Skutočnosť, že sa aj človek zo skromných pomerov mohol vypracovať vyššie, bola dlho pýchou západného sveta. Vyspelé demokratické krajiny sa tým zároveň odlišovali od rôznych totalitných režimov, ktoré presadzovali skôr rovnostárstvo a nestrpeli, aby niekto vytŕčal z davu.
Čo však platilo kedysi, už neplatí. Štatistické údaje i prieskumy zo sveta potvrdzujú, že systém prechádza hlbokou krízou. Možnosti, že sa človek dostane zdola na vrchol, sú dnes už oveľa menšie ako pred nejakými tridsiatimi rokmi. A stále sa zhoršujú.
Prirodzene, že ani vtedy podobné heslá neplatili univerzálne. Na dosiahnutie úspechu vždy treba aj trochu šťastia. No celkovo sa dali pozorovať isté pozitívne zmeny – napríklad, že deti v porovnaní s rodičmi získavali lepšie vzdelanie, dostávali lepšiu prácu a viac zarábali. Teraz akoby sa to spomalilo a prienik z nižších spoločenských vrstiev do vyšších je omnoho ťažší.
Kde je to najhoršie
Udržať rovnosť šancí – aby vzdelanie a finančný príjem detí nezáviseli od vzdelania a príjmu rodičov – sa podľa nedávnej štúdie OECD najlepšie darí severským štátom: Dánsku, Nórsku, Fínsku a Kanade.
O niečo horšie je na tom Japonsko, Južná Kórea, Austrália, Nový Zéland a Švédsko. Niekde na strednej úrovni sa nachádza Nemecko, kým veľká nerovnosť vládne v Británii, Taliansku, Francúzsku a v USA (teda práve v krajine, kde sa podľa rozšírených povier môže stať milionár aj z umývača riadu… ak na sebe pracuje).
Jedným z dôvodov, prečo to tak je, zostáva určite vzdelanie. To, že si veľa chudobnejších ľudí nemôže dovoliť platiť drahé školné na amerických univerzitách, ani tak neprekvapuje, ale je zarážajúce, že sa prístup ku kvalitnému vzdelaniu zhoršuje aj v Európe.
Spomedzi vyspelých európskych štátov je problém najvypuklejší v Británii. Ako upozornil nemecký portál Zeit Online, v tejto krajine sú také priepastné rozdiely medzi jednotlivými spoločenskými vrstvami, až to pripomína triednu spoločnosť.
Diskusiu o tejto háklivej téme Briti opäť otvorili po júnovom požiari v londýnskom vežiaku Grenfell Tower, ktorý si vyžiadal 81 obetí na životoch. Ako vysvitlo, zanedbaný výškový dom nespĺňal bezpečnostné podmienky.
Foto: Reuters, TOBY MELVILLE
Firma, ktorá ho renovovala, pritom ušetrila asi 5 000 libier na obložení a izolácii, čo potom zavinilo, že sa plamene šírili náramne rýchlo. Doplatili na to obyvatelia budovy – chudobní ľudia a imigranti, ktorí si nemohli dovoliť lepšie bývanie.
Prekérna situácia "prekariátu“
Spomenutá katastrofa poukázala na to, aké vládnu v krajine obrovské sociálne rozdiely. Nie že by sa o nich dosiaľ nevedelo, iba sa o nich príliš nehovorilo.
Už štúdia z roku 2013 (Great British Class Survey), ktorú zverejnila BBC, potvrdila, že sa britská spoločnosť rozdeľuje na sedem tried. Zohľadňujúc ekonomické, kultúrne a sociálne podmienky vedci identifikovali tieto skupiny: elita, etablovaná stredná trieda, „novozámožní“ robotníci, tradičná robotnícka trieda, mladí pracovníci služieb a tzv. prekariát (označenie vzniklo zo slova „proletariát“ a z francúzskeho výrazu pre neistotu).
Znepokojujúce je, že podľa autorov štúdie takmer polovica britského obyvateľstva patrí do troch posledných tried, do prekariátu dokonca až 15 percent. Priemerný ročný príjem týchto ľudí je asi 8 000 libier (v prepočte zhruba 8 750 eur), pričom nemajú takmer žiadny majetok ani úspory. Po sociálnej a kultúrnej stránke žijú na okraji spoločnosti.
Ako ich život nedávno priblížila poslankyňa britského parlamentu Emma Dent Coad, v rodinách z týchto vrstiev je bežné, že sa aj päť detí delí o jeden matrac, trpia nedostatkom jedla, bývajú v splesnených priestoroch a trápia ich chronické choroby.
A vyhliadky do budúcnosti? Nie sú ružové. Britská premiérka Theresa Mayová už pred voľbami navrhovala ďalšie úspory štátnych výdavkov – napríklad zrušiť bezplatnú školskú stravu pre deti z chudobných rodín či obmedzenie príspevkov na opatrovanie.
Neprimerané zastúpenie bohatých
Príčiny týchto priepastných rozdielov treba podľa odborníkov hľadať vo vzdelaní a v histórii. Jednak v tom, že buržoázna revolúcia v Spojenom kráľovstve neprebehla tak, ako napríklad vo Francúzsku. Britská šľachta neprišla o obrovské majetky, ani o výnimočné práva. Novým pomerom sa ľahko prispôsobila, pričom si zachovala výnimočné spoločenské postavenie.
Ako pripomenul portál Zeit Online, vidieť to aj na známych priezviskách britskej aristokracie ako sú Montgomery, Baskerville, Darcy alebo Percy, ktorých korene siahajú až k bohatým predkom v 11. storočí. A nositelia týchto mien majú dodnes nepomerne vysoké zastúpenie nielen medzi absolventmi prestížnych, drahých univerzít v Oxforde či Cambridge, ale aj v parlamente.
Sociálna mobilita, teda možnosť postúpiť z jednej spoločenskej triedy do druhej, je v Británii mimoriadne nízka. Ako zistil škótsky profesor ekonómie na Kalifornskej univerzite Gregory Clark, pri najnižších vrstvách obyvateľstva to dokonca môže trvať až desať generácií, kým jej príslušníci prerazia do strednej triedy.
Za neprimerané „kastovanie“ ľudí v Británii môže predovšetkým zlý vzdelávací systém. Aby mali aj deti zo sociálne znevýhodnených rodín dobré šance uspieť v živote, mal by fungovať tak, aby im to získaním vzdelania umožnil. To sa celkom dobre darí napríklad v Škandinávii.
V Británii to však funguje inak. Príslušnosť k spoločenskej triede v podstate určuje to, akú školu človek absolvuje. Vznikajú pri tom zaujímavé paradoxy. Z prieskumu nadácie Sutton Trust vyplýva, že zatiaľ čo súkromnú vysokú školu navštevuje len sedem percent Britov, na významných postoch majú oveľa silnejšie zastúpenie – tvoria až 70 percent pracovníkov v justícii a armáde, 60 percent lekárov a tiež 50 percent novinárov, štátnej administratívy či dokonca vlády.
K podobným výsledkom dospela i štúdia BBC, podľa ktorej nadpriemerne veľa príslušníkov najvyššej spoločenskej triedy (elity) obsadzovalo po skončení prestížnych univerzít miesta vo vrcholovom manažmente, ale aj v politike. Kabinet Mayovej nie je výnimkou – až desať z 23 členov vlády ukončilo Oxford alebo Cambridge, premiérku nevynímajúc. Traja ministri dokonca vyštudovali v rovnakom čase ten istý odbor na Oxforde.
Dedičstvo „železnej lady“
Ako protiváha drahému súkromnému školstvu a elitným univerzitám vznikli síce už v 19. storočí štátne školy, ale na ich absolventov sa aj tak používal iný meter a ľuďom s prestížnymi titulmi spravidla ani nemali šancu konkurovať.
Situácia sa začala meniť po druhej svetovej vojne, keď sa prudko znížila životná úroveň obyvateľstva a štát musel prísť s nejakým riešením. Konzervatívci aj labouristi sa vtedy rozhodli vyjsť ľuďom čiastočne v ústrety – časť priemyslu zobrali pod štátne krídla a uznali, že nároky nižších vrstiev sú rovnako oprávnené ako vyšších tried. Posilnila sa úloha odborov, zvýšili sa platy a proti chorobnosti pomohlo všeobecné zdravotné poistenie.
V medzinárodnom porovnaní však Británia beztak zaostávala, mala vysokú infláciu i deficit zahraničného obchodu. To konzervatívcov viedlo k tomu, že sa vzdali povojnového prístupu a liek na zlepšenie hospodárstva hľadali v neoliberálnej politike Margaret Thatcherovej, ktorá napokon krajinu viedla jedenásť rokov.
Foto: SITA, AP
„Železná lady“ škrtila štátne výdavky, kde sa dalo, štátne podniky privatizovala, poradila si aj s odborármi. Názory na jej vládu sa dodnes líšia – jedni ospevujú jej úspechy, iní nešetria tvrdou kritikou. Pravda je, že Thatcherová síce dosiahla veľký hospodársky rozmach, no súčasne zapríčinila, že sa spoločenské rozdiely medzi triedami ešte väčšmi prehĺbili.
Ako porovnali sociológovia Anthony Giddens a Patrick Diamond, koncom 80. rokov minulého storočia bol počet Britov pod hranicou chudoby trikrát väčší ako na začiatku vlády tejto legendárnej političky. A odbory, ktoré za nich mali bojovať, ležali v troskách.
Najvyšší čas na zmenu
V polovici 90. rokov hľadal východisko z tejto situácie labouristický premiér Tony Blair, ktorý ho videl kdesi na polceste medzi thatcheristickým prístupom k ekonomike a starými ideami o sociálnom štáte.
Hoci vďaka tomu vyhral voľby, veľké zlepšenie nepriniesol. O jeho nástupcoch v známom dome na Downing Street 10 ani nehovoriac. Aj preto sa rozdiely medzi bohatými a chudobnejšími v Británii v poslednom čase nezmenšili, ale, naopak, narástli. Majú menšiu nádej vyštudovať, lepšie zarábať a aj ich očakávaná dĺžka života je o niekoľko rokov kratšia.
Pre ostatné krajiny na Západe môže teraz Veľká Británia slúžiť ako odstrašujúci príklad, čo nastane, ak sa zanedbá sociálna politika a rovnosť šancí. Namiesto hesla: „Dokážeš všetko, stačí len chcieť“ to skôr vyzerá na trpkú pravdu: „Chudobný si, chudobný zostaneš.“
Ako navyše na portáli Zeit Online varovala nemecká publicistka Petra Pinzlerová – čo nastane, keď priveľa občanov pochopí, že im ich úsilie nič neprináša? Klesne chuť pracovať a tým aj výkon ekonomiky. Následky ťažko pocíti celá spoločnosť.
„Je teda najvyšší čas znova oživiť starý slogan o práci, ktorú treba odmeniť. A hovoriť o vzdelaní pre všetkých,“ navrhla Pinzlerová.