Ovocné aleje sa začali vysádzať už pred 250 rokmi za Márie Terézie. Keď sa v habsburskej monarchii obrovským tempom začala rozvíjať sieť ciest, po ktorých sa rozprúdili dostavníky. "Stromy mali cesty jednoducho zamaskovať,” pripomína český expert na dejiny dopravy Milan Hlavačka. Mali poskytovať tieň, chládok a preto boli ovocné, aby sa mohli pocestní a vojaci na dlhých výpravách najesť.
Nikomu vtedy nenapadlo, že tieto línie budú raz v mnohých regiónoch poslednými pásmi zelene. Posledným útočiskom pre zver, hmyz a vtáky, a vôbec pre biodiverzitu, ktorá je kľúčová pre prežitie človeka. Že môžu zlepšiť mikroklímu, stabilizovať pôdu a chrániť ju pred eróziou. Že môžu povzbudiť lokálnu ekonomiku a potravinovú sebestačnosť. Alebo že raz budú jedinečnou príležitosťou na zveľaďovanie genetického materiálu. Odborníci v ovocných alejach dnes vidia podstatne viac funkcií, no kým ich spoločnosť pochopí, môže už byť neskoro a väčšina zmizne.
Asi pred 200 rokmi niekto z prvých osadníkov kopaníc v Bošáci zasadil hrušku, dnes tretí najkrajší strom Európy. Má prívlastok ružová, čo znamená, že je to typická miestna odroda, ktorú možno nájsť len v tomto regióne. V celej Bošáckej doline rastie už len asi 30 jedincov. Jej plody premieňajú znalci na znamenitú hruškovicu alebo ich sušia. Kedysi kopaničiari zvážali pálenku a tony sušených plodov z ďalších ovocných stromov na pltiach a neskôr aj na prvej železnici rovno na prestreté stoly do Viedne a Budapešti. Dnes Slovensko vyváža masívnym spôsobom drevo.
Zdravé? Do pece
V priebehu rokov 2010 až 2014 vzrástol vývoz dreva zo Slovenska päťnásobne, čo zistilo občianske združenie Priatelia Zeme-CEPA analýzou colných správ. Svoj podiel na tom má aj štiepkovanie a využívanie dreva z alejí pri cestách. Na kamiónoch často ležia kmene starých hrušiek, sliviek, jabloní či orechov.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Ľudia sa nestíhajú čudovať, kam sa podel ďalší zelený pás popri ich obľúbenej ceste domov. Ktorá na jar rozkvitla. Na jeseň sa zapálila ohnivými farbami. A teraz skončí v plameňoch. V slovenskej alebo zahraničnej spaľovni. Prvotná myšlienka možno nebola zlá. Ako zdroj zelenej energie sa mali využívať staré, choré či invázne dreviny. V skutočnosti sa však rúbe všetko zaradom. Aj zdravé jedince.
Cesta od Trebišova na Veľaty sa ešte pred pár rokmi belela na jar tisíckami kvetov. Namiesto obnovy cestnej aleje pri rekonštrukcii vozovky vyťali aj posledné čerešne a jablone. „Niektoré stromy boli zdravé,“ upozorňuje dendrológ z Technickej univerzity vo Zvolene Juraj Modranský. Medzi Čerhovom a Slovenským Novým Mestom kvitla aleja zo sliviek domácich a čerešňoplodých. Bola trochu spustnutá, no rodila nové výhonky v plnej sile. Je vyrúbaná. "Osemdesiat percent stromov bolo zdravých.” Na jar padli stromoradia jabloní a sliviek v okolí Slovenskej Ľupče a Podkoníc a aj v ich prípade vyťali množstvo zdravých stromov. Aleje pomaly a nenápadne miznú posledných desať rokov. A netýka sa to len ovocných stromov.
"Prejdite sa po Pukanci. Je to utešený kraj, pretože sa tu zachovali aleje. Človek cíti, že táto krajina má svoj náboj, svoj kultúrno-historický podtext. Akoby nám niečo naznačovala. Že tu napríklad žijú kultúrni ľudia?” pýta sa dendrológ. Akí ľudia potom žijú tam, kde sa aleje rúbu? Asi takí, ktorým záleží predovšetkým na bezpečnosti premávky. Zdravie vodiča je nadovšetko. Aj nad zdravý strom. Hoci za volantom neraz sedí chorá hlava.
Záchrana cestných pirátov
Oslovili sme správy ciest všetkých samosprávnych krajov na Slovensku s otázkami, koľko stromov pri cestách II. a III. triedy vypília v tomto roku a prečo. Cestári Nitrianskeho kraja tento rok vyťali 245 stromov, uvažuje sa ešte o 19 stromoch pri Topoľčanoch. Trenčianski cestári vypílili 337 stromov, plánujú ešte 630.
Bratislavský kraj odstránil 103 stromov. Trnavský kraj plánuje 288 výrubov, stihol už 810. Z toho vyše 70 orechov kráľovských vyrúbali pri ceste z Trnavy do Špačiniec a Kátloviec. Prešovský kraj vyrúbal 37 okrasných a 316 ovocných stromov. Banskobystrický kraj nevedel počty spresniť. Košický uviedol, že likvidoval dreviny na celkovom úseku 68 kilometrov. Žilinský nerúbal pri cestách nič.
Celkovo je to vyše 2 700 stromov. Len tento rok. A je to iba zlomok všetkých výrubov pri cestách a líniách na Slovensku, nie sú v tom napríklad zarátané výruby na cestách nižších tried, v menších alejach v obciach, ktoré je náročné spočítať. Cestári presviedčajú, že väčšinou išlo o choré, prestarnuté, suché alebo náletové dreviny. Náhradná výsadba až na zriedkavé výnimky nebude. Prečo?
"Stromy pri cestách tvoria pevnú prekážku a ohrozujú bezpečnosť cestnej premávky,” zhrnie to za všetkých Ivan Folkman, riaditeľ Regionálnej správy a údržby ciest Nitra. Pretože tieto stromy porušujú normu tým, že narástli v ochrannom pásme 4,5 metra od vozovky. Alebo ako odpovedá hovorkyňa Trenčianskeho samosprávneho kraja Jana Paulínyová, tieto stromy bývajú dôvodom smrteľných nehôd a znižujú výhľad na križovatkách.
Ministerstvo životného prostredia uznáva, že je to škoda. "Stromové aleje pri cestách plnia významné krajinotvorné funkcie, preto ich výruby, obzvlášť v prípadoch, ak sa neuskutoční náhradná výsadba, vníma ministerstvo ako negatívny jav,” naznačuje hovorkyňa Petra Stano Maťašovská. No envirorezort nijako zasahovať nebude. Odvoláva sa na to, že tieto výruby sú v kompetencii cestných správnych orgánov, pričom hlavným je ministerstvo dopravy. A to dvomi dokumentmi odobruje výruby, do ktorých sa pustili cestári. Jedným je metodika na identifikáciu pevných prekážok z ministerstva dopravy a druhým Národný plán na zvyšovanie bezpečnosti cestnej premávky.
Necháme bokom úvahy o tom, či to nie je náhodou vodič, kto je zodpovedný za to, že vyletel z cesty a narazil do stromu. Vráťme sa k tomu, kde tieto stromy končia. Cestári potvrdili, že väčšina sa štiepkuje a ide do spaľovní. "Napríklad na Správe ciest Trenčianskeho samosprávneho kraja v Ilave na vykurovanie a ohrev vody využívajú novú technológiu na spaľovanie drevnej štiepky z orezaných konárov popri ceste. Vykurovanie je automatické a ekologické,” uvádza Paulínyová.
Tieto "zbytočné a smrtiace” stromy sa tak napokon javia ako bojovníci v boji proti klimatickej zmene. Keďže sú zdrojom čistej energie a tepla. Až také čisté to však nie je.
Rúbeme, lebo chránime planétu
Slovensko sa po vstupe do Európskej únie zaviazalo, že zvýši podiel výroby energie z obnoviteľných zdrojov. Má to byť 14 percent. A práve to je problém. "Percentá ukazujú len kvantitu, nie kvalitu. A je na každej krajine, ako tieto percentá dosiahne,” naznačuje Miroslav Mojžiš z občianskeho združenia Priatelia Zeme-CEPA, ktorý je koordinátorom programu Fondy EÚ.
Slovensko si za kľúčový obnoviteľný zdroj zvolilo biomasu. "Z pragmatického dôvodu. Pretože biomasa je podobná uhliu. Logistika aj výroba sa podobá uhliu. Takisto sa preváža v kamiónoch, vagónoch a dopravníkoch priamo do kotlov. Stačilo prerobiť staré uhoľné elektrárne na biomasové. Bolo to oveľa jednoduchšie riešenie, ako stavať veterné či slnečné elektrárne.” Prišli eurofondy na prerábky teplární v mestách. Tie mohli nakúpiť nové kotly na biomasu. "Na to, aby boli označené ako zelená prevádzka, stačilo, aby len určitý podiel spaľovania uhlia nahradili biomasou,” vysvetľuje Mojžiš.
Takmer celá Európa sa vydala týmto smerom. "Ak sa k drevu správame ako k uhliu, nemôžeme ho vnímať ako obnoviteľný zdroj. V Belgicku to zašlo až tak ďaleko, že sa prerábajú 1 000-megawattové elektrárne. Spotrebúvajú drevo, ktoré sa dováža z USA, Brazílie,” dodáva. Nové nastavenie politiky biomasy by malo byť podľa Mojžiša jednou z tém počas slovenského predsedníctva v Rade EÚ. "Už sa nemôžeme baviť len o percentách. Musíme ísť do hĺbky. Trh s biomasou je tu už dlho a musíme sa naň pozrieť triezvo a systematicky.”
Foto: Andrej Barát, Pravda
V prípade lesov existuje regulácia ťažby aspoň na papieri. No pre aleje a ďalšie posledné pásy zelene mimo lesov neexistuje žiadna norma, ktorá by regulovala ich ťažbu. Sú v akomsi legislatívnom vákuu. V mnohých prípadoch stačí výrub len ohlásiť, netreba čakať na povolenie.
Chýbajú ďalšie jasné pravidlá. Napríklad, že pri výrobe energie zo štiepky by sa malo používať výlučne odpadové drevo alebo iba drevo 6. akostnej skupiny, čiže haluzina a odpad, ktorý vzniká pri ťažbe alebo výrobe. Združenie Priatelia Zeme-CEPA tiež navrhuje hranicu 50 kilometrov. V tomto okruhu by mala byť základňa na spracovanie biomasy. Ak je to ďalej, tak už sotva môžeme hovoriť o znižovaní uhlíkovej bilancie, pretože sa veľa emisií vyprodukuje pri doprave. "A v súčasnosti je producentom energie z biomasy úplne jedno, či dovážajú drevo z Čiech, zo Slovenska, alebo z Ukrajiny.”
Podľa Mojžiša existujú firmy, ktoré to myslia dobre a naozaj hľadajú spôsoby, ako vyrábať energiu udržateľne. No stále je tu veľký priestor pre podnikavcov, ktorí len zneužívajú medzery.
Dotovaný masaker
Ako však vysvetliť tú razanciu a zrýchľovanie tempa výrubov? "Jednoznačne sú za tým štátne dotácie na spaľovanie štiepky. Stromy, ktoré doteraz nikomu neprekážali, sa zrazu stali lukratívnym tovarom. Netýka sa to len stromov pri cestách, ale aj mladých stromov v lesoch, brehových porastov, vetrolamov, sadov, mestskej zelene,” mieni Peter Sabo z Lesoochranárskeho zoskupenia VLK.
"Podľa našich zistení ide na to zo štátneho rozpočtu ročne okolo 40 miliónov eur. Dotácie pokrývajú spaľovniam všetky náklady na nákup dreva, vychádza to až na 50 eur na kubický meter. Takže logicky sa im oplatí rúbať všetko. Pretože čím viac spália, tým viac zarobia na dotáciách,” dopĺňa Sabo.
Dotácie vytvorili ohromný dopyt po dreve. "Je to v objeme viac ako 1,5 milióna kubických metrov ročne, čo je asi 20 percent ročnej ťažby na Slovensku. Rúbe sa naozaj všade, stretávame sa s tým denne, pretože sa na nás obracajú nespokojní občania, ktorí nás žiadajú o pomoc.” Zoskupenie VLK spustilo už pred dvomi rokmi kampaň BIOMASAKER za zrušenie štátnych dotácií na biomasu. Petícia má 38-tisíc podpisov. Zoskupenie podalo desiatky podnetov. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví potvrdil mnohé podozrenia, udelil pokuty a čiastočne zmenil dotačný systém. Boj sa nekončí, ochranári pripravili návrh zmien zákonov a v súčasnosti o nich rokujú so stranami. A presviedčajú ich, že drevo nie je obnoviteľný zdroj energie.
Sú to naozaj zbytočné stromy?
Čo sa stane, keď vyrúbeme aleju? "Vôbec nič,” hovorí dendrológ Modranský. Iba prídeme o pár hodnôt. Zjazvíme estetično a húževnatosť krajiny. A zopár bytostí príde o svoj domov.
"Početnosť hmyzu sa výrazne nezníži. Ale zmiznú tie najvzácnejšie druhy.” Na staré práchnivé duby je napríklad nadviazaný najväčší slovenský chrobák roháč veľký. Sú druhy, ktoré sú závislé od prestarnutých ovocných stromov. Starý strom je samostatným biotopom. Vyťať ho znamená zasiahnuť do rovnováhy. Zo stromov poľujú vtáky na škodce na poliach. Podľa vedcov dokáže jediná sova myšiarka ušatá zachrániť farmárovi 1,5 tony obilia. A keby aj nie, vo Veľkej Británii už pochopili, že vtáctvo je významnou zložkou prostredia. Jeho stav patrí v Anglicku medzi základné indikátory kvality života.
Ak padajú aleje, krajina stráca svoju pestrosť. Stáva sa jednotvárnou. Klesá biodiverzita. Znižuje sa pestrosť živočíchov, rastlín. Takto ochudobnená krajina sa stáva slabou, málo odolnou voči nástrahám klimatickej zmeny.
Aleje stabilizujú pôdu. Zastavujú vietor. V okolí českej obce Davle vysadili obyvatelia v roku 2011 60 javorov, jaseňov a hrušiek najmä preto, aby ochránili polia pred veternou eróziou. Aleje dokážu zadržiavať vodu. A sneh. Nemožno sa čudovať, že počas tuhých zím bývajú zaviate a nepriechodné cesty z Komárna do Hurbanova či Kolárova, keď je tam pustá vetrom šľahaná pláň. A ak sa argumentuje bezpečnosťou dopravy, sú to práve aleje, ktoré sú oporou. "Predstavujú optickú os cesty viditeľnú napríklad v hmle,” pripomína Modranský.
S vyrúbanými alejami, záhumienkami či medzami na poliach pri dedinách miznú aj zaujímavé gény. Jedinečné odrody ovocných stromov, ktoré sú možno také unikátne ako ružová hruška z Bošáce.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Prichádzame o možnosť vysadiť nové stromy. "Každú zimu sa na cesty niečo vysype. Pôdy sú zasolené. A kým staré stromy mali korene hlboko a salinitou až tak veľmi netrpeli, mladé stromy sa už tak ľahko neprijímajú. Vyťať zdravý strom pri ceste je krátkozraké.” Modranský pritom nie je zástancom úplného zákazu výrubu stromov. Niektoré podľa neho skutočne môžu ohroziť bezpečnosť, no vždy sa dá vysadiť náhradná zeleň formou kríkov, trebárs trniek, šípok, hlohov či bazy. A často sa pri troche trpezlivosti dá strom vhodne ošetriť a nemusí sa osekať na pahýľ či rovno vyrúbať. Dôkazom je vlaňajšia akcia Zaježovčanov, ktorí sa rozhodli zachrániť prícestnú aleju a upravili ju za pomoci špecialistov. Ručnou pílkou a nie od cesty ťažkými strojmi. Nuž a s vyrúbanými ovocnými alejami prichádzame ešte o jednu banálnu vec. O jedlo.
Banka plná jedla
V budúcnosti budú potraviny oveľa cennejšie ako dnes. "A tak to bolo počas celej histórie, len dnešná doba z nich urobila čosi samozrejmé a lacné, teda to, čo si nevážime. Tí, ktorí mysleli na svoje deti a vnukov, vždy sadili ovocné stromy a orechy,” pripomína environmentalista Juraj Mesík. A treba sa k tomu vrátiť práve dnes. "Pretože trvá veľmi dlho, kým zakorenia tak hlboko, že dokážu prežiť suchá, ku ktorým smerujeme v dôsledku rýchlo sa meniacej klímy.” A odkazuje nás na monografiu obce Selce. Tá mimoriadne podrobne dokumentuje, koľko a akých ovocných stromov a orechov mali v dedine v 19. a v prvej polovici 20. storočia a ako dôsledne dbali ľudia na to, aby staré stromy obnovovali novou výsadbou.
Schopnosť slovenskej krajiny pojať nové ovocné stromy je stále veľká. Ekológ Bruno Jakubec urobil s kolegami porovnanie historických snímok katastra obce Žibritov pri Krupine so súčasnosťou. Na starých fotkách bolo vidno úzke švíky polí a pestrejšiu štruktúru krajiny. "V roku 2010 bolo v tomto katastri 2¤857 ovocných drevín. Keď sme to porovnali s historickými fotografiami a spätne prepočítali, tak nám vyšlo, že by tomto katastri mohlo byť až 15-tisíc ovocných stromov.” Ak by ich bolo iba 10-tisíc, tak by mohli ročne produkovať viac ako 2-tisíc ton ovocia!
Je to síce hrubý odhad, no dokazuje, že potenciál územia pre produkovanie potravy je obrovský. Ak sa už ovocné stromy nemôžu vysádzať spätne pri cestách, mohli by sa pri pribúdajúcich cyklotrasách, opätovne pri poliach a ďalších líniách v krajine.
Vznikli by rozsiahle a roztrúsené extenzívne sady. "Ale kto to všetko bude oberať? O stromy sa treba najmä v prvých rokoch života postarať. Neskôr ich čakajú výchovné a zmladzovacie rezy. Intenzívny sad v zahraničí vyprodukuje priemerne 40 ton ovocia, v extenzívnom je produkcia výrazne nižšia a často nepravidelná. No nižšie sú aj vstupy na dosiahnutie týchto úrod,” vysvetľuje Jakubec. Takéto pestovanie si žiada viac ľudskej práce, menej mechanizácie. Bolo by to náročné. A možno demotivujúce, keď človek vidí, ako ponuku na pultoch obchodov valcujú superlacné poľské jablká a slovenská prvá trieda sa muštuje ako nejaká padanka.
Foto: Andrej Barát, Pravda
A nie je práve toto príležitosť? Ak sa Raslaviciam na východe Slovenska podarilo s nezamestnanými rozbehnúť pestovanie zeleniny v kraji, kde už dávno zakapali všetci zeleninári, lebo ich takisto prevalcovala ponuka z veľkoskladov, a kde si našli odbyt priamo v dedine, tak prečo by sa to niekde nemohlo podariť aj s ovocím? "Otvára sa priestor podpore regionálnych pestovateľov aj spotrebe. Len vtedy bude poľnohospodárska krajina funkčná, ak sa v nej budú môcť ľudia primerane ekonomicky realizovať. Nie je to pritom návrat k tradíciám. Ide skôr o inšpiráciu dobovými prvkami s využitím moderných postupov a technológií,” myslí si Jakubec.
Lesný inžinier Milan Lichý z Banskej Bystrice pripomína svetovú módnu vlnu. Partizánske záhradníctvo. "Guerilla Gardening, čiže zakladanie partizánskych záhrad v mestách na opustených pozemkoch. Alebo je to iniciatíva Guerilla Grafters – tajné preštepenie okrasných stromov na ovocné v San Franciscu.” Ovocné sady a aleje sa zakladajú v menších aj vo väčších mestách v celej západnej Európe. Či už je to kvôli zlepšeniu výživy čerstvým ovocím, alebo zo sociálnych dôvodov, aby pomohli bezdomovcom. Pohnútky sú ekologické, aby sa rovnaké ovocie nemuselo dovážať z opačného kúta Zeme. A dokonca aj klimatické, aby v krajine nebolo tak horúco, sucho a pusto.
Dendrológ Modranský nadšenie trochu brzdí a vraví, že z okolia najfrekventovanejších ciest by ovocie radšej nekonzumoval. No i tak by tu udržiaval a sadil nové ovocné stromy. Aby zachránil dedičstvo. "Popri cestách by sa mohli vysádzať staré a vzácne krajové odrody jabĺk, hrušiek. A sadili by sa čisto iba kvôli záchrane genofondu. Nemuseli by sa konzumovať. Len by mali všetky stromy prehľadný zasadací poriadok. A ktoré jablká sa človeku páčia, z tých si odreže konárik a doma zaštepí.” A susedov môže ponúknuť báječným muštom z Hontianskej končiarky či Solivarského ušľachtilého, pôvodných slovenských jabĺčok.