Majstrovstvá sveta v šachu bývajú každé dva alebo tri roky. Tie predchádzajúce hral Carlsen so štyridsiatnikom Indom Višvanátanom Ánandom. Teraz akoby nastala generačná výmena. Proti sebe stáli dvaja mladí ľudia, predstavitelia Generácie Y. Obaja mali asi šesť rokov, keď Garri Kasparov prvýkrát podľahol stroju, veľkej dvojitej "veži” s názvom Deep Blue s obrovským výpočtovým výkonom. Dnes by aj Karjakina, aj Carslena porazila šachová aplikácia v mobile.
Carlsen, Mozart šachu, je miláčik celého Nórska, ktorý rád beseduje pred kamerami so zakladateľom Facebooku Markom Zuckerbergom a tiež pózuje pre luxusné značky. Magazín Time ho v roku 2013 označil za jednu zo 100 najvplyvnejších osobností sveta. Šachový zázrak Karjakin sa narodil na Ukrajine na Kryme. Už ako 12-ročný získal titul šachového veľmajstra. Tento rekord dosiaľ nikto neprekonal. Odsťahoval sa do Ruska, zmenil si občianstvo za ruské. Na sociálnej sieti rád zdieľa svoje fotografie v tričku s Putinom.
Ich súboj sledovali on-line milióny ľudí na celom svete. S napätím pozorovali hru s pevnými pravidlami, ktorú možno vyhrať len vďaka umu. Jasne. Spravodlivo. Bez dopingu. Bez pochybností. A to aj napriek tomu, že počítače vniesli do šachových partií okrem sily aj určitú zraniteľnosť.
Kamery, percentá, dáta. A krása?
Hlúčik ľudí sa tlačil v tmavej miestnosti pred zvukotesným oknom. Len čo Carlsen potiahol, skupinka explodovala do šepotu. V rukách sa rozžiarili desiatky malých displejov. Čo to bolo? Kráľ na f3? Kráľ na f3! O čosi ďalej hrajú dospelí šach na stolíkoch. Deti si šachovnice rozložili na zemi. Tak opísal americký týždenník Bloomberg Businessweek pondelkovú atmosféru duelu.
Na to, aby ju človek okúsil, nemusel vôbec cestovať do New Yorku. Tieto majstrovstvá mohli diváci po prvýkrát sledovať naživo aj cez okuliare s virtuálnou realitou. Zblízka tak mohli vidieť, ako Karjakinovi stuhla od prekvapenia tvár. Alebo ako Carlsen vraští obočie, keď preklína šík súperových pešiakov. Počítače na vedľajších paneloch vyhodnocovali percentá, kto z hráčov má prevahu. Vytvárali rôzne grafy a diagramy. Predpovedali, aké ťahy budú nasledovať.
Po pondelku sa stále nerozhodlo. Zápas sa skončil 6 : 6. Sú to nervy. Pretože obaja hráči majú za sebou mimoriadnu prípravu s počítačom. Existuje obrovské množstvo hotových dát, už spracovaných a počítačom overených postupov. Stroje vymysleli, prešli, zanalyzovali a vybrali tie najlepšie začiatky a takmer všetky konce. „Počítače spočítali už všetky možnosti, kde je sedem a menej figúrok. Postavíte sa do akejkoľvek pozície a počítač vám určí celý postup až do matu,“ naznačuje šachový tréner Michal Vrba. Obaja veľmajstri ich majú detailne naštudované. A tak sa snažili jeden druhého vymanévrovať. Využiť každú jednu nepozornosť, odchýliť súpera od natrénovanej cesty. „Už to nie je ako 20 alebo 30 rokov dozadu, keď hrávali Kasparov, Karpov. Dovolím si tvrdiť, že v ich partiách bolo veľa chýb. No boli možno aj pre oko zaujímavejšie ako dnes,“ dodáva Vrba.
Ak však existuje niekto, kto dokáže poraziť človeka, ktorý sa priveľmi spolieha na silu počítačov, tak je to práve Carlsen. „Dokáže hrať antipočítačový šach,“ tvrdí slovenská šachová jednotka Ján Markoš. Niekedy robí až nepochopiteľné absurdné ťahy, na začiatku nezriedka dvakrát potiahne tou istou figúrkou (čo odporuje šachovým príručkám). Je dokonca ochotný spraviť slabší ťah, len aby narušil rovnováhu, dodal súperovi taký riskantný pocit výhody a sledoval, či to oslabí jeho opatrnosť a počítačom riadenú dikciu.
„Karjakin zas hrá zdravý pozičný šach a je výborný obranár,“ dopĺňa veľmajster Markoš. No „premohol ho“ čas. Rus dokázal svoj štýl naplno rozvinúť počas prvých 12 partií, ktoré sa hrali klasickým tempom, keď má každá strana dve hodiny na premýšľanie. No v tajbrejku, keď sa hrá skráteným 30-minútovým tempom, sa mu to už nedarilo. Ani Karjakin, ani Carlsen však neboli sami.
Špióni a hranice
Hrozia podvody? Markoš krúti hlavou, vraj by to bol neslýchaný škandál. Iste, už sa raz stalo na olympiáde, že kapitán francúzskeho mužstva posielal svojmu šachistovi ťahy od kolegu, ktorý mal v hotelovej izbe superpočítač. Najprv cez esemesky a potom cez nacvičené pohyby vôkol šachových stolov. Alebo keď hral Veselin Topalov s Vladimirom Kramnikom. Kramnik často chodil na toaletu, čo bolo podozrivé, a organizátori sa išli pozrieť, či tam nie je nejaký ťahák… Nakoniec nebol.
Nie, na týchto majstrovstvách niečo podobné nehrozí. Jedine že by sa objavil zradca. Obaja šachisti majú totiž za sebou tím. Ďalších šachových veľmajstrov, ktorí pracujú na špičkových počítačoch, analyzujú odohrané zápasy a pripravujú scenáre tých budúcich. „Každý člen tímu musí prejsť bezpečnostnou previerkou,“ prezrádza Markoš. Ani Karjakin, ani Carlsen neprezradili, kto im stál za chrbtom. Ak by súper poznal mená, vytušil by stratégiu.
Markoš pripomína historku, ktorá sa traduje o odchode Kasparova. „Povedal, tu mám disk, na ktorom je osem gigabajtov mojej práce nad šachom. Kto ho kúpi? Všetky ruky vystrelili hore.“ Najzaujímavejší na tom je však spomínaný objem dát osem gigabajtov. „Zápis šachových ťahov je zhruba taký veľký ako dokument vo Worde. To znamená, že Kasparov musel mať tisícky a tisícky strán analýz a premyslených postupov, ako bude hrať. A z toho vyplýva, že šach je veľmi náročný na pamäť.“ Pamätať si všetky možné postupy a vedieť ich bezchybne zopakovať je podľa Markoša niečo mimo ľudských schopností. Dosiahli Karjakin a Carlsen hranice človeka?
Ohlušujúce ticho
A predsa, aj napriek všetkej tej prevratnej technológií, virtuálnej prítomnosti sú chvíle, keď sú aj moderátori bezradní. Keď nastane ticho. A vlastne hráči celé hodiny iba mlčia. Možno ich v tej chvíli ohlušuje tlkot vlastného srdca. Organizátori niektorých šachových turnajov to už v minulosti využili a hráčov skutočne vybavili snímačmi tepovej frekvencie. Diváci tak mohli počuť, akú tragédiu zažíva osamotený jazdec na a5.
Michal Vrba hovorí, že to vôbec nie je ticho. „Keď sledujete futbal, fanúšikovia skáču, tréner nadáva a pri šachu sú súperi päť hodín ticho. Potiahnu, zapíšu si. No v týchto ľuďoch sa odohráva nesmierne silný vnútorný dialóg, ktorý nemôžu vysloviť!“ A naozaj, Karjakin a Carlsen po jednej tlačovke akoby prestali vnímať otázky desiatok novinárov a sústredení sami na seba živo diskutujú. A prečo si urobil toto? A prečo si takto potiahol?
Dnes sú takéto osobné výmeny zoči-voči pre mnohých šachistov veľkou vzácnosťou. Pretože aj šach sa presunul na internet. Šachisti kedysi kráčali do kaviarne alebo do krčmy so šachovnicou pod pazuchou, ktorú si potom rozvinuli pod svetlami utlmenými v dyme.
Teraz pribúdajú tisíce a tisíce šachistov, ktorí sa usadia doma. Za laptopom v obývačke, v kuchyni a vyberajú sú súperov spoza oceánu. Amatérsky šach zažíva vďaka internetu nebývalý rozvoj. Počet šachistov sa v posledných rokoch vo všetkých krajinách znásobil, a to je podľa slovenského šachového veľmajstra len dobre. „Na Slovensku je v súčasnosti len registrovaných šachistov až 5 000.“
Nové kremíkové obzory
Tak sa volá jedna z kapitol najnovšej slovenskej šachovej knihy od Jána Markoša s názvom – Pod hladinou. 33 kapitol o tajomstvách šachu. „V šachovom svete sme sa tak ocitli v situácii toľkokrát opisovanej v najrozličnejších robotických sci-fi: stroje stvorené človekom prestali byť od neho závislé; naopak, samy sa ujímajú vlády,“ píše autor, no druhým dychom vlieva čitateľovi optimizmus.
„Táto situácia si od nás vyžaduje veľkú dávku pokory: dielo našich rúk nás prerástlo. Doteraz sme počítače učili, ako majú hrať kráľovskú hru. Teraz sa zdá, že počítače môžu začať učiť nás.“ A ďalej rozvíja na diagramoch príklady, ako aj taký počítač – barbarský šachista dokáže nájsť zlato tam, kde iní vidia iba hlinu.
Kniha tiež pracuje s pôsobivými termínmi ako „magnetická pešiakova koža“ či „mraznička na ukladanie taktických motívov.“ No zaujímavé je na nej aj to, že vôbec vyšla. Ak nerátame zopár zborníkov, tak je to nová šachová kniha na Slovensku asi po desiatich rokoch. „Veľa dobrých kníh slovenských šachistov vychádza v zahraničí,“ prezrádza autor. Aj on poslal anglický preklad do zahraničného vydavateľstva, aby nebol úplne stratový.
V ďalších rozhovoroch so slovenskými šachistami sa dozvedáme aj jedno z prozaických vysvetlení, prečo slovenský tím nemohli na tohtoročnej šachovej olympiáde v Baku podporiť všetci naši špičkoví hráči. „Olympiáda trvá dva týždne. A nie každý sa mohol na tak dlho uvoľniť z práce,“ naznačuje Vrba. Šach nie je a ani nemôže byť ich hlavná pracovná náplň. Na celom svete je asi iba tisíc šachistov, ktorých kráľovská hra uživí. A s tým súvisí ďalší fenomén.
Lákavá náhoda
Majster sveta Magnus Carlsen zarobí podľa týždenníka Bloomberg Businessweek ročne viac ako milión dolárov. Tucet ďalších svetových šachistov dokáže zarobiť viac ako 500-tisíc dolárov ročne. Softvéroví giganti si robia reklamu na tom, ako najlepším šachistom planéty chránia počítače. Pre každú krajinu je to obrovská prestíž mať svetového šampióna, a to dláždi mnohé cesty zlatom. Lenže medzi špičkou a ďalšími skvelými šachistami sú priepastné rozdiely. V hazarde sa milióny zarábajú „ľahšie“.
„Veľa šachistov, aj špičkových, začalo holdovať on line pokeru. Majú výhodu. Dokážu sa lepšie koncentrovať a lepšie predvídať. Každý má svoj životný príbeh, každý sa potrebuje niečím živiť. No myslím si, že veľa šachistov vidí v pokeri možnosť rýchleho zbohatnutia, hoci v konečnom dôsledku vedie iba do bludného kruhu. Požičajú si, niekedy niečo vyhrajú, prehrajú. Stále dúfajú, že sa z nich stanú milionári. Každý vidí iba tých top desiatich ľudí, čo vyhrávajú majstrovstvá, ale nevidia tisíce ďalších, ktorí do toho natlačili svoje peniaze a nemajú vôbec ľahký život,“ upozorňuje Vrba.
Šach je ťažký chlebík. „Priemerný šachista si nevie zarobiť milión dolárov, ale ako hráčovi pokeru sa mu to môže podariť. Hráte poker štyri roky a zrazu vyhráte obrovský balík peňazí,“ mieni 40-ročný medzinárodný šachový majster Pavol Pčola. V šachu sa nemôže stať, aby klubový hráč vyhral veľký turnaj, no pri pokeri áno. Majster sveta v šachu v rokoch 1921 až 1927 José Raúl Capablanca síce povedal, že „dobrý šachista má vždy šťastie“. Ale náhoda sa nedá skrotiť.
Pčola hrával aktívne začiatkom 90. rokov. Tesne po revolúcii dostal ako malý chlapec z malého mesta Snina príležitosť spoznať svet a hral na šachových turnajoch v Izraeli, Kolumbii, Brazílii či Arménsku. Na rozdiel od rovesníkov Martina Mrvu a Mikuláša Maníka to však na veľmajstra nedotiahol. Vraví, že v živote každého šachistu nastane moment, keď sa musí rozhodnúť, či sa dá vtiahnuť ešte hlbšie pod hladinu tajomstiev. Pričom obeť je veľká. Rodina, priatelia, práca, živobytie. Karjakin a Carlsen sa usmievajú, no za ich triumfom je asi 15 hodín šachu denne. Deväť hodín musia deliť medzi spánok a život. U Pčolu nastal ten okamih tesne po dvadsiatke.
Šach. Neviditeľná ruka trhu
Dráhy šachistov sú pestré. Karjakin vyštudoval sociálnu pedagogiku. Carlsen sa vzdal vysokoškolského vzdelania. Garri Kasparov je dnes opozičným politikom, kritikom Vladimira Putina.
Veľa šachistov pôsobí vo svete biznisu, investícií. Každý rok sa na prestížnom šachovom turnaji stretnú najvýznamnejší manažéri zo Slovenska a z Česka. Z poisťovní, bánk, zo stavebných spoločností. Aj Ľuboš Pástor, profesor finančnej ekonómie na University of Chicago, vyhrával ako 14-ročný slovenské šampionáty. V investičnom sektore pôsobí tiež Luke McShane, ktorého považujú za najlepšieho amatérskeho šachistu, istý čas patril medzi top 20 hráčov sveta, ale dal prednosť svetu financií.
Pavol Pčola pôsobil päť rokov ako obchodník s derivátmi v Londýne. „Šachisti majú analytický prístup k informáciám, k investovaniu pristupujú ako k šachovej partii. Pri investovaní vyhodnocujú, čo sa môže stať a aký to má dosah na ich portfólio. Snažia sa mať viacero scenárov, pripravujú si reakcie.“
Priznáva, že londýnske obdobie bolo veľmi vyčerpávajúce a stresujúce. Vrátil sa na Slovensko a od roku 2012 začal pracovať pre organizáciu LEAF. Pomáha prepájať a získavať späť Slovákov žijúcich v zahraničí. Snaží sa ich zapájať do fungovania na Slovensku, napríklad ako dobrovoľníkov pre rôzne neziskovky. „Predtým som robil niečo pre rozum. Teraz som hľadal niečo pre srdce.“ V rámci LEAF Academy vedie tiež šachový klub.
A hoci s vážnejším hraním skončil, stále ho šach neskutočne priťahuje. Natrafil na dve vysvetlenia. Ak už raz človek prenikne do určitej úrovne v šachu, umožní mu to dostať sa do duševného stavu zvaného anglicky flow (prúdenie, tok). Maďarský psychológ Mihály Csíkszentmihályi bol v 80. a 90. rokoch 20. storočia fascinovaný umelcami, ktorí sa strácali vo svojej práci. Natoľko ich pohltila, že zabudli jesť, piť aj spať. A niečo podobné zažíva aj šachista, ktorý sa odvážil preniknúť za všedné šachové diagramy. „Vôbec nevnímate život okolo seba. Samotná činnosť vás celkom uchváti a vy tomu prepadnete a uniknete z každodenných starostí.“ Druhé vysvetlenie príťažlivosti šachu sa týka adrenalínu. Je to vášeň skoncentrovaná v partiách bleskového šachu.
Stratová vec?
Trénerom Pavla Pčolu bol jeho strýko Jaroslav Pčola. A jeho zas trénoval istý učiteľ, ktorý to robil bez nároku na nejakú odmenu. Len tak, z vlastnej iniciatívy, dnes by ho nazvali dobrovoľníkom. Tím malých šachistov zo Sniny to však pod jeho taktovkou dotiahol tak ďaleko, že sa v žiackej súťaži družstiev stali majstrami Slovenska.
Jaroslav Pčola sa pred 20 rokmi pustil do podnikania. Založil stavebnú firmu Reinter. Šach síce utlmil, no po nejakom čase rozbehol inú aktivitu, ktorá sa v účtovníctve firmy môže javiť ako čisto stratová vec. Sponzoruje klub Šachy Reinter a zamestnáva človeka s jedinou úlohou – organizuje šachové turnaje, šachové tábory.
Jeho syn Jaroslav Pčola podniká tiež a pripomína otcove slová. „Šach učí trpezlivosti a je výborným tréningom na podnikanie. Šachista si potrebuje stanoviť plán a cieľ, je nútený v časovom limite robiť rozhodnutia a nikdy sa nedá začať odznova. Každý ťah nenávratne ovplyvňuje pozíciu. A pritom aj v úplne vyhratej pozícii, ktorú si šachista dlhé hodiny budoval, hoci len pár ťahov pred víťazstvom je možné jedinou väčšou chybou stratiť celú partiu.“
Syn otvoril v roku 2014 šachovú kaviareň „na konci sveta v Humennom“. „Bola prirodzeným pokračovaním zámeru spopularizovať šach na verejnosti.“ V piatok a v sobotu sú takmer všetky šachovnice na stolíkoch obsadené. Zo stien sa dívajú veľké portréty velikánov. Max Euwe, Alexander Alechin. „Je skvelé, že sa to uchytilo, možno aj preto, že to nebol len marketingový ťah, ktorý vyšiel z nejakého prieskumu na respondentoch, ale skutočná otcova vášeň pre šach, ktorá sa pretransformovala do návrhu tohto priestoru,“ mieni syn Jaroslav, ktorý je zároveň členom Rady Slovenského šachového zväzu.
Aj v Humennom sa tak darí dostať šach medzi viac ľudí. O to nakoniec išlo aj organizátorom súboja v New Yorku. Je to trend. Ide aj o biznis, reklamu, no niektorým šachistom predsa len ide aj o niečo viac.
Voľby
Aj šachový manželský pár Michal a Niki Vrbovci mohol pokračovať v šachovej kariére. No miesto toho sa rozhodli organizovať letné šachové partie na čerstvom vzduchu a vďaka nim už štvrtý rok funguje Bratislavská šachová akadémia. Pracujú so škôlkarmi a školákmi. „Vieme, že nie každý sa môže stať veľmajstrom, ale každý by mal dostať šancu stať sa lepším človekom.“ V USA robili pred pár rokmi prieskum na školách. Porovnávali matematiku u detí šachistov s nešachistami. Šachisti napísali testy lepšie. Spätná väzba od rodičov žiakov Bratislavskej šachovej akadémie síce matematiku priamo nespomína, no poukazuje na iné benefity. Zdokonalenie sociálnych zručností, komunikácie, citlivé vnímanie odlišností. Pre malú šachistku je to isto cenná sociálna skúsenosť hrať na turnaji zoči-voči sivobradému majstrovi.
Deti vedú k tomu, aby sa vedeli samostatne rozhodovať. Aby cítili zodpovednosť za rozhodnutia. Aby uniesli prehry. „Všetko je iba na vás, spravíte zlý ťah, súper vás zmatuje a nemôžete sa vyhovoriť na nikoho. Pre deti je to kruté, často plačú.“
No učia ich, aby dokázali uniesť aj pocit víťazstva. „Pamätám si na jedného veľmi šikovného 8-ročného chlapca. Bol slušne vychovaný. Všetkých rovesníkov porazil, dokonca aj učiteľku a zrazu cítil slávu. Bol majster sveta. A tak som ho poslal na turnaj, kde som vedel, že skončí medzi poslednými…“
Vrba si dodnes pamätá radu svojho trénera Jozefa Novomeského. Bola viac ako šachová. „Keď vám súper stlačí hodinky, začne vám bežať čas a vy musíte niečo potiahnuť, tak hovoril, že je lepšie spraviť zlé rozhodnutie ako žiadne. Znie to možno zvláštne, no ono to funguje. Dnes sa často musíme rozhodovať medzi menším a väčším zlom. Neurobiť žiadne rozhodnutie však môže viesť k ešte horšiemu výsledku.“