Ktosi udiera do okna. Akosi sa sem prešmykol malý vták. Správca Martin Dudáš ho zoberie do rúk a pustí na slobodu. Slabý prievan cez otvorené dvere vytiahne z útrob svätostánku pivničný puch ako náznak, že triumf gotického umenia je v pasci. Hlava s tromi tvárami sa na nás pozerá z výklenku za oltárom. Je jedným z tých vzácnych vyobrazení, aké Tridentský koncil (1545 – 1563) zakázal. Podobné možno nájsť ešte v Rákoši. Je tu veľmi podrobne stvárnený celý život Krista.
Mimoriadne pôsobivá a farebná je Posledná večera. Maľby kedysi ako veľká obrázková kniha slúžili ľuďom. Sú vrcholným dielom neznámeho umelca, ktorého odborníci volajú Majster ochtinského presbytéria. Vymaľoval aj steny kostola v Koceľovciach, no tu v Ochtinej sú postavy živšie, ich gestá výraznejšie a záhyby odevov mäkšie.
Fresky prežili krušné časy. Morové rany, búrlivé obdobie reformácie. "Zachránila ich paradoxne práve reformácia,” vysvetľuje Dudáš. Evanjelici maľby na začiatku 17. storočia zatreli vápnom a tým ich zakonzervovali. Už od prelomu 19. a 20. storočia v gemerských kostolíkoch reštaurátori odhaľujú tieto maľby.
Objavy nemajú konca, v posledných rokoch pribúdajú stále nové fantastické odhalenia, ako napríklad v Kameňanoch či v Plešivci. Aj tu v Ochtinej na jednej z bielych stien zostali obdĺžnikové sondy ako dôkaz, že kostol ešte nevydal všetky tajomstvá. No ak by ich niekto obnažil spod vápna, vystavil by ich zničujúcemu vlhku.
Pľúca zaliate betónom
Cítiť ho vo vzduchu. Vkráda sa do tvárí umelcových postáv. Jedna zo stien bola taká napitá vlhkosťou, že sa stačilo dotknúť rukou a celá freska s motívom Bičovanie Krista by spadla na zem. Túto časť už opravili. Rovnako aj deravú strechu, na ktorej by mali v najbližších mesiacoch osadiť nové šindle. No to vlhkosť stále nezastaví. Farár mrzuto ukáže na podlahu.
"Betón. Vyliali ho sem niekedy v 20. storočí. Betón však nedýcha, a tak sa vlhkosť stále drží dnu. Turisti sa často pýtajú, prečo tu teda nemáme radiátory, ktoré by kostol vysušili. No to by fresky takisto zničilo. Potrebujú určité špecifické percento vlhkosti, nie však vysoké, ktoré dokážu zabezpečiť moderné stavebné materiály.” Pamiatka musí dýchať.
Pre Ochtinú je pritom už pripravený komplexný projekt na reštaurovanie za 35-tisíc eur. Stačí len málo. Aby mal žiadateľ o finančnú podporu pripravených päť percent zo sumy. Čo je 1¤750 eur. A to je podľa farára v miestnych podmienkach nemysliteľné poskladať. Do kostola chodí päť ľudí. Na dobrovoľných príspevkoch ročne získajú maximálne 100 eur. Prichádzajú sem návštevy, ktoré sľubujú príspevok. No nič z toho nakoniec nie je.
Martin Dudáš sa o túto národnú kultúrnu pamiatku stará už 21 rokov. Robí menšie opravy, údržbu, kosí okolie, pravidelne vetrá. A hovorí, že keď jeho nebude, tak sa o fresky už nebude mať kto postarať. Starí obyvatelia o ne nemajú záujem. Sami nevedia, čo za poklad doma majú. Podaktorí potom len užasnuto počúvajú výklad, keď ich príbuzní z cudziny alebo z iného kúta Slovenska prosia, aby s nimi zašli do ochtinského kostola. A mladí? Ak sa im podarí, vyštudujú vysoké školy a odídu preč. Čo za šťastie by už len tu v hladovej doline hľadali… Pamiatka musí žiť. A nejde pritom o turistov. Ak sa z nej vytratí každodenná prítomnosť človeka, dopadne ako ďalší skvost v Šiveticiach.
Keď vyprchajú ľudia
Šivetická románska rotunda je rarita. S priemerom vyše 11 metrov je najväčšou stavbou svojho druhu v strednej Európe. Fresky zachytávajú život svätej Margity. Sú najstarším takýmto príbehom vo výtvarnom umení Slovenska a zároveň najstarším stvárnením života tejto postavy v celom bývalom Uhorsku.
Kto sa teší na belasú klenbu posiatu hviezdami, zažije sklamanie. Namiesto toho musí prekračovať vtáčí trus a uhýbať sa doskám z vychýleného lešenia, ktoré hrozivo trčí do priestoru. Je tu pusto, objekt sa dlhé roky nevyužíva. V roku 2007 sa síce začalo s obnovou vďaka prostriedkom z grantu ministerstva kultúry Obnovme si svoj dom, no už dlhšiu dobu je pozastavená. Tento rok by sa mala znovu rozbehnúť.
Stav rotundy je podľa architekta Róberta Erdélyiho vážny. "Dlhšiu dobu prerušená obnova je rizikom pre odkryté konštrukcie a nezakonzervované nálezy.” Šivetice patria spolu s kostolmi v Rybníku, Rakovnici, Sútore, Zacharovciach a Henckovciach k najviac ohrozeným pamiatkam. Sú využívané len minimálne alebo vôbec nijako.
"Najlepšou formou prevencie degradácie pamiatok je adekvátne využitie, ktoré by malo byť sprevádzané priebežnou údržbou, rešpektujúcou historické postupy a materiály,” naznačuje architekt. Ak sa z pamiatky vytratí posledný človek, najprv sa zborí strecha a potom nasleduje rýchla deštrukcia.
Problematické sú aj samotné pokusy o záchranu. Stavbári súčasníci si nechcú "špiniť” ruky starými technikami. "Častokrát sa stretávame s názormi murárov, že vápenná malta nebude držať a podobne,” prezrádza architekt a upozorňuje, že takéto názory a postupy nepáchali viac škôd ako priame poškodenia historických stavieb. Klamlivý je aj argument vysokej ceny za pôvodné omietky, štukatúry a malty. "Tradičné materiály sú neporovnateľne výhodnejšie. To len dnešní remeselníci sú príliš pohodlní a neradi pracujú s materiálmi vyžadujúcimi fortieľ.”
Pamiatka 21. storočia
Za gemerskými freskami jazdia plné autobusy milovníkov umenia zo zahraničia. V kostolíkoch, ktoré ešte z posledných síl plnia svoju funkciu, na nich čakajú zväčša ľudia, ktorí s týmito pamiatkami zostarli (výnimkou je azda len mladý nadšený kaplán Daniel Gdovin v Štítniku).
S kostolíkom v Chyžnom je už 37 rokov, s určitou prestávkou, spätý život Magdalény Šebokovej. Mohutný kovový kľúč prevzala od starej pani Kubejovej. Aj ona naznačuje, že nie je jednoduché nájsť v dedine človeka, ktorý je ochotný zasvätiť svoj čas freskám. A to bez ohľadu na fakt, že tie v Chyžnom predstavujú jednu z najkrajších ukážok gotického umenia na Slovensku. Podobné bohato zdobené kruhové medailóny s mužskými hlavami možno nájsť už iba v maďarskom meste Keszthely.
Oltár pochádza zo 16. storočia z dielne Majstra Pavla z Levoče. Nástenné maľby sú o 200 rokov staršie a samotná architektúra siaha do 13. storočia. Zelená a čierna pleseň na podlahe a stenách je z 21. storočia. Pritom, keď sem prišla pani Šeboková ako 18-ročná, bolo tu sucho. Dnes postavám na klenbe tmavne tvár. "Vetrať, vetrať!” radia ustavične pamiatkari. Od uplynulej nedele si kostol vetrá sám. Prudký vietor vytĺkol okno. Len nedávno bolo osadené.
Mnohí znamenití kustódi už pomreli. A tak niekde príbehy gemerských fresiek rozpráva magnetofón. Inde zas letáčik podaný do ruky. Zrejme aj preto si mnohé zájazdy vozia sprievodcov so sebou. No väčším problémom ako prerušená kontinuita poznatkov a rozprávačského umenia je nájsť samotný kľúč.
Ťavy so špicatými hrbmi
Historička umenia Edita Kušnierová si spomína na obdobie, keď ešte len vznikal turistický produkt s názvom Gotická cesta, ktorý zahŕňal vzácne fresky. Vyrazila do Koceľoviec, farár nebol doma, no odkázal jej, že nájde kľúč od kostola v drevárni. Vo chvíli, keď odchádzala a kostol už zamykala, zastavilo pri nej elegantné auto, z ktorého vystúpila solídna dvojica. Vysvitlo, že sú to profesori prednášajúci dejiny umenia na univerzite v Norimbergu. "V ruke držali prospekt Gotickej cesty. Chceli si pozrieť kostol. Ak by som tam nebola, tak by sa dnu vôbec nedostali!”
V návštevných knihách kostolíkov nachádzame ďakovné slová Francúzov, Američanov. Reportáž o slovenskom unikáte pred pár rokmi spracovala novinárka z New York Times. Navštívila Kraskovo, maličkú obec, ktorej meno má pôvod v obci Carasco v talianskej Ligúrii, odkiaľ sem prišli baníci. Tunajšie maľby sú podobné freskám v Korutánsku, odborníci v nich vidia vzory z rukopisov legendárnej bolonskej univerzity.
Výzdoba tejto pamiatky je bránou do fantazijného sveta stredovekého človeka. V legende o svätom Ladislavovi (Ladislav¤I., uhorský kráľ v rokoch 1077 až 1095) so zakrvaveným mečom stína dievčina hlavu muža, ktorý sa ju pokúsil uniesť. "Je to Ladiva. Kráľ Ladislav drží Kumána za vlasy a dievčina mu stína hlavu. Na ďalšom obraze kráľ odpočíva v jej lone,” prezrádza nám starostka Zdena Očovayová, ktorá občas strieda vo výklade pána Pavla Ilčíka, keď je zaneprázdnený.
O čosi nižšie je ďalší neuveriteľný zjav. Ťavy so špicatými hrbmi, ktoré sa ponášajú na kone, a svedčia o tom, že maliar tieto tvory zrejme nikdy nevidel. Na jednej zo stien sa skvie maľba archanjela Michala v brnení, vážiaceho duše. Rovnaký obraz si starší obyvatelia obcí pamätajú na jednej z vonkajších stien kostola. Dnes už len s ťažkosťami rozoznávame obrysy na rozpadávajúcej sa fasáde.
Červotoč
Objekt má od vlani novú strechu z drevených šindľov, no nič ďalšie sa podľa starostky pre záchranu tejto pamiatky v posledných rokoch nerobilo. "Pritom táto maľba na vonkajšej fasáde pred desiatkami rokov až svietila, keď ju reštaurátori vytiahli spod omietky,” rozpráva nám starostka a spomína si, ako sa sem ako deti ukrývali pred letnou páľavou. A hrali sa pomedzi starobylé dubové lavice. Práve zachovaný mobiliár je ďalšou cennosťou gemerských kostolíkov. Časť toho kraskovského pochádza zo 17. a z 18. storočia.
Teraz tu v radoch za sebou stoja obyčajné drevené stoličky s kovovou konštrukciou a inventárnymi číslami. "Pamiatkari nariadili pôvodné lavice vybrať a odložiť na ďalšiu rekonštrukciu. Boli prevŕtané červotočom. Uložili sa do kolešne k pani Greganovej. A tam sa ďalej rozpadajú. Moknú tam, už sú nepoužiteľné. Nikto nie je schopný s tým niečo urobiť. Preto som sem dala doniesť aspoň tieto stoličky. A odložila som dve drevené čelá, keby sa raz niekto rozhodol vyrobiť repliky,” ukazuje nám starostka masívny kus opracovaného dreva.
Aj v Kraskove sa diskusia o komplexnej obnove pamiatky zháči na "piatich percentách”. To skutočne nedokážu prispieť miestni podnikatelia? Nuž, sú tu traja. Jeden je drevár, ale sídlo má v Hnúšti. Druhý je farmár, ale takisto sídli v inej obci. Tretí vyrába úle a je rád, že si zláta vlastné živobytie. Dedina má 154 obyvateľov a postupne vymiera (v 2007 to bolo 169). Mladí utekajú.
Papierovačky
Milovníci umenia a histórie by mali byť vlastne vďační aj za tie skromné záplaty, ktoré sa v ostatných rokoch podarilo na gemerských kostolíkoch presadiť. Stojí za nimi občianske združenie Gotická cesta, ktoré zoskupuje pamiatkarov, kunsthistorikov, múzejníkov a samosprávy. "Išli sme do toho pred siedmimi rokmi z tej nemohúcnosti,” naznačuje Eva Šmelková z Krajského pamiatkového úradu Košice, vedúca jeho Pracoviska Rožňava.
"Tieto nástenné maľby predstavujú unikátny súbor výtvarných diel, skoncentrovaných na takom malom území, ako je Gemer. Objavujú sa stále nové a nové nálezy, pričom sú to stopercentne práce talianskych freskárov. Tie isté, ktoré chodia ľudia z celého sveta obdivovať do Toskánska. Rovnaké christologické, mariánske cykly máme aj my tu na Slovensku,” dopĺňa ju historička umenia Edita Kušnierová.
Je to paradox. Peniaze sú. Existujú nórske finančné mechanizmy, švajčiarske. Granty slovenského ministerstva kultúry. Tak v čom to väzí? Odpoveď vidno vlastne vo všetkých kútoch Rimavskej doliny, ktoré opúšťajú produktívni ľudia. Obce sociálne chradnú. A starnú. Správcovia pamiatok, staručkí kľučiari, jednoducho nemajú na to, aby celý proces obnovy vyriešili, administratívne zvládli papierovačky, obehali všetky úrady a získali potrebné dokumenty. Robia to za nich členovia občianskeho združenia Gotická cesta. Sú sprostredkovateľmi. Sú to zväčša ľudia, ktorí majú normálne zamestnanie, no sú ochotní obetovať vlastný čas, nervy a peniaze na vybavovanie grantov.
A ako veľmi to človeka bolí, keď celá tá snaha stroskotá na nejakom hlúpom detaile. Zabudnutom potvrdení od poisťovne. Alebo, do tretice, na piatich percentách. Keď polovymretá obec skutočne nedokáže naškriabať ani niekoľko stoviek eur. Preto sa robia projekty v malom, po kúskoch a veľké projekty komplexnej obnovy čakajú v šuplíku na svoju príležitosť. Niečo zozbierajú ako občianske združenie na dvoch percentách z daní, niečím im prispieva Stredoeurópska nadácia.
Chýba kapitál. No nie finančný
Ak kostoly definitívne stratili svoju funkciu, nie je záujem o zveľaďovanie chrámu, ktorý nemá svoje ovečky. Obce preto spolu s pamiatkarmi hľadajú spôsoby, ako získať kostoly do prenájmov. V Henckovciach sa kostol nevyužíva už asi polstoročie. "Cirkev však súhlasí s tým, aby sa mohol využívať inak. Je to jediný kostol na hlavnej trase smerom na Tatry, a tak by sme v ňom chceli zriadiť informačné centrum. S expozíciou o jednotlivých kostolíkoch. S mapami, informáciami. Kostol je hneď vedľa obecného úradu, mohol by byť cez deň voľne prístupný,” načrtáva Šmelková. Akurát už päť rokov sa vlečie obnova. "Ďalších päť rokov bude ešte pokračovať. Možno sa dožijem jej konca,” hovorí s ironickým úsmevom.
OZ Gotická cesta pripravuje od 11. do 13. augusta konferenciu s názvom Najnovšie poznatky z výskumov stredovekých pamiatok na Gotickej ceste. Podujatie je otvorené verejnosti. Majú ešte jeden smelý cieľ. Chcú dosiahnuť, aby aspoň v jeden deň, v sobotu, boli zaručene otvorené všetky kostolíky v okolí Štítnika od 10. do 17. hodiny. "Chceme si odsledovať, aká bude návštevnosť. Budúci rok by sme totiž radi dosiahli to, aby aspoň cez víkendy boli všetky kostolíky otvorené. Sprevádzali by v nich študenti. Veď ako inak môžeme kostolíky aktívne zapojiť do cestovného ruchu, ak nevieme ľuďom zaručiť ani len to, že sa dostanú dnu?”
Určite nechýbajú financie. Podľa Šmelkovej sa hľadá silný ľudský kapitál. Blázon? Podnikavec, ktorý vo všetkých vymenovaných prekážkach vidí príležitosť. Podľa farára Dudáša kostol v Ochtinej, podobne ako aj všetky ostatné kostoly, nevyhnutne smeruje k tomu, že ľudia budú musieť objaviť jeho novú funkciu. Ako koncertnú sálu, kultúrny svätostánok. Vo Veľkej Británii je trendom prerábať kostoly na lezecké centrá. Je to nevkusná potupa, zneuctenie? Dudáš dáva inú otázku: "Pre koho?”
Rovnako sa pýta aj kunsthistorička Kušnierová. Pre koho sa vlastne majú tieto pamiatky reštaurovať? Kostol v Rákoši má zrekonštruovaný mobiliár. Je kompletne zabalený, uskladnený a pripravený v Rožňave. Samotný rákošský kostol je prázdny, dnu straší lešenie. Už 20 rokov sa vlečie jeho obnova. "Fresky sa tam reštaurovali na trikrát a pomaly sa budú musieť znova. Ale pre koho?” Keď v domovine gotických fresiek vari niet ľudí, ktorí by vôbec stáli o ich obnovu. "Medzi ľuďmi stále neexistuje silné povedomie o tom, že majú doma úžasné umelecké dielo, ktoré treba chrániť.