Kde sa končili prašné cesty

25.05.2017 06:00
Deti
Deti Autor:

Tibor Borský absolvoval štúdium v odbore umelecká fotografia na pražskej FAMU v roku 1967 a stal sa fotografom československej novej vlny. Spolupracoval napríklad s režisérmi Jurajom Jakubiskom, Milošom Formanom, Elom Havettom a ďalšími. Nedávno mu vyšla čiernobiela obrazová publikácia, ktorá sa vracia do tohto obdobia, teda celkom na začiatok jeho umeleckej kariéry, tematicky je však úplne z iného súdka.

Návrat do (fotografickej) mladosti

Jadrom knihy Karpatia, pokiaľ ide o tému aj počet fotografií, sú drevené kostoly – gréckokatolícke a pravoslávne cerkvi zo severovýchodného Slovenska. Tibor Borský navštevoval tento kút krajiny v rokoch 1965 – 1967, zaujala ho tamojšia unikátna drevená architektúra a jej symbiotické spolunažívanie s ľuďmi a prírodným prostredím. Výrazovými prostriedkami fotografie sa pustil do skúmania „genia loci“ tohto zvláštneho priestoru na hranici viacerých kultúr, krajín a prírodných celkov. Vďaka nemu sa teda vraciame o polstoročie dozadu a fotografie, ktoré nám tento presun umožňujú, už medzičasom nadobudli status zaujímavých historických dokumentov.

Borského Karpatia nie je len spätným pohľadom do tváre tohto regiónu v 60. rokoch minulého storočia. Doplnkovo obsahuje aj snímky z bližšie nedefinovanej súčasnosti. Hoci knihe tematicky dominuje architektúra, najmä exteriéry a interiéry kostolíkov, výtvarné artefakty v nich ukryté, niektoré snímky nás uvádzajú do širšieho kontextu: nájdeme tu prírodu východných Karpát, portréty ľudí aj výjavy z náboženského a bežného dedinského života. Dovolím si tvrdiť, že táto línia, v ktorej do priestoru fotografie vstupujú ľudia, je obsahovo najzaujímavejšia a z dnešného pohľadu aj umelecky najprínosnejšia.

Hunkovce
Hunkovce Autor: Tibor Borský: Karpatia Petrus, Bratislava 2016

Karpatia

Kde sa vlastne vzal ten tajomne znejúci názov Karpatia? Pôsobí historicky ukotvene, povedzme ako severnejšie ležiaca Galícia (Halič), v skutočnosti je to novotvar, ktorý sa objavil len nedávno a označuje pohraničné horské územie na severovýchode Slovenska. No môžeme ho chápať aj širšie, ako súhrnný metaforický pojem pre celý pás východných Karpát točiaci sa zo severu od Slovenska a Poľska cez Ukrajinu na juh do Rumunska.

Pôvodcom Karpatie, či ešte archaickejšie znejúcej Carpathie, je prozaik Maroš Krajňak, ktorý v roku 2011 vydal rovnomennú prozaickú knihu. Krajňakove príbehy tematicky čerpajú najmä z 2. svetovej vojny, následných etnických deportácií a politického rozdelenia Rusínov, ktorí žijú vo viacerých štátoch, zároveň sú akousi nostalgickou literárnou rozlúčkou s pomaly odchádzajúcim národom a jazykom. Tento svet v širšom stredoeurópskom rámci už pred ním oživil poľský spisovateľ Andrzej Stasiuk.

Zaujímavé je, že v českom, maďarskom, poľskom aj slovenskom kultúrnom kontexte sa v spojení s týmto priestorom veľmi často objavujú sentimentálno-nostalgické motívy, ktorých nositeľmi sú najmä postavy cudzincov, pútnikov, prisťahovalcov, aktuálne aj turistov. Mnohé postavy cudzincov prichádzajúcich do východných Karpát ako do archetypálnej „krajiny lahodnosti“ (jednu svoju zbierku tak nazval poľský básnik výrazne inšpirovaný Karpatmi Jerzy Harasymowicz) sa vedome či nevdojak usilujú o kultúrnu intervenciu do „barbarského“, modernou civilizáciou málo zasiahnutého priestoru.

V súčasnosti sa umelecká reflexia východokarpatského priestoru postupne obohacuje aj o príklady „sebakolonizácie“, teda prístupu, v ktorom hrá dôležitú úlohu domáce akceptovanie predstáv majoritných kultúr o nás samých, preberanie a aktívne osvojovanie si ich kultúrnych vzorov.

Tento fenomén sa prejavuje napríklad aj v slovenskom dokumentárnom filme, spomeniem aspoň Ladomírske moritáty a legendy (1998) Petra Kerekeša, ďalej filmy Marka Škopa Iné svety (2006) a Osadné (2009) alebo Hranicu (2009) Jara Vojteka, v divadelnom umení časť produkcie rusínskeho Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove (napr. divadelná hra Michaely Zakuťanskej Havaj uvedená v tomto divadle v roku 2011).

A práve z očarenia človeka zvonku, ktorý si so sebou do Karpatie či Rusínie nutne prináša aj isté kultúrne stereotypy, zaužívané vzorce vnímania tejto rukolapne reálnej, no zároveň snovo imaginárnej krajiny, vychádzajú fotografie mladého Tibora Borského. Aj v jeho myšlienkovom pozadí cítiť toto populárne „exotizačné oko“.

Procesiový kríž, 18. storočie
Procesiový kríž, 18. storočie Autor: Tibor Borský: Karpatia Petrus, Bratislava 2016

Kontext súčasnej dokumentárnej fotografie

Borského fotografie síce vznikli pred polstoročím, publikoval ich však až teraz, vstupujú teda do odlišného kontextu a do dialógu s omnoho mladšími tvorcami, ktorí výsledky svojej práce zverejňovali skôr a priebežne. Podobne ako v literatúre a iných druhoch umenia sa totiž téma Rusínov ako minority ohrozenej nielen tradičnými podobami asimilácie, ale aj rozličnými politicko-ekonomickými rozhodnutiami priamo zasahujúcimi do ich životného priestoru, objavila v oblasti umeleckej a dokumentárnej fotografie.

Napríklad pre Tomáša Leňa a Jozefa Ondzika sa stal od 80. rokov 20. storočia život v horských a podhorských oblastiach severovýchodného Slovenska nosnou umeleckou témou. Leňove a Ondzikove fotografie majú silný sociálny rozmer, v ich centre je až na výnimky človek v najrozličnejších situáciách – doma, pri práci, na ulici, na spoločenských a náboženských podujatiach. Sugestívna príroda východných Karpát stojí skôr v pozadí. Svoje čiernobiele snímky stavajú na napätí medzi nostalgickou atmosférou zanikajúceho sveta a situačným humorom. Tieto fotografie boli najprv súčasťou výstavného projektu Ľudia spod Bukovských vrchov, v roku 2011 tejto autorskej dvojici vyšla aj samostatná knižná publikácia Rusíni. Až na pár výnimiek z urbánneho prostredia si všímajú rusínsky vidiek, ktorý sa síce postupne mení, no zostáva konštantne charakteristický svojou geografickou periférnosťou, sociálnou slabosťou a tradičným spôsobom života.

Na ich prácu nadviazala Lucia Nimcová, ktorá svoj dokumentárny fotografický projekt o rusínskych presídlencoch z oblasti Stariny zamerala na otázku tradície, jej zachovávania a ústupu, výsledkom bola kolektívna výstava pripravená pod jej vedením v roku 2006 v Šarišskej galérii v Prešove a knižná publikácia Rusnaci.

Borského Karpatia

Takže Borský vstúpil do priestoru, ktorý už má svoje „fotografické dejiny“ (a sú podstatne dlhšie, ako som naznačil, začať by sme mohli už prácou Ladislava Galocha z 30. rokov 20. storočia), jeho práca má svoj kontext, v ktorom možno posúdiť jej prínos a invenčnosť. V tomto smere kniha naráža na viaceré limity. Cítiť, že medzi vznikom snímok a ich prezentáciou v podobe knihy prešlo naozaj veľa času. Z toho vznikli viaceré konkrétne problémy, napríklad nerovnaká úroveň sprievodných textov, respektíve ich občasná absencia a z toho vyplývajúca čitateľská dezorientácia.

K občasnému či­tateľskému nepohodliu prispieva aj grafické riešenie knihy, niektoré fotografie sa jednoducho nedajú priradiť ku konkrétnej lokalite, niektoré popisky sú jemne zavádzajúce (napríklad v prípade kostolíka z Habury, ktorý sa dnes nachádza v českom Hradci Králové, sa táto informácia uvádza, no v prípade chrámov z Mikulášovej, ktorý je v Bardejovských Kúpeľoch, a z Novej Sedlice, ktorý je v humenskom skanzene, už nie).

Bodružal
Bodružal Autor: Tibor Borský: Karpatia Petrus, Bratislava 2016

Presvedčivé a silné sú tak skôr fotografie, ktoré sprevádzajú a dopĺňajú hlavnú, „architektonickú“ tému knihy, teda tie, ktoré vychádzajú z konkrétnej ľudskej situácie. Jednotlivé hodnotné fotografie sa v Karpatii do istej miery zrážajú s dosť konzervatívnou koncepciou knihy, založenou na geografickom princípe, teda postupnom mapovaní jednotlivých karpatských kostolíkov, kapitolky stereotypne mapujú jednu obec po druhej.

Po prečítaní, či skôr „prepozeraní“ publikácie je však zrejmé, že by jej pristala reorganizácia do iných tematických celkov, po desaťročiach, keď Borského fotografie ležali v archíve, sa totiž výrazne oslabila ich pragmaticko-informačná funkcia. O východosloven­ských drevených kostolíkoch medzičasom vyšli desiatky obrazových publikácií. Naopak, v knihe sa časom prirodzene zvýraznil Borského individuálny fotografický prienik do priestoru a zachytenie niektorých špecifických kolektívnych a individuálnych situácií. Dostali sme teda cennú knihu, ktorá stojí na polceste medzi umeleckým dokumentom, kunsthistorickou fotografickou sondou a opisným obrazovým sprievodcom východnými Karpatmi.

Publikácia je postavená na obrazovej informácii, no slovom príliš šetrí. Obmedzuje sa na pár základných informácií na záložke, o vnútornej motivácii, dôvodoch či priebehu autorových pobytov v tomto kúte Slovenska sa nedozvieme nič. A to je škoda. Krátky úvodný text znalca regiónu, básnika a prekladateľa Valerija Kupku informačný deficit neznižuje, pretože kráča svojím smerom, hovorí všeobecne o tejto krajine a ľuďoch v nej, nie o pozadí Borského fotografií. Absenciu týchto vysvetľujúcich textov pociťujeme azda najmä tam, kde autor voľne kombinuje snímky zo 60. rokov a z prítomnosti.

Kým jednotlivé fotografie Karpatie dokážu zasvietiť, kniha ako celok zostáva dosť uzavretá sama do seba. Tak či onak, stojí za našu pozornosť.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Tibor Borský
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk