Mestské stromy majú rušný život. Mladícka pochabosť im do kože vyrezáva srdiečka. Keď dospejú, musia sa vzdať svojej pyšnej hrivy a podrobiť sa radikálnemu zostrihu. A na samom sklonku života, ako sa to deje teraz v hlavnom meste, zapĺňajú titulné stránky novín.
Čo sa stalo? Vlastne nič mimoriadne. Len zostarli. A podobne, ako je to aj s ľuďmi, aj v ich prípade sa spoločnosť ošíva a zrazu nevie, čo si s takými starými stromami počať. Vyrúbať! Ani za ten svet, protestujú ľudia. Sú krásne, posledné zelené v meste.
Tu však vôbec nejde o pekné stromy. Ak sa minulý rok vďaka prelomovej klimatickej konferencii OSN v Paríži zapísal ako rok boja o planétu, tento sa zapíše ako rok boja o budúcnosť Bratislavy (a vôbec všetkých slovenských miest, pretože všade sa chystajú výruby). Bude Bratislava vyprahnutá a horúca, alebo v nej zachováme možno najcennejšiu komoditu budúcnosti – čerstvý vzduch?
Je úžasné vidieť toľko nadšených ľudí, ktorí chcú chrániť mestské stromy. No emócie niekedy zahmlievajú triezve fakty. Znie to možno paradoxne, ale naozaj treba niektoré stromy v uliciach vyrúbať a urobiť miesto pre mladé zásobárne kyslíka. A niektoré stojí za to nechať prirodzene zomrieť a zhniť. Vznikne obrovská zásobáreň uhlíka. A celá spoločnosť na tom zarobí, hoci nepredá ani kubík dreva. To sa týka ohrozeného bratislavského klenotu – ostrova Sihoť. Ľudia sa tu na Deň Zeme spojili do veľkej živej reťaze, aby tu štátny podnik Lesy SR viac neťažil. Chránili toto miesto ako niečo posvätné. Lužné lesy pritom boli svätyňou už pred 1 300 rokmi.
Posledný zelený chrám
Starí Slovania verili, že práve tu sa môžu zhovárať s bohmi. Kde sa závoje stromov dotýkajú tichej vody. A kde sa krajina po každej mohutnej dunajskej povodni mení na nepoznanie.
"Práve s takýmto prírodným prostredím sa spájali predstavy starých Slovanov o tajuplnom mieste, na ktorom bolo možné oslovovať bohov. Bola to lokalita oddelená vodami, močarinami a jazierkami od okolitého sveta,” vysvetľuje archeológ Vladimír Turčan v staršom čísle magazínu História. Kedysi sa lužné lesy tiahli pri Dunaji doširoka. Postupne ich človek oklieštil. Časť z nich ustúpila výstavbe Vodného diela Gabčíkovo, niečo nahradili hospodárske lesy.
Je zázrakom, že po tom všetkom ľudia môžu do tohto tajomného sveta nazrieť aj dnes. Priamo v srdci Bratislavy. "Je svetový unikát, že sa tieto fragmenty lužného lesa udržali práve tu. Tie najcennejšie biotopy sú nalepené na intenzívne zastavané mestské prostredie. Bratislava má šťastie, že má takúto pridanú hodnotu,” hovorí Pavol Littera z Bratislavského regionálneho ochranárskeho združenia.
Nadšenci však na Deň Zeme vlastne objímali iba špičku ľadovca. Lesníci plánujú zásahy v ďalších lokalitách okrem Sihote. V Pečnianskom lese, čo je zelená oáza Petržalky, najväčšieho sídliska v strednej Európe. V Podunajských Biskupiciach. Tiež v okolí vodného zdroja Rusovce – Ostrovné lúčky. Ide o stovky stromov. Takto sa zničia 80– až 100-ročné prirodzené lužné lesy, ktoré potom už nikde inde nenájdeme. Sú to posledné zvyšky "slovenského amazonského pralesa”.
Premenia sa na peniaze? Sotva to bude výhodný biznis pre Lesy SR. "Ide o drevo na chemické spracovanie, kde sa cena pohybuje okolo 30 eur za kubický meter. Priemerné náklady na ťažbu dreva boli vlani 25,54 eura na kubický meter,” uvádza hovorca Vlastimil Rezek. K tomu treba prirátať náklady na výsadbu nových stromov. Lesníci chcú les zachrániť. Problematický je však spôsob.
Rozvrat
Tento les zomiera. Stromy sú prestarnuté. Odsúvanie ťažby týchto drevín je podľa Národného lesníckeho centra len odsúvaním problému do ďalšieho desaťročia. Hrozí kalamita. Ak necháme tieto stromy ďalej rásť a zväčšovať sa, bude ťažšie ich vyťažiť. Narobia sa pri tom väčšie škody.
Najväčším rizikom je však podľa lesníkov to, že hnijúce stromy môžu na Sihoti kontaminovať jeden z najväčších a najčistejších zdrojov pitnej vody na Slovensku. To je silné varovanie. Lenže objavili sa pochybnosti. Ministerka pôdohospodárstva Gabriela Matečná preto nariadila výrub zastaviť, kým sa situácia neobjasní. Ochranári súhlasia s tvrdením, že tento les zostarol. Ale to je skvelé! Pretože sa tu rodí nový les. "Argument, že hnijúce drevo ohrozuje kvalitu vody, je scestný. Práve naopak. Rozkladajúce sa drevo prispieva k tvorbe humusu v pôde. Čím je na humus bohatšia, tým má lepšiu schopnosť zachytávať škodlivé látky,” namieta environmentalista Littera.
Existujú desiatky štúdií o tom, že bútľavé stromy sú mannou pre les. Práve mŕtve stromy sa skrývajú za fascinujúcim obrázkom lužného lesa. Mŕtvy strom je jedlo. Je dom.
Stromový panelák
Keď strom spadne, ako prvé sa doň nasťahujú huby a baktérie. Vo Švédsku je 2 500 druhov húb a 50 druhov machov závislých od mŕtveho dreva. Huby dokážu rozložiť hrubú štruktúru dreva. Vytvoria v ňom trhliny a vtedy drevo začnú kolonizovať chrobáky. Ohromné množstvá jedincov. Desiatky druhov. V tvrdom lužnom lese na južnej Morave v Českej republike sa podľa organizácie World Wilde Fund nachádza 14 druhov mravcov a až 389 druhov chrobákov.
Za chrobákmi vyštartujú vtáky. A taký ďateľ veľký bez mŕtveho dreva nemusí prežiť zimu. Až 97 percent jeho zimného jedálnička totiž tvorí hmyz žijúci v pňoch. Prinajmenšom desať európskych druhov sov, ale najmä mucháriky, kôrovníky si hľadajú príbytky iba v dutinách starých stromov. Odumierajúce konáre namočené do vody poskytujú úkryt rybám. Od mŕtveho dreva závisia drobné aj veľké cicavce.
Ak sa mŕtve drevo vyťaží, naruší sa rovnováha. Ochranári nechcú zablokovať ťažbu paušálne. Žiadajú, aby sa aspoň 10 až 20 percent najcennejších území vyňalo z ťažobného plánu. A vo zvyšku navrhujú citlivejšie zásahy. Takým však nie je holorub. Ani vytváranie presvetlených miest v poraste. "V Karpatoch to možno funguje. Presvetlí sa nejaká časť, aby sa k mladým stromom dostalo svetlo. No lužné lesy sú iné. Týmto len vytvoríme priestor pre agresívne invázne druhy,” zdôrazňuje Littera. Dôkazy vidno pozdĺž celého Dunaja až ku Komárnu, kde prerastá zlatobyľ kanadská. Dokáže meniť charakter pôdy, je extrémne náročné ju odstrániť. Niekedy nepomôže nič iné, len silná chémia. A produkuje veľké množstvo peľu, ktorý je silným alergénom. Klincom do rakvy slovenskej Amazonky budú podľa ochranárov stromy, ktoré tu chcú lesníci vysadiť. Konkrétne na Sihoti iba 30 percent dostali domáce topole, zvyšných 70 percent predstavujú šľachtené topole.
Vtáčie geto
Môže to znieť bizarne. Ako môže byť nový mladý strom záhubou pre les? Háčik je v tom, že šľachtený topoľ do tohto prostredia vôbec nepatrí a obyvateľom lužného lesa "nevonia”.
Littera mapoval výskyt tesára čierneho, najväčšieho ďatľa na Slovensku. "V lesoch, kde dominovali šľachtené topole, si vždy vyberal zvyšky prirodzených lužných lesov. V šľachtených topoľoch nikdy nehniezdil. Ak ostrovčeky prirodzených lesov zničíme, už nebude mať kde hniezdiť.” A spolu s ním ani sýkorky, brhlíky, niektoré sovy či holub plúžik. Tieto vtáky si nedokážu vytvoriť hniezda samy. Sú odkázané na otvory, ktoré vyhĺbil ďateľ.
Premena lužného lesa na hospodársky sa podpísala pod úplné vyhynutie haje tmavej na slovenskom úseku Dunaja. Ešte pred dvadsiatimi rokmi v dunajských lesoch hniezdilo 20 párov. Podobne vymizol bocian čierny. A to preto, že šľachtený topoľ je "rovná palica”. Čierny topoľ má košatú korunu, v ktorej sa dá vybudovať spoľahlivý úkryt. Čo platí aj pre orliaka morského, nášho najväčšieho dravca. Na celom Slovensku hniezdi zrejme len osem párov. Sústreďujú sa do zvyškov lužnej krajiny.
A pointa? Tu nejde o to, aby bola príroda pekná. Ale silná. Odolná. Taká, čo ochráni seba aj človeka. Len pestrý biotop dokáže odolávať škodcom, ktorí vedia bez prítomnosti predátorov vykynožiť celé porasty. Len zdravý a druhovo bohatý les dokáže odolávať extrémom, ktoré sa kvôli klimatickej zmene budú stupňovať. Víchrice, búrky. Za kalamitou v Tatrách z roku 2004 sa skrýval aj fakt, že tu rástla monokultúra smreka. A teraz má v lužných lesoch vyrásť monokultúra šľachteného topoľa?
Kľučkovanie
Lužný les, respektíve mokrade pretkané bujnou vegetáciou dokážu absorbovať veľké množstvo vody a chrániť pred povodňami. Európska komisia pobáda krajiny, aby presadzovali prírodné riešenia. Pretože vydržia veky a sú lacné. V Českej republike spoločnosť SINDLAR vytvára na potokoch a riekach nanovo meandre, zákruty, zelené zákutia. Nedávno dokončili podobné projekty na Hučine na Šumave či dokonca na Rokytke v centre Prahy!
Slovenský vodohospodársky podnik síce pripúšťa, že mokrade dokážu absorbovať množstvo vody. No je to podľa nich málo. "Protipovodňový efekt v porovnaní s veľkými vodnými nádržami je zanedbateľný,” mieni hovorca Pavel Machava.
Panuje tu predstava, že ak človek nezasiahne do lužného lesa, dôjde k rozvratu celého prostredia. Podľa ochranárov sa však príroda dokáže vyrovnať sama so sebou. Stačí sa ísť pozrieť kúsok za hranice do rakúskeho Národného parku Donau-Auen, kde sa zachovávajú napríklad pôvodné štrkové lavice. Klíčia na nich semenáčiky (malé stromčeky) topoľa čierneho a vŕb. Dokážu tu vytvoriť porast hustý ako koberec. Štrk je krutým miestom pre hocijaké rastliny, vrátane inváznych druhov, ale pôvodné stromy si vedia poradiť. Rakúšania v tomto parku na informačných tabuliach učia deti, že smrť v prírode nie je koniec. A ani začiatok. Je to večný kolotoč. A vidieť ho na vlastné oči ľudí nesmierne baví. "Za minulý rok nás navštívilo asi 1,5 milióna návštevníkov (to je asi polovica návštevnosti TANAP-u, pozn. red.),” informuje Erika Dornová zo správy národného parku. Zisk nám uviesť nemôže, na prezradí aspoň, že asi 86 500 ľudí využilo prehliadky so sprievodcom, plavbu na člne a ďalšie platené služby. Rodinná vstupenka stojí 16 eur. Pritom tu vôbec nemal byť národný park, ale obria priehrada. Po protestoch verejnosti však od plánov upustili. Keďže Sihoť je vodný zdroj, podľa lesníkov je neprijateľné, aby sa otvorila verejnosti a zarábalo by sa tu podobným spôsobom. Nič to. Aj tak vie slušne zarábať.
Foto: Andrej Barát, Pravda, Andrej Barat
Z čoho splatíme dlh planéte?
Lužné lesy v Bratislave sú územím európskeho významu. A Slovenská republika sa ešte v prístupových rokovaniach Európskej únii zaviazala, že bude tieto vzácne biotopy chrániť. No naša krajina má od minulého roka z Paríža ešte jeden mimoriadne dôležitý záväzok. Ide o takzvanú CO2 neutralitu v rokoch 2050 až 2100.
"Dá sa dosiahnuť jedine súčasným znižovaním emisií skleníkových plynov a zvyšovaním ich prirodzených záchytov jednotlivými biotopmi. Jedným z nich je aj les,” pripomína environmentalista Andrej Kovarík, ktorý je členom skupiny AFOLU (Agriculture, Forestry and Other Land Use, skupina sa zaoberá hľadaním mechanizmov na adaptáciu na klimatickú zmenu) v rámci Európskej únie.
Foto: Andrej Barát, Pravda, Andrej Barat
Les vo všeobecnosti dokáže viazať uhlík na veľmi dlhú dobu. No nie každý les je v tom rovnako dobrý. "Záchyty uhlíka sú v prirodzených lesných porastoch podstatne vyššie ako v lese, kde sa intenzívne hospodári,” naznačuje Kovarík. V niektorých prípadoch hospodárske lesy uhlík vôbec nezachytávajú, ale naopak, produkujú ho. Slovensko má stanovenú kvótu emisií a zatiaľ sa nám darí byť pod touto hranicou. "Rozdiel môžeme predať krajine, ktorej sa kvótu dodržiavať nedarí. Napríklad Japonsku. A to sú už zaujímavé sumy,” tvrdí Kovarík. Cena emisných povoleniek bola začiatkom tohto roka približne 5 eur za tonu. V roku 2012 malo Slovensko na predaj 27 miliónov ton povoleniek. Časť týchto peňazí by sa mohla využívať na dotovanie a udržanie prirodzených lesov. Aby sa lesníkom oplatilo "neťažiť”.
Pozitívny príklad sa dá podľa Kovaríka nájsť opäť v parku Donau-Auen. "Všetka činnosť sa sústreďuje na odstraňovanie inváznych druhov a obnovu pôvodných druhov. Príjmy z turizmu výrazne prevyšujú zisk z predaja drevnej hmoty. Tvrdiť, že bez zásahu vznikne strata, je nezmysel.”
Problémom však je, kde peniaze zo slovenských emisných povoleniek končia. Kauza Interblue, keď Slovensko predávalo povolenky za 5 eur, hoci okolité krajiny predávali za 10 eur, sa nikdy nevyšetrila…
Vyhradený čas na život
Kráčame z mestských lužných lesov do bratislavských ulíc a námestí. Aj tu rastú stromy, ktoré majú čo povedať ku klimatickej zmene. Lenže, medzi nimi sú také, ktoré treba skutočne vyrúbať. Mesto sa pustilo do masívnej obnovy zelene. A tiež ju chce zachrániť. No spôsoby, akými sa na to podujalo, tiež stoja za diskusiu.
Stromy na námestiach fungujú v úplne iných väzbách ako tie v lužnom lese. Už v momente, keď človek vysadil strom na ulici, vymeral mu ohraničený život. Každý strom potom zostarne a stane sa pre okolie nebezpečným. Vlani v Karlovej Vsi strom zabil chlapca na školskom dvore. Podľa znalca strom hnil, nebol dostatočne orezaný a vlastne už dávno mal byť preč.
"Ak strom ohrozuje život alebo majetok ľudí, tak je jeho odstránenie odôvodnené. Niekedy sa to dá vyriešiť aj inak ako výrubom. Dokážu to arboristi, stromolezci. Tí vedia vhodným rezom znížiť ťažisko koruny. Konáre so slabou statikou dokážu zafixovať špeciálnymi popruhmi. Oplatí sa to však iba pri hodnotných stromoch, starých lipách, duboch, javoroch. Pri krátkovekých stromoch, ktoré rastú rýchlo a stratili ďalšiu perspektívu, to nemá zmysel,” objasňuje krajinný architekt Attila Tóth, odborník na zelenú infraštruktúru v mestách. Hovorkyňa bratislavského magistrátu presviedča, že mesto nahrádza len stromy, ktoré sa už inak ozdraviť nedali: "Adekvátnou starostlivosťou sa životnosť stromov predlžuje, ale aj napriek tomu treba stromy vždy a pravidelne obnovovať.”
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Mestský strom bol počas celého svojho života fantasticky užitočný. Ako prírodná klimatizácia ochladzoval vzduch, ľudí aj budovy, ktoré tienil. Tlmil hluk, lapal prach, produkoval kyslík. No jednoducho raz dospeje do veku, keď už tieto funkcie nezvláda plniť stopercentne. Pretože ho napríklad ľudia obrali o veľkú plochu listov, keď mu museli odrezať nebezpečné konáre. Nuž a kým v lužnom lese umierajúci strom má ešte úlohu – dať základ novému životu alebo zadržiavať uhlík – strom na ulici už podobnú perspektívu nemá.
Šok
Nie vždy je však za zlým stavom stromu len staroba. Obyčajné barbarstvo je skryté v osude brestovcov na Františkánskom námestí. Jedenásť ich museli v marci vyrúbať, dvanásty spadol ešte pred dvoma rokmi sám, nikoho našťastie nezranil. Korene im zabetónovali robotníci počas rekonštrukcie dlažby v roku 2005.
Stromy v meste ničí neodborná údržba. Nevhodný rez. Dokonca obyčajné kosenie trávy. Robí sa to nedbalo natesno ku kmeňu, keď kosačka strom vážne poraní. Dlhé roky zanedbávaná údržba sa podpísala pod zdravotný stav stromov na Námestí slobody. Mesto tu na jeseň nahradí 40 chorých a starých stromov 44 zdravými.
Podľa krajinného architekta je úplne pochopiteľné, že obyvatelia reagujú na hromadné výruby citlivo. Pretože aj keď sa tu zasadia nové mladé stromy, pred očami sa zrazu vyprázdni veľký priestor. Podľa Tótha chýba dlhodobá koncepcia a plánovanie. "Aj na viedenskej Ringstrasse sa rúbu stromy. No nie hromadne, ale postupne.” Už dopredu si vyberú strom, ktorý treba vyrúbať povedzme o desať rokov. Nečakajú, kým k tomu dôjde. Hneď zasadia nový. Aby mal čas narásť a aby strata stromu nebola taká drastická.
Čo však mestským stromom skracuje život najviac, je výstavba. Na Kollárovom námestí bude musieť 65 líp, smrekov či javorov ustúpiť podzemným garážam pre 300 áut. Kto je zodpovedný za vydanie povolenia, je vlastne jedno. Alarmujúce je, že sa nemení myslenie. Či je to nový parkovací dom, cesta, chodník, schodisko, budova, strom musí vždy ustúpiť. "V zahraničí je pritom kopa pekných príkladov, ako architekti zakomponovali strom do priestoru. Robia sa otvory na balkónoch, terasách, v streche. Vo Viedni sa napríklad postavilo schodisko, v ktorom bol vytvorený otvor pre pôvodný strom,” hovorí Tóth.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Je tu však ešte jeden problém. "Starostlivosť o zeleň v Bratislave je roztrieštená a dopláca na to hlavné mesto. O zeleň sa totiž starajú aj mestské časti, nielen mesto. Kritika však vždy padá iba na mesto. A to napriek tomu, že robíme všetky kroky preto, aby sme zeleň zachovali a zrevitalizovali,” prezrádza hovorkyňa bratislavského magistrátu Ivana Skokanová. V Nemecku je trendom vytvárať jednu správu zelene pre viacero samospráv, príkladom je mesto Nettetal. Výsledkom je vyššia odbornosť, koncepčnosť a úspora.
Čo Riman, to nový strom
Rím začal v roku 2013 novú tradíciu. Za každého novorodenca a adoptované dieťa sa v meste vysadí nový strom. Musí. Stanovuje to zákon, ktorý sa vzťahuje aj na ďalšie mestá v okolí Ríma s počtom obyvateľov nad 15-tisíc.
Bratislava tento rok vyrúbe desiatky stromov. A desiatky ich v priebehu roka aj zasadí. Štyri lipy už vysadila na Hlavnom námestí v rámci projektu s názvom Bratislava sa pripravuje na zmenu klímy. "Okrem tohto programu vysadí ďalších viac ako 110 stromov priamo z mestských zdrojov. V zahraničných projektoch sú ďalšie desiatky nových a zdravých stromov,” uvádza hovorkyňa Skokanová.
Bratislava má približne 414-tisíc obyvateľov. Tvrdošovce majú asi 5 200 duší. Za jedinú sobotu, pri príležitosti Dňa Zeme vysadili 80 stromov. Ale nechceme porovnávať počty. Skôr to, kto stromy sadil alebo pri tom pomáhal. "Školáci, policajti, hasiči, dôchodcovia, susedia na uliciach,” vymenúva starosta Marián Tóth. Prišlo 350 ľudí. Občania sa takto zapájajú už šiesty rok. "Aby pocítili zodpovednosť za prostredie. A aby si stromy viac vážili.”
A práve to je niečo, čo sa podľa krajinného architekta na Slovensku stále len rozvíja. Attila Tóth sa nedávno vrátil zo svetového kongresu krajinných architektov v Turíne, kde bol prezentovaný trend zapájania obyvateľov do riešení problémov v zelenej infraštruktúre.
Foto: Imrich Mészáros
V USA napríklad silnie hnutie Community Depaving Parties, čo sú skupiny dobrovoľníkov, ktoré odstraňujú zbytočne veľké plochy asfaltu, betónu či štrku a rozširujú zeleň. Alebo Road Diet, tí zužujú cesty všade, kde je to možné. To si však vyžaduje aktívneho človeka, ktorý sa prestane zaoberať otázkou – a prečo by som to mal pokosiť, poliať, ostrihať práve ja? A prečo nie? No najmä, vyžaduje si to odborníka v tíme dobrovoľníkov.
Bezhlavá vlna nadšenej občianskej výsadby sprevádzala výstavbu sídlisk. Ľudia si chceli skrášliť okolie a sadili si strom meter či dva od paneláka. Teraz tí istí, čo ich sadili, ich žiadajú vyrúbať. Je to fenomén v mnohých mestách. Žiadosti o výrub majú podľa Tótha podobne absurdné vysvetlenia. Lebo mi padajú listy na parapetnú dosku, do dvora, do ríny. Lebo na konároch hniezdia vtáky a tie mi špinia na auto. Lebo mi zatieňuje byt.
Ak žiadame schopnejších občanov, mali sme žiadať aj aktívnejšiu samosprávu. Bratislava asi mohla lepšie odovzdať svoje posolstvo. Upozorniť ľudí vopred na výruby. Zorganizovať viac seminárov, workshopov. "Mnohé samosprávy nekomunikujú s ľuďmi aktívne. Splnia si zákonné minimum, dajú to na vývesku. Nesnažia sa o svojom zámere informovať čo najviac ľudí. Lenže takto sa oberajú o možnosť dostať viac trefnej kritiky, ktorá môže často pomôcť,” dopĺňa krajinný architekt.
Nič, len peniaze
Každý strom má spoločenskú hodnotu podľa tabuliek. Vyčísli sa podľa obvodu kmeňa a ďalej sa upravuje podľa zdravotného stavu, veku, ktorý môže dosiahnuť, podľa miesta, kde rastie a ďalších vecí. Zdravá lipa malolistá, ktorá rastie napríklad v historickom jadre mesta alebo centrálnej mestskej zóne a má obvod kmeňa 200 centimetrov, má spoločenskú hodnotu 3 830,90 eura. Strom je teda číslo. Zrozumiteľné v reči peňazí, ale málo platné.
Vedci sa preto dnes snažia vyratúvať ďalšiu pridanú hodnotu stromu, aby strom vo svete peňazí obstál. Aby mal váhu. Dá sa napríklad nepriamo vyrátať, akú hodnotu má vlhký vzduch, ktorý produkujú stromy. Ale tu sa pán Tóth počas rozhovoru zháči.
"Prečo by sme sa mali nad tým zamýšľať? Veď my nepotrebujeme vedieť, koľko stojí kyslík, koľko stojí tých pár stupňov, o ktoré mi strom ochladí prostredie. Podstatné je, že nám to strom dáva zadarmo! Ak spoločnosť dospela do bodu, že musí už nasilu vyjadrovať v eurách to, čo poskytuje strom, tak sa asi už dávnejšie urobila chyba. Je to nebezpečné,” rozpráva oduševnene.
Pýtame sa prečo. "Ak niečomu stanovíte cenu, je to na predaj. A vždy sa nájde niekto, kto tú cenu ochotne zaplatí. A stromy vyrúbe.”