Robovčela RoboBee pripomína skôr štíhlu kovovú vážku. Piezoelektrické ovládače mávajú krídlami – keramickými pásmi – 120-krát za sekundu. Rozširujú sa a zmršťujú pri pôsobení elektrického poľa. Je to sľubná technológia v mikrorobotike, jej využitie sa očakáva aj v environmentálnom monitoringu, pri záchranných a prieskumných misiách, no jej skutočná sila sa prejaví podľa autorov vtedy, keď dokážu z tisícov malých lietajúcich robotov vytvoriť synchronizovaný roj, ktorý si vymieňa informácie. Presne ako včely v prírode.
Robotický opeľovač z Japonska je zas dielom náhody. Chemik Eijiro Miyako sa pred siedmimi rokmi pokúšal vyrobiť kvapaliny využiteľné ako elektrické vodiče. Namiesto toho vytvoril lepkavý iónový gél, ktorý bol sprvu na nič. Roky ležal v otvorenej nádobe a keď ho chceli s kolegami upratať, všimli si, že táto látka sa na rozdiel od bežných gélov vôbec nezmenila a zachovala si rovnaké vlastnosti. Gél otestovali úspešne na mravcoch a muchách. Potom ho natreli na vlasy z konskej hrivy, pripevnili na dron (bežne dostupný model približne za 80 dolárov), znavigovali z jedného kvetu ľalie na druhý. A preniesli peľové zrnká.
Český magazín Moderní včelař publikoval už vlani článok s titulkom Budú androidi chovať robotické včely? Autori oboch spomínaných projektov zdôrazňujú, že ich cieľom nie je úplné nahradenie včiel. Majú sa využívať skôr ako doplnok na farmách v čase najväčšej núdze. Alebo ako sa vyjadril líder harvardského projektu inžinier Robert Wood – robotické včely by mohli slúžiť ako „dočasná výpomoc, kým sa nájde riešenie na syndróm kolapsu včelstiev (collony collapse disorder)“. Je to fenomén, s ktorým si posledných pätnásť rokov vedci nevedia dať rady.
Sama kráľovná
Včelári v USA, vo Francúzsku, Nemecku, Belgicku, na Slovensku a v ďalších krajinách nachádzajú úle v zvláštnom stave. Na prvý pohľad všetko vyzerá dobre. V plodiskách je plno plodu, jedla aj ďalších zásob majú dostatok, kráľovná je na svojom mieste. No robotnice sú preč. A kolónia čoskoro zahynie. „Práve teraz v septembri a v októbri vypadávajú celé včelstvá. Budeme to zažívať aj tento rok,“ predpovedá Rudolf Moravčík, správca Včelárskej paseky v Kráľovej pri Senci.
Dosiaľ neexistuje jednoznačná odpoveď, prečo sa to deje, a pre vedcov je ťažké to odhaliť, pretože v súčasnosti pôsobí na včely komplex stresových faktorov, ktoré ich nezabíjajú okamžite, ale menia ich správanie. „Základom je znížená imunita včiel a používanie chemických prostriedkov v poľnohospodárstve,“ prezrádza pán Moravčík. Podľa výskumu Southamptonskej univerzity výfukové plyny z dieselových motorov znižujú schopnosť včiel rozlišovať kvetinové vône. Problémom je tiež zničené životné prostredie. Včely ohrozujú nové choroby a parazity, ktoré poľahky prekonávajú medzikontinentálne vzdialenosti vďaka námornému obchodu a klimatickej zmene. No kvôli zníženej imunite včelstvá ohrozujú aj bežné choroby, ktoré pred niekoľkými rokmi neboli hrozbou.
Včelári si dokážu poradiť, ak im po zime ubudne 10 až 15 percent včelstiev. V USA sa však straty v posledných desiatich rokoch pohybujú na úrovni 30 percent. V Spojenom kráľovstve klesli celkové počty včelstiev za uplynulé dve desaťročia o 50 percent. Na Slovensku zahynulo podľa Moravčíka po poslednej zime v oficiálnych štatistikách asi 10 percent včelstiev, no podľa neho boli čísla v realite trojnásobne vyššie. „Včelári neradi priznávajú úhyn včiel. A keď sa uzatvárali štatistiky, mnohí už mali porozdeľované včelstvá na menšie.“ Čo skresľuje aktuálne dáta. Jasnejšiu predstavu ponúka porovnanie so štatistikami z roku 1989. Vtedy bolo na Slovensku asi 430 000 včelích kolónií. To je o vyše 30 percent viac ako dnes.
Celkový prínos opeľovania hmyzom pre svetovú ekonomiku odhadli vedci na 153 miliárd eur ročne, pričom 95 percent tejto služby robia zadarmo včely. Kto to za ne zaplatí?
Austrálska výskumná organizácia CSIRO či vedci z Univerzity kráľovnej Márie v Londýne pripevnili miniatúrne senzory a vysielače na tisícky včiel, aby mohli detailne sledovať ich pohyb, správanie a odhaliť presné príčiny kolapsu.
Dvaja informatici zo Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre, Ľuboš Határ a Marek Urban, išli na to z úplne iného konca. Rozhodli sa nazrieť pomocou senzorov a technológií do najstráženejšieho súkromia včiel. Do úľa. Ich projekt síce nemal ambície špičkových vedeckých tímov, ktorí chcú prísť na kĺb syndrómu kolapsu včelstiev. Hnala ich len obyčajná zvedavosť, čo sa „dnu“ deje. Informačný úľ, ako projekt nazvali, však bude možno čoskoro nevyhnutnou výbavou každého včelára.
Internet včiel
Ľuboš Határ je nadšencom pre internet vecí (IoT – Internet of Things). Pod týmto termínom sa ukrývajú napríklad inteligentné chladničky, ktoré upozorňujú na dátumy spotreby, samy objednávajú potraviny, keď nejaké dochádzajú. Je to nezadržateľný fenomén. Na internet sa pripájajú veci ako žalúzie, žiarovky, kvetináče, priezory na dverách. Prečo nie úľ?
„Dali sme doň na začiatok päť senzorov. Vlhkomer a teplomer dnu aj vonku a váhový senzor. Uvažujeme aj nad on-line monitoringom pomocou mikrokamier,“ naznačuje informatik. Informačný úľ testujú od júla na streche Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre. Už majú asi mesiac relevantných dát, ako nám ukazujú na grafoch na monitoroch.
Nejaké súčiastky našli doma, časť kúpili cez internet. Vlhkomer najprv pripevnili do úľa len pomocou teflónovej pásky. No včely ju rozhrýzli a vyniesli von, čo robia vždy, ak nájdu v domove niečo cudzie, a kalibráciu senzora rozladili. „Na 3D tlačiarni som preto vytlačil škatuľku, ktorá ochráni senzor a do ktorej sa včela nedostane. Ako náplň do 3D tlačiarne som použil druh plastu, ktorý sa vyrába z kukuričného škrobu a ktorý je pre včely už prívetivejší,“ vysvetľuje s úsmevom informatik.
Systém možno nastaviť tak, aby majiteľa cez smartfón upozorňoval na riziká. Keď sa rapídne zmení hodnota senzorov, môže to signalizovať hlad včiel alebo znášku, prípadne medveďa (včelári na severe Slovenska kvôli nim stavajú elektrické oplôtky), ďatľa alebo divú sviňu, ktorá rozbila úľ.
Úľ automat
Včelár skontroluje situáciu cez webkameru a môže sa okamžite rozhodnúť. „Ak by to vyriešil hneď na druhý deň, môže ešte včelstvo zachrániť, poskytnúť mu náhradné bývanie. No ak o ničom nevie a príde o týždeň, môže byť neskoro,“ dopĺňa kolega Marek Urban, ktorý je členom Slovenského zväzu včelárov.
„Ako včelára si predstavujeme deduška, ktorý má dostatok času venovať sa včelám. No opak je pravdou,“ upozorňuje pán Határ. Včelárstvu sa ľudia venujú popri hlavnom zamestnaní – a ak majú desiatky úľov rozmiestnených po celom Slovensku, je nemožné ich všetky denne kontrolovať.
Automatický systém môže ochrániť včely napríklad aj pred postrekmi na poliach. „Poľnohospodár môže zadať do kalendára termín postreku, úľ ako sebestačná jednotka si túto informáciu stiahne. Počká, kým bude v úli v noci najvyššia váha (čo znamená, že dnu sú už takmer všetky včely) a úľ zavrie. Keď sa postrek skončí, tak ho automaticky otvorí,“ hovorí informatik.
Váhy úľov aj SMS upozornenia využívajú najväčší komerční včelári už nejaký čas. No Informačný úľ Határa a Urbana je jedinečný v jeho komplexnosti, prepracovanej infraštruktúre, rozšíriteľnosti. Celý systém je podľa autorov veľmi lacný, má minimálny odber elektrickej energie, v teréne sa dá použiť so solárnymi batériami. A neslúžil by len včelárom. Dokázal by pomôcť samosprávam či dokonca alergikom.
Včely, mesto a zdravie
Informačný úľ by teoreticky pri využití ďalších špeciálnych senzorov mohol snímať aj to, aký konkrétny peľ včely práve zbierajú. „Včela je výnimočná v tom, že lieta iba na jeden strom alebo kvet. Zatiaľ čo čmeliak sa zastaví všade tam, kde ho to zaujme. Ak však na jar kvitnú jablone, včela chodí iba na jablone. Keď rozkvitnú agáty, opäť si nič iné nebude všímať. Tieto veci možno rozoznávať podľa vône, farieb, najpresnejšie podľa peľových zŕn. Ich analýzou možno presne zistiť, ktoré rastliny kedy kvitli a v akom množstve,“ vysvetľuje pán Urban.
Takéto dáta zozbierané od včiel by mohli podľa neho pomôcť zistiť, aké prostredie je v mestách. Efektívny dolet včely je dva až tri kilometre. Ak by sa inteligentné úle rozmiestnili po rôznych častiach mesta, bolo by možné vytvoriť priestorovú, ale aj časovú mapu peľu. „Zistili by sme, aký peľ prevláda a čo je skutočne najsilnejším alergénom v meste. Bolo by to tiež užitočné pri plánovaní ďalšej výsadby, v prípade, že by sa mesto rozhodlo byť bee-friendly, čiže priateľské k včelám,“ mieni včelár.
Práve mestské prostredie sa stáva pre včelárov zaujímavou voľbou. Nejde len o prestíž či trend hľadania zdravej životosprávy a lokálnych zdrojov. Úle na strechách v meste nezakladajú iba francúzske reštaurácie či banky, ktoré potom med „z vlastnej strechy“ ponúkajú ako darček klientom. Pre chov včiel v meste sa rozhoduje stále viac včelárov práve preto, lebo mesto môže byť pre včely paradoxne zdravšie ako vidiek.
Škodlivé látky z výfukových plynov sa do medu nedostanú. V mestách majú včely celoročnú, a najmä podstatne pestrejšiu pastvu zloženú z desiatok druhov kvitnúcich rastlín. Na vidieku ich čakajú monokultúrne lány s obmedzenou dobou kvitnutia. Pri poliach sa už nenechávajú medze, remízky či aleje. A najmä, používajú sa pesticídy. V meste sa podľa Petry Ježekovej z neziskovej organizácie Živica, koordinátorky projektu Nevyšliapanou cestou, ktorý podporoval zakladanie mestských úľov, postrekuje v oveľa menšej miere. Jeden z najkvalitnejších medov na svete pochádza z centra Londýna.
Pochybnosti majstra
Pán Moravčík sa zrazu zamračí a trpko priznáva, že stráca sebaistotu. Počuť to od šedivého včelára s polstoročnými skúsenosťami je znepokojivé. „Keď som začínal včeláriť pred 50 rokmi, včelstvá fungovali a najväčší vplyv malo počasie. Ale dnes sa kvôli necitlivému prístupu človeka udiali také zmeny, že začínam o sebe pochybovať. Urobím prvotné opatrenie po zime a nevidím veľký úspech. Spravím druhé, výsledok sa opäť nedostaví. Často nad sebou uvažujem, či tomu ešte rozumiem. Som vôbec schopný?!“
Nehovorí pritom len o včelách v chovoch. Spomína čmeliaky, motýle, osy, mravce, sršne, vážky. Výrazne ubúda divo žijúcich včiel. Tie pritom podľa štúdie zverejnenej vo vedeckom magazíne Nature Communications vykonávajú pre poľnohospodárov opeľovacie služby v hodnote vyše 2 700 eur na jeden hektár, čo je viac ako pri chovaných včelách, ktorých príspevok je asi 2 400 eur.
„Kvôli otrave takmer všetkej pôdy obrábanej poľnohospodármi sa hmyz sťahuje k ľudským obydliam. Ľudia často hovoria, aké je to zvláštne, že je okolo nás tak veľa motýľov, čmeliakov. Ale choďte na pole, do voľnej prírody, tam už nenájdete nič. Tá pôda je nepoužiteľná, mŕtva, toxická pre hmyz. Útočisko nachádza ešte v prítomnosti ľudí,“ hovorí včelár.
Je čoraz väčšou vzácnosťou zazrieť kdesi v prírode divé včely. Ich včelstvá sa musia vysporiadať s rovnakými problémami ako chované včely, no ich nikto neprikrmuje, neprelieči, mnohé neprežili poslednú zimu. Rovnako zahynuli aj štyri včelstvá, o ktoré sa v prírodných podmienkach staral pán Moravčík. Nevzdáva sa. Ukazuje nám, ako do dutín v stromoch priniesol nové roje.
Problémom číslo jeden pre chov včiel je na Slovensku a v Európe podľa neho klieštik. Malý parazit, ktorý cicia včelám krv. „Lenže kým ešte pred niekoľkými rokmi si včelstvo dokázalo poradiť s päťtisíc alebo aj desaťtisíc klieštikmi, dnes je rizikom už 500,“ naznačuje pán Moravčík. Príčina? Už spomínaná oslabená imunita. A jej pôvod vidí najmä v intenzívne využívanej chémii v poľnohospodárstve. Predovšetkým v neonikotinoidoch. Sú to látky, na ktoré sa v posledných desiatich rokoch preorientovala veľká časť farmárov, pretože pomaly už len tie jediné zaberajú na škodcov. Včelám však skracujú život.
Konkurencia
Za normálnych okolností mladá včela pracuje asi 18 dní v úli, potom by mala päť až šesť týždňov zbierať peľ vo voľnej prírode. „Keď však pracuje v poraste postriekanom neonikotinoidmi, skráti jej to život o 60 až 80 percent. Už o týždeň je včela opotrebovaná a hynie,“ upozorňuje včelár.
Med stihne vyrobiť neškodný, pretože včela vďaka svojmu ústrojenstvu škodlivé látky vyčistí a prepustí len päť promile. No horšie je to so včelím peľom, ktorý neprechádza tráviacim traktom. „Tento včielky prinášajú do úľa, prichádzajú s ním do kontaktu mladé včely. Kŕmia ním svoje larvy. A nakoniec sa liahnu včielky degenerované, s rozpadnutým tráviacim traktom. Po vyliahnutí opúšťajú úľ, hľadajú vlhké miesta, aby sa pred smrťou aspoň napili,“ opisuje problém pán Moravčík.
Ministerstvo pôdohospodárstva pripomína, že Slovensko patrí medzi prvé krajiny, ktoré výrazne obmedzili používanie neonikotinoidov. A to dokonca nad rámec požiadaviek Európskej únie. Slovensko sa v tomto roku rozhodlo zakázať aplikáciu týchto prípravkov na listy včelomilných rastlín. No naďalej sa môžu neonikotinoidmi moriť napríklad zemiaky, cukrová repa, kŕmna repa či ozimné obilniny. Prečo sa nezakážu plošne? Podľa ministerstva by už nebola k dispozícii takmer žiadna ďalšia ochrana. Zo siedmich štátom autorizovaných moridiel na ochranu cukrovej repy je šesť na báze neonikotinoidov. Všetky tri autorizované moridlá na sadbové zemiaky obsahujú neonikotinoidy. V hre je kvalita úrody a udržanie výkonnosti slovenského poľnohospodárstva.
„Pre konkurencieschopnosť poľnohospodárskej výroby je použitie prípravkov na ochranu rastlín nevyhnutné. Samozrejme, je potrebné zamerať sa na výber účinných látok z hľadiska ich škodlivosti a siahnuť najskôr po ekologickejších alternatívach a až v prípade nutnosti využiť chémiu. Každá pesticídna látka sa na úrovni EÚ pred schválením hodnotí v oblasti toxikológie aj ekotoxikológie, hodnotí sa teda vplyv na človeka a na všetky zložky životného prostredia. Ak látka predstavuje riziko, tak sa neschváli,“ presviedča ministerstvo.
Je však otázne, či sa chémia v praxi naozaj využíva len v najnutnejších prípadoch. „Čítal som dobrú anglickú štúdiu o slovenskom poľnohospodárstve. Poukazovala napríklad na to, že poľnohospodári miešajú viac prípravkov dokopy a vytvárajú toxickú kombináciu. Chemická ochrana sa často používa zbytočne. Farmári striekajú aj zjari počas dlhodobo chladných dní, ktoré neprajú vývoju škodcov. Alebo počas extrémnych horúčav, ktoré dokážu mnohých škodcov eliminovať. Mnohé prípravky nepoužívajú podľa návodu, ale vo zvýšených dávkach,“ mieni Rudolf Moravčík. Neonikotinoidy sa ukladajú v pôde. A dlhodobo pôsobia toxicky. Ak sa podľa neho plošne nezakážu, bude to drahé.
Daň
„Ak bude pretrvávať necitlivý prístup človeka k prírode, mali by zodpovední ľudia zvážiť, čo si bude ďalší vývoj vyžadovať. Aké kroky budú musieť podniknúť starostovia a primátori, aby zadovážili včely, keď nám nebudú kolabovať len technické plodiny, ale celá príroda,“ varuje starý včelár.
Agentúra Bloomberg uvádza, že prenájom jedného včelstva pre mandľové sady zdražel od roku 1997 zo 40 dolárov na takmer 160. „Ak mandľový sad neopelia včely, tak prinesie majiteľovi asi sedem kilogramov mandlí za hektár. S pomocou včiel je to 700 kilogramov,“ argumentuje včelár. Bez včiel si poradia aj jahody, ale je dokázané, že vďaka včelám sú ich plody väčšie a bez deformít. Platí to aj pre ďalšie druhy ovocia.
Američania dovážajú na svoje farmy včely až z Nového Zélandu a Austrálie. Musia preletieť cez pol planéty. „Francúzi chodia včely nakupovať ku nám. Pýtajú desaťtisíce včelstiev! Ale čo potom? Bude sa aj naša ekonomika orientovať na nákupy včiel? Aj my budeme posielať takto ďaleko zásobovacie lietadlá?“ pýta sa pán Moravčík.
Už sme spomenuli, že najlepší med pochádza z centra Londýna. Druhý najlepší kvetový med na Slovensku z tohto roku pochádza z centra Nitry.
Ocenenie zaň na Celoštátnej poľnohospodárskej výstave Agrokomplex 2017 získal v auguste mestský med od včelára informatika Mareka Urbana. Samého ho to prekvapilo a mimoriadne potešilo. Podobne ako fakt, že včelárstvu sa na Slovensku chce venovať čoraz viac mladých ľudí.
Stredná odborná škola Pod Bánošom v Banskej Bystrici má to, čo ostatným odborným školám chýba. Záujem. A to dokonca taký, že majú väčší počet žiadateľov o kurz začínajúceho včelára, ako je voľných miest. Podobné je to aj v susednom Česku. „Dokonca už prestáva platiť slogan, čo Čech, to muzikant. Ale čo Čech, to včelár. Pôsobí u nich 200 špičkových mládežníckych krúžkov, pravidelne vyhrávajú súťaže na svetových fórach,“ prízvukuje pán Moravčík, správca Múzea včelárstva na Slovensku. „V poslednej dobe sa o včelárstvo začínajú zaujímať zvlášť ženy. Je zaujímavé, že v Turecku je dnes z celkového počtu 600-tisíc včelárov asi 98 percent žien,“ dodáva chovateľ.
Podľa neho by boli úbytky včiel vo svete, ale aj na Slovensku podstatne vyššie, nebyť neúnavnej starostlivosti včelárov. Ich vedomostí, skúseností a nezlomnej vôle. A nebyť nového trendu alternatívneho chovu včiel. Starí včelári len krútia hlavami nad rozmachom japonských, hlinených, samovytáčacích úľov, medných kráv a ďalších moderných zvláštností. Často títo noví včelári ani nechcú med, iba chcú mať na záhrade včely. Nemajú znalosti, ich včelstvám chýba potrebná starostlivosť. No napriek všetkému je tento rastúci záujem dôkazom toho, že stále viac ľudí už nechce byť ľahostajných.
Včiel ubúda. Včelárov pribúda. Nakoniec možno práve tento paradox zachráni včely. Alebo budú androidi naozaj chovať robotických opeľovačov.