Rok rozdelených spoločností? Korene sú hlbšie

Rok 2016 priniesol viacero prekvapení. Šokovali nielen výsledky amerických prezidentských volieb, hlasovanie o brexite - či na Slovensku - výsledky marcových parlamentných volieb. Ľudí zarazili aj priepastné názorové rozdiely medzi znepriatelenými tábormi v mnohých krajinách Západu.

20.12.2016 07:00
pochody Foto: ,
Rozdelenie spoločnosti býva zjavné aj pri paralelných pochodoch znepriateľených táborov v Bratislave.
debata (32)

Zrazu akoby prestalo byť dôležité, kto je ľavičiar, pravičiar, konzervatívec či liberál. Svet sa rozdelil na tých, čo veria, že sme na správnej ceste, a tých, čo chcú smer zmeniť. Hoc aj odpálením mosta, na ktorom práve stojíme. Odstup medzi týmito dvomi skupinami však nevznikol náhle a nečakane. Tvoríme ho už roky.

Doznievajúci rok sa možno do histórie zapíše ako rok nespokojných. Príčiny spoločenských zmien analytici hľadajú už mesiace a prinášajú viac či menej uspokojivé odpovede. Písalo sa o zväčšujúcich sa rozdieloch medzi najchudobnejšími a najbohatšími. Hovorilo sa aj o veľkej časti populácie, ktorá je menej vzdelaná a uvedomuje si, že pre svoje limity nikdy nebude môcť využívať všetky vymoženosti globalizácie. A už od začiatku veľkej utečeneckej vlny z roku 2015 sa skloňoval aj multikulturalizmus, ktorý môže strašiť ľudí obávajúcich sa akýchkoľvek zmien. Lenže, sú ich obavy naozaj oprávnené?

Portál Our World in Data zbiera štatistiky z celého sveta a dokazuje nimi, že sme na správnej ceste. Nožnice nerovnosti sú roztvorené doširoka, no počet najchudobnejších celosvetovo klesá. Vzdelanosť sa takisto zlepšuje (hoci niekedy len možnosťami, nie výsledkami). A mohli by sme pokračovať aj údajmi zo Slovenska, kde sa počet ľudí žijúcich v existenčných problémoch znížil za desaťročie o polovicu. Porovnávanie takýchto štatistík s realitou roku 2016 musí vyvolávať nepochopenie. Prečo je toľko ľudí nespokojných? Možno je chybou práve to, že sa odpovede snažíme nájsť v číslach a štatistikách.

Na školách po celom svete prebieha už roky diskusia, ako vyhodnocovať výsledky žiakov. Unifikované testovanie často vyhráva. Niektorých však aj znepokojuje. Zdanlivo najobjektívnejší systém testovania vedomostí môže vyradiť géniov. A zároveň hodnotí len jeden aspekt schopností – ako vie žiak odpovedať na jednom konkrétnom type testu. Vystihuje výsledok, ale jeho schopnosti v reálnom živote? Môže i nemusí. Databázy, štatistiky a čísla ovládli vďaka rozšíreniu počítačov to, ako vyhodnocujeme svet okolo nás. No slabosť počítačov sa môže stať aj našou slabosťou, čo sa stalo práve v roku 2016.

Čísla zradili tých, čo verili, že Briti si zrátajú zisky a príjmy členstva Veľkej Británie v Európskej únii a rozhodnú sa podľa toho. Čísla nepomohli ani tým, ktorí prepočítavali absurdnosť sľubu Donalda Trumpa o múre s Mexikom a ktorí rátali, že to na voličov zapôsobí. Čísla zlyhali aj pri predvolebných prieskumoch – u nás, v Británii aj v USA. Čísla však experti najviac precenili, keď sa na základe nich snažili definovať, čo vlastne nespokojné masy trápi. Tento trend sa pritom nedal veľmi sledovať v štatistikách. No rozchádzanie táborov bolo možné odpozorovať pri úplne obyčajných činnostiach – jedení, cestovaní… Presne takto sa na rozdeľujúcu sa Ameriku pozrela už pred šiestimi rokmi (teda ešte počas prvého volebného obdobia Baracka Obamu) reportérka Newsweeku Lisa Millerová. Bolo to v roku 2010 a najbrutálnejšie dosahy finančnej krízy už dozneli, čísla o životnej úrovni, kúpyschopnosti mali pozitívny trend. Nie tak americká spoločnosť. Millerová to ukázala na príklade toho, ako sa Spojené štáty rozdeľujú v spôsobe stravovania. Jedna časť obyvateľov sa začala viezť na vlne zdravých a čerstvých potravín, druhá kupovala čo najlacnejšie, no i najmenej zdravé jedlo. Bol to najlepší indikátor rozdelenej spoločnosti.

Millerová napísala, že v 21. storočí už to nie je oblečenie, ktoré definuje triednu príslušnosť, ale skôr životný štýl. Môžeme si uviesť slovenský príklad. Priemerný Slovák má na jedlo na jeden mesiac vyčlenených približne 70 eur. Určite si preto nebude kupovať v bratislavskej kaviarni každý deň vegánsky šalát s tekvicou, cícerom, granátovým jablkom a hummusom za 7,40 eura. Zvyšujúca sa životná úroveň a voľnejšie spoločenské normy však zároveň spôsobujú, že sa po meste môže prechádzať v tej istej značkovej mikine, akú nosí človek, pre ktorého je stravovanie sa v hipsterských bistrách každodennou záležitosťou.

Nerovnosť dôvery v spoločnosti

Dnes si značkové oblečenie či povedzme nový smartfón môžu dovoliť aj (pod)priemerne zarábajúci, hoci len na splátky. Podpora konzumného správania ich k tom vyslovene ženie. Kým teda masy sa pod nátlakom reklamy venujú konzumu, ktorý ich neraz robí ešte chudobnejšími, a zrejme len krátkodobo šťastnejšími, informovaná verejnosť (vzdelaní a bohatí) investuje viac do zážitkov a lepšieho životného štýlu, ktoré môžu prinášať trvalejší pocit uspokojenia. V ére sociálnych médií, ktoré sú postavené práve na zdieľaní zážitkov a momentov, to môže u más vytvárať akúsi podvedomú závisť.

A nielen závisť. Aj nedôveru. A práve tu sa dostávame k príčinám šokov roku 2016. Nespokojný tábor si síce dlhodobo zvyšuje životnú úroveň, podlieha však viac masovej kultúre a reklame, ktorá vyžaduje nesplniteľný cieľ mať stále viac a viac. Ako skúmali v spolupráci s odborníkmi redaktori magazínu Good, v dlhodobom horizonte tak neprichádza pocit uspokojenia. Nedôvera v systém nemusí súvisieť teda len so skorumpovanými "starými politikmi”, ale s úplne banálnym pocitom nenaplnených sľubov o šťastí. Zmenu v otázke spoločenskej dôvery si odborníci všimli už začiatkom roku 2016.

Edelman, jedna z najväčších spoločností na svete, ktorá má na starosti vzťahy s verejnosťou, vydáva každoročne štatistiku, ktorá sa týka interpersonálnej dôvery, teda toho, ako si ľudia navzájom veria. Výsledok mohol byť výstrahou pred tým, čo sa bude v roku 2016 diať. Spoločnosť oznámila, že od roku 2000, odkedy sa prieskum uskutočňuje v 28 krajinách po celom svete, zaznamenala najväčší rozdiel medzi dôverou tzv. informovanej verejnosti a masovej populácie. Kým dôvera v iných ľudí u informovanej časti populácie je historicky najvyššia (60 percent), u más je stále veľmi nízka (48 percent).

„Sme svedkami nerovnosti dôvery vo svete. Môže to mať rad následkov, medzi inými nárast podpory populistických politikov, blokovanie inovácií či nástup protekcionizmu a nativizmu,“ varoval preto už v januári tohto roku Richard Edelman, prezident rovnomennej spoločnosti. Vo väčšine skúmaných krajín bola dôvera v iných ľudí u más pod hranicou 50 percent. Najväčšie rozdiely medzi tábormi optimistov a pesimistov voči medziľudským vzťahom boli v Spojených štátoch amerických (20-percentný rozdiel medzi tábormi), vo Veľkej Británii (17 percent), Francúzsku (16 percent) a v Indii (16 percent).

Podľa spoločnosti Edelman to priamo súvisí s nárastom nerovnosti príjmov vo svete a so skepsou ohľadom budúcnosti. "Musíme sa vzdať ilúzie, že masy budú nasledovať elity. Demokratizácia informácií a odhalenia finančných machinácií či zlého správania elít, spojené s príjmovou nerovnosťou, spôsobili, že už nemôžeme brať dôveru más v systém ako samozrejmosť,” dodal Edelman. Výskum tiež preukázal, že ľudia najviac veria neziskovým organizáciám (55 percent), následne firmám (53 percent, pričom najdôveryhodnejšie sú rodinné podniky, najmenej dôveryhodné štátne) a málo veria vládam (42 percent).

O tom, že trend zmien v spoločnostiach je dlhodobejší, svedčia už len titulky jednotlivých výročných správ z posledných piatich rokov. Hoci cieľovou skupinou výročných správ sú firmy, spoločenské titulky v poslednom čase dominujú: 2011 – Nástup autoritatívnych lídrov, 2012 – Pád vlád, 2013 – Kríza lídrov, 2014 – Firmy ako nádej na zmenu, 2015 – Dôvera je nevyhnutnou podmienkou inovácií a napokon 2016 – Narastajúca nerovnosť dôvery v spoločnosti. O tom, že bubliny sociálnych sietí ovplyvňujú aj to, komu ľudia veria, svedčí aj fakt, že oproti minulému roku ľudia neveria viac expertom, ale „ľuďom ako sú oni sami“.

Dôvera v iných klesla na Slovensku o polovicu

Poďme si však otázku dôvery opäť rozdeliť na drobné. Masy, ktoré viac podliehajú konzumu, respektíve viac veria, že práve hmotné bohatstvo je prejavom úspechu, si môžu dnes dovoliť kúpiť povedzme lepší automobil než pred desiatimi rokmi. Svoje dnešné auto však neporovnávajú so svojím starým, ale s aktuálnym autom suseda. Takýto spôsob hľadania šťastia neprináša spoločenské zážitky. Na druhej strane, informovaná spoločnosť, ktorá má nielen vôľu, ale aj prostriedky a čas venovať sa napríklad komunitným aktivitám či vlastnému rozvoju (šport, zdravá výživa), zdieľa viac svoje úspechy s inými.

Inak povedané, ľudia z informovanej spoločnosti majú v posledných rokoch nové komunitné záhrady, farmárske tržnice, čas a peniaze na pravidelné spoločné cvičenie, ako je napríklad crossfit, takže majú viac pozitívnych skúseností s inými ľuďmi a ich dôvera narastá. Masy sa na takýchto aktivitách často nemôžu zúčastniť z finančných dôvodov alebo jednoducho k nim nemajú ani spoločenský prístup (absencia podobne zameraných známych, bývanie v horšom susedstve). Zároveň však vďaka ustavičnému zdieľaniu životov miliónov ľudí na sociálnych sieťach vidia, že práve takýto životný štýl je napĺňajúci. Vyvoláva to nedôveru.

Slovensku sa trend znižujúcej sa dôvery nevyhýba, práve naopak. Od roku 1991 klesol počet ľudí, ktorí veria iným, približne o polovicu. Podľa sociologičky Marianny Mrva zo Sociologického ústavu SAV patrí Slovensko v porovnaní so štátmi západnej Európy medzi krajiny s najnižšou mierou spoločenskej dôvery. „Jej miera je významne pod európskym priemerom. Ľudia sa u nás domnievajú, že v styku s druhými opatrnosti nikdy nie je dosť, pretože každý sleduje v prvom rade svoje egoistické ciele. Rovnako pozorujeme na Slovensku aj nízku mieru dôvery v inštitúcie,“ vyjadrila sa.

O tom, že s dôverou v spoločnosť nie je na Slovensku niečo v poriadku, sme sa mohli presvedčiť už pred piatimi rokmi, pri obyčajnom sčítaní ľudu. Pred zbieraním dát v domácnostiach sa rozpútala kampaň, aby ľudia nespolupracovali so sčítacími komisármi. A mala reálny ohlas. Opäť jeden z dôkazov, že "prekvapenie” roku 2016 má oveľa hlbšie korene. Sociológ Róbert Klobušický vtedy načrtol, že okrem nízkej miery spoločenskej dôvery mohli za vtedajšiu hystériu okolo sčítavania aj ešte len nastupujúce falošné správy šíriace sa cez internet (hoaxy), no aj ťarbavá reakcia slovenských štátnych úradov.

V tomto smere sa za päť rokov zmenilo veľa. Žiaľ – k horšiemu. Nedôvera sa zo spoločnosti nevytráca, navyše živia ju oveľa aktívnejšie servery s falošnými či so zavádzajúcimi správami. A tiež politici, ktorí nielenže takéto správy nepopierajú, ale často sami živia a propagujú. Okrem týchto faktorov však znova netreba zabúdať ani na financie. „Dôvera je vždy sprevádzaná určitou mierou rizika. A riskovať si nemôže dovoliť každý rovnako. Faktory ako istota zamestnania, stabilný príjem a moc dávajú oporu v situáciách s vopred nejasným výsledkom, preto ľudia, ktorí nimi disponujú, môžu viac dôverovať,“ tvrdí Mrva.

Ďalším faktorom ovplyvňujúcim mieru všeobecnej dôvery môže byť podľa nej aj hustota sociálnej siete, ktorou jednotlivec disponuje, ale aj psychologické črty osobnosti. A prečo je dôvera v spoločnosti vlastne dôležitá? Tak napríklad podľa známeho nemeckého sociológa Georga Simmela je dôvera jednou z najdôležitejších syntetických síl vo vnútri spoločnosti. Britský odborník Anthony Giddens zase upozorňuje na to, že protikladom dôvery nie je nedôvera – ale pocit úzkosti a strachu. A presne zneužívanie takýchto pocitov je doménou populistov. A tiež lepším vysvetlením ich tohtoročných úspechov.

Dôverou aj proti kriminalite a korupcii

Ako píše slovenský sociológ Roman Džambazovič, dôvera prispieva k lepšie fungujúcim demokratickým inštitúciám, ekonomickému rastu, zabraňuje kriminalite i korupcii. „Nízka dôvera v spoločnosti vedie k nahradeniu nepísaných pravidiel založených na dôvere formálnymi postupmi, čo vedie k zvýšeniu nákladov a nižšej efektivite sociálnych vzťahov,“ pokračuje Mrva. V tomto kontexte sa ani nemožno čudovať výsledkom prieskumu agentúry Focus, podľa ktorého by každý štvrtý Slovák privítal ako formu spoločnosti diktatúru. Paradox, keď človek, ktorý nikomu neverí, má absolútnu dôveru v pevnú ruku vodcu…

Dá sa teda ešte vzhľadom na aktuálnu situáciu vo svete ľuďom prinavrátiť viera v spoločnosť? Mrva cituje poľského sociológa Piotra Sztompku, ktorý hovorí, že mieru dôvery v spoločnosti môže ovplyvniť lepšia predvídateľnosť, transparentnosť a stabilita sociálneho sveta. Čo dnes znie trochu ako sci-fi. Najmä keď je celosvetovým trendom, že sa ľudia ešte viac uzatvárajú vo svojich táboroch. V Spojených štátoch napríklad počas posledných volieb poukazovali na to, že kým ešte v 60. rokoch boli celkom bežné manželstvá, kde jeden partner bol demokratom a druhý republikánom, dnes je to skôr raritou.

Možno akúsi malú nádej vyvoláva práve prieskum spoločnosti Edelman, ktorý v posledných rokoch zaznamenal najväčší rast dôvery voči firmám, najmä menším a rodinným (v Európe im verí až 72 percent ľudí). „Svet biznisu môže byť veľkou súčasťou riešenia súčasných problémov, pretože je apolitický a dynamickejší. Dôvera sa dá zužitkovať v správnom vedení zamestnancov a s podporou zákazníkov. Aj preto by sa dnes lídri biznisu nemali sústreďovať na krátkodobé ciele. Nový modelový šéf firmy by sa mal osobne zaujímať o úspech celej spoločnosti,“ vyjadrila sa za spoločnosť Katrhyn Beiserová.

V tejto súvislosti môže byť zaujímavé pozrieť sa na to, čo ľudia od takýchto lokálnych lídrov očakávajú. V európskych štátoch je medzi želanými vlastnosťami podnikateľa so spoločenskou zodpovednosťou najmä – úprimnosť, kompetentnosť, skúsenosti, etickosť a transparentnosť. V čase dlhodobej nedôvery vo vlády to môže byť jedna z mála ciest, ktorá by ruka v ruke mohla likvidovať nerovnosť príjmov, ako aj nedôveru v spoločnosti. Inak možno kritická masa ľudí prestane veriť všetkým – okrem jedného vodcu.

© Autorské práva vyhradené

32 debata chyba
Viac na túto tému: #voľby #Politika #multikulturalizmus #história #Brexit #utečenecká kríza