V tom čase zameralo svoju pozornosť na najvýchodnejšiu časť Slovenska viacero dokumentaristov. Ako ich filmy ovplyvnili život v dedinách, ako príbehy hrdinov pokračujú?
Slovensko ide predsedať únii. Slovensko sa pripravuje na prevzatie predsedníctva v Rade EÚ. Hlásali titulky novín v posledných týždňoch. Naozaj? Celé Slovensko? Výstižnejší bol určite nadpis – Predsedníctvo v EÚ zmení Bratislavu na nepoznanie. Keď sa totiž presuniete o 510 kilometrov východnejšie od hlavného mesta, zistíte – predsedníctvo, nepresedníctvo – že všetko je po starom.
Krátko po vstupe Slovenska do Európskej únie videl filmár Marko Škop v televízii spravodajský šot z Európskeho parlamentu. O svojich zážitkoch v Bruseli v ňom na kameru rozprávali starostovia slovenských dedín. "Chytil ma na tom ten priamy kontakt mikrosveta s makrosvetom. Začal som si predstavovať, čo tí starostovia v Bruseli prežili, s čím tam išli, s čím sa vrátili domov a ako o tom potom rozprávali svojim ženám, ako na obecnom zastupiteľstve a čo povedali v krčme pri poldeci,” spomína režisér.
Vo svojej snímke teda zachytil snahy miestneho starostu Ladislava Mikuláška a pravoslávneho kňaza Petra Soroku, ako sa hotujú využiť Brusel na záchranu svojej obce. Ako mnohé iné okrajové dediny, aj Osadné pomaly vymiera a jedinou záchranou, ktorá sa v regiónoch bez diaľnic črtá, je turizmus. Únia vystupuje vo filme síce cez tváre konkrétnych europoslancov, pôsobí však nedostupne, neľudsky. Český europoslanec a bývalý kozmonaut Vladimír Remek habká, keď starosta žiada poradiť, ako by si mohla malá obec vybudovať Dom smútku. Slovenský eurokomisár Ján Figeľ zase uzatvára spoločné stretnutie konštatovaním v zmysle – pomôžte si sami, aj únia vám pomôže.
A tak sa aj stalo. Dnes už bývalý starosta Ladislav Mikuláško (z funkcie odstúpil zo zdravotných dôvodov po 39 rokoch starostovania a nahradil ho jeho syn) nám ukazuje nedokončený Dom smútku. Začali ho budovať vlani v júni a kým ho stavali, v obci, kde aktívne žije vari už len 80 obyvateľov, zomrel ďalší tucet ľudí, počíta kňaz Soroka, stále horlivo nadšený pre vec Osadného.
"Únia? Ale kdeže! Sami sme si. Podnikatelia, čo tu majú korene, nám prispeli, desaťtisíc dal Úrad vlády, ale z toho by sme nepostavili ani základy. Dom smútku si na bezplatných brigádach vybudovali dôchodcovia z obce,” hovorí Mikuláško. Verí, že v septembri budovu pod cintorínom konečne dokončia. Duchovno-turistické centrum, o ktorom sníval Soroka, je však naďalej len snom.
A to je Osadné medzi okolitými obcami celebritou. "Ten film bolo to najlepšie, čo sa mohlo obci prihodiť. Roky nám sem chodili turisti aj zo zahraničia, aby videli, ako tu na konci sveta naozaj žijeme, potriasli si s nami rukou,” pokračuje Soroka.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Pri cestovaní najvýchodnejšími časťami Slovenska míňate mnohé podobné, no neznáme dediny. Ak práve nie sú napojené na regionálne centrum, nevidíte v nich ľudí. Aspoň nie mladých. Má to istú romantiku – kľukaté cesty, stromové aleje a nekonečný pokoj. Uprostred obce kostol, krčma a obecný úrad, ktorý okrem vlajky Slovenska a EÚ takmer vždy zdobí aj tabuľa, na ktorej sa píše, čo sa z fondov EÚ v dedine vybudovalo. V Osadnom napríklad verejné osvetlenie.
Lenže tabuľa na obecnom úrade, to je ako list s pár bankovkami od otca, ktorý opustil rodinu. Peniaze zužitkujete, cit si nevytvoríte.
Generál odišiel. Prišli kočíky
Cit si nevedeli vytvoriť ani niektorí obyvatelia Zemplínskych Hámrov. Tentoraz nielen k únii, ale ani k sebe navzájom. Preto si vtedajší starosta a generálmajor vo výslužbe Jozef Gajdoš zaumienil, že starým mládencom a dievkam k vzťahu pomôže. Usporiadal zábavu, ktorá bola vyvrcholením filmu Nesvadbovo (2010) českej režisérky Eriky Hníkovej. Vymierajúca obec, teda rovnaká choroba ako v Osadnom, ale úplne iný liek. Ktorý nezabral.
Zemplínske Hámre vznikli ako banská osada na úpätí Vihorlatských vrchov len začiatkom 19. storočia. Viackrát jej v začiatkoch hrozil zánik, ale napokon prežila a v 60. rokoch 20. storočia bola čulou obcou, kde do základnej školy chodilo viac ako 300 detí. Dnes ich nie je ani 100. Súčasný starosta, čerstvý tridsiatnik Rastislav Zaremba, sa však škatuľkovaniu podľa filmu bráni. "S tým vymieraním to u nás nie je celkom pravda a určite nie sme obec starých mládencov,” hovorí.
Mladý starosta nám trpezlivo vysvetľuje aktuálnu dynamiku okrajových častí Slovenska. Zo Zemplínskych Hámrov vedie nenápadná cesta, po ktorej sa za päť minút autom dostanete do Sniny. A podobne ako z Bratislavy sa mnoho ľudí sťahuje s vidinou vidieckeho bývania do Rovinky, Rusoviec či Marianky, rovnaký posun, len v menšom, nastáva aj tu. Zo Sniny ľudia prúdia do Zemplínskych Hámrov, Belej nad Cirochou či Stakčína. Takéto regionálne centrá okrem toho "vysávajú” ľudí aj zo vzdialenejších, koncových obcí. Akou je aj Osadné. A tam pociťujú vyľudňovanie o to výraznejšie. Starí umierajú, mladí odchádzajú do Bratislavy alebo do cudziny a tých pár, čo v kraji ostáva, radšej volí život v regionálnom mestečku a jeho okolí.
Len po ceste na úrad stretávame v slnkom zaliatom údolí pod vrchom Sninský kameň tri mamičky s kočíkom. V poslednom čase do Zemplínskych Hámrov zo Sniny a okolia pribudlo 110 nových obyvateľov, teda asi desatina celej populácie dediny.
Téma filmu však obyvateľov obce sprevádza dodnes. "Keď som sa uchádzala o prácu v obecnom múzeu, známi sa uškŕňali a pýtali sa – ty chceš ísť pracovať do Nesvadbova?” Hovorí Katarína Palgutová, súčasná kurátorka múzea. Samotní hrdinovia filmu sa už k filmu ani nechcú vracať (z troch hlavných postáv sa oženil len jeden, ktorý už má aj dieťa). Exstarosta opustil dedinu a vysťahoval sa do Česka.
Režisérka snímky Hníková však hovorí, že rovnaký príbeh by našla aj v hocijakej inej obci aj krajine. "Keď sa napríklad premietal film v Rumunsku, prišli za mnou diváci a spomínali mi, že v ich obci zase starosta vypína na noc elektrinu, aby ľudia nepozerali televízor, ale mali sex,” dodáva.
Šesťdesiat rokov čakal, päť rokov tam nebol
Kým Nesvadbovo sa mohlo nakrúcať v akejkoľvek inej malej obci, príbeh filmu Hranica (2009) bol špecifický. Niežeby inde na svete neexistovali obce rozdelené medzi dva štáty, no spôsob, akým veľká politika a hraničný pás vstúpili do života obyčajných ľudí v malej dedine, zaujal aj viacerých zahraničných filmárov. V obciach Veľké a Malé Slemence však najdlhšie nakrúcal slovenský režisér Jaroslav Vojtek.
Začal ešte ako študent a pôvodne to mal byť jeho absolventský film o obci navždy rozdelenej hranicou. Počas nakrúcania sa však začalo diskutovať o otvorení priechodu, a preto filmovanie na dva roky odložil. Vyvrcholením filmu bolo, keď síce v obci fungoval hraničný priechod, ale opäť ju rozdelil plot – tentoraz v rámci Schengenu.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Štefan Tóth si pamätá všetky príchody filmára Vojteka, sám v jeho filme vystupoval. Keďže jeho pamäť nesiaha za rok 1946, keď boli Slemence naposledy spojené v jednom štáte, hranica sprevádza celý jeho život. Pozerá sa na ňu z okna svojho domu, ktorý je prvý od hraničného pásma. Keď sa ho pýtame, čo veľké zmeny za posledné desaťročie narobili s jeho životom, len sa smeje. "Nič, nič.”
A naozaj. Hraničný priechod mal spojiť obyvateľov Veľkých a Malých Slemeniec, príbuzných, ktorí sa roky mohli zhovárať, len keď si niečo zakričali cez plot. Starosta obce Ľudovít Tóth aj jeho menovec z prvého domu na hranici však hovoria, že roky odlúčenia ich s príbuznými odcudzili. Slemence sú dnes dve obce už nielen na mape, ale aj v hlavách ľudí.
Výrazne sa za posledné roky zmenila iba ukrajinská časť. Chudobní poľnohospodári spred prísne stráženej hranice predali všetkých sedemdesiat kráv a z peňazí si predné časti domov prerobili na obchody. V prvých rokoch tam chodilo aj niekoľko tisíc Slovákov denne. Kým jedným zo symbolov filmu Hranica bola žena, ktorá sa išla ukázať vo svadobných šatách rodine za plotom, neskôr sa symbolom stala skôr kartónová figurína nevesty, ktorá láka na nákup lacných svadobných šiat v butikoch na Ukrajine.
Potom však štát obmedzil dovoz lacného alkoholu a cigariet a Ukrajinci začali postupne zvyšovať ceny. Dnes prejdú cez hraničný priechod tak dve-tri stovky ľudí denne. Chlapi na platenom parkovisku vo Veľkých Slemenciach lamentujú. "Kedysi stáli až po cintorín,” ukazujú na sto metrov vzdialený bod, zatiaľ čo za nimi práve parkuje iba päť vozidiel. Obďaleč v dedine má svoje auto zaparkované pán, ktorý tvrdí, že keď človek vie ako, dokáže z Ukrajiny priniesť aj viac tovaru. "Všade u nás treba platiť, v nemocnici, aby sa o vás starali, na úradoch, aby ste dostali povolenie, tak prečo by to tak nemalo byť na hranici?” Obyčajní miestni, ktorí nemajú radi tento druh adrenalínových športov, však na druhé Slemence pomaly zanevreli. "Rodina tam je len vzdialená a nakúpim si radšej u nás doma, päť rokov som cez hranicu neprešiel,” vraví Štefan Tóth, opierajúc sa o bránu svojho domu asi 20 metrov od deliacej čiary.
Košice, Bratislava alebo ešte ďalej
Praha, Praha, Šaľa. Vymenúva Štefan Tóth, keď sa ho pýtame, kde mu žijú deti. Košice, Bratislava alebo ešte ďalej, hovorí starosta Veľkých Slemeniec, keď hovorí, kde si vie predstaviť život svojho syna a dcéry. Keby v obci nakrúcali dokumentárny film teraz, určite by mal byť o vysťahovávaní mladých. Je až zarážajúce, že Slovensko v posledných rokoch tak výrazne žije témou imigrácie, ktorá sa ho zatiaľ týka len okrajovo, kým téma emigrácie je v ústraní. Pritom podľa prieskumu Podnikateľskej aliancie Slovenska v súčasnosti žije v zahraničí asi 330-tisíc Slovákov. A 230-tisíc z nich sa nikdy neplánuje vrátiť.
Režisér Vojtek nám hovorí, že táto téma bola veľmi živá už počas nakrúcania Hranice. "Vo filme však nemôžete mať veľké odbočky mimo hlavnej témy a ja som sa vtedy držal tej svojej. V živote to však tak býva, že niektoré námety si držíte dlho v hlave a nechcú vás opustiť. A tak aj ja momentálne pracujem na filme, ktorý rozoberá odchod Slovákov do zahraničia. Jeden z príbehov je napríklad o 50-ročnej panej z východu, ktorá sa chodí starať o 95-ročného Rakúšana a rozpadá sa jej rodina,” hovorí filmár.
Rovnako Marko Škop, keď sa ho pýtame, o čom by v tomto regióne nakrúcal film dnes, rozpráva o téme gastarbeiterov. Túto tému napokon načrtol aj vo svojom oceňovanom hranom filme Eva Nová.
Dá sa s tým vôbec niečo robiť? "A čo by ste robili vy? Môže malá obec vytvoriť toľko pracovných príležitostí a priestor na život, ktorý sa bude mladým pozdávať?” Krúti bezradne hlavou starosta Veľkých Slemeniec. Hovorí, že jeho generácia je posledná, ktorá v obci dožije. Ak obec bude existovať o ďalších 50 rokov, tak len pre rozdielnu demografickú krivku rómskej populácie dediny.
Starosta Zemplínskych Hámrov je oveľa optimistickejší, no len z pohľadu vlastnej obce. Mnohé ďalšie v regióne umierajú spolu so starými fabrikami, hoc aj menšími, ktoré ich živili. V priemyselnom areáli Vihorlat Snina dnes napríklad rastú pekné brezy. A to aj v budovách, kde nachádzali ľudia pred dvoma desaťročiami prácu. "Železnica končí pri Humennom, diaľnica tu nehrozí, čo sa týka práce, nevidím tu veľkú perspektívu,” priznáva Zaremba.
Podľa Soroku prežívajú tí, ktorí sa vedia prispôsobiť. "Ľudia musia zmeniť zmýšľanie, spôsob života, na ktorý tu boli zvyknutí desaťročia a počas viacerých generácií. Keď nie sú fabriky, treba nájsť inú cestu. Tu v Osadnom si napríklad jeden založil koziu farmičku. Má síce len nejakých pätnásť kôz, ale aspoň v malom predáva mlieko a snaží sa tu fungovať,” hovorí.
Takmer všetci sa zhodujú, že tento región pred vymretím zachráni jedine dvojslovné zaklínadlo. Cestovný ruch.
V Bruseli pochopil, že rozhoduje Prešov
Keď sa v tomto regióne pred časom konala konferencia o cestovnom ruchu, človeku až srdce zaplesalo. Projekty, ktoré prednášajúci prezentovali, mali hlavu a pätu. Bolo vidno, že na nich pracujú celé tímy. Každý v kraji vedel, že nemôže myslieť len na seba, že turistu treba odporučiť aj na atrakciu v susednej dedine. Vytvoriť hosťom program na niekoľko dní sa podarí len spoločnými silami. Jeden projekt dokonca spoločne prezentovali lesníci s ochranármi.
Konferencia mala len jedinú chybu, odohrávala sa severne od Osadného – teda za poľskou hranicou a väčšina aktérov boli práve Poliaci. Tých šesť ľudí zo Slovenska len s trpkým úsmevom skonštatovalo, že sa v Poľsku stretli asi všetci nadšenci pre cestovný ruch zo severovýchodného Slovenska.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Pre aktívnych ľudí v tejto oblasti je Poľsko naozaj veľkým vzorom. "Poliaci, to sú obchodníci. A nehádžu si sami polená pod nohy,” hovorí kňaz Soroka. "Keď za Osadným prejdete náučným chodníkom, dovedie vás až na poľskú hranicu, kde sa nachádza úzkokoľajná lesná železnica. Celú sezónu tam niekto len tak na kolene predáva občerstvenie. A nijaký úradník ho za to nepríde pokutovať, ako by to bolo u nás.”
Poliaci tiež oveľa efektívnejšie než Slováci využívajú eurofondy. A nielen čo do sa týka kvantity, ale aj kvality. V médiách sa objavili viaceré informácie o bizarných gýčových stavbách nových námestí a fontánok v slovenských dedinách, ktoré boli postavené z eurofondov. Nečudo, že ľudia majú úniu za partiu bláznov, ktorí podporujú takéto výstrelky. Akoby pritom zabúdali, že s projektmi neprišiel Brusel – ale Slováci. Na porovnanie – v Poľsku nájdete takisto bizarné euronámestia, ale aj oveľa viac projektov, ktoré dávajú ľuďom prácu. Penzióny, skutočné turistické atrakcie. Taký vzťah s úniou už potom nie je len listom od otca, ktorý opustil rodinu.
"My sme vo filme boli veľmi sklamaní z Európskeho parlamentu. Ale keďže snímka Osadné mala úspech, snažili sme sa s z neho niečo vyťažiť a aj po premiére sme sa uchádzali o dotáciu pre duchovno-turistické centrum. Postupne sme však zisťovali, že je to o lobingu. Avšak nie v únii, ale doma. To tak niekedy býva, že človek sa musí vybrať až do Bruselu, aby pochopil, že rozhodnutie napokon padne v Prešove,” povedal nám Soroka.
Kto má vnuka najďalej, vyhráva
Namiesto práce vo fabrike malé vlastné podnikanie. Pre niekoho to znie ako komplikovaná, no nie nemožná životná zmena. V tomto regióne sa však tradície lámu neskutočne ťažko. Kto videl jeden z dokumentárnych filmov, na ktoré sa odvolávame, musel to cítiť, viackrát "čítať medzi riadkami”.
Napokon jednoduchý nie je ani návrat strateného mladého syna či dcéry. Svoje o tom vie aj Katarína Palgutová. Síce nepochádza zo Zemplínskych Hámrov, ale tiež z východu – zo Spiša. Vyštudovaná architektka sa po dvanástich rokoch v Bratislave s manželom rozhodla vrátiť do jeho regiónu – do Sniny. "Keď to spravíte, ľudia si ťukajú na čelo. Pýtajú sa vás, či ste sa zbláznili, že ste sa vrátili,” spomína na začiatky spred roka. "Viete, ono to tu dospelo do takej situácie, že babky namiesto toho, aby smútili, že majú vnúčatá v zahraničí, tak sa pretekajú v tom, ktorá ich má ďalej. Ty len v Londýne? To ja v Austrálii, ja vyhrávam.”
Foto: Andrej Barát, Pravda
Ešte viac ako diaľnicu či veľké fabriky slovenský ďaleký východ potrebuje sebavedomie. Vo vlastné schopnosti. Zemplínske Hámre sú východiskovým bodom k turisticky vyhľadávanému Sninskému kameňu, majú naozaj zaujímavé nové obecné múzeum zamerané na banskú históriu, vybudované s prispením švajčiarskej vlády. Určite teda stoja za zastávku. V obci však zatiaľ nikto nenašiel odvahu zamestnať kuchára a otvoriť si reštauráciu. O nič lepšie na tom so službami nie je ani väčšia Snina. Keď tu chce podnikateľ pracovať aj v nedeľu, ostatní len prevracajú očami.
Sebavedomie je pritom nákazlivé. Palgutová hovorí, že tých pár ľudí, ktorí sa v regióne snažia bojovať s veternými mlynmi tradícií, sa navzájom podporuje. "Minule som v Humennom našla novú skvelú kaviareň. Prevádzkovať ju začal len nedávno jeden pán, štyridsiatnik, ostala som až v šoku, keď som tam vošla. Okamžite som si od neho zobrala leták a začala o ňom rozprávať ďalším. Sú tu tiež ľudia ako pán Soroka z Osadného, ktorý je ochotný prísť ku krypte v Osadnom a ukázať ju turistom prakticky kedykoľvek. Navzájom si takto dodávame energiu,” uzatvára kurátorka múzea v Zemplínskych Hámroch.
Mimochodom, mali dokumentárne snímky šancu v regióne čosi zmeniť? "Nakrúcam filmy preto, lebo verím, že majú túto schopnosť. Akurát neviem, či naša spoločnosť, politická či občianska, je natoľko silná, aby na to reagovala. Vo filme sme s hercom Tiborom Tóthom napríklad v noci načierno prešli cez hranicu z Ukrajiny na Slovensko a späť. Čakal som, že aspoň na toto bude nejaká reakcia, v zahraničí by to stopro vyšetrovali – a u nás sa nestalo vôbec nič,” uzatvára Vojtek.
Mladí odchádzajú dávno, filmári už tiež odišli. A slovenský ďaleký východ? Pomôžte si sami, aj únia vám pomôže. A predsedníctvo v EÚ zatiaľ zmení Bratislavu na nepoznanie.