Vinylová pevnina detstva

"Pevninu detstva nehľadajte na starých mapách. Je v každom z nás. Každé ráno precitáme na jej plodnom a premenlivom brehu. Každé ráno narastá našimi krokmi. A my rastieme tichou ozvenou týchto krokov. Cesty vedú pevninou detstva. Nie sú to cesty späť.” Týmto textom uviedli Dežo Ursiny a Ivan Štrpka na svet platňu Pevnina detstva. Bolo to v zlatej ére vinylu - v roku 1978. Zhodou okolností tieto slová pekne vystihujú, prečo generácia ich detí o tri desaťročia neskôr spustí platňovú tektoniku a pokúsi sa objaviť bájnu vinylovú Atlantídu.

15.02.2017 07:00
vinyl, platňa, Slivka Foto: ,
Ondrej Slivka pri ručnej výrobe vinylových platní vo svojom Vinyl-labe.
debata (1)

Ak uznáme, že aj vinylová platňa môže byť hudobným nástrojom, Kid Koala na ňu hrá ako Jimi Hendrix na gitaru alebo Niccolo Paganini na husle. Na turné tento mág „gramcov“ sprevádzal Radiohead i Beastie Boys, jeho muzika umocnila atmosféru filmu Veľký Gatsby s Leonardom DiCapriom v hlavnej úlohe.

Nemecký dôchodca bol však neúprosný. Koala-nekoala, musíte prísť do Hosskirchu. A tak si v roku 2008 slávny hudobník spravil počas európskeho turné tri dni voľna, aby si mohol na nemeckom vidieku potriasť rukou s Ulrichom Sourisseauom. Ako pred ním desiatky ďalších záujemcov, prišiel si od starého pána kúpiť kópiu jeho celoživotného diela. Stroj na ručnú výrobu vinylov. "Osobné školenie je podmienka, o ktorej sa nediskutuje,” povedal mu Sourisseau stroho do telefónu pár mesiacov predtým. Nemecký senior určite nemal predstavu, s kým hovorí. Muzika ho nezaujíma a muzikanti už vôbec nie. On je len vynálezca.

Začalo sa to Dobrým ránom

T560 nie je označenie modelu ruského tanku, ale kód vynálezu pána Sourisseaua. Obe však spája ťažká kovová konštrukcia a servis, ktorý vie riadne zabezpečiť len výrobca. V malom nahrávacom štúdiu v centre Trenčína sa nad týmto prístrojom skláňa Ondrej Slivka. So slúchadlami na ušiach a mikroskopom po ruke. Je maximálne sústredený. Malý omyl ho stojí 3,50 eura, cenu jednej prázdnej vinylky. Väčší aj 400 eur. To keď si zničí vyrezávací diamant.

Aj on pred pár rokmi absolvoval povinné školenie u svojrázneho Nemca. "Keď som od neho odchádzal s drahým prístrojom, mal som pocit, že všetko ovládam. Doma som zistil, že vlastne neviem nič. Trvalo mi asi trištvrte roka, kým som spravil platňu, s ktorou som bol spokojný. To som však už mal dávno zarábať peniaze,” usmieva sa s odstupom takmer piatich rokov.

Slivku môžete poznať aj ako hudobníka pod menom Yellowbrilla. Nápad vyrábať platne sa však viaže k jeho hudobným začiatkom drum’n’bassového dídžeja. S kamarátom Robom Sedilekom chceli mať vlastné platne. Veľkovýroba v českej Loděnici pri Beroune bola mimo ich možností a keby si dali kusovku vyrobiť v Británii, vyšlo by ich to na sto libier.

Sourisseaua našiel cez Google. Po mesiacoch domáceho tréningu sa konečne odhodlal robiť platne na kusy alebo v malých nákladoch aj profesionálne. Odvtedy vyrezal drážky do 1 500 čiernych alebo priesvitných dosiek pre slovenských i zahraničných dídžejov a hudobníkov, ale aj pre divadlá či výtvarníkov ako sprievod k ich vystúpeniam (istá newyorská umelkyňa si u neho do platne nechala zaznamenať hru na husle svojej susedy, ktorú nahrávala cez stenu).

V čase, keď začínal, bol vinyl u nás stále v kóme. Gramofónová ihla však už visela vo vzduchu. Po dlhom čase sa objavili prvé lastovičky, v roku 2005 vydal raper Vec dvojalbum Dobré ráno, o dva roky neskôr spevák kapely Le Payaco Tomáš Sloboda sólové LP Sounds Like This. O platne sa preto začali zaujímať aj ďalší hudobníci, najmä z generácie dvadsiatnikov a tridsiatnikov. Slivka zacítil príležitosť spojiť vášeň pre platne so živobytím.

Nečakaná platňová tektonika sa prejavovala už na celom svete. Koncom minulého roka šokovala správa, že v Británii zisky z predaja vinylov prekonali tie z legálneho sťahovania piesní z internetu (pozor, medzi sťahovanie sa neráta streaming, teda služby ako Spotify či Deezer). Kým v roku 2006 sa na celom svete predalo iba 3,1 milióna vinylov, v roku 2015 to už bolo 31,5 milióna. Akurát, že v roku 1981 sa ich predala viac ako miliarda.

VB kontra LP

Jednu z tých 1 100 000 000 n­ových vinyliek rekordného roku držal pred Vianocami 1981 v rukách prešťastný mladý Jozef Pešta, ktorý sa neskôr stal členom skupiny Polemic a vášnivým zberateľom i predajcom platní. Za album Seven od britskej ska legendy Madness zaplatil 200 korún. "Na brigáde sa vtedy dalo zarobiť desať až dvadsať korún za hodinu, a brigádovať som mohol len v sobotu nejakých päť hodín. Takže to naozaj nebola lacná záležitosť, pracoval som na ňu skoro mesiac,” spomína uprostred stoviek platní vo svojom malom obchodíku s vinylmi v centre Bratislavy.

Jozef Pešta je dlhoročným zberateľom aj... Foto: Ľuboš Pilc, Pravda, ĽuboÅ¡ Pilc
Jozef Pešta, zberateľ, platne Jozef Pešta je dlhoročným zberateľom aj predajcom platní.

Hoci svet sa začiatkom 80. rokov topil v čiernej umelej hmote, československým Teslám boli mnohé chuťovky odopreté. Iste, jestvovala tu bohatá domáca tvorba a čo-to zo západnej produkcie sa vydalo v licencii aj u nás. Raritné platne, pre vtedajšiu dobu nevhodní interpreti či napríklad špeciálne vinyly pre dídžejov (tzv. maxisingle, kde na jednej strane 12-palcovej platne je zväčša len jedna pieseň – zaručuje to lepšiu manipuláciu a hlasitosť nahrávky) boli legálnou cestou prakticky nedostupné.

"Panovala tu taká zvláštna sprisahanecká atmosféra. Platne získané rôznymi spôsobmi zo zahraničia sa každú nedeľu od skorého rána predávali, kupovali alebo menili na zdanlivo nikým neorganizovaných zrazoch na viacerých miestach v Bratislave,” píše vo svojej knihe o 80. rokoch Juraj Šebo. "Burza sa občas po zásahu Verejnej bezpečnosti presťahovala. Prvá bola v Medickej záhrade, potom sa presťahovala do Starého Mesta na Klariskú a nakoniec zakotvila v Sade Janka Kráľa v Petržalke. Albumy boli opreté o stenu domu, obrubník či vystavené na lavičkách v parku.” Okolo tridsiatnikov, najmä bigbíťákov, sa už vtedy motali aj fanúšikovia iných okrajových žánrov – punku, metalu či ako v prípade Peštu – ska a reggae. O platne mali, samozrejme, záujem aj dídžeji. Práve takí hudobní fajnšmekri na vinyl nezanevreli ani v časoch, keď ho celosvetovo začala valcovať novinka zvaná CD. Z 1,1 miliardy predaných platní sa v roku 1989 stalo 450, v roku 1995 33 a v roku 1997 už len 17 miliónov.

Prudký prepad v Československu najskôr kompenzovalo otvorenie hraníc. DJ David zo Senca, priekopník hip-hopu na Slovensku, spomína, ako sa po novembri 1989 chodilo na nákupy vinylov do Rakúska. "Celkovo na dídžejskej scéne išiel ten prepad v obľube vinylov s oneskorením oproti strednému prúdu,” dodáva. Dídžej s platňou bol stále vyhľadávanou atrakciou. Ale okolo roku 2005 aj veľká časť z nich dala prednosť digitálu.

Prerušené letokruhy

"Príď si niečo vypočuť, určite sa ti to nebude páčiť!” Týmito slovami odštartovala celoživotná láska k vinylom u DJa Davida zo Senca. V detstve ho platne neopantali. "Tie opusovské Elány a Petrovia Nagyovia, to nebolo nič pre mňa,” spomína. V prvej polovici 80. rokov sa mu podľa slov kamaráta nemal pozdávať najpredávanejší album všetkých čias – Thriller od Michaela Jacksona. "A skutočne sa mi to na prvé počutie nepáčilo. Ale kamoš mi vravel – na druhé počutie to bude lepšie. A bolo. A na každé ďalšie stále viac,” dodáva dídžej.

V časoch najväčšieho záujmu o Thriller predal Jackson údajne až milión vinylov za týždeň. V roku 2006 sa na celom svete predali tri milióny platní. Od všetkých interpretov. Formátu sa držali už len punkeri či reagge ska nadšenci, pre ktorých patrí vinyl k definícii ich žánru, no to na jeho prežitie určite nestačilo. Málokto pochyboval o tom, že sa blíži jeho definitívny koniec.

Z vinylov sa začali vyrábať okrasné hodiny do kuchyne. Stroje na ich lisovanie boli dávno zošrotované. A výtvarník Juraj Oravec v tých časoch napríklad rozobral svoj starý gramofón a z jeho základne spravil synovi Jergušovi, začínajúcemu hudobníkovi, podstavec na stojan na mikrofón. Zberatelia tvorili na aukčnom serveri Ebay zvláštnu uzavretú komunitu podobne ako napríklad zberatelia fosílií.

Len spevák kapely Le Payaco Tomáš Sloboda stál hladný v londýnskych uliciach s kopou platní v taške. Možno premýšľal, či uprednostniť vinyl pred jedlom nie je už tak trochu závislosť. Kým iní čiernym doskám vypisovali umieračik, on ich hľadal v starinou páchnucich špecializovaných predajniach v Prahe, vo Viedni či v Londýne. Roky predtým presviedčal vydavateľov, nech vlastné LP vydá aj jeho kapela s identickou skratkou. Neúspešne. "Ja som ešte ako malý chalan sníval o tom, že moja hudba raz bude hrať z platne,” opisuje Sloboda korene svojej vinylovej vášne. Sen si splnil v roku 2007 so sólovým projektom Sounds Like This. Neskôr platňu vydal aj s Le Payaco. Nebol jediným, kto si k vinylu vytvoril vzťah práve v detstve.

Tomáš Sloboda je jeden z najznámejších... Foto: Archív Tomáša Slobodu
Tomáš Sloboda, platne, vinyl, DJ Tomáš Sloboda je jeden z najznámejších fanúšikov vinylu na Slovensku. Z platní aj pravidelne hráva.

Pino, spevák a klávesista Pudingu Pani Elvisovej, si ako malý točil dookola platňu Banjo bandu Ivana Mládka. Rodičia ju museli zniesť aj tridsaťkrát po sebe. "Pamätám si, ako mi starší brat objasnil, že keď sa budem sústredene a dosť dlho dívať do červenej diódy nášho gramofónu Tesla, tak tam uvidím hrať a spievať kapelu. Takýto bol vtedy náš YouTube,” smeje sa. Vlastný vinyl vydal s Pudingom na jeseň 2015 – príznačne k albumu nazvanom Tektonická platňa.

Jerguš Oravec ako dieťa objavil v rodičovskej zbierke akési bulharské vydanie výberovky skupiny Queen so skladbou Bohemian Rhapsody. "Mal som päť alebo šesť rokov a bavila ma aj otcova zbierka Genesis, mal od nich tuším všetko,” hovorí hudobník spod svojho typického klobúka. Jeho nový sólový album Na ramenách otcov sa začal predávať v decembri 2016 v špeciálnej edícii na bielom, modrom a červenom vinyle.

Syn Deža Ursinyho Kubo si dodnes pamätá na platňu Double Fantasy Johna Lennona a Yoko Ono, ktorú dostal pod stromček. "Jednou z mojich detských zábaviek bolo prezeranie si obalov platní počas toho, ako som ich počúval. Na tejto si John a Yoko dávajú pusu. Krásny darček, krásna spomienka,” hovorí hudobník, ktorý vlani inicioval úspešnú internetovú zbierku na reedíciu vinylu otcovho albumu Provisorium. A potom aj ostatných.

Hoci medzi najmladším a najstarším z tejto vzorky hudobníkov je 14-ročný rozdiel, sú to všetko tzv. mileniáli. Generácia, ktorá do letokruhov vinylov po dlhej prestávke začala vyrývať úplne novú skladbu. Nepotvrdzujú však zároveň ich detské spomienky na platne skôr tézu, že nejde o samotný vinyl, ale len o nostalgiu? Nie je to len ďalší módny boom, akým je u tejto generácie napríklad súčasná mánia okolo stavebnice lego (ktoré býva v skutočnosti darčekom skôr pre tridsiatnikov, než ich malé deti)?

Spomalenie na 33 otáčok za minútu

Youtube je zakázaný. Aj Spotify. Partia dvadsiatnikov však nesedí v tichu. Ihla gramofónu Technics zo 70. rokov sa kĺže po novej platni. Prístroj kedysi patril Vladovi Müllerovi. Potom jeho synovi Richardovi. Pred časom ho od neho vykšeftoval Jerguš Oravec. "Richard totiž nepočúva platne, on je tou generáciou, ktorá zbiera cédečka,” vysvetľuje mladý muzikant.

Hudobná party má svoje pravidlá. Ak chce niekto ostatným pustiť nejakú skladbu, musí ju priniesť na fyzickom médiu, konkrétne na vinyle. "Na hudbu sa zrazu oveľa viac sústredíme. Keď máte k dispozícii prakticky všetku hudbu na svete cez streamovanie, každý potom chce niečo pustiť, ľudia sa prekrikujú, nik ale poriadne nepočúva. Toto je úplne iné,” dopĺňa Oravec.

Nechýbalo veľa a platne mohli dnes byť už len... Foto: FLICKR/STEVE SNODGRASS
platne, vinyl Nechýbalo veľa a platne mohli dnes byť už len retro dekoráciami.

Už to nie je o nostalgii, ale o aktuálnej potrebe. Takzvaný trend spomaľovania naštartoval ešte v roku 1986 Talian Carlo Petrini, keď na protest proti novej prevádzke siete rýchleho občerstvenia McDonald’s, založil hnutie slow food (pomalého stravovania). Najmä v posledných rokoch je podobný prístup populárny aj v iných oblastiach – pri cestovaní, zábave, ale napríklad aj v hudbe.

"Najmä s príchodom streamovacích služieb niektorým ľuďom začalo chýbať také intenzívnejšie počúvanie muziky. Iným bolo ľúto za kvalitou zvuku, ktorá je typická pre platne. Ďalší potrebovali pocit, že niečo fyzicky držia v rukách, digitálna hudba ich o tento pocit pripravila,” hovorí v známej predajni Dr. Horák na Medenej ulici v Bratislave jej majiteľ Palo Maruščák o dôvodoch, prečo začal posledné tri roky do ponuky zaraďovať oveľa viac vinylov. A prečo nedávno otvoril ďalšiu špecializovanú predajňu na platne ešte bližšie k centru mesta.

Martin Turzík z trenčianskeho vydavateľstva Deadred počul aj o zaujímavej teórii. "Že to môže byť aj prejav vzdoru novej generácie. Mladí sa chcú vždy inak obliekať, správať, počúvať inú hudbu ako ich rodičia. A keďže staršie generácie sa k vinylom často nevracajú a počúvajú hudbu stále na CD, mladší si ako to svoje médium vybrali vinyl,” mieni. Dodáva, že podľa viacerých prieskumov si niektorí mladí kupujú vinyl len ako artefakt, hoci nemajú gramofón.

Predajne však navštevuje všehochuť ľudí. Zhodli sa na tom Pešta, Maruščák aj Táňa Gavalierová z Wegartu, ktorý má vinyly v ponuke neprestajne od svojich začiatkov v roku 1996. "Stále máme medzi zákazníkmi pár dídžejov, gro však tvoria zberatelia. Potom sú to rôzni príležitostní kupujúci, samozrejme, občas sa vyskytne aj nejaký hipster. Sme vďační všetkým zákazníkom, pretože mnoho ľudí dnes považuje hudbu za niečo, čo je zadarmo,” dodáva.

CD je stále populárnejšie

Tomáš Sloboda má gramofón v centre bytu. Denne sa mu na ňom otočí aspoň päť platní. Keď vyšiel v decembri posledný album Leonarda Cohena You Want it Darker, okamžite si ho objednal. Na Silvestra ho zobral na chatu a ukazoval priateľom. Pri kozube ho na prelome rokov počuli niekoľkokrát, odvtedy on sám aspoň päťdesiat ráz znova. "Na vinyle sa mi páči aj ten bonus, že počuť, ako ho máte radi. Ten jemný šum,” vyznáva sa hudobník.

Dohady o tom, či má lepší zvuk CD, alebo vinyl, sú nekonečné. Pri výhodách sa skloňuje najmä, že platňa má mäkší zvuk, nie je taká ukričaná a ostrá ako cédečko. Aj platňa však vie sklamať. "Najmä niektoré reedície. Občas vedia nové technológie starým nahrávkam pomôcť, inokedy ich celkom slušne sprznia,” hovorí Sloboda. Turzík z Deadred zase upozorňuje, že vinyl má aj svoje limity, čo sa frekvencií týka. Aj Slivka najskôr chvíľu porovnáva, no na záver sa usmeje a povie, že platňa pre neho bude vždy to naj.

Predajcovia vinylov a vydavatelia však o platniach hovoria aj menej romanticky. Maruščák napríklad upozorňuje, že spomínaný posledný Cohen sa v jeho predajni predáva stále v pomere 1:20 v prospech CD. Z celkového predaja len asi päť percent tvoria príjmy z predaja vinylov. Peter Riava z hudobného vydavateľstva Universal Music zase hovorí, že predaj vinylov u nich tvorí iba päť až sedem percent z predanej hudby na fyzických nosičoch (pričom predaj CD a vinylov tvorí už len 32 percent z príjmov, ostatné je z digitálneho predaja – najmä zo streamingových služieb a výnosov z YouTube, download pesničiek je už na ústupe). Napriek tomu Universal pripravil napríklad vinylové reedície albumov IMT Smile či Richarda Müllera, čo znamená, že vinyl predsa len zasahuje už aj stredný prúd. "Určite áno, robíme to predsa preto, lebo to aj dokážeme predať,” dodáva Riava.

Šina z nezávislého vydavateľstva Slnko Records, ktoré na vinyle vydalo napríklad albumy Jany Kirschner či kapely Živé kvety, hovorí, že platne majú na Slovensku zatiaľ len obmedzený ekonomický zmysel. "Predávajú sa totiž pomerne pomaly. Je to skôr o tom, či sa nájdu peniaze, ktoré v tom môžu ležať. Ak je na to sponzor, je to ideálne,” tvrdí.

Dobre sa podľa jej slov predávala Moruša biela od Jany Kirschner. Jej príbeh vieme odsledovať od začiatku do konca. Platňa vyšla 12. mája 2014 v náklade 500 kusov. Keď autor tohto článku kupoval počas dňa Record Store Day 2016, ktorý pripadol na 16. apríla minulého roku (deň, keď na celom svete vychádzajú rôzne rarity na vinyloch a sú hneď v daný deň v predaji vo vinylových obchodoch) bielu Morušu v bratislavskom Wegarte, dostal ho so slovami, že ide o úplne posledný kus na Slovensku. Dobre predávať vinyl u nás teda znamená predať 500 platní za dva roky.

Takto vyzerá čistý, nepopísaný vinyl. V ňom sa... Foto: Milan Čupka, Pravda
vinyl, platňa Takto vyzerá čistý, nepopísaný vinyl. V ňom sa odráža stroj, ktorým sa doň vyrezávajú drážky.

"Keby ste takéto číslo povedali v 80. rokoch o predaji albumov Elánu alebo inej populárnej československej skupiny, boli by ste na smiech,” dodáva Pešta z predajne Vinylové platne. "A mimochodom, keby ten ošiaľ okolo platní bol naozaj masový, nepredával by som tu v predajni ja ako majiteľ, ale mal by som na to človeka a ja by som sa staral o prevádzku a marketing,” udáva veci na pravú mieru, keď odchádzame z jeho obchodu.

Občas sa udejú aj malé zázraky. Ako napríklad v susednom Česku, kde Supraphon vydal na 16 vinyloch všetky hry Divadla Járy Cimrmana. Náklad bol takisto 500 kusov, no počítalo sa s pomalším predajom, keďže cena za kolekciu bola v prepočte až 180 eur. Celý náklad sa vypredal v priebehu troch týždňov! "Hoci zberateľ vinylov z nás nie je nik, s pánmi Svěrákom a Weigelom sme o tom, že by sme mohli vydať platne, hovorili už dlho. Napokon sme nechali vylisovať ešte ďalších 500 kusov a aj táto edícia je už z tretiny vypredaná,” informoval nás herec divadla Václav Kotek. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že tektonika platní síce v posledných rokov naozaj prebehla, žiadnu bájnu vinylovú Atlantídu svet však znova neobjavil. Dokonca ani Jára Cimrman. Hoci, jednému Čechovi sa podaril iný zázrak…

Rolling Stones aj U2 lisovali v Česku

"My tu na vidieku veci nevyhadzujeme, ale odložíme ich pre prípad na povalu,” zažartoval svojho času pre magazín Forbes Zdeněk Pelc, majiteľ českej firmy GZ Media, dnes najväčšieho výrobcu vinylov na svete. Táto spoločnosť je jedným z veľkých víťazov návratu platní. Najväčšie vinylové fabriky v 90. rokoch ničili stroje, pretože budúcnosť bola jasná, budúcnosť bolo CD (alebo iný, ešte lepší digitálny disk).

V Loděnici, obci s necelými dvoma tisíckami obyvateľov, ku ktorej sa viaže dnes už 66-ročná tradícia výroby vinylov, s produkciou tohto formátu nikdy neprestali. Držali ju pri živote práve okrajové žánre, či už elektronickej, ale aj punkovej a metalovej muziky. Výroba síce poklesla zo 16 miliónov platní ročne, ktoré lisovali v 80. rokoch, na len asi 200-tisíc v najkrízovejšom roku 1995, dno však znamenalo príležitosť odraziť sa hore. Stroje GZ Media totiž neskončili na smetisku či v aukciách, ako zariadenie konkurencie. Len ich odložili na firemnú povalu, ako zásobáreň náhradných dielcov pre stále využívanú lisovňu.

Ostatní veľkí hráči postupne odchádzali, a tak sa záujemcovia z celej zemegule začali obracať práve na českého výrobcu. Michal Němec z marketingu spoločnosti nám píše najnovší údaj – v roku 2016 vyrobili takmer 24 miliónov platní. Dokážu spraviť všetko – od masteringu hudby pre potreby analógového vinylu, cez výrobu kovovej šablóny, z ktorej sa následne lisujú drážky do vinylových platní rýchlosťou asi 30 sekúnd na jeden vinyl, až po výrobu obalu. Rolling Stones, U2, či Madonna sú najznámejšími klientmi českej fabriky.

Jej služby využívajú aj viaceré slovenské vydavateľstvá či interpreti. S kvalitou sú spokojní, odrádzajú ich jedine čakacie lehoty. Hoci Němec hovorí, že momentálne sa u nich na vylisovanie albumu čaká len tri týždne, od polovice roka do Vianoc to môže byť až niekoľko mesiacov. Puding pani Elvisovej napríklad z tohto dôvodu vydal Tektonickú platňu na vinyle až niekoľko mesiacov po tom, čo vyšla na CD. A to ešte využili služby vydavateľstva Deadred, ktoré má možnosť kratších čakacích dôb ako jednotlivci.

Niektorých interpretov, napríklad aj Ondreja Slivku, od produkcie u českého giganta odradil aktuálny minimálny náklad – 500 kusov. Práve to bol jeden z podnetov, prečo sa rozhodol vyhľadať a navštíviť Sourisseaua.

V stopách Jacka Whitea

Nemecký vynálezca mal v polovici 80. rokov veľký problém. Jeho fabrika na jukeboxy, ďalšieho z jeho vynálezov, nemala už nové 7-palcové singlové platne, ktorými by hracie skrinky mohla plniť. Sourisseau teda s bratom navrhol podivné zariadenie, ktorým si priamo do vinylových nepopísaných platní mohol diamantom vyryť akúkoľvek muziku. Pôvodne mal vynález slúžiť len jemu, no časom, po návrate záujmu o vinyl, si uvedomil, že ho môže dobre speňažiť.

Do konštrukcie vyrobenej v Nemecku je zapojený audio vstup. Muzika môže ísť z akéhokoľvek zdroja, trebárs aj mobilu (tomu však bude zodpovedať výsledok). Zvuk sa potom prenáša do dvoch malých reproduktorov, ktoré svojimi vibráciami rozochvievajú diamantovú ihlu. Tá vyrezáva do čierneho vinylu drážku. "Sotva sa rozozvučí basa, začne sa vlniť, pri gitare robí menšie drážky,” vysvetľuje Slivka, ktorý hneď za vyrytou časťou kladie na platňu klasickú gramofónovú ihlu, počúva výsledok, porovnáva ho s pôvodnou nahrávkou, snaží sa jej čo najviac priblížiť. Nad prístrojom ešte hučí malý vákuový vysávač, ktorý hltá vyrezaný odpad – akési vinylové nite. Samotné vyrezávanie trvá rovnako dlho, ako je minutáž platne. Nedá sa to nijako oklamať.

Každý kus je originál, vyrobený ručne. Na rozdiel od lisovne, kde sa vyrobí kovová matrica a z nej sa potom automaticky lisujú kópie. Oproti lisovniam je takáto ručná práca aj desaťkrát drahšia. Aj preto Slivka sníva o vlastnej malej lisovni, po dlhých rokoch sa totiž do predaja opäť dostávajú nové stroje. Prvý si kúpil známy americký hudobník Jack White. Slovák by rád išiel v jeho šľapajach, dopyt je podľa neho stále vysoký. A rastie.

Ak sa mu to raz podarí, jeho pracovisko zrejme stratí na čare akejsi hudobnej alchymistickej dielne. Ako keď k nemu prišiel Berlínčan, ktorý sa venuje hudobnému programovaniu.

"Dlho som nechápal, čo vlastne chce, napokon mi vysvetlil, že vypočítal, ako synchronizovať zvuk a tvar drážky, aký sa gravíruje na platňu. Inými slovami, prišiel na to, ako pokresliť vinyl drážkami tak, že tie vytvoria obrázok, ktorý bude zároveň hrať. Výsledkom bola platňa, ktorú dal sestre ako svadobný dar. V pozadí bol obrázok šachovnice a v popredí vygravírované mená ženícha a nevesty a prekrížené obrúčky,” opisoval Slivka.

Keď si platňu mileniáli pustili na svadbe, zahral im z nej svadobný pochod.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #vinylová platňa