Maroš Schmidt zbiera retro, pripomína kreativitu v šedivej dobe

Zlákalo ho retro. Predmetmi z nedávnej minulosti sa obklopuje vo svojom byte aj vo svojej práci, v Slovenskom múzeu dizajnu. Pod jeho hlavičkou prepája dizajnérov s nálepkou "komunistickí" so súčasnosťou. Píše o nich, zbiera hračky, fény či rádioprijímače, ktoré navrhli, organizuje výstavy. "Chceme, aby sa nezabudlo na ľudí, ktorí napriek šedivej dobe robili farebný a zaujímavý dizajn," hovorí dizajnér Maroš Schmidt.

26.10.2016 07:00
debata (6)
Na zraze milovníkov starých Fordov, s... Foto: ARCHÍV MAROŠA SCHMIDTA
pár, auto, retro, hudobník, dedina, Ford Na zraze milovníkov starých Fordov, s priateľkou a dobovom oblečení.

„Celý život si kreslím autá,“ spomína Maroš Schmidt. Jeho prvé dvojkolesové dielko sa ocitlo na otapetovanej stene detskej izby v petržalskom byte. Ešte skôr, než vedel chodiť. O štyri roky neskôr rozšíril svoje výtvarné umenie o ďalšiu disciplínu. "Napísal som báseň o holubienke, ktorú som ilustroval tankom. Bol som jedináčik a rodičia mali veľa práce. Čas bez nich som si krátil počúvaním rozhlasu. Odtiaľ sa na mňa sypalo veľa informácií, samozrejme, aj ideologicky poznačených… “

Maroš sa odmalička zmietal medzi dvomi svetmi – východným, v ktorom vyrastal, a Západom, ktorý obdivoval. „Kreslil som si vesmírne vojny medzi Sovietskym zväzom a Amerikou. Napriek tomu, že bolo dosť riskantné vytiahnuť tieto kresby na svetlo sveta,“ prezrádza.

Nekonečné prázdniny

Keď prišla nežná revolúcia, mal jedenásť rokov. Najprv sa celého toho virvaru zľakol, potom sa potešil, že Československo bude druhé Švajčiarsko a on si bude môcť kúpiť ten krásny transformer z Porsche, aký doniesli spolužiakovi rodičia zo zahraničia… Hoci jeho kreslené modely áut končili v každom pamätníčku či na školskej tabuli, pod tlakom rodičovskej múdrosti sa neprihlásil na „šupku“, ale na gymnázium. „Rodičia si mysleli, že autá sú len vrtoch a chceli mi dať čas, aby som z toho vyrástol a rozmyslel som si, čo ďalej. Bol som totiž dobrý aj v biológii a chémii, navyše som písal krásne slohy. Mysleli si, že by som mohol ísť na žurnalistiku,“ hovorí polovážne Maroš, ktorý sa nakoniec predsa len stal študentom Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave.

Kuchyňu s plechovými skrinkami mal Maroš vo... Foto: Ivan Majerský, Pravda
kuchyňa, muž, retro, Maroš Schmidt Kuchyňu s plechovými skrinkami mal Maroš vo svojom retro byte.

Pod vedením známeho konštruktéra a dizajnéra Štefana Kleina študoval v Ateliéri Transport dizajn. A hoci projekt jeho dýchajúceho auta, inšpirovaného ženou, ktorý navrhol počas stáže vo Volkswagene vo Wolfsburgu bodoval, práca pre automobilku nebola tým pravým orechovým. „Sklamalo ma, že som musel tak veľa kresliť, navyše niečo, čo som nepovažoval za dielo. Vtedy som túžil byť umelcom, študovať maľbu.“ Miesto toho však po štúdiu dizajnu hral funky s kapelou Sax'n'jay. „Bavilo ma to. Boli to také nekonečné prázdniny. Chodil som spať o štvrtej ráno, vstával o jedenástej. Eventy, na ktorých sme hrali, sme aj vyjedali a ja som postupne pribral dvadsať kíl. Doteraz sa z toho neviem dostať,“ komentuje búrlivé obdobie.

Bruselský luster a zvony

Marošovu lásku k retru naštartovali starí rodičia. Skoro všetky veci zo 60. rokov, ktoré v detstve ich vnuka obklopovali, zmizli s predajom domu. V sterilných a hranatých tvaroch deväťdesiatych rokov však Marošovi chýbal trojcípy „bruselský luster“, pod ktorým cez prázdniny u starých rodičov spával, a chýbali mu aj hodiny z kuchyne. "Ako malý chlapec som si myslel, že všetky tieto predmety žijú, pretože mali tvar ako z rozprávky. A keď prišla možnosť vyriešiť si krízu stredného veku, začal som sa týmito vecami obklopovať “

V roku 2001 si kúpil Renault 8 z roku 1963, neskôr Ford Cortina Mk1 z roku 1966. K tomu, samozrejme, aj oblečenie. Keď sa totiž s priateľkou vybrali na zraz podobne ladených nadšencov, nechýbali zvonové nohavice, košeľa s veľkým golierom, slúchadlá a gitara. Všetko červeno-čierne, vo farbe ich starého Fordu. „Jedna z úloh na týchto zrazoch je totiž vyzerať čo najdobovejšie a najzaujímavejšie,” dodáva vysvetlenie Maroš. Okrem starých áut má dnes aj svoj byt zariadený v štýle retro. Nechýba "bruselský luster“, sektorový nábytok od Jiřího Jiroutka, záclony ani gumený záves v kúpeľni či jedálenský, čajový aj kávový servis Brigita od Jaroslava Ježka.

Horské slnko. Foto: Ivan Majerský, Pravda
horské slnko Horské slnko.

Spočiatku, keď ešte nemal vlastné bývanie, všetky veci, ktoré zozbieral po pivniciach, na burzách starožitností, blších trhoch, dražbách, ale aj smetiskách, putovali do pivničných priestorov Ústavu normálnej a patologickej fyziológie. Tam založil akademický klub s názvom Barus Rattus. Jeho návštevníci rozvíjali akademické debaty pri káve, víne či pive a z času na čas priniesli nejaký retropredmet zo svojich domácností.

Pod hlavičkou občianskeho združenia Ostblok sa v roku 2012 dali dokopy s dizajnérom Majom Lukáčom a s germanistkou Klárou Prešnajderovou. Začali dokumentovať dizajn priemyselných produktov z rokov 1945 až 1992. Ďalšia iniciatíva vznikla v spolupráci s Katarínou Hubovou zo Slovenského centra dizajnu a s profesorom Ľubomírom Longauerom. „Stál som pri zrode múzea, ktoré postupne vytvorilo zbierku vyše 60-tisíc predmetov slovenského produktového a grafického dizajnu. Predmety sme nielen zbierali, ale aj fotili, zháňali sme o nich a o ich autoroch všetky dostupné materiály a spisovali zaujímavé príbehy ich vzniku.“

Sochársky objekt

Foto: ARCHÍV SLOVENSKÉHO MÚZEA DIZAJNU
telefón, retro

V spolupráci s Inštitútom priemyselného dizajnu Bratislava vyhlásila Tesla Liptovský Hrádok v roku 1975 súťaž o nový dizajn stolového telefónneho prístroja. Zúčastniť sa na nej mohli aj profesionálni výtvarníci. Návrhy v sadre a farebne lakované sa realizovali v mierke 1:1. Medzi mnohými návrhmi, ktoré prišli do súťaže, sa objavil aj zaujímavý telefónny aparát od Bohumíra Prihela, výtvarníka a sochára, ktorý sa venoval najmä drevu a kovu. Netradičné, ladné, a pritom funkčné tvarové riešenie však výberovú komisiu nepresvedčilo. Hoci Prihela výsledok súťaže sklamal, prototyp jeho telefónu sa zachoval v pivnici.

Plastová miska a univerzita

Foto: Pravda, Ivan Majerský
miska, retro

Z polovice šesťdesiatych rokov pochádza táto vypletaná oranžová plastová miska na chlieb. Vyrábal ju Plastimat Liberec a jej autorom bol Jiří Hofman. Pre túto firmu urobil veľké množstvo návrhov. Všetko, čo sme mali doma z plastu, bolo jeho dielo. Koncom šesťdesiatych rokov, keď sa architekt Vladimír Dedeček rozhodoval, aký tvar nitrianskej Vysokej školy poľnohospodárskej, dnes Slovenskej poľnohospodárskej univerzity, naprojektuje, inšpiroval sa miskou z Plastimatu Liberec.

Krok so svetom

Foto: ARCHÍV SLOVENSKÉHO MÚZEA DIZAJNU
auto, model, retro

Peter Chudý sa ako šestnásťročný ocitol vo svojom rodnom meste Piešťany priamo v centre diania motoršportu. Keď sa v roku 1967 Hans Melkus z východného Nemecka rozprával s Chudého otcom o pripravovanom projekte superšportu coupé MELKUS RS 1000 s laminátovou dvojmiestnou karosériou s upraveným motorom Wartburg, počul to aj Peter, nádejný automobilový dizajnér. Len čo prišiel domov, začal kresliť skice. Pre Melkusa však bolo navrhované tvarové riešenie príliš talianske. Malo smolu, že predbehlo dobu… O rok neskôr, v roku 1968, na preteky priniesol Peter Chudý okrem skíc a technických výkresov aj sadrový model v mierke 1:10. To už však po Slovensku jazdili iní pretekári v pancierových vozidlách… Podľa pôvodného návrhu sa Slovenskému múzeu dizajnu po 49 rokoch podarilo zrealizovať model v mierke 1:4.

Plechové hračky

Foto: ARCHÍV SLOVENSKÉHO MÚZEA DIZAJNU
autá, modely, retro

Plechové hračky sú veľká vzácnosť. Málokto vie, že sú zo Slovenska, z Pohorelskej Maše. Tatrasmalt Pohorelá patril k najväčším výrobcom mechanických hračiek na Slovensku. Technológiu na ich výrobu prevzali z českého závodu TOFA Hejnice. Okrem mechanického pohonu sa vyrábali hračky aj na motorčeky poháňané batériami.

K zbieraniu starých predmetov patrí aj kus reštaurátorstva. Našťastie, zákon, ktorý hovoril, že predmety musí dávať do pôvodného stavu reštaurátor s certifikátom, už neplatí. „Ak je to zbierkový predmet, môžeme spolupracovať aj s necertifikovaným reštaurátorom alebo výtvarníkom. Veci si dokážeme udržiavať v kondícii aj sami. Mám ultrazvukovú čističku, predmety viem rozobrať a veľmi dobre vyleštiť. Sadrové modely nám zreštaurovala keramikárka Gabika Luptáková.“

Pseudoretrovýrobky alebo produkty, ktoré sa vyrábajú dnes v duchu retrodizajnu, nie sú Marošovou šálkou kávy. „Najmä ak sa vyrábajú len preto, aby sa rýchlo predali, v zlej kvalite a nie z pôvodných materiálov. To, čo bolo z kovu, je z nekvalitného plastu – to je príšerné. Páči sa mi však retroposun, keď firmy nadväzujú na kvalitný dizajn minulosti a posúvajú ho do súčasnosti, ako je to v prípade automobilov alebo nábytku.“

Smradľavé trabanty

Maroš sa momentálne dizajnérskej práci naplno nevenuje, vyučuje dejiny automobilového dizajnu na VŠVU. Autora „Oliniek“, pôvodných postavičiek v logu pre OLO, práca v Slovenskom múzeu dizajnu naplno zamestnáva. „Mám veľa snov o tom, ako raz budem dizajnérom, ale byť dizajnérom je tak trochu egoistické. Ako kurátor robím niečo pre ostatných, už nie najmladších dizajnérov. Niektorí sú zatrpknutí, iní sú nadšení a plní entuziazmu, ďalší mi každý deň volajú a chcú sa rozprávať o dizajne,“ zdôveruje sa zberateľ, ktorého mnohí považujú za svojho strážneho anjela. „Hoci po celý aktívny život sa venovali dizajnu, po revolúcii ich zaradili do škatuľky ,komunistický dizajn‘. Nikto sa o nich nezaujímal, a zrazu sme tu my, píšeme o nich články a robíme im výstavy.“

Tá posledná výstava s názvom Farebná šeď – Buntes grau je výberom produktového dizajnu bývalej ČSSR a NDR, teda rokov šesťdesiatych a sedemdesiatych. „Tieto roky patrili medzi zlatú éru československého dizajnu. A nás zaujímalo, či to bola aj zlatá éra východonemeckého dizajnu. Ja som si totiž pamätal len smradľavé trabanty a prepotené dederónske košele. Rozhodli sme sa, že urobíme "súboj“ dizajnov, ktorý vyústil v akýsi boj proti vzájomným predsudkom. Výstavu sme odideologizovali, nie je to žiaden návrat do komunistickej éry. Chceme, aby sa vďaka nášmu bádaniu nezabudlo na ľudí, ktorí napriek šedivej dobe robili farebný a zaujímavý dizajn."

Skúter Tatran S125 na výstave Farebná šeď -... Foto: Ivan Majerský, Pravda
retro, skúter Skúter Tatran S125 na výstave Farebná šeď - Buntes Grau.

Boli pri toľkých obmedzeniach dizajnéri kreatívnejší ako dnes? "Každý dizajnér má rád úlohy s obmedzeniami. Hovorí sa, že keby neprišiel 21. august 1968, naši dizajnéri by možno patrili k svetovej špičke. V šesťdesiatych rokoch boli postavení pred neriešiteľné úlohy, a zvládli ich. V trhovej ekonomike by ich inovácie v dôsledku šetrenia materiálom a zjednodušenia výroby boli určite štedro honorované.“

Výstava Farebná šeď nie je len spomínaním a ochkaním za minulosťou (Aj to sme mali!), má byť skôr inšpiráciou pre študentov dizajnu, konštruktérov, ľudí, ktorí by mohli investovať do nových slovenských produktov. „Chceme sa pozerať do budúcnosti cez svoju minulosť,“ zdôrazňuje jej organizátor. Od návštevníkov výstavy sa dozvedel všeličo zaujímavé. „Ľudia majú radi staré veci preto, lebo sa k nim viaže príbeh, ktorý im je blízky. Zväčša aj preto, že si ich pamätajú z domácnosti, z rodičovského bytu alebo z prázdnin u starej mamy. Mnohí návštevníci ukazujú deťom, ako sa vytáčal telefón, ako sa písalo na písacom stroji alebo na čo slúžilo magické oko na rádioprijímači.“

Maroš Schmidt

Foto: Ivan Majerský, Pravda
Maroš Schmidt

Narodil s 21. augusta 1978 v Bratislave. Po gymnáziu vyštudoval VŠVU, odbor Transport dizajn (2004). V roku 2002 absolvoval stáž vo výskumno-vývojovom centre Volkswagen Wolfsburg, neskôr pracoval ako dizajnér na voľnej nohe. Ako externý pedagóg prednáša od roku 2012 dejiny automobilového dizajnu na VŠVU. V roku 2013 spoluzakladal občianske združenie Ostblok, ktoré mapovalo československý dizajn v období rokov 1945 – 1992. V rámci projektu Made in Czechoslovakia vystavoval československý dizajn a prednášal o dejinách dizajnu v mnohých mestách Slovenska. V Slovenskom centre dizajnu pracuje od roku 2014, stál pri vzniku Slovenského múzea dizajnu, bol dva roky kurátorom zbierky produktového dizajnu. V rokoch 2014 a 2015 bol kurátorom výstavy ČSSR MENÜ v DDR Museum Berlin, kde prednášal o dejinách dizajnu na našom území, a kurátorom výstavy Bauhaus auf Slowakisch (dejiny Školy umeleckých remesiel Bratislava) v Bauhaus Dessau (spolukurátorka Klára Prešnajderová).

© Autorské práva vyhradené

6 debata chyba
Viac na túto tému: #retro #zberateľstvo