Mnohí ľudia si dodnes nevedia zapamätať, že nie sú chránené, a tiež, že sú jedovaté. Obsahujú alkaloidy a jeden z nich galantamín sa využíva pri liečbe Alzheimerovej choroby. Je najčastejším typom demencií, chorôb mozgu u staršej generácie. Týchto ľudí pribúda, a predsa sa zdá, že spoločnosť na nich zabudla.
„Som taký šťastný. Nevymenil by som to za nič,“ cituje britský denník The Guardian 78-ročného pacienta Harveyho, ktorý má vzácny variant Alzheimerovej choroby – zadnú kortikálnu atrofiu (PCA, Posterior Cortical Atrophy), ktorá ovplyvňuje vnímanie priestoru. Títo ľudia sa cítia dezorientovaní, môžu mať problém obliecť si vestu, sadnúť si na prázdnu stoličku. No pre Harveyho je to len nepohodlie v krásnom živote, pretože hovorí, že ešte nikdy necítil takú silnú lásku k svojej žene Diane. A ona jeho slová potvrdzuje.
Ich príbeh sa môže javiť ako účelový. Príliš šťastný v porovnaní s tým, čo zažívajú tisíce iných rodín, ktoré sa trápia pre starú mamu, ktorá zabudla, vymýšľa si a všeličo vyvádza. No čo ak je problémom skôr nepochopenie, nedostatok tolerancie, vnímavosti? Príklad Harveyho a Diany ukazuje, že ľudia s demenciou nie sú len mĺkvymi obyvateľmi domovov dôchodcov, ktorí prestávajú spoznávať príbuzných. Sú to aj ľudia, ktorí stále dokážu nachádzať novú perspektívu. Len treba prekonať predsudky.
Práve tie sa snaží v britskej spoločnosti odbúrať nová iniciatíva Created Out of Mind s rozpočtom vyše 1 142 000 eur, ktorá združuje psychológov, neurológov a ďalších odborníkov, aby s pomocou umenia naprávali chybné predstavy ľudí o demencii a aby jej laici aj lekári lepšie porozumeli. Na Slovensku sú predsudky značné. Podľa prieskumu z roku 2016 si vysoké percento oslovených ľudí myslí, že ľudia s demenciou sú agresívni a že sa s ich chorobou nedá už nič robiť. Čo je nezmysel, na ktorý sa snažili upozorniť podujatia počas uplynulého Týždňa mozgu.
No čo je horšie, kým vo Veľkej Británii alebo v Kanade už investujú do terapeutov, rozširujú základňu opatrovateľov, propagujú a zatraktívňujú tieto povolania, investujú do spôsobov, ako verejnosť usmerniť na prijímanie demencie, a pripravujú celú starnúcu spoločnosť na budúcnosť, na Slovensku na rozdiel od okolitých krajín ani len nevieme, koľko ľudí s Alzheimerom vlastne máme.
Nech sa stará rodina. Ale aká?
Vo Veľkej Británii je približne 800-tisíc ľudí s demenciou. Do roku 2040 sa ich počet zdvojnásobí. Ročné dosahy na ekonomiku ostrovnej krajiny v súčasnosti predstavujú takmer 30 miliárd eur, čo je viac, ako sú náklady spojené s rakovinou či ochoreniami srdca. Všetky tieto údaje prináša výskum, ktorý si vlani dala vypracovať dolná komora britského parlamentu.
Ešte v roku 2015 britská vláda oznámila investíciu vyše 344 miliónov eur do výskumu demencie a vyjadrila podporu pre budovanie komunít priateľských voči tejto chorobe. Čo napríklad znamená, že na školách sa organizujú bezplatné semináre o Alzheimerovej chorobe a rozširuje sa základňa takzvaných Dementia Friends – ľudí ochotných pomáhať dôchodcom s demenciou. V roku 2015 ich bolo vyše 870-tisíc, teda viac ako samotných pacientov.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Budovanie komunít priateľských voči demencii je na Slovensku science-fiction, tvrdí psychologička Petra Brandoburová z Centra MEMORY. „Vo svete je bežné, že veľké potravinové reťazce dávajú školenia svojim zamestnancom. U nás neexistuje žiadna veľká spoločnosť, ktorá by školila pracovníkov, ako rozpoznať demenciu a ako komunikovať s takým človekom, keď príde do banky, verejnej dopravy.“ Podľa psychologičky chýbajú školenia aj opatrovateľkám. Ktoré potom môžu prenášať vlastnú frustráciu na klientov a práve to môže viesť k agresívnym prejavom.
Na Slovensku je približne 60-tisíc ľudí s demenciou. Predpokladá sa, že do roku 2040 to bude 180-tisíc. Všetko sú to však podľa psychologičky iba odhady. Podrobná epidemiologická štúdia sa u nás nerobila.
Demencia sa bagatelizuje. Neraz aj u lekárov. Keď sa pacient zverí lekárovi s pochybnosťami o svojom vlastnom úsudku, vnímaní, pamäti, tak nad tým často len mávne rukou. Čo by ste chceli vo vašom veku? A nakoniec sa všetci spoliehajú, že rodina si to nejako vyrieši. Babka sa pomotá po dvore. „Lenže ten model z 90. rokov, keď ešte fungovali viacgeneračné rodiny, tu už nie je. Rodina je iná, máme nárast slobodných matiek, single partnerstiev. Viacgeneračná rodina je už zriedkavá,“ upozorňuje psychologička. Pritom osemdesiat percent ľudí s demenciou sa dostáva do vysokého štádia ochorenia už v domácom prostredí.
Spomienky treba rozhýbať
Pýtať sa na deň, mesiac, meniny, ukazovať známe predmety je dôležité. Je to nenápadný spôsob, akým v reminiscenčnej miestnosti denného stacionára Centra MEMORY pomáha liečebná pedagogička Hana Zigmundová klientom znovunachádzať stratené cennosti. Dlhodobá autobiografická pamäť je jednou z tých častí pamäti, ktorá zostáva relatívne dobre zachovaná aj v prípade Alzheimerovej choroby. Po spomienke na dobrú sesternicu Matildu je veselo, rozprúdi sa vrava. Jedna z dám zarecituje krásny úryvok z básne. Nevie z akej.
Na poschodí krúžia klienti s logopedičkou Júliou Hladkou loptami po stole. Precvičujú si prsty, zápästie. Podobne ako pri malých deťoch jemná motorika súvisí s rozvojom reči, tu sa snažia nájsť stratené slová. Koncepcia slova môže byť u klienta zachovaná, no už môže mať problém pretvoriť ho do grafickej podoby alebo do hovoreného jazyka.
Už len to, že pracujú v skupine, veľmi pomáha. „Musia sa spolu rozprávať. Čo to znamená? Keď si neviem spomenúť, tak musím ukázať. Použiť gesto, napísať. Využijem všetky modality reči, aby som komunikoval v cudzom prostredí,“ naznačuje logopedička. A to je cesta nielen k zabudnutým slovám, ale aj k sebadôvere.
Aj v iných miestnostiach sú loptičky. Pri terapii sa skúša aj joga pre seniorov. „Ak nie je človek dobre rozcvičený, ani mozog nemusí dobre fungovať,“ vysvetľuje Brandoburová. Existuje viacero štúdií, ktoré poukazujú na vzťah pohybu s výkonom mozgu (napríklad v USA mali lepšie skóre v matematike tí študenti, ktorí intenzívnejšie počas výučby cvičili). Neuropsychiater John Ratey z Harvard Medical School vo svojej knihe Spark (Iskra) pripomína evolúciu mozgu človeka. Vytváral sa v prostredí, kde telo hralo dôležitú úlohu, pričom dnes je telo pre mnohých akoby iba nástrojom na prenášanie hlavy.
700 neurónov nie je málo
„Vo výskumoch sa ukazuje, že pohyb je veľmi silný preventívny faktor pre zdravie nášho mozgu. To závisí od našich ciev. A zdravie ciev závisí od toho, koľko sa hýbeme,“ dopĺňa psychologička a trénerka pamäti Simona Krakovská.
Hýbať však treba aj samotným mozgom. Nie je to len hranie šachu, dámy, kariet, lúštenie sudoku, krížoviek, učenie sa jazyka. Treba premeniť pasívne činnosti na aktívne. „Ak čítame noviny, skúsme si spomenúť, o čom bol článok. Pokúsme sa zrekapitulovať si v mysli knihu. Zamyslieť sa nad tým, o čom boli večerné správy.“
Znie to možno banálne, ale toto je spôsob, ako si vytvoriť v mozgu rezervu. Posilniť už existujúce nervové spojenia, rozšíriť nové. „Neznamená to, že mentálne aktívny človek nebude mať demenciu. No ak sa už raz prejaví, bude jeho mozog odolnejší. Ak príde neurodegeneratívne ochorenie, ktoré ničí spojenia medzi bunkami, človek bude vďaka väčšej rezerve dlhšie odolávať,“ dodáva trénerka pamäti.
Aj vo vysokom veku má človek stále schopnosť vytvárať nové neurónové spojenia a nové bunky. Neurovedkyňa Sandrine Thuret z King's College London pripomenula na konferencii TED výskum švédskeho kolegu Jonasa Friséna z Karolinska Institutet v Štokholme, podľa ktorého každý deň vytvoríme asi 700 nových neurónov v hipokampe. „Možno sa to zdá málo v porovnaní s miliardou neurónov, ktoré máme. Ale kým dosiahneme päťdesiatku, stihnú sa nám v tejto štruktúre obmeniť všetky neuróny, ktoré sme mali od narodenia.“
Ešte stále nepreskúmaným fenoménom je to, ako vplýva na mozog smartfón, tablet a internet vecí (žiarovky, termostaty, chladničky pripojené na internet). Nie sú pre mozog škodlivé, nevyrastá generácia lenivých mozgov, ktorá bude mať v starobe ešte väčšie problémy? Nemecký psychiater Manfred Spitzer už v roku 2012 napísal v knihe Digitálna demencia, že mozog detí, ktoré trávia priveľa hodín denne za obrazovkami, sa vyvíja inak. Môžu sa narušiť kognitívne schopnosti podobným spôsobom ako je to u ľudí po úrazoch hlavy. Týka sa to pamäti, koncentrácie, pozornosti.
„Možno nás to naozaj robí pasívnym vyhľadávačom informácie. Bez toho, aby sme sa snažili si na všetko spomenúť. No to množstvo informácií, ktoré je v súčasnosti dostupné, by nebolo možné obsiahnuť bez toho, aby sme mali nejakú externú pomôcku. Bez nej by nás informácie zahltili,“ mieni psychologička Krakovská.
Nielen deti sú budúcnosť
V bratislavskom centre sa okrem liečebných pedagógov, tréneriek pamäti, logopedičky, psychológov stará o pacientov aj psychiater, sociálni pracovníci, špecialisti na vzdelávanie dospelých. Spolupracujú s lekármi. Takto všestranne poskytovaná starostlivosť je výnimočná. Na Slovensku postupne pribúdajú zariadenia, ktoré sa starajú o ľudí s demenciou, no Centrum MEMORY je stále zatiaľ jediným zariadením s takými komplexnými službami.
Cieľom týchto odborníkov však nie je vytvárať inštitúcie, kde by sa ľudia s demenciou sústreďovali. Podľa psychologičky Brandoburovej je potrebné sa zamerať na vzdelávanie a prípravu rodiny. „Aby sa vedela o svojho člena kvalitne a kompetentne postarať a aby mohol zostať doma čo najdlhšie.“ Inšpiráciou je Holandsko, ale napríklad aj Gerontopsychiatrické centrum vo Viedni, ktoré vykonáva podľa psychologičky asi 80 percent svojich služieb v teréne, priamo v rodine. Nie je to vôbec nákladné. Pretože často naozaj ide len o „postrčenie“, o vzdelávanie a správnu komunikáciu. „Je rozdiel, či sa človeka s demenciou spýtate – dáš si kávu alebo čaj? On nevie, úplne ho to zmätie. Treba sa opýtať – dáš si kávu? A on odpovie áno, nie.“
Problémom napokon nie sú peniaze, ale chýbajúca ochota. Keď neziskové organizácie oslovujú ľudí s vypracovanými projektmi, či by nechceli investovať do seniorov, stretávajú sa s tým, že donori radšej dajú peniaze na deti, škôlky, šport. „V tomto vidím veľké tabu. Akoby sa nám do seniorského veku už neoplatilo investovať energiu. Veď sú to starí ľudia, celý život už majú za sebou… No nikto si to neuvedomuje aj z tej druhej strany. Že váš rodič vás vychovával, koľko lásky a energie do vás investoval…“
A snažil sa pochopiť vlastné dieťa. Ako pochopiť vlastného rodiča? Možno ako to skúšajú Briti. Cez umenie. Denník The New York Times cituje neurológa Brucea L. Millera, ktorý študuje umelecké prejavy ľudí s ochoreniami mozgu. „Umenie sa stáva abstraktným, obrázky sú rozmazanejšie, viac surrealistické. Niekedy použijú krásne jemné odtiene.“