Niektoré pasy znamenali stop už pred Trumpom

Prezident USA Donald Trump si vyslúžili kritiku za nariadenie, ktorým obyvateľom siedmich moslimských krajín dočasne zakázal vstup do krajiny. Svet je dnes globalizovanejší ako kedykoľvek predtým, veď aj do najodľahlejších miest na planéte sa dá fyzicky dostať do 48 hodín, vďaka službe Google Streetview, ktorá nafotila milióny kilometrov ciest na siedmich kontinentoch, dokonca virtuálne za pár sekúnd. Bariéry, ktoré si pri cestovaní stavajú sami ľudia, sú však stále akoby z minulých storočí. Slováci si to neuvedomujú, pretože čo sa voľného pohybu po svete týka, patria k najviac privilegovaným.

07.02.2017 07:00
usa, trump, protest Foto: ,
"Nezakazujte moju rodinu," má napísané na transparente protestujúca proti novému nariadeniu prezidenta Donalda Trumpa.
debata (3)

Pred časom ktosi zo starých britských archívov vylovil zaujímavú mapu sveta a zverejnil ju na internete. V jej centre bol Londýn a okolo neho najskôr červený okruh, neskôr ružový, žltý až po rôzne odtiene zelenej, ktoré reprezentovali najodľahlejšie lokality ako povedzme Aljašku. Išlo o viac ako storočnú mapu (z roku 1914), ktorá naznačovala, ako dlho trvá cesta z Londýna na najrozličnejšie miesta na planéte. Neboli to už síce časy Phileasa Fogga (ktorý v slávnej verneovke štartoval svoju cestu v roku 1872), keď prejsť okolo sveta za 80 dní bola nevídaná vec, no ďaleké cesty sa stále rátali na týždne.

Najkratšia červená zóna predstavovala cestu trvajúcu nanajvýš päť dní a pokrývala takmer celú Európu. Na západe siahala takmer až ku kanadskému ostrovu Newfoundland, na východe sa končila pri Urale a ruskom meste Perm, na severe sa zastavila pri Laponsku a na juhu "lízla” pobrežie Maroka a Alžírska. Do Spojených štátov to pred sto rokmi trvalo 10 dní, na jeho západné pobrežie 20, do Indie 30 a do Sydney 40 dní. Ak cestovateľ zatúžil vidieť vnútrozemie Austrálie, Afriky, Južnej Ameriky či Tibet, musel si len na samotnú cestu z Londýna vyhradiť aj viac ako jeden a pol mesiaca času.

Keď vlani tú istú mapu prekreslili na súčasné pomery, rozdiel bol brutálny. Červená plocha už pokrývala kompletne celú Európu a okrem toho aj vzdialené medzinárodné letiská ako Vancouver v Kanade, Bombaj v Indii či Krasnojarsk na Sibíri. Samozrejme, červená plocha už nereprezentovala cestu kratšiu ako 5 dní – ale trvajúcu menej ako 12 hodín! Aj najvzdialenejšie destinácie uprostred púští sa nachádzali v zóne, ku ktorej možno z Londýna doraziť za 48 hodín. A práve preto sa pohyb po svete dnes môže zdať ako neobmedzený. Aj pre Slovákov je ťažko predstaviteľné, že by sa niekam nemohli dostať.

Slovenský pas medzi najsilnejšími

Slovensko naozaj patrí medzi najprivilegova­nejšie krajiny, čo sa slobody pohybu po planéte týka. V januári aktualizovaný rebríček sily cestovných pasov nás radí na 32. miesto na svete (celkovo je pred nami len deväť skupín krajín, ktoré majú silnejšie pasy ako my). Zo 199 krajín sveta môžeme bez zložitých víz cestovať do 149. Najsilnejší nemecký pas zaručuje oproti slovenskému ľahký prístup len do o deväť krajín viac – celkovo do 158. Naproti tomu najslabší afganský cestovný pas svojich držiteľov dostane bezproblémovo len do 23 krajín sveta, teda o celých 126 štátov menej ako slovenský doklad!

Obyvatelia siedmich krajín, ktorí dostali stop od Trumpa, sú na problematické cestovanie už zvyknutí. Štyri z týchto krajín patria do desiatky štátov sveta s najslabšími pasmi – Irak (má tretí najslabší pas a bezproblémovo sa jeho obyvatelia dostanú len do 28 krajín), Sýria (4/29 krajín), Somálsko (5/30 krajín), Sudán (10/36 krajín). Ani Irán (12/36 krajín), Líbya (13/37 krajín) a Jemen (21/40 krajín) na tom nie sú oveľa lepšie. Úplný zákaz vstupu do krajiny bez ohľadu na splnenie vyžadovaných podmienok, či dokonca ignorujúc získanie zelenej karty, je však aj pre nich nečakaná a neférová rana.

Média v posledných dňoch priniesli množstvo príbehov obyčajných ľudí, ktorí pre nové nariadenie zostali uväznení na letiskách či sa nemohli zvítať s príbuznými. Zákaz dostali napríklad americkí spojenci – irackí jezídi, ktorí pomáhali USA v bojoch proti teroristickej organizácii Islamský štát. Ale napríklad aj iránski vedci, držitelia zelenej karty, ktorí už roky pracujú na amerických univerzitách, no teraz im hrozí, že keby išli napríklad pozrieť rodinu do Iránu, nemusia ich už pustiť späť do USA. Hoci je nariadenie absurdné, svet by sa nemal tváriť, že občanov planéty druhej kategórie vytvoril až Trump.

Občania druhej kategórie

Svedčí o tom napríklad príbeh rodenej Kamerunčanky Elizy Anyangweovej, ktorý pred časom opísala pre denník Guardian. Dnes je z nej britská občianka, no jej kamerunský cestovný pas (dvadsiaty siedmy najslabší/43 krajín) jej v minulosti narobil mnoho problémov. V roku 2003 študovala na univerzite v Liverpoole, keď chcela ísť navštíviť svoju tetu, americkú občianku žijúcu v USA. Na americkej ambasáde v Londýne jej však povedali, že turistické víza nedostane, keďže je pre USA "nestabilnou” osobou. "Nepomohlo ani to, že som bola práve v polovici štúdia v Liverpoole a mala povolenie na prácu vo Francúzsku,” spomínala.

Zákaz vstupu do USA pre sedem prevažne... Foto: Reuters
Iraz, Suleman Zákaz vstupu do USA pre sedem prevažne moslimských krajín sa dotkol aj pána Sulemana z Iraku.

Podobné situácie jej však nespôsobovali len Američania. "Viacerí sa pozreli na môj zelený pas a okamžite im v očiach zasvietilo – pozor, mohla by prenášať nákazu či zmiznúť niekde na čiernom trhu. Keď som čakávala v Lille v severnom Francúzsku, aby som si zmenila víza z turistických na pracovné, pripadala som si, akoby som patrila medzi vyvrheľov. Čakalo nás pokojne aj dvesto pod dohľadom žandárov a naše emócie sa zmietali medzi nádejou a zúfalstvom, pričom sme nevedeli, koľkokrát nás ešte otočia preč pre nejaký triviálny dôvod so slovami – revenez demain – príďte zajtra,” písala ďalej Anyangweová.

Pre podobné situácie však netreba chodiť do cudziny, podobný prístup zažívajú zahraniční hostia aj na cudzineckej polícii na Slovensku. Naša krajina pritom patrí medzi stredne otvorené krajiny. Patríme do 51. skupiny najotvorenejších štátov, bezproblémovo prijímame obyvateľov 91 krajín. Najlepšie sú v tomto smere štáty ako Kambodža, Madagaskar či Uganda, ktoré komplikovaným vstupom do krajiny neobmedzujú nikoho (môžu mať však jednoduchý vízový systém). Najneprístupnejšou je trojica Afganistan, Somálsko a Turkménsko. USA i Rusko patria skôr medzi uzavreté krajiny, Čína je jednoznačne uzavretá.

Projekt afrického pasu

Hoci sa zdá, že po Trumpovom víťazstve, brexite a úspechu nacionalistov a populistov po celom západnom svete, sa krajiny v posledných rokoch viac uzatvárajú, zatiaľ to tak nie je. Podľa organizácie Passport Index, ktorá vyhodnocuje silu pasov, sa otvorenosť sveta medzi rokmi 2015 a 2016 mierne zvýšila a tento trend pokračuje aj v roku 2017. Práve vlani sa, mimochodom, rozbehol ambiciózny projekt, ktorý by mal pomôcť regiónu so slabými pasmi – Afrike. Ľudia z čierneho kontinentu totiž nemajú problém len s cestou do krajín prvého sveta, ale aj k susedom v Afrike. Čoskoro sa to má zmeniť.

Afrika je momentálne spolok veľmi uzavretých štátov. Bezvízový vstup či jednoduché formálne víza pre iné africké krajiny momentálne núka iba 13 štátov. Na porovnanie, na americkom kontinente je takto navzájom otvorených až 20 štátov (nehovoriac o Európe). Za návrhom spoločného afrického pasu je Africká únia, spoločenstvo 54 štátov tohto kontinentu. Výrazne rozšíriť počet k susedom otvorených krajín chcú už do budúceho roku. Zaujímavé je, že návrh nachádza podporu aj v súčasnej vypätej situácii, keď Afriku trápia imigračné vlny v súvislosti s lokálnymi konfliktmi či klimatickými zmenami.

Samozrejme, sú aj odporcovia návrhu, ktorí varujú, že Afrika bez hraníc môže znamenať väčšie rozšírenie pôsobnosti teroristických skupín, ako je Boko Haram, alebo že môže byť riziková v prípade ďalšej epidémie eboly. Otvorenie sa svetu má však skôr pozitívny vplyv. Keď napríklad Rwanda v roku 2013 zjednodušila vstup do krajiny pre všetkých Afričanov, štátu sa o 24 percent zvýšili zisky z turizmu, o 50 percent obchod so susednými krajinami. Práve v Rwande preto vlani v júli oznámili vznik projektu afrického pasu. Uspeje? Ak áno, bude inšpiráciou aj pre ďalšie regióny?

Zrušený Schengen by stál stovky miliárd

Kým obyvatelia afrických štátov, ale aj rôznych iných krajín tretieho sveta netrpezlivo čakajú na otvorenejšie politiky na hraniciach, na Západe sa čoraz viac presadzuje rétorika izolácie pred svetom. Napriek tomu, že obyvatelia západného sveta prosperovali a prosperujú aj vďaka otvorenosti z posledných desaťročí. Veď aj na Slovensku si ešte stredná generácia pamätá časy, keď cestovanie do zahraničia bolo problematické aj pre Slovákov. Hoci najmä zásluhou režimu doma v Československu. Medzičasom už však vyrástla generácia, pre ktorú je cestovanie hocikam si zaumieni samozrejmosťou.

Kým Afričania si pri tvorbe projektu afrického spoločného pasu brali za príklad aj schengenskú zónu, u nás, kde si tento rok pripomenieme desiate výročie vstupu do tohto priestoru, sa ozývajú hlasy proti spoločnému európskemu projektu. Čo by sa stalo, keby Trumpovi ideológovia a ich partneri z populistických kruhov v Európe presadili väčšiu izoláciu jednotlivých krajín? Zrušenie Schengenu by napríklad ovplyvnilo 400 miliónov Európanov, ktorí cez voľné hranice ročne vykonajú 1,25 miliardy ciest! Z nich 57 miliónov je pracovných služobných ciest. Brutálne by utrpel obchod aj turizmus.

Konkrétne finančné následky je ťažké odhadnúť. Americká spoločnosť Brookings však vlani vyčíslila, že prípadné znovuzavedenie hraničných kontrol v krajinách, ktoré spadajú pod Schengen, by pre európske štáty predstavovala viac ako 100 miliárd nových nákladov ročne, čo je sedemnásobok výdavkov Slovenskej republiky v roku 2017. Nehovoriac o kultúrnych a spoločenských dosahoch izolujúcich sa krajín. V debate o otvorenosti sveta však netreba rozmýšľať len o našej pozícií, ktorá je (zatiaľ) naozaj vynikajúca, ale aj o tom, aby miesto narodenia a príslušný pas neboli takým determinujúcim faktorom, ako sú dnes.

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #cestovanie #Donald Trump #pasy