Španielsko sa v januári 1937 už pol roka zmietalo v krvavej občianskej vojne. Republikánska vláda vtedy požiadala slávneho rodáka, aby pre španielsky pavilón Svetovej výstavy v Paríži (kde Picasso v tom čase pôsobil) namaľoval nový obraz. Týždne plynuli, no umelec nenachádzal inšpiráciu. Koncom apríla však vzal do rúk noviny L’Humanité a začítal sa do reportáže britského reportéra Georgea Steera, ktorú pôvodne napísal pre britské The Times. Začínala sa slovami: "Guernicu, starobylé mesto Baskov a centrum ich kultúrnej tradície, včera úplne zničili letecké nálety povstalcov (nemeckí piloti podporujúci Franca – pozn. autora).”
Picasso strávil ďalšie tri týždne vo svojom ateliéri. Často na rebríku a so štetcom s predĺženou rukoväťou. Následne Parížu a celému svetu odhalil veľkolepé tri a pol metra vysoké a takmer osem metrov široké plátno v temných odtieňoch čiernej a sivej. Zmes postáv, mŕtvych i živých, s výrazmi hrôzy. Kôň v smrteľnom kŕči a kdesi v kúte znepokojujúco pokojný býk, ku ktorému akoby sa upínali všetky ostatné entity maľby. Bol nádejou, že Španielsko napriek všetkému ešte predsa stojí? Alebo narážkou, že ani divoký symbol Španielska nestačí vyčíňaniu ľudí? Môžeme sa domnievať.
Maestro symboliku obrazu nikdy nevysvetlil. "Býk je býk a kôň je kôň. Maľujem objekty tak, že sú tým, čím skutočne sú,” povedal. Napriek tomu obraz funguje „na prvú“. Akoby kričal: "Svet, pozri sa, toto spôsobuje vojna!” Niektorí o ňom píšu, že vypovedá s rovnakou presvedčivosťou ako vojnová fotografia. Vari aj preto, že je čiernobiely. A práve vojnová snímka mohla byť i prvotnou inšpiráciou pre jeden z najznámejších obrazov 20. storočia. Na mesto Guernica si aj dnes, v 21. storočí, ľudia spomenú najmä zásluhou Picassa. Na prelome rokov 1936/1937 sa v správach skloňovali skôr Barcelona, a najmä Madrid.
V decembri 1936 napríklad titulnú stránku francúzskeho časopisu Regards zdobila snímka svetoznámeho maďarského vojnového fotografa Roberta Capu. Je na nej žena stojaca uprostred trosiek svojho domu. Frustrovaný Franco, ktorému sa nepodarilo dobyť Madrid na zemi, nariadil v novembri 1936 bombardovanie mesta. Bol to jeden z prvých leteckých náletov v histórii ľudstva, namierených proti civilistom. Španielsky historik Martin Minchom preto tvrdí, že Picasso si pri čítaním Steerovej reportáže skôr ako "preboha, čo to spravili!” povedal – "preboha, oni to spravili ZNOVA!”
Guernica, ešte bez Picassa, i tak šokovala. Bola prvým mestom doslova zrovnaným so zemou bombardovaním. Informácie o počte obetí sa navyše na začiatku značne nafúkli. Slovenské noviny senzáciám nepodľahli a o udalosti písali vcelku presne. "Španielska vojna sa vyznačovala v minulom týždni tými najväčšími neľudskosťami. Francovo vojsko bombardovalo mestá lietadlami. Mestu Guernica prinieslo úplnú skazu, mnoho budov zhorelo. Lietadlá prenasledovali guľometmi aj ľud, ktorý pracoval na poli. Tento neľudský boj viedli nemeckí letci,” písalo sa 7. mája 1937 v týždenníku Podtatranský kraj.
Foto: SHUTTERSTOCK
Drážďany
Dianie v Guernice verne opísal v knihe El Chico de Guernica (Chlapec z Guernicy) Luis Iriondo. V čase bombardovania mal štrnásť a pracoval ako pomocník v banke. Všetko sa začalo okolo pol piatej popoludní. V uliciach mesta bolo viac ľudí ako obvykle, keďže sa práve konal trh, ktorý sem prilákal aj dedinčanov z okolia. "Keď začali zvoniť zvony na poplach, nevenoval som tomu pozornosť, front sa blížil a v tých dňoch sa vyzváňalo často,” spomínal pred piatimi rokmi pre nemecký Spiegel. Horko-ťažko sa dal presvedčiť, aby sa skryl s ostatnými zamestnancami banky v úkryte.
Pre Luisa nasledoval sled šťastných náhod. Keď bombardovanie ustalo, ľudia vyšli z úkrytu a v hustom dyme z požiarov rátali škody. Pre tmavú prachovú clonu však nezaregistrovali, že prichádza ďalšia vlna útoku. Mnohých zabila práve tá. Bombardéry zhodili dovedna 40 ton bômb a stíhači poľovali na preživších z takej nízkej výšky, že podľa očitých svedkov im "bolo možné vidieť do tvárí”. Iriondo chcel ísť do skrýše na predmestie, no nevyšlo mu to. Neskôr tam našiel len roztrhané telo kamaráta. Hoci sa hovorilo aj o tisíckach obetí, dnes sa najčastejšie hovorí o troch stovkách.
V kontexte toho, čo malo prísť – nič mimoriadne. Počas Bitky o Britániu zabilo Luftwaffe v Londýne počas dvoch rokov viac ako 40-tisíc ľudí. Spojenci počas troch dní v roku 1945 pripravili o život 25-tisíc obyvateľov Drážďan. Udalosť, ktorej sa tiež ušla kultová umelecká bodka – román Kurta Vonneguta Bitúnok číslo 5. Americký spisovateľ v ňom vecne opisoval, ako mŕtvoly v meste nestačili zahrabávať, ale museli ich páliť plameňometmi. A potom Tokio, Hirošima, Nagasaki, Juhovýchodná Ázia v 20. storočí a Blízky východ v 21. storočí. Či tzv. "humanitárne” bombardovanie v Srbsku.
S tragédiami prichádzali aj nové symboly, najmä fotografie. Snímka umierajúceho vojaka zo Španielskej občianskej vojny, záber zhorených Drážďan z radnice, fotografia nahého vietnamského dievčatka po zásahu napalmu. Prečo však Guernica tróni kdesi nad nimi? Iste – aj preto, „lebo Picasso“. Odborníci sa však zhodujú v tom, že obraz má obrovskú silu kvôli mimoriadnym rozmerom, ktoré diváka úplne vtiahnu do pocitu maľby. A ten je navyše univerzálny. Fotografie sa chtiac-nechtiac viažu s konfliktom viac ako maľba. Obraz spája naliehavosť fotografie i nadčasovosť maľby.
Práve preto pôsobí dodnes. Vedomí si toho boli aj Američania v roku 2003, keď išli na pôde Organizácie spojených národov v New Yorku ohlásiť svetu svoj plán invázie do Iraku. Vyhlásenia štátnikov sa tam obyčajne robia na mieste, ktorého pozadie tvorí gobelín s replikou Picassovej Guernicy. Tú však počas prejavu vtedajšieho ministra zahraničných vecí USA Colina Powella prekryli modrou látkou. Ohlasovať bombardovanie, hoc aj to povestné "humanitárne”, pred takým symbolickým obrazom, ako je Guernica, to jednoducho nejde. Len škoda, že zakryť obraz možno tak ľahko.
Foto: FLICKR/RECUERDOS DE PANDORA
Aleppo
Guernica sa dá prekryť, jej sila je však nezničiteľná a rokmi sa zvyšuje. Môžu za to umelci, ktorí obraz stále aktualizujú a pretvárajú. Napríklad pri spomínanej americkej invázii do Iraku ozdobil obrovskou verziou Guernicy s kostlivcami newyorské ulice jeden z najznámejších streetartových umelcov Ron English. "Myslel som na to, ako Pete Seeger (folkový spevák a aktivista) k nejakej tradičnej piesni napíše nové slová a že by som niečo mohol reinterpretovať aj ja. Pretože každý vie, čo Guernica znamená, takto to posolstvo len transformujete ďalej,” povedal English.
V dnešnej dobe popkultúrnych odkazov však nie je reinterpretovanie kultových diel ničím výnimočným. Aj Guernica sa neraz reprodukuje len ako známy obraz slávneho Španiela, nie ako protivojnový symbol. Tak sa napríklad Guernica objavila na školskom múre v Simpsonovcoch, kde zobrazovala známe žlté postavičky, svet obletela aj Guernica z lega, Guernica s postavami Hviezdnych vojen či fragment obrazu ako tetovanie na ruke americkej herečky Kristen Stewartovej známej zo ságy Twilight. Alebo v kreslenom vtipe, kde slúžka okrem izby v dome "uprace” aj chaotický obraz na stene.
Využitie Guernicy ako antivojnového symbolu má však dodnes veľký ohlas, hoci naozaj nejde o najoriginálnejší počin. Pred dvomi rokmi sa písalo o zástupcoch rôznych britských neziskoviek, ktorí reprodukciu obrazu ušili vlastnoručne z látky a vytvorili tak obrovský transparent, s ktorým chodili protestovať na akcie anglických neofašistov (akými sú u nás napríklad kotlebovci). Protestovali s ním však aj proti americkým vojenským akciám s dronmi. "Plátno s Guernicou je pre nás tak umeleckým dielom a dekoráciou, ako aj nástrojom protestu,” odkázali v spoločnom vyjadrení.
Nedávno si na Guernicu spomenuli aj v spleti nejasných a protichodných informácií o vojne v Sýrii. Anglický kritik umenia Jonathan Jones pre Guardian napísal, že Picasso Guernicou zakričal nahlas pravdu v dobe, keď diktátori šírili všetkými kanálmi svoju propagandu (Franco sa snažil zhodiť zničenie Guernicy na republikánov – španielske deti sa to takto učili ešte v 70. rokoch). Jones tak ukázal ďalšiu paralelu s dneškom a svetom post-pravdy.
Koncom minulého roka, krátko po tom, čo vrcholili nálety Ruska na mesto Aleppo na podporu sýrskeho režimu, napokon vznikla aj aktuálna blízkovýchodná Guernica. Portugalský karikaturista Vasco Gargalo aktualizoval Picassovu maľbu a nazval ju Aleppo. V pozícii býka je na obraze zachytený ruský prezident Vladimir Putin, cez okno s bombou do domu vchádza sýrsky prezident Bašár al-Asad, uprostred je zmätený kôň ako exprezident USA Barack Obama a všade okolo nich len trosky a mŕtvoly. Len jedna postava uniká preč s kufrom s logom Európskej únie…
Bilbao
A čo originál? Je už zabudnutý v galérii a silu má len cez večné aktualizácie a odkazy? Jeho cesta až na súčasné výstavné miesto v madridskom Museo Reina Sofía bola tiež dobrodružná. Po tom, čo sa skončila Svetová výstava v Paríži, obraz putoval po škandinávskych mestách s dielami iných velikánov. Nasledovalo "turné” po Británii, ktoré sa začalo 30. septembra 1938, teda v rovnaký deň, ako bola aj predstaviteľmi Británie podpísaná neslávna Mníchovská dohoda. Vojnu v Európe však nezmarila, a tak sa Picassov protivojnový obraz musel sťahovať do USA.
Tam podľa želania samotného autora ostal aj po vojne. Do Španielska sa mal vrátiť, až keď v ňom zavládne sloboda. Stalo sa tak v roku 1981, už po Picassovej smrti. No pár rokov predtým skupina 400 signatárov chcela obraz premiestniť preč zo Spojených štátov kvôli účasti veľmoci vo vietnamskej vojne. A príbeh sa nekončí ani dnes. Z Madridu sa maľbu snažia získať do svojho regiónu Baskovia. Najmä keď v Bilbau, pre ktorého dobytie vlastne Guernicu bombardovali, sídli populárne Guggenheimovo múzeum. Obraz je však vraj na presídlenie už príliš krehký. Asi ako mier, po ktorom volá.