V roku 1964 sa do kín dostal film režiséra Stanleyho Kubricka Dr. Divnoláska s podtitulom Ako som sa naučil nerobiť si starosti a mať rád bombu. Čierna komédia o atómovej vojne s Petrom Sellersom v hlavnej trojúlohe skvele zachytávala atmosféru doby, v ktorej boli nukleárne zbrane svetovým strašiakom číslo jeden. Od konca studenej vojny sa však na atómové rakety trochu pozabudlo, v posledných rokoch ich svetu varovne pripomínal pomaly už len severokórejský režim, či menej úspešné, alebo len domnelé vojenské jadrové programy iných štátov. Nevyvolávali však už taký des ako kedysi.
Pritom… Dr. Divnoláska mal premiéru len necelé dva roky po kubánskej raketovej kríze, ktorá sa odohrala v októbri 1962. Svet bol vtedy k atómovej vojne údajne najbližšie. Američania najskôr umiestnili svoje rakety stredného doletu do Turecka, Sovietsky zväz v odpovedi na tento krok na Kubu. John F. Kennedy a Nikita Chruščov napokon krízu vyriešili a medzi Bielym domom a Kremľom zaviedli priamu telefónnu linku na okamžité riešenie budúcich konfliktov. Napriek dusnej atmosfére ukazovali hodiny súdneho dňa v čase premietania Dr. Divnolásku až 12 minút do polnoci, kým dnes dve a pol.
Znamená to, že dnes sme k atómovému konfliktu naozaj bližšie ako v časoch studenej vojny? Poďme sa najskôr pozrieť, kto vlastne hodiny posledného súdu "nastavuje”. Sú produktom amerického časopisu Bulletin of the Atomic Scientists, ktorý založili vedci z projektu Manhattan (zodpovední za americký vývoj atómovej bomby), po tom, čo videli v praxi smrtonosný potenciál ich vynálezu (v roku 1945 po bombardovaní japonských miest Hirošima a Nagasaki). O dva roky neskôr výbor zložený z expertov na fyziku (neskôr pribudli ekológovia a iní odborníci) zostrojil hodiny a nastavil ručičky na sedem minút pred polnocou.
Úplne najbližšie k dvanástke sa ukazovateľ posunul v roku 1953, keď ho od polnoci delili len dva dieliky. Najviac smerom dozadu posúvali vedci ručičku po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991, keď sa dostali na čas 23.43. Dnes do apokalypsy ľudstva chýbajú podľa nich dve a pol minúty, hoci pre férovosť treba dodať, že vedci v posledných rokoch zohľadňujú aj iné možné ľuďmi vyvolané katastrofy plynúce z biologických zbraní či klimatickej zmeny. V apríli tohto roku však experti z OSN svet upozornili, že riziko atómového útoku v súčasnosti naozaj narastá. A najväčšou hrozbou nie je Kim Čong-un.
Vojna omylom
Vráťme sa ešte k filmu Dr. Divnoláska. Kubrick v ňom rozvíja príbeh, v ktorom si pomätený americký generál spočíta, že ak Spojené štáty zaútočia ako prvé, Rusi nestihnú reagovať adekvátne a budú porazení. USA to bude stáť "len” niekoľko desiatok miliónov mŕtvych. Ich bombardéry nevedia pre technickú poruchu zastaviť ani vládcovia krajín komunikujúci cez novozavedenú horúcu linku. Film teda poukazuje na to, že oveľa pravdepodobnejšie, než masové použitie jadrových zbraní vo vojne medzi štátmi, môže byť akési náhodné, nepredvídateľné nasadenie, ktoré môže spôsobiť veľké škody, ako aj vyprovokovať skutočný konflikt.
Incident z takejto kategórie sa mohol odohrať necelých dvadsať rokov po premiére Kubrickovho filmu. Písal sa 26. september 1983, bolo krátko po polnoci, keď v bunkri pri Moskve vyhlásili poplach. Sovietsky varovný systém ukazoval, že Spojené štáty odpálili päť jadrových rakiet. Bolo to v napätej atmosfére, len tri týždne po tom, čo Sovieti zostrelili kórejský civilný Boeing 747. Veliaci dôstojník Stanislav Petrov však usúdil, že pôjde o falošný poplach, keďže sa domnieval, že Američania by vojnu nezačali s piatimi raketami. Jeho úsudok bol správny, to, čo sa zdalo ako rakety, boli len zvláštne škvrny na oblakoch.
Stačila však iná reakcia a svet mohol byť v jadrovej vojne vlastne omylom. Bývalý americký minister obrany William J. Perry zase na aprílovom summite o nukleárnych zbraniach v Santa Fe spomínal, ako ho v období kubánskej raketovej krízy, ešte ako technického experta, zobudili o tretej v noci pre poplach, podľa ktorého malo na USA letieť 200 ruských rakiet. Opäť sa včas ukázalo, že išlo o počítačový omyl. Americký magazín Atlantic však v článku o aktuálnej atómovej hrozbe správne poukázal na to, že v súčasnosti sa na počítače spoliehame viac ako kedykoľvek v minulosti. A práve to môže byť problém.
Foto: William J. Perry Project
Upozorňuje naň aj najnovšia správa Inštitútu pre výskum odzbrojenia pri OSN (UNIDR). Zvyšuje sa riziko kyberútokov, ktoré môžu pomýliť riadiace centrá. Keďže ide o utajené vojenské projekty, na spoľahlivosť ich zaistenia sa verejnosť môže len slepo spoliehať. Možnosť "náhodnej vojny” podľa autorov správy zvyšuje aj nasadenie jadrových hlavíc do nových druhov zbraní – či už zamýšľané využitie v dronoch, alebo v navádzacích raketách. Tým, že má dnes jadrové zbrane viac krajín a je viac možností, ako ich použiť, je aj väčší priestor na nesprávne vyhodnotenie situácie, ktoré môže vyústiť do omylu a nechcenej vojny.
Teroristická hrozba
Jadrové zbrane však, samozrejme, nepredstavujú len náhodné riziko. Na spomínanom summite v Santa Fe pustil prítomným Perry krátke video. Začína sa v podzemnom laboratóriu jednej z bojujúcich frakcií v občianskej vojne neuvedenej krajiny. Vedcom zaplateným rebelantmi sa podarí obohatiť 40 kilogramov uránu, následne z radioaktívneho materiálu zostroja menšiu jadrovú bombu. V drevenej nádobe určenej na prepravu poľnohospodárskych produktov ju prostredníctvom komerčných aerolínií ako bežný náklad prepravia cez Dubaj až do Washingtonu D. C. Tam bombu odpáli spojka v centre mesta v nákladnom aute.
Výbuch spôsobí okamžitú smrť asi 80-tisíc ľudí vrátane prezidenta, viceprezidenta a všetkých prítomných členov amerického Kongresu. Teroristi sa následne ozvú cez médiá s požiadavkou okamžitého stiahnutia všetkých amerických jednotiek z celého sveta, inak sa vraj podobný scenár bude opakovať každý týždeň v inom americkom meste. Jediná úspešná akcia tak spôsobí masovú paniku, útek z miest, zápchy, lúpenie a možno aj občiansku vojnu. Perry takouto víziou v rámci svojej organizácie William J. Perry Project upozorňuje, že atómová hrozba má dnes nové, no nebezpečne reálne podoby.
Počas studenej vojny boli atómové zbrane reálnym ohrozením planéty, no boli v rukách štátov, ktoré s nimi zaobchádzali v rámci možností zodpovedne. Aj preto, keď sa v roku 1991 rozpadával Sovietsky zväz a Boris Jeľcin to ako prvému zahraničnému lídrovi telefonicky oznamoval Georgeovi Bushovi staršiemu, toho ako prvé znepokojovalo, čo sa stane s jadrovým arzenálom krajiny. Svedkovia telefonátu potvrdili, že sa upokojil, keď zistil, že ostanú Rusku. Jadrové rakety v rukách nepredvídateľných lídrov by boli rizikom, ešte väčším však je, ak sa dostanú do rúk teroristov, ktorí sa nezodpovedajú nikomu.
Odborníci aktuálne predpokladajú, že teroristi zatiaľ nemajú kapacitu na výrobu vlastnej bomby. Scenár, aký predostrel Perry, je nateraz málo pravdepodobný. Keď však teroristi dlhší čas držia určité územie, ako sa to napríklad v posledných rokoch darilo tzv. Islamskému štátu, získavajú jednak pokoj pre postupný výskum, ale aj finančné prostriedky na zakúpenie hotovej bomby od skorumpovaného jednotlivca zo štátu, ktorý jadrové hlavice vlastní. Americké tajné služby v tejto súvislosti napríklad spomínali prípady, keď v pakistanskom Islamabade prevážali jadrové bomby v nestrážených civilných vozidlách!
Možnosť apokalypsy
Netreba však podceňovať ani tradičné použitie jadrových zbraní. Zo Severnej Kórey pred necelým rokom ušiel bývalý zástupca veľvyslanca krajiny vo Veľkej Británii Tche Jong-ho, ktorý pre média potvrdil, že Kim Čong-un by bol ochotný atómové zbrane použiť. "Kim Čong-un vie, že jadrové zbrane sú jedinou zárukou jeho vlády. A odpáli ich, keď si bude myslieť, že jeho vláda a dynastia sú ohrozené,” povedal začiatkom tohto roka. Aj preto svet volí v prípade Severnej Kórey vyčkávaciu taktiku. Napokon – podobné čakanie počas studenej vojny viedlo k postupnému uvoľneniu aj masovému odzbrojeniu.
Foto: SITA/AP
Dajú sa však vyčísliť riziká, ktoré jadrové zbrane pre svet predstavujú? Najskôr fakty. Nukleárne bomby poznáme už 72 rokov. V ostrých útokoch boli použité len dvakrát, oba razy Spojenými štátmi v roku 1945, keď bola táto krajina zároveň ich jediným držiteľom. Dnes má atómové zbrane deväť štátov a vo svete je celkovo 15-tisíc funkčných jadrových hlavíc. A hoci OSN váhou hlasov 122 štátov tento mesiac schválila zákaz jadrových zbraní, všetkých deväť „atómových“ krajín hlasovanie odignorovalo.
Situácia sa teda od roku 2008 výrazne nezmenila. Vtedy Inštitút budúcnosti ľudstva (Future of Humanity Institute) odhadol, že v priebehu jedného storočia má ľudstvo 1-percentnú možnosť, že vyhynie v nukleárnej vojne, hrozba, že atómové zbrane zabijú aspoň 1 miliardu ľudí, je 10-percentná a že zlikvidujú aspoň milión ľudí až 30-percentná. Anketu o tejto téme robila v júni tohto roku aj organizácia Nuclear Age Peace Foundation (Mierová nadácia nukleárnej éry).
Vedci väčšinou neuvádzali konkrétne čísla, ale hovorili napríklad o „ruskej rulete“ (Martin Hellman, Stanford) či o „veľkej pravdepodobnosti ďalšieho použitia ešte v 21. storočí“ (Steven Starr, University of Missouri). Vedci, ktorí začiatkom roka posunuli hodiny súdneho dňa bližšie k polnoci, svoje rozhodnutie zdôvodnili vzostupom nacionalizmu, vyjadreniami Donalda Trumpa k téme jadrových zbraní, možnosťou opätovných pretekov v zbrojení medzi USA a Ruskom, ale aj spochybňovaním faktov o klimatickej zmene.
Kubrick názvom filmu radil nerobiť si starosti a mať rád bombu. Prezradíme aj koniec – skončil sa apokalypsou.