Parížska dohoda o klíme, ktorej cieľom je udržať emisie skleníkových plynov na čo najnižšej úrovni, je síce krokom správnym smerom, ani ona však sama osebe nemusí vôbec stačiť na zamedzenie ekologickej katastrofy. Jej výsledky a účinnosť totiž ohrozuje správanie vlád, ktoré emisie niektorých nebezpečných prvkov do atmosféry zamlčiavajú, prípadne ani nemerajú. S odvolaním sa na tvrdenia vedcov, ktorí sa podieľajú na meraní emisií skleníkových plynov, to uvádza britská BBC.
Zakázané látky nesledujú
Problémom pritom nie je len to, že by vlády zatajovali skutočný rozsah emisií sledovaných látok. Oveľa väčšia neistota plynie z toho, že okrem oxidu uhličitého a ďalších sledovaných plynov existujú aj látky, ktorých emisie sa ani nesledujú. Napríklad preto, že sú zakázané, ale niektoré krajiny ich vypúšťajú aj tak. Deje sa to aj napriek tomu, že ich škodlivosť pre atmosféru je niekoľkotisícnásobne vyššia ako škodlivosť oxidu uhličitého či iných sledovaných látok.
Podľa Stefana Reimanna zo Švajčiarskych federálnych laboratórií pre výskum materiálov a technológie sa do ovzdušia vo veľkom objeme stále vypúšťa napríklad plyn známy ako HFC-23, napriek tomu, že vlády to oficiálne nepriznávajú. Tento plyn pritom prispieva ku globálnemu otepľovaniu až 14 800-krát viac ako oxid uhličitý.
Reimann svoje zistenia dokumentuje na záznamoch meraní z monitorovacieho strediska v sedle Jungfraujoch vo švajčiarskych Alpách. Tamojší výskumníci už v roku 2011 zaznamenali alarmujúco vysoké hodnoty emisií HFC-23, používaného najmä v chladiacich a klimatizačných systémoch, z územia severného Talianska. Rím však oficiálne priznáva len zlomok skutočného objemu.
Tento príklad z Talianska navyše predstavuje len malý zlomok celosvetového problému, berúc do úvahy veľkosť krajín ako Čína a India a hodnovernosť ich oficiálnych údajov.
Oficiálne údaje a skutočnosť sa líšia
„Naše odhady hovoria o tom, že z tohto územia na severe Talianska sa vypúšťa zhruba 60 až 80 ton tejto látky ročne. A keď to následne porovnáme s oficiálnymi talianskymi údajmi, vyzerá to veľmi zaujímavo, pretože podľa oficiálnych údajov vypúšťa celé Taliansko ročne menej ako 10 ton,“ cituje BBC Reimanna.
„Oni síce hovoria, že sa to deje, ale vôbec nie v takej miere, akú pozorujeme my,“ dodáva švajčiarsky vedec. Jeho slová potvrdila aj talianska štátna agentúra životného prostredia, ktorá na jeho vyjadrenie reagovala s tým, že jej záznamy sú správne a zistenia švajčiarskych vedcov Rím neuznáva.
HFC-23 je pritom len jednou z látok, pri ktorých sú oficiálne deklarované a skutočné hodnoty emisií neporovnateľné. Ďalšou je napríklad chlorid uhličitý, látka, v minulosti tiež hojne používaná na chladenie a tiež ako rozpúšťadlo, ktorá bola pre svoju enormnú škodlivosť zakázaná už v roku 2002.
„Stále jej však vidíme prichádzať do ovzdušia z Číny 10-tisíc až 20-tisíc ton ročne,“ hovorí Reimann. „To je niečo, čo by tam oficiálne vôbec nemalo byť. Samozrejme, že Čína to nedeklaruje, keďže je to zakázané a priemysel by to už nemal vôbec produkovať,“ dodáva.
V Číne mazali štatistiky o znečisťovaní
Vo vedeckých kruhoch už dlhšie spochybňujú aj celkový prístup Číny k meraniu a deklarovaniu jej podielu na vypúšťaní skleníkových plynov do ovzdušia. Pre porovnanie, zatiaľ čo pravidelná správa Veľkej Británie mala naposledy niekoľko sto strán údajov, mnohonásobne väčšia a životné prostredie viac zaťažujúca Čína sa uspokojila s približne tridsiatimi stranami.
Peking dokonca donedávna odmietal verejne priznať skutočnosť, že je celosvetovo najväčším producentom oxidu uhličitého, napriek tomu, že tento fakt bol jednoznačný. Klimatologička Angel Hsu z Katedry environmentálnych štúdií Yale University, ktorá sa v minulosti podieľala na spracovávaní údajov pre výročné správy Pekingu, sa BBC zdôverila, že čínske vedenie trvalo na tom, aby štatistiky, ktoré by potvrdzovali čínske prvenstvo vo vypúšťaní oxidu uhličitého do ovzdušia, zo správ mazali.
Vedci oslovení BBC sa zhodujú v jednom. Dôležité je to, aké hodnoty namerajú v ovzduší, a nie to, aké údaje napíšu vlády do svojich štatistík. A to je práve najväčšie úskalie Parížskej dohody. „To, čo nás znepokojuje, je to, čo zažíva planéta, nie to, aké sú štatistiky. V ovzduší napríklad vidíme nárast metánu. Vplyv takéhoto objemu metánu na globálne otepľovanie je dosť veľký na to, aby položil celú Parížsku dohodu,“ vyhlásil klimatológ Euan Nisbet z University of London.