaľničný most Lafranconi, akurát sa kdesi vytratilo písmeno n. Podľa Piatej knihy o Bratislave od Pavla Dvořáka zreguloval 80 kilometrov toku medzi Devínom a Gönyű a skrátil rieku asi o 15 kilometrov. Brehy zarovnal a obložil kameňom…
Živé mŕtve ramená
V máji 2014 ťažké mechanizmy opäť sprietočnili Veľkolélske rameno. Vlani v marci otvorili vstup aj výstup na Devínskom ramene. Už o pár týždňov sa dokončí posledná fáza sprietočňovania Karloveského ramena. Obe ramená spadajú pod projekt Ochrana a obnova území NATURA 2000 v cezhraničnom regióne Bratislavy. Opäť tu prúdi voda. Rozkrútil sa kolotoč. Rybári žasnú, pretože sa do ramien vracajú ryby, ktoré sa neresia v plytších vodách, a ktoré mladí kolegovia poznali vari už len z kroník. Nadšení sú zoológovia, a najmä ornitológovia, pretože tu znovuobjavujú útočisko vzácne druhy vtákov. Rieka tu sama vytvára úžasné pláže a zákutia. Ukazuje sa nesmierny kultúrny a sociálny potenciál, ako naznačuje Devečka. Nie je náhodou, že v projekte Mestské zásahy, ktorý putoval Bratislavou, Brnom, Prahou, Košicami, Nitrou, Trenčínom, v ktorom môžu obyčajní ľudia navrhnúť architektonické zásahy do mesta, rezonovala túžba ľudí oživiť kontakt s riekou.
Hoci všetky projekty v ramenách boli plánované ako ekologické, plnia aj protipovodňovú funkciu. Voda odtekajúca cez rameno znižuje hladinu rieky počas povodne. A vrátili sa sem kravy.
„K lepšej prietočnosti záplavového územia prispieva aj pasenie hospodárskych zvierat, ktoré bolo pri vodných tokoch v minulosti bežné. Dnes sú opustené plochy zarastené hustou vegetáciou bylín a kríkov. Práve ekologické kosačky ako ovce, kozy či hovädzí dobytok udržiavajú priestor na brehoch aj pod stromami čistý a otvorený, čo nebrzdí odtok vody pri záplavách,“ uvádza Diana Migaľová, hovorkyňa Vodohospodárskej výstavby, ktorá sa zapojila do ďalších ochranárskych projektov. „Uvedomujeme si zásah do okolitej krajiny, ktorý priniesla výstavba Vodného diela Gabčíkovo, a sme radi, že sa nám darí podieľať na obnove prírody.“
Naostatok, od prúdiacej vody v dunajských mokradiach je závislý takmer každý obyvateľ a návštevník hlavného mesta. Karloveské rameno obteká ostrov Sihoť, ktorý patrí k najväčším zdrojom pitnej vody pre Bratislavu. „Sprietočnením sa zvýšila výdatnosť studní,“ vysvetľuje Alena Trančíková, predsedníčka dozornej rady Bratislavskej vodárenskej spoločnosti.
Pripomína, že v 70. rokoch sa pre dlhé sucho musela prečerpávať voda z Dunaja do ramena. „Bolo to extrémne drahé. Ale životne dôležité. Sihoť bola v roku 1971 jediným vodným zdrojom pre Bratislavu. Pretože druhý vodný zdroj Podunajské Biskupice bol zničený masívnym ropným znečistením zo Slovnaftu. Šesť rokov po vybudovaní zdroja! Rafinériu postavili bez akejkoľvek ochrany priamo na štrkoch,“ opisuje Trančíková. Z vodovodných kohútikov vytekal sliz.
Polovica hlavného mesta bola po havárii bez pitnej vody. Vodu dovážali cisterny. Dobová tlač to dotvára správami o zlodejoch, ktorí z cisterien kradli kohútiky, takže si ľudia nemali ako naberať vodu… Dnes je zdrojov viac. „A podzemná voda zo Sihote má takú perfektnú kvalitu, že vyhovuje norme pre pitné vody už taká, aká je. Nemusíme ju upravovať. Zatiaľ,“ dodáva Trančíková.
Horúci bod východu
V šírej agrárnej krajine Východoslovenskej nížiny, kde je málo lesov a vodných plôch, svieti nádherná modrozelená oáza. Senianske rybníky pri Iňačovciach. Sú hotspotom pre biodiverzitu, čo znamená, že na malom kúsku žije mimoriadne pestré spoločenstvo vtákov, rýb a rastlín. Táto mokraď je rovnako mannou pre miestne komunity, obce a podnikateľov.
Aj tu rybníky dokážu zachytávať a akumulovať ohromné množstvo vody, ktoré územím preteká alebo spadne ako dážď. „Čím výrazne napomáhajú zmierňovať dopad povodní, či už v tomto území alebo nižšie po prúde riek. Túto naakumulovanú vodu postupne uvoľňujú do okolia a zmierňujú dopad sucha na krajinu, čoho sme boli svedkami v rokoch 2014 a 2015,“ naznačuje Matej Repel, ochranár a ornitológ zo Slovenskej ornitologickej spoločnosti/BirdLife Slovensko. Mokraď zmierňuje čoraz extrémnejšie výkyvy teplôt.
Územie je výdatným zdrojom včelej paše, vyrába sa tu špecifický med. Chovajú sa tu ryby. Lúky obhospodarujú farmári. Obnovilo sa tradičné gazdovanie, chovajú sa tu ovce, kozy, vodná hydina, mangalice. Je tu päť veží, z ktorých možno pozorovať beluše veľké, chochlačky bielooké, chavkoše nočné, čoríky bahenné.
Podľa Repela sa ešte nikto nepokúsil spočítať celkovú hodnotu Senianskych rybníkov. Ako ornitológovi mu napadlo zrátať aspoň „skromnú“ časť tohto bohatstva. „Počas jarnej a jesennej migrácie sú rybníky útočiskom pre kŕdle husí bieločelých niekedy aj v počtoch 10-tisíc. Spoločenská hodnota jedinca je 1 380 eur,“ vymenúva. Ďalším príkladom je kŕdeľ 5-tisíc žeriavov, jeho hodnota je 3 220 eur. Hniezdi tu asi 180 jedincov lyžičiara bieleho, ktorého hodnota predstavuje 4 610 eur. A napríklad aj beluša malá: 120 jedincov krát 4 610 eur. Dokopy je to 31 283 000 eur. A to sme rátali iba štyri druhy vtákov.
Všetky uvedené aktivity sa robia len na lúkach a mokradiach okolo rybníkov a v areáli Národnej prírodnej rezervácie Senianske rybníky. V hospodárskej časti rybníkov, ktorá je v súkromných rukách, je situácia iná a nie je v súlade s ochranou prírody. Ochranár však verí, že sa to zmení. "Som presvedčený, že súkromní majitelia rybníkov by mali mať ekonomický osoh aj motiváciu pre aktívnu ochranu lokality a jej prírodných vzácností. Pričom jednou z alternatív je práve rozvoj ekoturizmu, pozorovania vtáctva, zážitkový turizmus, napríklad lov rýb s udicou, jazda na koňoch, koči, bicykloch, v zime na korčuliach. A to všetko spojiť so zážitkovou gastronómiou založenou na špecialitách z rýb a vodnej hydiny.
Posledná živá rieka
Rieka Slatina cerí zuby. Ľadové kryhy sa skvejú na brehoch olemovaných domami. Stoja tak blízko pri rieke, a predsa sa do nich nikdy nezahryzla povodeň. Sme v dedine Slatinka a ekologička Jana Pavlíková nás presviedča, že je to vďaka tomu, že túto rieku neskrotil človek. "Zachovala si svoje prirodzené brehové porasty, mokré lúky, mŕtve ramená. Rieka sa vyleje ešte pred dedinou. Dynamika vody sa vybúri predtým, ako stihne napáchať škody na ľudskom majetku.”
Aj tu sa mala postaviť priehrada. Už 50 rokov sa plánuje, a to rieku paradoxne zachránilo. Nie však ľudí. Stavebná uzávera zahatala rozvoj. Ľudia pod tlakom opustili domy, dnes má obec do 20 obyvateľov. Malebné údolie však zostalo nedotknuté, pretože polstoročie sa hovorilo o tom, že sa to tu všetko aj tak zaleje.
Štátny podnik Vodohospodárska výstavba sa plánov nevzdal. Odhadovaná investícia po prepočte na aktuálne ceny predstavuje 135 942 000 eur a podnik sa snaží získať financie z prostriedkov EÚ. Vodné dielo Slatinka malo podľa pôvodných plánov zavlažovať polia. Neskôr malo zabezpečovať dodatočnú vodu pre atómovú elektráreň Mochovce. Najnovšie je to jedno z adaptačných opatrení proti klimatickým zmenám. Veľká voda v nádrži prispeje k vyrovnávaniu teplôt a zadržiavaniu vody v krajine. Má dotovať Hron v čase veľkého sucha. „Treba si uvedomiť, že Slovensko sa nachádza na streche Európy a všetka povrchová voda z nášho územia odtečie, pokiaľ ju nezadržíme vo vodných dielach,“ argumentuje hovorkyňa podniku Diana Migaľová.
Ekologička Pavlíková však namieta, že to dnes už nemôže mať na Hron taký efekt. „Je ťažko preukázať skutočný dosah. Znamenalo by to možno zvýšenie hladiny o niekoľko centimetrov. No Hron sa vplyvom rôznych úprav v minulosti zarezal na niektorých miestach hlbšie o niekoľko metrov!“ Stavba vodného diela sa nakoniec nemusí vôbec ekonomicky oplatiť.
Zaujímavé fakty priniesla minulý rok ekologička Michaela Tkáčová vo svojej diplomovej práci pod názvom Hodnotenie ekosystémových služieb v okolí obce Slatinka. Autorka hodnotí a zratúva výskyt vzácnych biotopov, zásoby drevnej hmoty, poľnohospodársku produkciu, schopnosť absorpcie uhlíka, ale tiež protieróznu a protipovodňovú ochranu. "Výsledná cena analyzovaných ekosystémových služieb v modelovom území je 33 104 633,5 eura. Ak by sa navrhované vodné dielo postavilo, celková hodnota služieb v území by bola 26 418 357,2 eura.
Kompenzačná hodnota, teda suma poškodených biotopov je 6 686 276,3 eur," píše autorka. To, čo maličké údolie Slatinky dáva spoločnosti, má skutočnú cenu. Pre niektorých sú to krehké ekosystémy a vzácna korunkovka strakatá, ktorá tu rastie. Pre iných je to vyše 33 miliónov eur. V každom prípade, ochrana prírody už dávno nie je vecou morálneho postoja. „V súčasnosti je to, bohužiaľ, vecou existencie budúcich generácií,“ dodáva ekologička.
Mokraď v tieni fabriky
„Obnovou mokradí riešime príčinu. Teda nedostatočné prirodzené zadržiavanie vody v krajine. Stavbou vodných nádrží riešime už dôsledok. Rýchly a nepravidelný odtok vody z povodia vodného toku,“ mieni predseda BROZ-u Tomáš Kušík.
Obnova mokradí, a vôbec iných prirodzených ekosystémov je v porovnaní s veľkými stavbami lacnejšia. No aj napriek tomu, bez vodných nádrží to už dnes podľa ochranára nejde. „Vhodné vodohospodárske zásahy môžu takisto oživiť a revitalizovať vodné toky narušené technickými úpravami v minulosti. Takže aj tu platí – citlivo a s rozumom.“
Je naivné myslieť si, že je možné riekam úplne vrátiť ich stratené mokrade. To by sa museli vygumovať cesty, železnice, dediny, človek. No je rovnakou chybou myslieť si, že mokrade sú výsadou prírody a nedokážu vznikať v ľudskom mravenisku. V meste. V Paríži pracujú s mokraďami pri tvorbe nových verejných priestorov. „Príkladom sú dva parky – Parc Clichy-Batignolles (Martin Luther King Park) alebo verejná záhrada Jardins d’Éole. V oboch priestoroch sa uplatňujú mestské mokrade, zhromažďuje sa dažďová voda a využíva sa v architektonických prvkoch s vlhkomilnými a vodnými rastlinami,“ načrtáva Attila Tóth, krajinný architekt z Fakulty záhradníctva a krajinného inžinierstva Slovenskej poľnohospodárskej univerzity Nitra.
Aj súkromní investori v Budapešti pochopili, že investícia do mestských mokradí zvyšuje hodnotu nehnuteľností a pomáha riešiť environmentálne výzvy. „Napríklad budapeštiansky Graphisoft Central Park je poloverejným priestorom súkromných firiem, ktorého centrálnym prvkom je práve architektonický vodný prvok s vodnými rastlinami. Mnoho súkromných investorov si taktiež zakladá dažďové záhrady pri domoch alebo hospodárskych objektoch, čo môžeme považovať za prvky mestských mokradí. Pri súčasných projektoch nových sídlisk v zahraničí sa pomaly stáva štandardom, že verejná zeleň s vodnými prvkami je založená ešte pred výstavbou bytových a administratívnych budov,“ dopĺňa krajinný architekt.
V mestách však vznikajú aj neplánované vodné zákutia s nečakanými väzbami s urbánnym prostredím. Ochranári vo Zvolene pracujú na revitalizácii lokality pod názvom Lanice. Je to bývalé rameno Hrona. Je odrezané od rieky, a tak je život v ňom závislý od vody presakujúcej z neďalekého elektrárenského kanála, ktorý postavili pred 100 rokmi kvôli fabrike na plechy.
Alebo Kórea. Mokraď, ktorá púta pozornosť zoológov, pretože sa tu zdržiavajú tisíce vzácnych vtákov. Zimujú uprostred priemyselnej zóny vo Zvolene, lietajú v tieni vysokých komínov. Bije to do očí. Fabrika a pred ňou čosi ako rezervácia. „Pôvodne to boli zemiakové polia. Keď sa v 50. rokoch stavala železnica, pozabudlo sa na to, že je tu svahová voda. Urobil sa násyp, ktorý zabránil odtekaniu vody. A vznikla obrovská mokraď,“ vysvetľuje ekologička Pavlíková. Nuž a odkiaľ sa zobral ten názov? V tom čase zúrila ďalšia nezmyselná vojna. V Kórei. Nezmyselný je možno aj boj s vodou za každú cenu.